Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/346/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899548 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899548.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a sudcov JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: E.. D. G., M. Z. XX, V., zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Seleckým, Slnečná 48, Pezinok, proti odporcovi: Š. D., M. G. XX, V., zastúpenému advokátom JUDr. Ladislavom Pavlovičom, Štefánikova 5, Bratislava, o zaplatenie 12.070,37 Eur (363.632,- Sk) s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/578/2008-396, zo dňa 3. júna 2011, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.807,54 Eur s úrokom z omeškania vo výške 17,5 % ročne zo sumy 4.807,54 Eur od 1.8.1998 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 363.632,- Sk (12.070,37 Eur) s prísl. titulom vrátenia poskytnutej pôžičky. Prevzaté sumy 343.632,- Sk a 20.000,- Sk mal odporca použiť ako úhradu na preddavky na daň a následne vrátiť po ich vyplatení (vrátení) daňovým úradom. K takémuto vráteniu sa odporca zaviazal v zmluve o budúcom záväzku z 31.7.1997. V podaní z 10.5.2011 navrhovateľ právne kvalifikoval sumu 218.800,- Sk ako bezdôvodné obohatenie odporcu, ktorému plnil bez právneho dôvodu. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že účastníci konania a ich manželky spoločne podnikali (manželka navrhovateľa sa na činnosti združenia podieľala len pasívne, s tým, že všetky právne úkony týkajúce sa činnosti združenia vykonával v jej mene navrhovateľ), a to na základe ústne uzatvorenej zmluvy o združení v zmysle § 829 ods. 1 Obč. zák. Uvedené mal preukázané listinnými dôkazmi predloženými odporcom a najmä výpoveďou samotného navrhovateľa, ktorý uviedol, že v súvislosti so skončením podnikania sa s odporcom snažili 31.7.1997 dohodnúť na vzájomnom vyporiadaní záväzkov. Súd prvého stupňa z obsahu zmluvy označenej ako „zmluva o budúcom záväzku“ a uzavretej medzi navrhovateľom, odporcom a manželkou odporcu 31.7.1997 vyhodnotil, že sa jedná o kombinovanú zmluvu obsahujúcu viaceré zmluvné typy: zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 Obč. zák., zmluvu uzavretú v prospech tretej osoby (manželky navrhovateľa) a atypickú zmluvu o vyporiadaní majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia, keď zmluva o budúcom záväzku podľa svojho obsahu nie je zmluvou v zmysle § 50a Obč. zák. V čl. I ods. 4 zmluvy o budúcom záväzku sa navrhovateľ zaviazal vykonať úhrady v prospech daňového úradu, ktoré je povinný ako zálohy na daň - preddavky platiť odporca v III. kvartáli 10.000,- Sk a v IV. kvartáli 134.832,- Sk; odporca sa zaviazal vykonať daňové priznanie za r. 1997 do 15.1.1998 s tým, že uvedený preddavok vráti do 3 dní od jeho poskytnutia daňovým úradom. Medzi navrhovateľom a odporcom teda došlo na základe uvedeného ustanovenia k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Túto skutočnosť mal súd prvého stupňa za preukázanú aj listinou, v ktorej navrhovateľ potvrdil odovzdanie 343.632,- Sk odporcovi a v ktorej odporca potvrdil prevzatie uvedenej sumy 30.12.1997 od navrhovateľa na úhradu preddavkov na daň za IV. kvartál roku 1997 v zmysle „zmluvy o budúcom záväzku“ uzavretej dňa 31.7.1997 a poštovou poukážkou, ktorou navrhovateľ poukázal v prospech odporcu 20.000,- Sk. Navrhovateľ sa teda zaviazal prenechať odporcovi 144.832,- Sk (10.000,- Sk + 134.832,- Sk) a odporca sa zaviazal ich vrátiť v lehote 3 dní od ich poskytnutia daňovým úradom. Navrhovateľ si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy splnil, keď 25.9.1997 poukázal v prospech odporcu 20.000,- Sk (z tejto sumy mal súd prvého stupňa preukázané, že predmetom pôžičky bola suma vo výške 10.000,- Sk) a 30.12.1997 343.632,- Sk (z tejto sumy mal súd prvého stupňa preukázané, že predmetom pôžičky bola suma 134.832,- Sk). Odporca si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy nesplnil, keď predmet zmluvy o pôžičke (sumu vo výške 144.832,- Sk) navrhovateľovi nevrátil. Daňový úrad Senec 18.5.1998 vrátil odporcovi daňový preplatok za rok 1997 vo výške 133.704,- Sk. Odporca sa zaviazal uvedený preddavok vrátiť navrhovateľovi do 3 dní od jeho poskytnutia daňovým úradom, teda do 21.5.1998. Odporca peniaze nevrátil, dňom 22.5.1998 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ho súd prvého stupňa zaviazal na zaplatenie istiny aj s úrokom z omeškania vo výške 17,5 % ročne, čo je v súlade s § 517 ods. 2 Obč. zák. a vyhl. č. 87/1995 Z.z. (diskontná sadzba v období od 13.1.1996 do 28.5.2000 bola 8,8 %, teda jej dvojnásobok je 17,6 %). Návrh v časti o zaplatenie 218.800,- Sk s prísl. súd prvého stupňa zamietol. K tejto časti uviedol, že navrhovateľ síce preukázal prenechanie uvedenej sumy odporcovi, nepreukázal však skutočnosť, že by sa odporca zaviazal túto sumu vrátiť. Samotný právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní 16.11.2009 uviedol, že suma 208.800,- Sk bola preddavkom na daň manželky odporcu. Povinnosť navrhovateľa na úhradu pohľadávok daňového úradu voči manželke odporcu upravuje ustanovenie čl. I ods. 10 zmluvy o budúcom záväzku, pričom toto ustanovenie neukladá povinnosť odporcovi, ani jeho manželke, že by túto sumu museli navrhovateľovi vrátiť. V podaní doručenom súdu 10.5.2011 navrhovateľ zmenil právny titul na uplatnený nárok vo výške 218.800,- Sk na bezdôvodné obohatenie. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že odporca sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil o 218.800,- Sk. Túto sumu poskytol navrhovateľ odporcovi na úhradu preddavkov na daň manželky odporcu za III. a IV. kvartál roku 1997. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že Daňový úrad Senec 18.5.1998 vrátil manželke odporcu daňový preplatok za rok 1997 vo výške 218.800,- Sk. Navrhovateľ teda v časti o zaplatenie 218.800,- Sk nepreukázal, že by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie odporcu alebo o plnenie poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že pri rozhodovaní nezohľadňoval výsledok konania o určenie platnosti kúpnej zmluvy vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/21/1999, nakoľko rozhodnutie o určení platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy nemá význam pri posudzovaní právneho nároku navrhovateľa v predmetnom konaní. Obranu odporcu spočívajúcu v tvrdení, že z hľadiska objemu majetkových hodnôt neboli záväzky navrhovateľa zo zmluvy o budúcom záväzku v prevažujúcej miere splnené, vyhodnotil súd prvého stupňa ako irelevantnú pre rozhodnutie, keď odporca mal právo domáhať sa poskytnutia plnení od navrhovateľa zákonným spôsobom. K námietke odporcu, že v zmluve sa neuvádza, komu má odporca preddavok vrátiť súd prvého stupňa uviedol, že vôľou navrhovateľa a odporcu v žiadnom prípade nebolo vrátenie preddavkov späť daňovému úradu a logicky ich nemohol odporca vrátiť ani sám sebe; toto ustanovenie zmluvy súd prvého stupňa považoval za jednoznačné s tým, že odporca mal peniaze vrátiť tomu, kto mu ich poskytol, teda navrhovateľovi. Odporca plnenie navrhovateľa vo výške 363.632,- Sk kvalifikoval ako súčasť vyporiadania spoločného podnikania účastníkov konania v rámci združenia a ako plnenie, ktoré nemalo byť a nebolo návratné. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom odporcu, že plnenie navrhovateľa vo výške 363.632,- Sk je súčasťou vyporiadania spoločného podnikania účastníkov konania v rámci združenia; s tvrdením, že toto plnenie nemalo byť a nebolo návratné, sa stotožnil iba v časti plnenia vo výške 218.800,- Sk; skutočnosť, že plnenie navrhovateľa odporcovi vo výške 144.832,- Sk malo byť návratné preukazuje bez akýchkoľvek pochybností čl. I ods. 4 zmluvy o budúcom záväzku, kde je výslovne uvedené, že odporca „uvedený preddavok vráti do 3 dní od jeho poskytnutia daňovým úradom“. Postup navrhovateľa, ktorý žaloval odporcu o zaplatenie 363.632,- Sk, považoval odporca za hrubo odporujúci dobrým mravom, keď došlo k ukráteniu odporcu o zrejme niekoľkomiliónové hodnoty. Tvrdenie, že žalovaná čiastka bola výnosom zo spoločného podnikania účastníkov konania a ich manželiek v rámci združenia a preto naň mali odporca s manželkou nárok v rovnakej miere ako navrhovateľ s manželkou, odporca nepreukázal. Tvrdenému ukráteniu mohol odporca predísť riadnym uplatnením svojich nárokov voči navrhovateľovi. Zmluvu z 31.7.1997 považoval odporca za neplatnú, nakoľko jej predmetom mali byť aj práva a povinnosti L. G., manželky navrhovateľa, ktorá nebola jej účastníkom. K tejto námietke súd prvého stupňa uviedol, že predmetom tejto zmluvy neboli povinnosti manželky odporcu, ale výlučne jej práva; v tejto časti preto zmluvu vyhodnotil ako zmluvu v prospech tretej osoby. Napriek absencii podpisu manželky navrhovateľa považoval túto zmluvu za platnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účasť manželky navrhovateľa na podnikaní a na činnosti združenia bola len formálna. Súhlasila s využívaním nehnuteľnosti, ktorej bola podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1, pri činnosti združenia. Na činnosti združenia sa podieľala minimálne, podnikanie a činnosť združenia ju nezaujímali, všetky záležitosti týkajúce sa podnikania a činnosti združenia ponechala na manžela, preto jej správanie súd prvého stupňa vyhodnotil ako konkludentný súhlas s právnymi úkonmi manžela týkajúcimi sa podnikania a činnosti združenia; tieto úkony považoval za platné. Zo zmluvy z 31.7.1997 sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé a medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že výnosy z činnosti združenia sa medzi manželmi Chalupkovými na jednej strane a manželmi D. na druhej strane mali deliť na polovicu. Zmluva o združení nebola uzatvorená písomne, preto ani dohoda o rozpustení združenia (o ukončení zmluvy o združení) a následná zmluva o vyporiadaní nemusela byť uzavretá písomne. Manželka navrhovateľa síce zmluvu z 31.7.1997 nepodpísala, ale z jej správania je zrejmé, že prejavila s rozpustením združenia a následnou zmluvou o vyporiadaní súhlas konkludentne. K odporcom vznesenej námietke premlčania voči celému uplatnenému nároku súd prvého stupňa uviedol, že trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč. zák. začala plynúť 22.5.1998, pričom navrhovateľ podal návrh na začatie konania dňa 30.12.1999. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a pre pomerne vyrovnaný úspech a neúspech oboch účastníkov rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť aj 7.262,83 Eur s úrokom z omeškania vo výške 17,5 % ročne od 1.8.1998 do zaplatenia. Uviedol, že voči L. D. nemal záväzok zaplatiť preddavok na daň podľa zmluvy z 31.7.1997. Čl. 10 zmluvy ho zaväzoval zaplatiť za menovanú daň k 1.8.1998 len v prípade, že jej za obdobie r. 1997 vznikne daňová povinnosť. Menovanej žiadna daňová povinnosť k 1.8.1998 nevznikla, keď jej Daňový úrad Senec dňa 18.5.1998 vrátil 218.800,- Sk ako preplatok za rok 1997. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť v celom rozsahu. Uviedol, že návrh na začatie konania predstavuje výkon práva odporujúci dobrým mravom a zásade poctivého obchodného styku, keď navrhovateľ sa domáha plnenia zo zmluvy o budúcom záväzku napriek skutočnosti, že mnohé záväzky z tejto zmluvy sám nesplnil. Na uplatnenie pohľadávok odporcu voči navrhovateľovi bolo potrebné, aby mu navrhovateľ poskytol súčinnosť, čo neurobil. Namietal kvalifikáciu podielu v rámci vyporiadania združenia, ktorý bol účastníkom združenia použitý na sanáciu záväzkov vzniknutých pri podnikaní v rámci združenia, ako pôžičky iného účastníka združenia tomuto účastníkovi združenia. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o nepreukázaní tvrdenia odporcu, že došlo k jeho ukráteniu o zrejme niekoľkomiliónové hodnoty a že peňažná čiastka, ktorá je predmetom konania, je výnosom zo spoločného podnikania účastníkov konania a ich manželiek a preto na ne odporca s manželkou mali nárok v rovnakej miere ako navrhovateľ a jeho manželka. Uviedol, že nie je jasné, prečo by mal ako odporca dokazovať, že navrhovateľ voči nemu nesplnil svoje záväzky. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že došlo k splneniu jeho záväzkov zo zmluvy o budúcom záväzku. Finančné prostriedky, ktoré sú predmetom tzv. zmluvy o budúcom záväzku, boli výnosom zo spoločného podnikania. Keď predmetom zmluvy boli o.i. peňažné prostriedky vysoko prevyšujúce žalovanú čiastku je nepravdepodobné, že by navrhovateľ vnášal do zmluvného vzťahu založeného zmluvou o budúcom záväzku aj vlastné prostriedky. Ďalej uviedol, že o pôžičku by mohlo ísť len vtedy, ak by navrhovateľ prenechal odporcovi vlastné peňažné prostriedky. V konaní však nebolo nesporne zistené, či peniaze, ktoré navrhovateľ prenechal odporcovi, boli jeho peniazmi, resp. jeho a manželky. Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno pre posúdenie právneho vzťahu, z ktorého požaduje žalovanú istinu, ako právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke. Odporca mal za to, že peňažné prostriedky, ktorých vrátenia sa navrhovateľ domáha, neboli peniazmi patriacimi navrhovateľovi, ale išlo o výnosy zo spoločného podnikania v rámci združenia; nešlo teda o pôžičku ale o vysporiadanie združenia. Odporca nesprávne právne posúdenie veci vzhliadol aj v aplikácii Občianskeho zákonníka. Keďže účastníci konania a ich manželky spoločne podnikali v rámci združenia, dohoda o vyporiadaní vzájomných vzťahov z podnikania v rámci združenia sa týkala výkonu podnikania. Právny vzťah založený zmluvou z 31.7.1997 tak musel byť relatívnym obchodným záväzkovým vzťahom. Ďalej uviedol, že celkové počínanie L. G. s poukazom na podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (ohľadom spoluvlastníckeho podielu kúpeného od manželky odporcu na prevádzkových nehnuteľnostiach na X.) a procesnú obranu v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (po pripustenej zmene návrhu o určenie vlastníctva) spočívajúcu v tvrdení, že nebola účastníčkou zmluvy o budúcom záväzku a teda táto zmluva ju nezaväzovala, nesvedčí o tom, že by sa cítila byť viazaná zmluvou o budúcom záväzku. Nezáujem je pritom nezáujmom a nemožno ho interpretovať ako súhlas. Pri výsluchu navyše uviedla, že bola „proti tomu“, bola „sama proti trom“, čo nemožno interpretovať ako nezáujem či súhlas, ale len ako nesúhlas. Odporca nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že predmetom zmluvy z 31.7.1997 neboli povinnosti manželky odporcu, ale výlučne jej práva, t.j. v tejto časti zmluvu vyhodnotil ako zmluvu v prospech tretej osoby. Keď vyplývajúce záväzky navrhovateľa mali byť solidárnymi, nemôžu byť predmetom zmluvy len práva L. G.. Zmluvou v prospech tretej osoby môže byť len taká zmluva, ktorou sa tretej osobe kreujú nové oprávnenia a nie zmluva, ktorou sa upravujú už existujúce práva. Nakoľko manželka odporcu nebola účastníčkou zmluvy o budúcom záväzku napriek faktu, že bola účastníčkou združenia, zmluva sa týkala jej práv a povinností a bola s navrhovateľom v manželstve, zmluva nie je platne uzavretá. Záverom odporca namietol odňatie možnosti konať pred súdom systematickým a dlhodobým nepredkladaním podaní a ich príloh v potrebnom počet rovnopisov zo strany navrhovateľa, čím sťažoval procesnú obranu odporcu, pričom súd prvého stupňa za 12 rokov neurobil ani pokus zjednať nápravu; taktiež napriek skutočnosti, že obaja účastníci majú bezpodielové spoluvlastníctvo súd prvého stupňa nekonal s ich manželkami ako s účastníčkami konania. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že v čase uvádzanom čl. I ods. 10 zmluvy, t.j. 30.8.1997, nemohla byť známa výška dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 1997. S ohľadom na jeden z účelov uzavretia zmluvy o budúcom záväzku, ktorým bolo zabezpečenie finančných prostriedkov pre odporcu s manželkou na zaplatenie preddavku na daň z príjmov, ktoré boli splatné v roku 1997, je logický a adekvátny výklad „pohľadávky daňového úradu voči ..“, ktorý zahŕňa aj pohľadávku na zaplatenie preddavku na daň. Išlo pritom o daňovú povinnosť, ktorá vznikla v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, ktorú odporca s manželkou vykonávali spoločne s navrhovateľom a jeho manželkou v rámci združenia. Ďalej uviedol, že záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní skutočnosti, že by sa odporca zaviazal uvedenú čiastku vrátiť, je opodstatnený, pričom odvolanie navrhovateľa tento záver nespochybňuje. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.3.2012 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením vo vzťahu k predmetu konania, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Odvolací súd k veci dodáva, že predmetom konania bol uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie 363.632,- Sk s prísl. titulom vrátenia pôžičky (resp. vydania bezdôvodného obohatenia), keď odporca prevzal od navrhovateľa 25.9.1997 20.000,- Sk a 31.12.1997 343.632,- Sk. Prevzatie uvedených súm odporcom bolo v konaní nesporné. V čl. I. ods. 4 zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997 sa navrhovateľ zaviazal vykonať úhrady v prospech daňového úradu, ktoré je povinný ako zálohy na daň - preddavky platiť odporca v III. kvartáli 10.000,- Sk a v IV. kvartáli 134.832,- Sk (spolu 144.832,- Sk); odporca sa zaviazal vrátiť uvedený preddavok do 3 dní od jeho poskytnutia daňovým úradom. V čl. I. ods. 10 tejto zmluvy sa navrhovateľ zaviazal uhradiť pohľadávky L. D., manželky odporcu, voči daňovému úradu okamžite po vzniknutej daňovej povinnosti, t.j. 30.8.1997 v spojitosti s ukončením jej podnikateľskej činnosti, vrátane záväzku vyplývajúceho z percentuálnej úľavy dane za r. 1995 a 1996. V konaní bolo preukázané, že odporca prevzal dňa 31.7.1997 od navrhovateľa 123.709,- Sk na úhradu daní za rok 1996 v zmysle zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997 a že rovnako L. D., manželka odporcu, prevzala dňa 31.7.1997 od navrhovateľa 201.360,- Sk na úhradu daní za rok 1996 v zmysle zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997. Poštovou poukážkou z 25.9.1997 navrhovateľ poukázal odporcovi 20.000,- Sk. Podľa písomného potvrdenia odporcu tento prevzal 30.12.1997 od navrhovateľa 343.632,- Sk (134.832,- Sk + 208.800,- Sk) na úhradu preddavku na daň za IV. kvartál 1997 v zmysle zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997. Daňový úrad Senec v oznámení z 1.10.2001 uviedol, že odporcovi bol 18.5.1998 vrátený daňový preplatok za rok 1997 vo výške 133.704,- Sk a L. D., manželke odporcu, bol 18.5.1998 vrátený daňový preplatok za rok 1997 vo výške 218.800,- Sk. Navrhovateľ v odvolaní namietol skutočnosť, že voči L. D. nemal záväzok zaplatiť preddavok na daň podľa zmluvy z 31.7.1997, keď čl. 10 zmluvy ho zaväzoval zaplatiť za menovanú daň k 1.8.1998 len v prípade, že jej za obdobie r. 1997 vznikne daňová povinnosť; menovanej žiadna daňová povinnosť k 1.8.1998 nevznikla, keď jej daňový úrad Senec vrátil 18.5.1997 218.800,- Sk ako preplatok za rok 1997. V čl. I. ods. 10 zmluvy sa však navrhovateľ zaviazal uhradiť pohľadávky L. D. voči daňovému úradu okamžite po vzniknutej daňovej povinnosti, t.j. 30.8.1997 (nie teda k 1.8.1998) v spojitosti s ukončením jej podnikateľskej činnosti, vrátane záväzku vyplývajúceho z percentuálnej úľavy dane za r. 1995 a 1996. Odvolaciu námietku ďalej vyvracia písomné potvrdenie L. D. o prevzatí 201.360,- Sk od navrhovateľa 31.7.1997 na úhradu daní za rok 1996 v zmysle zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997; uvedené potvrdenie pritom založil do spisu samotný navrhovateľ ako prílohu podania z 13.5.2011 na preukázanie skutočnosti, že L. D.J. prevzala od neho uvedenú sumu za účelom úhrady dane za rok 1996, t.j. v súlade so zmluvou o budúcom záväzku uzavretou v rovnaký deň. Rovnako navrhovateľ v tomto podaní potvrdil, že suma, ktorú odporca prevzal 30.12.1997 bola použitá na úhradu preddavkov na daň, ktoré boli manželom D. následne vrátené Daňovým úradom Senec. Samotný navrhovateľ tak potvrdil svoj záväzok zo zmluvy o budúcom záväzku ohľadom zaplatenia preddavku na daň L. D.. Navrhovateľ tento záväzok potvrdil aj vo výpovedi na pojednávaní 16.10.2001 s tým, že za L. D. zaplatil v III. kvartáli 10.000,- Sk a v IV. kvartáli 208.800,- Sk. Z celkovej sumy 363.632,- Sk poskytnutej zo strany navrhovateľa na úhradu preddavkov na daň bola suma 10.000,- Sk + 208.000,- Sk poskytnutá na úhradu preddavkov na daň L. D. (v súlade s čl. I. ods. 10 zmluvy o budúcom záväzku) a suma 10.000,- Sk + 134.832,- Sk poskytnutá na úhradu preddavkov na daň odporcu (v súlade s čl. I. ods. 4 zmluvy o budúcom záväzku). Je zrejmé, že suma 134.832,- Sk, uvedená v zmluve o budúcom záväzku z 31.7.1997, korešponduje so sumou 134.832,- Sk uvedenou v písomnom potvrdení odporcu ohľadom prevzatia sumy 343.632,- Sk (134.832,- Sk + 208.800,- Sk) 30.12.1997; celková suma bola podľa potvrdenia poskytnutá na úhradu preddavkov na daň za IV. kvartál 1997 v zmysle zmluvy o budúcom záväzku z 31.7.1997, čo tiež zodpovedá dojednaniu v uvedenej zmluve. Odporca sa v zmluve o budúcom záväzku z 31.7.1997 zaviazal vrátiť navrhovateľovi uvedený preddavok, t.j. 10.000,- Sk + 134.832,- Sk, spolu 144.832,- Sk, do 3 dní od jeho poskytnutia daňovým úradom. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa ohľadom povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi uvedenú sumu, t.j. 4.807,54 Eur aj s priznaným príslušenstvom, pričom vo zvyšku návrh zamietol. Odporca v odvolaní namietal v prvom rade skutočnosť, že podanie návrhu na začatie konania v predmetnej veci predstavuje výkon práva odporujúci dobrým mravom a zásade poctivého obchodného styku, nakoľko samotný navrhovateľ nesplnil mnohé záväzky zo zmluvy o budúcom záväzku. Postup navrhovateľa v súlade s občianskym súdnym poriadkom nemôže predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi či poctivého obchodného styku. Splnenie či nesplnenie záväzkov navrhovateľa zo zmluvy o budúcom záväzku mimo splnenia povinnosti v zmysle čl. I. ods. 4 zmluvy nemá vplyv na povinnosť odporcu uloženú mu napadnutým rozsudkom. Pri splnení povinnosti navrhovateľa v zmysle čl. I. ods. 4 zmluvy a v tejto súvislosti vznik povinnosti odporcu v zmysle čl. I. ods. 4 zmluvy (ktorú dobrovoľne nesplnil) preto nie je dôvodný poukaz odporcu na nesplnenie iných povinností zo strany navrhovateľa. Odporca v odvolaní ďalej namietal záver súdu prvého stupňa ohľadom neunesenia dôkazného bremena odporcom na tvrdenie, že peňažná čiastka, ktorá je predmetom konania, a rovnako finančné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy o budúcom záväzku, sú výnosom zo spoločného podnikania účastníkov konania a ich manželiek; namietol neunesenie dôkazného bremena zo strany navrhovateľa ohľadom tvrdenia o splnení jeho záväzkov zo zmluvy o budúcom záväzku a ohľadom posúdenia právneho vzťahu ako zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ má dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj návrh (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.). Odporca nenesie bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno v prípadoch, keď iba popiera pravdivosť tvrdení navrhovateľa alebo keď navrhuje návrh zamietnuť. Účastník, ktorý tvrdí určitú negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno; pri popretí tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží teda na tom účastníkovi, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Dôkazné bremeno spočíva v splnení dôkaznej povinnosti v tom smere, že účastník označí dôkazné prostriedky na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Účastník, ktorý neoznačí dôkazné prostriedky a tým nepreukáže pravdivosť tvrdení, neunesie dôkazné bremeno a musí znášať možné nepriaznivé dôsledky nesplnenia dôkaznej povinnosti. Predmetom konania v predmetnej veci bolo zaplatenie 363.632,- Sk s prísl. Navrhovateľ v konaní netvrdil, že uvedená suma je výnosom zo spoločného podnikania účastníkov konania a ich manželiek. Nebol preto povinný preukazovať pravdivosť takéhoto tvrdenia. Rovnako nebolo predmetom konania splnenie všetkých záväzkov navrhovateľa zo zmluvy o budúcom záväzku; navrhovateľ tak napriek tvrdeniu o ich splnení bol povinný preukázať len úhrady v zmysle čl. I. ods. 4 a ods. 10 zmluvy o budúcom záväzku, čo preukázal. Odporca v závere odvolania namietol i odňatie možnosti konať pred súdom v súvislosti so skutočnosťou, že navrhovateľ nepredkladal podania a ich prílohy v potrebnom počte rovnopisov a v súvislosti so skutočnosťou, že súd prvého stupňa nekonal s manželkami účastníkov konania. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv. V predmetnej veci však ani samotný odporca neuviedol, ako bola znemožnená realizácia jeho procesných práv, keď nenamietal vylúčenie či znemožnenie oboznámenia sa s niektorým podaním navrhovateľa, ktoré nebolo predložené s potrebným počtom rovnopisov, resp. nenamietal vylúčenie či znemožnenie vyjadrenia sa k takémuto podaniu. K námietke týkajúcej sa okruhu účastníkov odvolací súd uvádza, že účastníkmi konania v sporovom konaní sú v zmysle § 90 O.s.p. navrhovateľ a odporca alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. V predmetnej veci navrhovateľ označil jedného odporcu, teda nie manželky účastníkov konania. Súd prvého stupňa tak správne konal s označenými účastníkmi konania, keď vo veci vrátenia poskytnutého plnenia zákon neoznačuje za účastníkov konania manželky účastníkov. Nakoľko účastníkom konania S. L. D., manželka odporcu, a predmetom konania nebola úprava vzťahov medzi navrhovateľom a L. D., námietka odporcu ohľadom úpravy jej práv a povinností zmluvou o budúcom záväzku a z toho vyplývajúcej neplatnosti tejto zmluvy nie je vzhľadom k predmetu konania pre rozhodnutie vo veci podstatná. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania pre čiastočný úspech účastníkov v odvolacom konaní; navrhovateľ mal úspech v potvrdení zamietajúcej časti a neúspech v potvrdení zaväzujúcej časti a odporca naopak úspech v potvrdení zaväzujúcej časti a neúspech v potvrdení zamietajúcej časti. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.