Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/56/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899694 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899694.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: L.. V. U., Q. W. M.. Č.. X, Q., zast. JUDr. Máriou Hofbauerovou, bytom Sibírska ul. č. 31, Bratislava, proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska, Mýtna ul. č. 1, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 9. decembra 2010 č. k. 12Cpr 19/2003- 875, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v časti náhrady mzdy a v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, z r u š u j e a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie žalovaného proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť výpovede, sa o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď, ktorú dala žalobkyni právna predchodkyňa žalovaného ( Slovenská televízia ) dňa 26. 5. 2003 a ktorá bola žalobkyni doručená 29. 5. 2003, je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 1. 10. 1992 trvá. Ďalej súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 66 998,82 eur z titulu náhrady mzdy od 1. 9. 2003 do 9. 12. 2010 s úrokami z omeškania vo výške 13 % zo sumy 767,54 eur od 2. 9. 2003, 12,5 % 2. 10. 2003, 2. 11. 2003, 2. 12. 2003, 12 % od 2. 1. 2. 2, 2. 3. 2004, 11% od 2. 4. 2004, 10 % od 2. 5. 2004, 2. 6. 2004, 2. 7. 2004, 9 % od 2. 8. 2004. 2. 9. 2004. 2. 10. 2004, 2. 11. 2004, 8 % od 2. 12. 2004, 2. 1. 2005, 2. 2. 2005, 6 % od 2. 3. 2005, 2. 4. 2005, 2. 5. 2005, 2. 6. 2005, 2. 7. 2005, 2. 8. 2005, 2. 9. 2005, 2. 10. 2005, 2. 11. 2005, 2. 12. 2005, 2. 1. 2006, 2. 2. 2006, 7% od 2. 3. 2006, 2. 4. 2006, 2. 5. 2006, 8 % od 2. 6. 2006, 2. 7. 2006, 9 % od 2. 8. 2006, 2. 9. 2006, 9,5 % od 2. 10. 2006, 2. 11. 2006, 2. 12. 2006, 2. 1. 2007, 2. 2. 2007, 2. 3. 2007, 9 % od 2. 4. 2007, 8,5 % od 2. 5. 2007, 2. 6. 2007, 2. 7. 2007, 2. 8. 2007, 2. 9. 2007, 2. 10. 2007, 2. 11. 2007, 2. 12. 2007, 2. 1. 2008, 2. 2. 2008, 2. 3. 2008, 2. 4. 2008, 2. 5. 2008, 2. 6. 2008, 2. 7. 2008, 2. 8. 2008, 2. 9. 2008, 2. 10. 2008, 7,5 % od 2. 11. 2008, 6,5 % od 2. 12. 2008, 10,5 % od 2. 1. 2009, 10 % od 2. 2. 2009, 2. 3. 2009, 9,25 % od 2. 4. 2009, 2. 5. 2009, 9 % od 2. 6. 2009, 2. 7. 2009, 2. 8. 2009, 2. 9. 2009, 2. 10. 2009, 2. 11. 2009, 2. 12. 2009, 2. 1. 2010, 2. 2. 2010, 2. 3. 2010, 2. 4. 2010, 2. 5. 2010, 2. 6. 2010, 2. 7. 2010, 2. 8. 2010, 2. 9. 2010, 2. 10. 2010, 2. 11. 2010, 2. 12. 2010, všetko do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pracovala u právnej predchodkyne žalovaného ako odborná redaktorka Odboru vysielacích štruktúr. Listom z 26. 5. 2003 ústredný riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného žalobkyni oznámil, že rozhodnutím ústredného riaditeľa č. 28/03 v znení rozhodnutia č. 29/03 bolo s účinnosťou od 31. 5. 2003 zrušené pracovné miesto žalobkyne, čím je daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Listom z 26. 5. 2003, ktorý bol žalobkyni doručený 29. 5. 2003, dala právna predchodkyňa žalovaného žalobkyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu, že na základe rozhodnutí ústredného riaditeľa č. 28/03, 29/03 bol s účinnosťou od 31. 5. 2003 zrušené pracovné miesto odborného redaktora, ktoré žalobkyňa zastávala. Riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného listom z 15. 5. 2003 požiadal ZV základnej organizácie Odborového zväzu masmédií ( OZM ) o stretnutie za účelom prerokovania výpovedí u tých zamestnancov, ktorí boli vybratí ako nadbytoční a ktorí dostanú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Zároveň riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného navrhol, aby sa stretnutie uskutočnilo v dňoch 20. 5. 2003 a 21. 5. 2003 a v prípade, že by tento termín nevyhovoval, v dňoch 21. a 22. 5. 2003. V prílohe ďalšieho listu z 19. 5. 2003 adresovaného ZV OZM predložil riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného odborovému orgánu menný zoznam zamestnancov, ktorí boli vybraní ako nadbytoční a ktorí sú členmi tejto odborovej organizácie s tým, že všetci dostanú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. V tomto zozname bola pod č. 11584 zapísaná i žalobkyňa. Odborový orgán sa na stretnutie navrhované na deň 20. 5. 2003 nedostavil a preto riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného opätovne požiadal listom z 21. 5. 2003 odborový orgán o prerokovanie výpovedí a za tým účelom navrhol stretnutie v dňoch 21. 5. 2003, 22. 5. 2003 alebo 23. 5. 2003. Na to odborový orgán listom z 23. 5. 2003, ktorý bol právnej predchodkyni žalovanej doručený 26. 5. 2003, vyzval právnu predchodkyňu žalovanej, aby zoznam zamestnancov, ktorí nepodpíšu dohodu o skončení pracovného pomeru, bol doplnený o nasledovné doklady: zrušenie pracovnej pozície, ponukové konanie s vyjadrením zamestnanca a žiadosť o prerokovanie výpovedí na konkrétnych zamestnancov. Riaditeľ právnej predchodkyne žalovaného listom z 23. 5. 2003 oznámil odborovému orgánu, že mu poskytol všetky potrebné informácie slúžiace ako podklad na prerokovanie výpovedí a že si teda splnil povinnosť vyplývajúcu z § 74 ods. 1 Zák. práce. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu z 23. 9. 2008 č. k. 5 Co 340/06- 477, podľa ktorého právna predchodkyňa žalovaného neprerokovala výpoveď danú žalobkyni s odborovým orgánom v zmysle § 74 ods. 1 Zák. práce. Za prerokovanie výpovede takým spôsobom, ako to má na mysli toto ustanovenie Zákonníka práce nemožno považovať predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď, odborovému orgánu. Tým právna predchodkyňa žalovaného vlastne iba odborovému orgánu jednostranne oznámila, že okrem iných zamestnancov i žalobkyni mieni dať výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. preto postup odborového orgánu, ktorý listom z 23. 5. 2003 požiadal právnu predchodkyňu žalovaného o doplnenie zoznamu zamestnancov o ďalšie údaje, nemožno považovať za obštrukciu. Z obsahu tohto listu vyplýva, že odborovému orgánu išlo v podstate o to, aby sa prerokovanie výpovedí individualizovalo, teda aby sa individuálne prerokovala výpoveď daná každému zamestnancovi a takáto požiadavka bola oprávnená. Pritom tento list odborového orgánu bol právnej predchodkyni žalovaného doručený 26. 5. 2003, ale už listom z 23. 5. 2003 právna predchodkyňa žalovaného odborovému orgánu oznamuje, že pokladá za splnenú povinnosť prerokovať výpovede s odborovým orgánom podľa § 74 ods. 1 Zák. práce. Splnenie tejto povinnosti teda právna predchodkyňa žalovaného evidentne vyvodzovala z toho, že odborovému orgánu doručila menný zoznam zamestnancov, ktorým mieni dať výpoveď a z toho, že odborový orgán sa nezúčastnil na ňou navrhovaných termínoch stretnutí v dňoch 20. až 23. 5. 2003. Samotný menný zoznam zamestnancov, v ktorom figurovala aj žalobkyňa, nebol postačujúcim podkladom na prerokovanie výpovedí a teda ani podkladom na prerokovanie výpovede danej žalobkyni. Právna predchodkyňa žalovaného bola povinná požiadať odborový orgán o prerokovanie výpovede, ktorú mieni dať žalobkyni a v tejto žiadosti mala skutkovo vymedziť dôvod výpovede, prípadne mala k žiadosti pripojiť i návrh výpovede. Túto povinnosť právna predchodkyňa žalovaného nesplnila. Vzhľadom na tento právny názor odvolacieho súdu súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že predmetná výpoveď daná žalobkyni je neplatná z dôvodu absencie prerokovania výpovede odborovým orgánom v zmysle § 74 ods. 1 Zák. práce. Pokiaľ ide o náhradu mzdy, súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa listami z 2. a 3. 6. 2003 oznámila právnej predchodkyni žalovaného, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Priemerný zárobok žalobkyne v tomto období dosahoval 23 123 Sk ( 767,54 eur ). Za obdobie od 1. 9. 2003 do 9. 12. 2010 tak náhrada mzdy predstavuje spolu 66 998,82 eur ( 767,54 x 87 mesiacov a 9 dní ). Žalobkyňa od skončenia pracovného pomeru vyvinula maximálne úsilie o získanie zamestnania, o čom svedčia početné žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a v konaní nebolo preukázané, že by neúspech pri hľadaní zamestnania sama zavinila a že by teda jej konanie bolo možné vyhodnotiť ako účelové s cieľom získať náhradu mzdy za celé uplatnené obdobie. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú podmienky pre zníženie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu dania výpovede za čas presahujúci 12 mesiacov, resp. pre nepriznanie náhrady mzdy. Súd prvého stupňa tiež neprihliadol na tvrdenie právnej predchodkyne žalovaného, že vzhľadom na časový odstup a pripravované zlúčenie STV a rozhlasu od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala. V tejto súvislosti súd prvého stupňa uviedol, že tieto skutočnosti nemajú vplyv na povinnosť právnej predchodkyne žalovaného žalobkyňu ďalej zamestnávať. Keďže právna predchodkyňa žalovaného sa dostala s plnením náhrady mzdy do omeškania, súd prvého stupňa jej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni i úroky z omeškania a to za omeškanie so zaplatením mzdy za každý jednotlivý mesiac. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, súd prvého stupňa odôvodnil tak, že „žalobkyňa žiadala príslušenstvo priznať z celej priznanej náhrady mzdy za dlžné obdobie, čo je nad rámec oprávneného nároku.“ O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Navrhla, aby volací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť jej z titulu náhrady mzdy 99 159,93 eur. Uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval pri výpočte náhrady mzdy, pretože jej mal priznať náhradu mzdy vo výške predpokladaného zárobku, keďže v rokoch 2004 - 2009 bola u právneho predchodcu žalovaného mzda priebežne zvyšovaná. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na svoje podanie z 29. 6. 2010. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie i žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bola určená neplatnosť výpovede a výrok o náhrade mzdy. Odvolanie o určení neplatnosti výpovede odôvodnil tým, že výpoveď bola žalobkyni doručená 29. 5. 2003 a tento deň teda treba považovať za deň dania výpovede. Preto súd prvého stupňa nesprávne uviedol vo výroku napadnutého rozsudku, že výpoveď bola žalobkyni daná 26. 5. 2003. Pokiaľ ide o výrok o náhrade mzdy, žalovaný vytkol súdu prvého stupňa, že nezohľadnil povinnosť žalovaného z takto určenej náhrady mzdy vykonať zrážku dane z príjmu a zrážky na zdravotné, sociálne poistenie a fond zamestnanosti. Výrok o úrokoch z omeškania súd prvého stupňa riadne neodôvodnil. Do omeškania so zaplatením náhrady mzdy sa žalovaný mohol dostať najskôr uplynutím lehoty na plnenie, teda momentom, keď napadnutý rozsudok nadobudne vykonateľnosť. Z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako súd prvého stupňa „vyhodnotil vieryhodnosť“ priemerného mesačného zárobku žalobkyne, keďže podľa jej mzdového listu za rok 2003 dosiahla za mesiac apríl 2003 hrubú mzdu 23 400 Sk, za mesiac máj 2003 18 113 Sk a za mesiac jún 2003 22 998 Sk. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny v časti náhrady mzdy a v časti ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa podaním z 29. 6. 2010 ( č. l. 768 ) navrhla, aby jej bola priznaná náhrada mzdy vo výške 99 159,93 eur vypočítaná z „pravdepodobného“ zárobku k 1. 11. 2010. Toto podanie žalobkyne je zmenou žaloby a súd prvého stupňa mal o pripustení zmeny žaloby rozhodnúť podľa § 95 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa tak neurobil, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že výrok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, sa týka iba príslušenstva nároku. Tým spôsobil, že v časti náhrady mzdy tu vlastne nie je výrok, ktorý by žalobkyňa mohla napadnúť odvolaním. Žalobkyňa totiž v podaní z 15. 3. 2011 ( č. l. 925 ) na výzvu odvolacieho súdu uviedla, že jej odvolanie smeruje výlučne proti výroku, ktorým jej bola priznaná náhrada mzdy vo výške 66 998,82 eur. Týmto výrokom jej však nebola spôsobená žiadna ujma na jej právach a preto odvolanie proti nemu zo strany žalobkyne nie je subjektívne prípustné. Za tejto situácie odvolací súd vychádzal z toho, že súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol vo zvyšku žalobu i v časti náhrady mzdy. Odvolací súd by inak musel odvolanie žalobkyne odmietnuť, čo by voči nej nebolo spravodlivé tým viac, že odvolací súd by takto musel postupovať v dôsledku pochybenia súdu prvého stupňa. Treba tiež uviesť, že toto pochybenie súdu prvého stupňa nebolo možné napraviť postupom podľa § 166 O.s.p., pretože napadnutý rozsudok obsahuje výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vychádzal z toho, že priemerný zárobok žalobkyne za rozhodujúce obdobie predstavoval 23 123 Sk. Neuviedol však spôsob výpočtu priemerného zárobku, teda aký zárobok dosiahla žalobkyňa v rozhodujúcom období, ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje. Keďže nárok na náhradu mzdy vznikol žalobkyni od 1. 9. 2003, rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného zárobku je 2. štvrťrok 2003. Vzhľadom na to odvolací súd nemôže preskúmať správnosť výpočtu priemerného zárobku a teda ani správnosť výpočtu náhrady mzdy. Napadnutý rozsudok je preto v časti náhrady mzdy nepreskúmateľný. Z § 129 ods. 1 v spojení s § 132 Zák. práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie ( ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak ), a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť ( porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 8. 2009 sp. zn. 4 Cdo 243/2008 ). Nie je preto opodstatnená odvolacia námietka žalovaného, že do omeškania so zaplatením náhrady mzdy sa mohol dostať najskôr uplynutím lehoty na plnenie po právoplatnosti rozsudku, teda nadobudnutím jeho vykonateľnosti. Je však dôvodná námietka žalovaného, že ak je prvým mesiacom, za ktorý patrí žalobkyni náhrada mzdy, september 2003, potom sa žalovaný nemohol dostať do omeškania so zaplatením náhrady mzdy 2. 9. 2003, pretože náhrada mzdy za september 2003 bola splatná v októbri 2003. Z dôvodov napadnutého rozsudku tiež nie je zrejmé, na akom základe súd prvého stupňa dospel k záveru, že náhrada mzdy je splatná vždy 2. deň toho - ktorého mesiaca. Pritom žalovaný v odvolaní tento termín splatnosti namietol. V zmysle § 132 Zák. práce sa § 131 Zák. práce vzťahuje rovnako aj na náhradu mzdy, ak ide o jej splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Aj z náhrady mzdy sa teda vykonajú zrážky uvedené v § 131 Zák. práce a náhrada mzdy tiež podlieha dani z príjmu. Ak teda súd prvého stupňa uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy, pôjde o sumu brutto, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období, ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období ( § 134 ods. 1, 2 Zák. práce ). Preto pri výpočte priemerného zárobku v prejednávanej veci nemožno prihliadnuť na to, že v období od roku 2004 do roku 2010 došlo u právnej predchodkyne žalovaného k zvyšovaniu miezd zamestnancov. Žalobkyňa v odvolaní použila termín „pravdepodobný zárobok“ v takom zmysle, aký zo zákonníka práce nevyplýva. Pravdepodobný zárobok sa totiž použije namiesto priemerného zárobku iba za predpokladu, že zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín a zistí sa zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme v rozhodujúcom období dosiahol ( § 134 ods. 3 Zák. práce ). Pravdepodobný zárobok v zmysle Zákonníka práce teda nezohľadňuje zvýšenie zárobku u zamestnávateľa v období po výpovedi, ako sa mylne domnieva žalobkyňa. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 66 998,82 eur s prísl. z titulu náhrady mzdy a v časti, ktorou bola žaloba o náhradu mzdy vo zvyšku zamietnutá, zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude predovšetkým treba rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby v časti náhrady mzdy v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. Následne súd prvého stupňa znovu rozhodne o náhrade mzdy s tým, že svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s § 157 O.s.p. Žalovaný napadol odvolaním výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa určil neplatnosť predmetnej výpovede. Odvolanie v tejto časti odôvodnil iba tým, že výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 29. 5. 2003 a tento deň treba považovať za deň, kedy bola výpoveď žalobkyni daná. Vzhľadom na to podľa žalovaného neobstojí predmetný výrok napadnutého rozsudku, pokiaľ sa v ňom uvádza, že výpoveď bola žalobkyni daná dňa 26. 5. 2003. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolanie žalovaného proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť výpovede, neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 205 ods. 1 O.s.p., pretože z odvolania nie je zrejmé, na akom základe sa žalovaný domnieva, že predmetná výpoveď je platným právnym úkonom, resp. v čom bol nesprávny postup súdu prvého stupňa. Preto odvolací súd výzvou z 10. 8. 2011 ( č. l. 933 ) žalovaného vyzval, aby odvolanie v tomto smere doplnil pod následkom odmietnutia odvolania v zmysle § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. Na túto výzvu žalovaný reagoval podaním z 19. 9. 2011 ( č. l. 975), v ktorom však iba zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v odvolaní a vyššie spomenuté vady odvolania teda neodstránil. Preto odvolací súd odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku, ktorým bola určená neplatnosť výpovede, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.