Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200012 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200012.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu: Quantum Invest, s.r.o., IČO: 35 891 674, Trenčianska 47, Bratislava, zastúpený: Prosman a partneri advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, konajúca prostredníctvom JUDr. Maroša Prosmana, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, (právny nástupca Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava), o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 23770/2011-1410 zo dňa 27.10.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa nepriznáva náhrada trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 23770/2011-1410 zo dňa 27.10.2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava zn. 29971/2011-5232 zo dňa 31.05.2011 potvrdil. Colný úrad svojim rozhodnutím v súlade s čl. 292 ods. 1 a ods. 7 a 294 ods. 3 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 02.07.1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 13.04.2011 o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou a nepovolil prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou na tovar vrtuľník typu EC 120 B, výrobné číslo 1592 s vlastnou hmotnosťou nepresahujúcou 2000kg na civilné použitie. Žalobca sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že uvedeným rozhodnutiam predchádzalo colné konanie a prepustenie tovaru - vrtuľníka na civilné účely do režimu voľný obeh na colnom úrade v Nemeckej spolkovej republike, kde účastníkom konania bol žalobca v priamom zastúpení spoločnosťou Cross Trans Service GmbH. Uvedený typ tovaru odôvodňoval zatriedenie do takej podpoložky kombinovanej nomenklatúry tovaru, na ktorú je určené clo s nulovou sadzbou cla za podmienky preukázania povolenia na použitie colného režimu s konečnou spotrebou. Zástupca žalobcu v colnom konaní však chybne navrhol prepustenie tovaru s určením dovozného cla so sadzbou 7,5%, čomu zodpovedá clo vo výške 88.278,60 eur, ktoré aj bolo zaplatené. Správny postup mal byť taký, že ešte pred prepustením tovaru do colného režimu colný obeh, mal mať žalobca, resp. jeho zástupca k dispozícii povolenie na použitie colného režimu s konečnou spotrebou. Ak by žalobca o takéto povolenie pre vrtuľník na civilné účely požiadal, povolenie by mu bolo bez problémov vydané a tovar by bol prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla. Po zistení tejto chyby podal žalobca ihneď žiadosť o povolenie použiť colný režim s konečnou spotrebou (prepustenie do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla). Keďže išlo o žiadosť podanú po prepustení tovaru do colného režimu voľný obeh, žiadal žalobca o vydanie povolenia so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia Komisie č. 2454/93, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady č. 2913/1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (ďalej aj len Vykonávacie nariadenie k Colnému kódexu). Ak by colný úrad vydal takéto povolenie so spätnou platnosťou, zrušilo by sa v súlade s čl. 251 (1c) Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu zo zákona pôvodné colné vyhlásenie a žalobca by mohol požiadať v súlade s čl. 237 Colného kódexu o vrátenie pôvodne zaplateného cla. Nevyhovením žiadosti sa žalobca cíti ukrátený na svojich právach, pričom napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca nesúhlasil s tým, ako sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou, že v prípade, ak by colná správa vykladala slovné spojenie „zjavné zanedbanie“ v zmysle zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“ tak, že ak dôjde k akémukoľvek porušeniu predpisu, už nemožno preukázať absenciu „zjavného zanedbania“, nebolo by možné nikdy predĺžiť spätnú platnosť povolenia podľa čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Práve v tomto ustanovení sa pritom rieši určitá chyba (porušenie predpisov) zo strany účastníka konania, resp. opomenutie uplatnenia nároku a to tak, aby mohla byť táto chyba napravená bez ujmy na strane účastníka konania za ustanovených podmienok. Žalobca vyslovil názor, že slovné spojenia „zjavné zanedbanie“ (čl. 294 ods. 3 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu) a „zrejmá nedbanlivosť“ (čl. 899 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu), ktoré majú rovnaký zákonný obsah, ako aj slovné spojenie „výnimočné okolnosti“ (článok 294 ods. 3 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu) a „okolnosti“ (článok 899 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu), treba vykladať podľa ich gramatického, systematického a logického významu aj s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ a rozhodnutia Európskej komisie. Žalovaný sa teda nevysporiadal s námietkou žalobcu uplatnenou v odvolaní (výklad pojmu „zjavné zanedbanie“ v zmysle stavu absencie protiprávneho konania alebo opomenutia uplatnenia nároku) ale zameral sa na vyvrátenie argumentu žalobcu o potrebe vykladať slovné spojenie „zrejmá nedbanlivosť“ s pomocou významu pojmov z iných ustanovení s rovnakým zákonným obsahom. Žalobca poukázal na čl. 2 ods. 1 Colného kódexu, podľa ktorého sa colné predpisy Spoločenstva uplatňujú jednotne na celom colnom území Spoločenstva, pričom ide o základný postulát pre výklad colných predpisov a ich uplatňovanie. Colné orgány SR nemajú žiadne privilégium vykladať ustanovenia európskej colnej legislatívy autonómne a individuálne, ale naopak sú povinné interpretovať tieto predpisy tak, aby sa zabezpečilo také ich uplatňovanie na území SR, aké je bežné aj v iných štátoch EÚ. Colné orgány teda nemôžu ignorovať ani cudzojazyčné verzie colných predpisov ani judikatúru Súdneho dvora EÚ, ani rozhodovaciu činnosť colných orgánov iných členských štátov a dokumenty Európskej komisie slúžiace na zabezpečenie jednotnej aplikácie colných predpisov na celom colnom území Spoločenstva. Žalovaný spochybnil relevanciu žalobcom predloženého rozhodnutia EK REM 04/2000 ako aj Informačného dokumentu EK vzťahujúceho sa na uplatnenie článkov 220 (2) a 239 Colného kódexu, ktoré poukazujú na spôsob výkladu (eurokomforný výklad) pojmu s rovnakou obsahovou náplňou ako je pojem „zjavné zanedbanie“ v európskej colnej legislatíve. Žalobca uviedol, že prípad REM 4/00 riešil situáciu, kedy deklarant prepúšťal do colného režimu voľný obeh tovar spôsobilý na priznanie nulovej sadzby cla vzhľadom na jeho konečné použitie a až pri podaní dodatočného colného vyhlásenia zistil, že nedisponoval povolením na konečné použitie tovaru a teda tento tovar colné orgány prepustili do režimu voľný obeh s vymeraním dovozného cla. Následne deklarant požiadal o vydanie povolenia na konečné použitie, ktoré mu bolo vydané na operácie s dovezeným tovarom vykonané po dni vydania tohto povolenia a žiadal o vrátenie cla podľa čl. 239 Colného kódexu. Podľa tohto článku môže byť dovozné alebo vývozné clo vrátené alebo odpustené aj vtedy, ak to vyplýva z okolností, ktoré nie je možné považovať za podvodné konanie, alebo hrubú nedbanlivosť (v angličtine a nemčine ten istý výraz ako „zjavné zanedbanie“ v čl. 294 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Komisia v danom prípade usúdila, že nešlo o zjavné zanedbanie (hrubú nedbanlivosť) a rozhodla o vrátení cla a to napriek tomu, že deklarant podával colné vyhlásenia, ktoré obsahovali nesprávne údaje, colné vyhlásenie nebolo podložené povolením na konečné použitie, ktoré malo oprávňovať na použitie nulovej sadzby cla a deklarant nepodal odvolanie proti rozhodnutiu v colnom konaní. Žalobca poukázal na stranu 19 Informačného dokumentu EK, na ktorej sa uvádza, že za pomoci reformy ekonomických colných režimov a systému konečného použitia v roku 2001 a možnosti získať spätné povolenia, by mal tento typ (okrem iného aj REM 4/00) prípadov zmiznúť. EK následne prijala novely Vykonávacieho nariadenia - nariadenie č. 1601/2000 a č. 993/2001, ktoré reformovali režimy s ekonomickým účinkom ako aj systém konečného použitia, okrem iného aj v tom zmysle, že umožnili vydávať v špecifických situáciách (t.j. aj takých, ako tomu bolo v prípade REM 4/00) povolenia so spätnou platnosťou. Žalobca zdôraznil, že v čase rozhodovania Komisie vo veci REM 4/00 ešte neexistovala právna úprava pre možnosť žiadať o vydanie povolenia na konečné použitie so spätnou platnosťou a preto sa takéto situácie riešili cez inštitút odpustenia/vrátenia cla podľa čl. 239 Colného kódexu a preto treba vychádzať z toho, že prejednávaný prípad a prípad REM 4/00 je veľmi podobný, pričom v prípade REM 04/00 deklarant nemohol žiadať o spätné povolenie na konečné použitie kvôli absentujúcej právnej úprave a tak požiadal o povolenie na konečné použitie pre operácie v budúcnosti a požiadal o vrátenie cla podľa čl. 239 Colného kódexu (z dôvodu osobitných okolností a pri absencii zjavného zanedbania) a v prípade žalobcu tento postupoval podľa novej právnej úpravy - čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu tak, že požiadal priamo o povolenie konečného použitia so spätnou platnosťou, ktoré malo následne zabezpečiť vrátenie cla priamo zo zákona. Rozhodnutie REM 4/00 je významným prameňom pre výklad ustanovenia čl. 294 ods. 3 Colného kódexu, ktoré po novele špecificky rieši takéto prípady cez inštitút povolenia konečného použitia so spätnou platnosťou, pričom pred rokom 2001 sa skutkovo podobné prípady riešili cez inštitút žiadosti o odpustenie/vrátenie cla podľa čl. 239 Colného kódexu, a to o to viac, že pri uplatňovaní oboch inštitútov sa ako podmienka uvádza danosť „osobitnej okolnosti“ a absencia „zjavného zanedbania“. Žalovaný uvedené podklady k odvolaniu nesprávne právne posúdil a považoval ich za dokumenty vzťahujúce sa na iný inštitút colného práva (odpustenie/vrátenie dovozného cla), hoci bol na súvislosť týchto dokumentov a posudzovaného prípadu upozornený. Žalobca zdôraznil, že z uvedených dokumentov je zrejmé, že za „zjavné zanedbanie“ sa nepovažuje mylné zatriedenie tovaru v colnom vyhlásení, ani neznalosť zákona ohľadne podmienok pre priznanie konečného použitia a pre udelenie povolenia netreba preukazovať „osobitné okolnosti“ v zmysle ich unikátnosti, ale môže ísť o relatívne bežnú situáciu, pri ktorej osobitné okolnosti spočívajú len v naplnení ustanovených podmienok (čl. 294 ods. 3 písm. a/ až c/ Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu). Takýto výklad týchto pojmov je aj v súlade s potrebou zaviesť väčšiu flexibilitu do procesných pravidiel, ktorá vyplýva z noviel Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Ustanovenie čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia umožňujúce spätné predĺženie povolenia na konečné použitie takisto sleduje cieľ „zaviesť väčšiu flexibilitu do procesných pravidiel možnosťou udeľovať povolenie so spätnou účinnosťou na dobu kratšiu ako jeden rok“, pričom toto ustanovenie malo zabezpečiť potrebu pružnosti v konaní. Nedostupnosť dokumentu REM 04/00 v slovenskej jazykovej mutácii nemôže byť na neprospech žalobcu, pričom colné orgány SR by mali obsah tohto dokumentu poznať a zabezpečiť jednotný výklad colnej legislatívy. O zjavné zanedbanie nejde ani v súvislosti s nepodaním odvolania žalobcu napriek jeho nesúhlasu s vydaným rozhodnutím o prepustení tovaru do colného režimu voľný obeh. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 32 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 65 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorých je zrejmé, že správne orgány musia pri rozhodovaní vychádzať z právneho a skutkového stavu v čase rozhodovania a toto platí aj v iných členských štátoch. Nemecký colný úrad vydal rozhodnutie na základe návrhu účastníka konania, ktorému v plnom rozsahu vyhovel. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu by teda bolo úplne zbytočné. Na nápravu takýchto situácií colné právo pozná inštitúty ako napr. odpustenie/vrátenie cla, spätná platnosť povolenia s následným zrušením colného vyhlásenia. Žalovaný tiež nezistil dostatočne skutkový stav, keď sa mal dôslednejšie zaoberať všetkými okolnosťami prípadu v záujme posúdenia osobitosti situácie a absencie zjavného zanedbania, mal sa zaoberať minulosťou žalobcu, či sa v minulosti dopustil porušení colných predpisov, a ak áno, akého charakteru boli tieto chyby, či išlo o závažné chyby alebo menej závažné porušenia, či išlo o bežnú operáciu alebo o výnimočnú situáciu, s ktorou nemal ekonomický operátor žiadnu skúsenosť a mal tiež zohľadniť, že išlo o operáciu, ktorá sa týkala a vyžadovala si synchronizované konanie žiadateľa v dvoch členských štátoch EÚ s tým, že žalobca na vybavenie celej veci splnomocnil zástupcu v colnom konaní v Nemecku. Ak by sa týmto colný úrad zaoberal, zistil by, že žalobca sa nezaoberá dovážaním tovaru, či už ako deklarant alebo zástupca v colnom konaní, v dôsledku čoho sa ani doteraz nemohol dopustiť a ani sa nedopustil porušenia colných predpisov, pričom pre žalobcu išlo o výnimočnú situáciu, ktorú riešil prvý krát. Ďalej mal zohľadniť aj to, že žalobca podal žiadosť o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/ konečnou spotrebou so spätnou platnosťou bezodkladne po tom, ako sa o chybe pri prepúšťaní tovaru do colného režimu voľný obeh dozvedel, že spolupracoval s colným úradom, keď reagoval na výzvu colného úradu. Bez významu nie je ani skutočnosť, že ak by žalobca požiadal o povolenie na prepustenie tovaru do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla vzhľadom na jeho konečné použitie včas, colné orgány by tejto žiadosti vyhoveli a že v prípade pozitívneho rozhodnutia colného úradu o žiadosti žalobcu by neprišlo k ohrozeniu finančných záujmov Spoločenstva. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby žiadal túto zamietnuť. Uviedol, že žalobca vychádza z hypotetického, avšak v skutočnosti nezodpovedajúceho skutkového stavu veci. Správne orgány nemôžu skúmať „čo by bolo keby“, ale sú povinné skúmať realite zodpovedajúci skutkový stav veci a zistenému skutkovému stavu veci zodpovedajúcu právnu kvalifikáciu. Správne orgány sú povinné interpretovať skutočne urobené právne úkony účastníkov konania v kontexte príslušných ustanovení právnych predpisov. Ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní prejaví vôľu prepustiť tovar do určitého colného režimu s vymeraním dovozného cla a takýto postup neodporuje zákonu, neexistuje žiaden zákonný dôvod, aby colné orgány žiadosti deklaranta nevyhoveli a tovar mu za určených podmienok v zmysle jeho návrhu neprepustili. Colné orgány v takomto prípade nemajú právo spochybňovať prejav vôle deklaranta a z tohto vyplývajúce právne následky - teda ani prepustenie tovaru do navrhnutého colného režimu s vymeraním dovozného cla pri dodržaní zodpovedajúcich všeobecne záväzných právnych predpisov. Neexistuje dôvod spochybňovať takýto prejav vôle deklaranta ani v prípade, ak hypoteticky existuje určitá možnosť legálne sa vyhnúť zaplateniu sumy dovozného cla. V danej veci v čase dovozu neboli podmienky na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla splnené a preto tento tovar do takéhoto colného režimu ani nemohol byť prepustený. Colný úrad nemal dôvod skúmať možný vývoj pri inom skutkovom stave veci, ktorý však nikdy nenastal a ktorý ako hypotetická konštrukcia žalobcu nikdy nezodpovedal skutočnosti. Žalovaný neodmietol žalobcom navrhnuté interpretačné podmienky pre výklad pojmu „zjavné zanedbanie“ z dôvodu „priority slovenskej jazykovej mutácie“, ale z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ak SR nezabezpečila správny preklad európskej legislatívy, ide o problém zákonodarnej moci a nie moci výkonnej, pričom nie je zrejmé, na základe čoho by mal žalovaný aplikovať práve anglické a nemecké znenie predpisov, keďže EÚ má výrazne väčší počet úradných jazykov, ktoré sa považujú za rovnocenné. Vylúčenie slovenského jazyka ako úradného jazyka EÚ s tým, že v ňom publikované všeobecne záväzné právne predpisy nie sú pre štátne orgány SR záväzné a prijatie názoru, že by mali byť uprednostnené anglické alebo nemecké znenia týchto predpisov, pretože sú podľa žalobcu správne a neobsahujú chyby, by bolo popretím zásady právneho štátu, ktorým SR je. Žalovaný poukázal na čl. 294 ods. 3, čl. 899 ods. 1, 2,3 nariadenia č. 2454/93 s tým, že ustanovenia čl. 239 ods. 1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 sa týkajú otázok odpustenia alebo vrátenia dovozného alebo vývozného cla, avšak neriešia otázku posudzovania žiadosti o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou. Žalovaný poukázal na odlišné zameranie čl. 239 ods. 1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 v porovnaní s čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 s tým, že ani použitie rovnakých slovných spojení v odlišných ustanoveniach jedného právneho predpisu nemusí automaticky znamenať ich rovnaký význam a interpretáciu. Pri interpretácii právnej normy je nevyhnutné zohľadniť tiež skutkový i právny stav veci, na ktorú má byť daná právna norma aplikovaná. Žalovaný zotrval na existencii terminologickej odlišnosti slovného spojenia „zjavné zanedbanie“ použitého v čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a slovného spojenia „zrejmá nedbanlivosť“ použitého v čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93, v prípade slovného spojenia „hrubá nedbanlivosť“ použitého v čl. 239 ods. 1 Colného kódexu. Podľa žalovaného prípad REM 4/2000 ako aj informačný dokument EK sú skutkovo i právne odlišné od daného prípadu. K prípadu REM 4/2000 žalovaný uviedol, že tento sa týka niektorých otázok interpretácie čl. 239 Colného kódexu (vrátenie alebo odpustenie dovozného alebo vývozného cla) a nie čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, že preklad tohto rozhodnutia do úradných jazykov by mala zabezpečovať EK, no najmä, že uvedené rozhodnutie EK je individuálnym správnym aktom, ktorý má právnu záväznosť len na konkrétny prípad týkajúci sa Spolkovej republiky Nemecko a nemožno ho považovať za primárny prameň práva alebo všeobecne záväzný precedens pri rozhodovaní orgánov verejnej moci v iných právnych veciach. Toto rozhodnutie teda nie je všeobecne záväzným právnym aktom EÚ a nebolo publikované v slovenskom jazyku, pričom s prejednávanou vecou ani nesúvisí. Ani žalobcom uvádzaná časť Informačného dokumentu sa netýka prejednávanej veci, keďže táto rieši špecifické situácie v zmysle čl. 239 Colného kódexu a nerieši otázku spätného predĺženia platnosti povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia. Keďže neexistuje legálna definícia pojmu „výnimočná okolnosť“ alebo „zjavné zanedbanie“ pri interpretácii a následnej aplikácii článku 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, je jeho výklad vecou správnej úvahy colného úradu. V danom prípade colný úrad nevybočil z medzí správnej úvahy a ním prijatý právny záver zodpovedal zistenému skutkovému stavu veci i aplikovanej právnej úprave. Pretože bol žalobca ako deklarant v colnom konaní priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu, považujú sa úkony tohto zástupcu priamo za úkony deklaranta. Táto skutočnosť nemá vplyv na prípadnú zodpovednosť priameho zástupcu voči zastúpenej osobe, ak zástupca koná v rozpore so zmluvou o zastúpení, či koná spôsobom, že zastúpenému vznikne ujma. Prípadný nesúhlas zastúpenej osoby s vykonanými úkonmi priameho zástupcu v colnom konaní, ktoré navyše neodporujú účelu zastúpenia v colnom konaní a sú v súlade so zákonom, nemá vplyv na právnu záväznosť týchto úkonov a na ďalšie právne následky, ktoré z nich vyplývajú. Ak žalobca konajúci prostredníctvom priameho zástupcu neprejavil pri podávaní colného vyhlásenia záujem prepustiť tovar do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním, napriek tomu, že pri splnení určených podmienok mohol prepustenie tovaru do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním požadovať, pričom tomu nebránila žiadna nepredvídateľná alebo neprekonateľná prekážka, je zrejmé, že takýto postup nemožno považovať za „výnimočnú okolnosť“, ktorá by v zmysle čl. 244 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 odôvodňovala vydania povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním so spätnou platnosťou. Ani predpoklad, že by žalobca v danej situácii postupoval inak ako jeho priamy zástupca, či skutočnosť, že priamy zástupca v colnom konaní nedisponoval podkladmi, ktorými mohol, resp. mal vo vzťahu k určitému colnému režimu disponovať, nemôžu byť považované za „výnimočnú okolnosť“. Žalobca nepredložil žiadne dôkaz o existencii akejkoľvek právne relevantnej „výnimočnej okolnosti“, ktorá by odôvodňovala postup podľa čl. 249 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a ani správny orgán existenciu takejto „výnimočnej okolnosti“ nezistil. Colný úrad tak rozhodol pri posudzovaní prípadnej existencie dôvodov na vyhovenie žiadosti žalobcu v súlade so svojou diskrečnou právomocou v rámci správnej úvahy spôsobom, ktorý zodpovedá vykonanému dokazovaniu a ním zistenému skutkovému stavu veci. V kontexte uvedených faktov možno konanie priameho zástupcu žalobcu v colnom konaní a tiež skutočnosť, že po vydaní rozhodnutia v colnom konaní nepodal napriek svojmu nesúhlasu s jeho obsahom odvolanie, považovať za konanie, resp. opomenutie, ktoré má znaky zjavného zanedbania. Neuplatnenie si zvýhodneného sadzobného zaobchádzania v colnom konaní, či nepodanie žiadosti pred dovozom tovaru, na ktorý sa má takéto zvýhodnené sadzobné zaobchádzanie uplatňovať, bez existencie výnimočných okolností, neumožňuje aplikáciu čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Žalobcove námietky sú neopodstatnené i s ohľadom na znenie Informačného dokumentu, ktorý sa vzťahuje na uplatnenie článkov 220 a 239 Colného kódexu, kde sa na strane 20 v odseku B a na strane 21 uvádza, že „na druhej strane vyplývajú z bežného profesijného a obchodného rizika, ktoré znáša operátor a nepokladajú sa teda za špecifické situácie“ okrem iného aj: - nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta vydaných osobou, ktorú zastupuje, - chyba, ktorú vykonal zamestnanec deklaranta, aj keď je tento zamestnanec nový a neskúsený, - skutočnosť, že príslušné colné orgány neporadili operátorovi, aby použil ekonomický colný režim alebo zjednodušené postupy preclievania. Súdny dvor EÚ zastáva názor, že čl. 239 Colného kódexu predstavuje všeobecný princíp rovnosti, a že o existencii osobitnej situácie možno hovoriť vtedy, ak je z okolností prípadu zrejmé, že dotknutá osoba sa nachádza vo výnimočnej situácii v porovnaní s ostatnými obchodníkmi, ktorí vykonávajú rovnakú alebo podobnú činnosť, a v prípade, ak by tu tieto okolnosti neboli, nebola by vystavená takej situácie akou je vymeranie colného dlhu. Situácia žalobcu pri prepúšťaní tovaru do ním navrhnutého colného režimu a následný vznik colného dlhu nezakladá podľa žalovaného existenciu osobitnej situácie podľa čl. 239 Colného kódexu, ale možno ju považovať za súčasť podnikateľského rizika žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že prípadné povolenie so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 je formulované ako možnosť -oprávnenie colného orgánu a nie ako jeho povinnosť. Za výnimočných okolností môže byť spätná platnosť povolenia ďalej predĺžená. Zjavné zanedbanie tu podľa žalovaného nie je len v tom, že žalobca nepodal odvolanie voči rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasil, ale že mohol a mal byť znalý všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich dovoz tovaru a že bol v colnom konaní zastúpený odborne spôsobilou osobou, že nevyužil existujúce právne možnosti na dovoz tovaru s oslobodením od cla, keď takáto možnosť existovala, ale požiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo zákon tiež umožňoval. Skutočnosť, že žalobca nemal s predmetnou ekonomickou operáciou skúsenosť, ho nezbavuje zodpovednosti za právne úkony, ktoré v súvislosti s dovozom tovaru urobil alebo opomenul urobiť. U žalobcu ako právnickej osoby možno tiež predpokladať, že si pri výkone svojej podnikateľskej činnosti zabezpečí odborné zastúpenie na úkony, ktoré nepatria do predmetu jej činnosti alebo s ktorými nemá žiadne skúsenosti, o čom svedčí aj to, že žalobca sa v celom konaní nechal zastúpiť. Žalobca na pojednávaní uviedol, že o zrejmú nedbanlivosť alebo zjavné zanedbanie pri aplikácii čl. 294 ods. 3 nariadenia by išlo napríklad vtedy, ak by v minulosti v Nemeckej spolkovej republike deklaroval na prepustenie do voľného obehu tovar, na ktorý sa vyžaduje povolenie na konečné použitie. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že Colnému úradu Bratislava bola dňa 13.04.2011 (zaevidovaná pod č. 22353/2011-5232) doručená žiadosť žalobcu podľa prílohy č. 67 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 02.07.1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj len nariadenie č. 2454/93), označená ako „Žiadosť o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou“. Uvedená žiadosť bola doplnená žiadosťou o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou, doručenou colnému úradu dňa 20.04.2011 (zaevidovaná pod č. 23803/2011/5232). Predmetné žiadosti žalobcu boli na základe výzvy colného úradu zn. 25465/2011-5232 zo dňa 02.05.2011 doplnené listom zo dňa 06.05.2011. Žiadosť sa týkala tovaru - vrtuľníka typu EC 120 B, výrobné číslo 1592, s hmotnosťou nepresahujúcou 2000 kg. PpKN 8802 11 00, určeného na civilné použitie, ktorý bol dňa 06.04.2011 prepustený do colného režimu voľný obeh nemeckým colným úradom Hauptzollamt Bremen Zollamt Bremerhaven so zatriedením do nomeklatúry TARIC 8802 11 00 90. Zo žalobcom predloženej dokumentácie (dokument zn. AT-C-42-000230-04-2011-2452 zo dňa 06.04.2011) vyplýva, že žalobca bol v colnom konaní priamo zastúpený právnickou osobou CROSS TRANS SERVICE GmbH, pričom tento jeho partner v Nemecku podal v mene žalobcu colné vyhlásenie, ku ktorému nevedel zabezpečiť rozhodnutie na povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou, a práve na základe tejto skutočnosti nemohol deklarovať žalobcom, ako účastníkom colného konania, požadované colné zaradenie. Žalobca uviedol, že so zaradením pod kód 8802 11 00 90 nesúhlasí a že bude požadovať opravu colného vyhlásenia na správne colné zaradenie. Žalobcom požadované colné zaradenie je podľa neho potrebné doplniť rozhodnutím o povolení použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou. Colný úrad po vykonanom dokazovaní vydal dňa 31.05.2011 rozhodnutie zn. 29971/2011-5232, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a nepovolil prepustenie predmetného tovaru (vrtuľníka) do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. Podľa zistení colného úradu neexistoval dôvod - výnimočná okolnosť, ktorá by umožňovala vydanie povolenia so spätnou platnosťou v zmysle článku 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a tým ani dôvod na prepustenie predmetného tovaru do navrhovaného colného režimu za žalobcom požadovaných podmienok (so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou). Colný úrad pri posudzovaní žiadosti žalobcu ako účastníka správneho konania zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobca bol v predmetnom colnom konaní (pri prepúšťaní tovaru do colného režimu) priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa uvedeného článku 5 ods. 2 Colného kódexu pri priamom zastúpení koná zástupca v mene a v prospech inej osoby, čo znamená, že konanie (prejav vôle) priameho zástupcu sa považuje za konanie účastníka konania. Pretože priamy zástupca žalobcu, ako účastníka colného konania, konal nielen na účet, ale aj v mene zastúpenej osoby (žalobcu), nemôže žalobca namietať rozpor v prejave vôle priameho zástupcu a zastúpenej osoby. Úkony priameho zástupcu sa považujú priamo za úkony zastúpenej osoby. Rozhodnutie colného úradu bolo žalobcovi doručené dňa 09.06.2011. Žalobca podal proti rozhodnutiu colného úradu odvolanie. Prílohou odvolania bolo tiež rozhodnutie EK REM 04/2000 zo dňa 13.12.2000 v anglickom jazyku. Colné riaditeľstvo SR po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, rozhodnutím zn. 23770/2011-1410 zo dňa 27.10.2011 odvolanie žalobcu zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Podľa článku 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, za výnimočných okolností môže byť spätná platnosť povolenia ďalej predĺžená, avšak nie o viac ako jeden rok pred dňom, kedy bola žiadosť predložená, ak existuje odôvodnená ekonomická potreba a: a) žiadosť sa netýka pokusu o podvod alebo zjavného zanedbania; b) účtovníctvo žiadateľa potvrdzuje, že všetky požiadavky opatrení možno považovať za splnené a tam, kde je to primerané, s cieľom zabrániť nahradeniu, tovar je možné identifikovať pre príslušnú lehotu, pričom toto účtovníctvo umožňuje overenie opatrení; c) je možné vykonať všetky formality potrebné pre uzákonenie situácie tovaru, vrátane, tam, kde je to potrebné, zneplatnenie vyhlásenia. Podľa čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93, ak colný orgán prijímajúci rozhodnutie potvrdí, že žiadosť o vrátenie alebo odpustenie, ktorá bola colnému orgánu predložená podľa článku 239 ods. 2 Colného kódexu: - sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v článkoch 900 až 903 a že tieto nevyplývajú z podvodu alebo zo zrejmej nedbanlivosti na strane dotknutej osoby, tak sumu dovozného cla alebo vývozného cla vráti alebo odpustí, - sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v článku 904, sumu dovozného cla alebo vývozného cla nevráti ani neodpustí. Napokon treba spomenúť čl. 239 ods. 1 nariadenia č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, podľa ktorého dovozné clo alebo vývozné clo môže byť vrátené alebo odpustené aj v iných prípadoch než sú uvedené v čl. 236, 237 a 238, ak bude stanovené v súlade s postupom výboru a ak vyplýva z okolností, ktoré nie je možné považovať za podvodné konanie alebo hrubú nedbanlivosť dotknutej osoby. Prípady, kedy je možné toto ustanovenie uplatniť a postupy na ich uplatnenie sa stanovia v súlade s postupom výboru (Vykonávacie nariadenie). Predovšetkým treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pričom kľúčovým bol výklad čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a to najmä interpretácie pojmov, resp. slovných spojení „výnimočná okolnosť“ alebo „zjavné zanedbanie“, pri ktorých, keďže neexistuje legálna definícia týchto pojmov, je ich výklad vecou správnej úvahy colného úradu, ktorý pri posudzovaní veci podľa názoru súdu nevybočil z medzí správnej úvahy a ním prijatý právny záver zodpovedal zistenému skutkovému stavu veci. Správne orgány vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu postačujúceho na správne posúdenie veci a odmietnuť treba aj tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Ako sám žalobca uviedol, jeho zástupca v colnom konaní pochybil pri navrhovaní prepustenia tovaru do colného režimu, pričom uviedol aj správny postup, ktorý mal byť taký, že ešte pred prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh, mal mať žalobca ako deklarant (resp. jeho zástupca) k dispozícii povolenie na použitie colného režimu s konečnou spotrebou. Potom by mohol byť tovar prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla. V danom prípade však zástupca žalobcu zvolil taký postup, že najskôr bol tovar prepustený do režimu voľný obeh s výmerom cla a až následne sa začal riešiť problém chýbajúceho povolenia pre priznanie nulovej sadzby cla vzhľadom na konečné použitie tovaru. Zo skutkových okolností je pritom celkom zrejmé, že žiadosť žalobcu sa netýka pokusu o podvod, pričom chybne zvoleným postupom došlo k určeniu dovozného cla so sadzbou 7,5%, čomu zodpovedá clo vo výške 88.278,60 eur, ktoré bolo aj zaplatené a nepochybne táto suma pre žalobcu predstavovala zvýšené náklady, s ktorými nepočítal. Žalobca svoje žalobné dôvody logicky a riadne vyargumentoval, no žiaden z týchto dôvodov nepreukázal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné, že správne orgány sú povinné interpretovať skutočne urobené právne úkony účastníkov konania, pričom aj v colnom konaní vyvoláva právne účinky reálne a navonok zrozumiteľne a vážne urobený prejav vôle účastníka konania, resp. jeho zástupcu. Žalovaný správne uviedol, že ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní prejaví vôľu prepustiť tovar do určitého colného režimu s vymeraním dovozného cla v určitej výške a takýto postup neodporuje zákonu, neexistuje žiaden dôvod, aby colné orgány žiadosti nevyhoveli a tovar za určených podmienok v zmysle návrhu neprepustili. Prejav vôle deklaranta nie je dôvodné spochybňovať ani v prípade, ak hypoteticky existuje možnosť legálne sa vyhnúť zaplateniu sumy cla. Nie je sporné, že v čase dovozu neboli v danom prípade splnené podmienky na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla a preto tovar do takéhoto colného režimu ani nemohol byť prepustený. Je potrebné uviesť, že prípadné povolenie so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 je formulované ako možnosť (oprávnenie) colného orgánu a teda nie ako jeho povinnosť, pričom z textu tohto článku vyplýva, že spätná platnosť povolenia môže byť ďalej predĺžená za výnimočných okolností, ak existuje odôvodnená ekonomická potreba a žiadosť sa okrem iného netýka zjavného zanedbania. Správne orgány sa zaoberali podmienkami, za ktorých by mohla byť predĺžená spätná platnosť povolenia v zmysle čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a súd sa s právnym posúdením týchto podmienok stotožňuje. Je nesporné, že žalobca bol ako deklarant v colnom konaní priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu a preto sa považujú úkony tohto zástupcu priamo za úkony žalobcu. Ak by zástupca konal v rozpore s vôľou alebo záujmami zastúpeného, alebo tak, že by zastúpenému vznikla ujma, vznikol by zodpovednostný vzťah priameho zástupcu voči zastúpenému (žalobcovi), avšak všetky úkony zástupcu sa aj tak považujú za úkony deklaranta ako účastníka colného konania. Aj prípadný nesúhlas zastúpeného s úkonmi zástupcu v colnom konaní, ktoré sú v súlade so zákonom a neodporujú účelu zastúpenia, nemá vplyv na záväznosť týchto úkonov zástupcu ako aj na ďalšie následky, ktoré z nich vyplynú. Aj súd je názoru, že ak žalobca konajúci prostredníctvom zástupcu neprejavil pri podávaní colného vyhlásenia záujem prepustiť tovar do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním napriek tomu, že pri splnení určených podmienok mohol takéto zvýhodnené zaobchádzanie požadovať, pričom tomu nebránila žiadna nepredvídateľná alebo neprekonateľná prekážka, nemožno takýto postup považovať za „výnimočnú okolnosť“ odôvodňujúcu vydanie povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním so spätnou platnosťou. Výnimočnou okolnosťou nie je ani skutočnosť, že žalobca, resp. jeho priamy zástupca v colnom konaní nedisponoval podkladmi, ktorými mohol, resp. mal vo vzťahu k určitému colnému režimu disponovať, pričom je tiež zrejmé z obsahu spisu, že žalobca neposkytol žiaden relevantný dôkaz o existencii akejkoľvek výnimočnej okolnosti odôvodňujúcej postup podľa čl. 249 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Colný úrad v danom prípade pri posudzovaní existencie dôvodov (podmienok) na vyhovenie žiadosti žalobcu postupoval v súlade so svojou diskrečnou právomocou v rámci správnej úvahy spôsobom, ktorý zodpovedá zistenému skutkovému stavu veci. Bez významu v tejto súvislosti nie je ani skutočnosť, že žalobca bol v colnom konaní priamo zastúpený kvalifikovaným zástupcom a voči rozhodnutiu o vymeraní dovozného cla sa ani neodvolal. Neuplatnenie si zvýhodneného sadzobného zaobchádzania, či nepodanie žiadosti pred dovozom tovaru, na ktorý sa má takéto zvýhodnené zaobchádzanie uplatňovať, bez existencie výnimočných okolností neumožňuje aplikáciu článku 294 ods. 3 citovaného nariadenia. Žalobca teda bol v celom konaní zastúpený odborne spôsobilou osobou a napriek tomu nevyužil existujúcu možnosť na dovoz tovaru s oslobodením od dovozného cla, ktorá reálne existovala, ale prostredníctvom zástupcu požiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bolo podľa zákona taktiež možné. Otázka výberu zástupcu, komunikácie, resp. nekomunikácie s týmto zástupcom a samotný zákonný postup zástupcu, ktorý nemusel byť najvýhodnejší pre žalobcu, nemožno považovať za výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu možnosť predĺženia spätnej platnosti povolenia. Súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu uvedené v čl. V. žaloby, t.j. jeho minulosť, neporušenie žiadnych colných predpisov, charakter operácie, s ktorou nemal skúsenosť s tým, že išlo pre neho o výnimočnú situáciu. Vyššie uvedené skutočnosti totiž žalobcu nezbavujú zodpovednosti za úkony, ktoré urobil on, resp. jeho priamy zástupca v súvislosti s dovozom tovaru, pričom žiadna z týchto skutočností podľa názoru súdu nepredstavuje výnimočnú okolnosť. Konanie priameho zástupcu žalobcu je podľa názoru súdu príkladom zjavného zanedbania, keď tento kvalifikovaný zástupca nezvolil taký postup, aby bol tovar prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla, o ktorej možnosti mal nepochybne vedieť. Zjavné zanedbanie teda súd vidí v nevyužití existujúcich právnych možností na dovoz tovaru s oslobodením od dovozného cla, keď naopak priamy zástupca žalobcu požiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bol postup napokon tiež legálny. Hlavná námietka žalobcu spočívala vo výklade pojmu „zjavné zanedbanie“ žalovaným, pričom argumentoval ustanovením čl. 239 ods. 1 Colného kódexu a článkom 899 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu, a poukazoval aj na rozhodnutie EK REM 04/2000 a Informačný dokument vzťahujúci sa na uplatnenie článkov 220 (2) a 239 Colného kódexu. Je nesporné, že tieto ustanovenia sa týkajú otázok odpustenia alebo vrátenia dovozného alebo vývozného cla a nie otázky posudzovania žiadosti o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že ani použitie rovnakých slovných spojení v odlišných ustanoveniach jedného právneho predpisu nemusí automaticky znamenať ich rovnaký význam a interpretáciu (zrejme však celkom výnimočne), ale pri interpretácii právnej normy je nevyhnutné zohľadniť skutkový a právny stav veci, na ktorú má byť táto právna norma aplikovaná. Podľa názoru súdu je slovné spojenie „zjavné zanedbanie“ použité v čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, slovné spojenie „zrejmá nedbanlivosť“ použité v čl. 899 nariadenia č. 2454/93 a slovné spojenie „hrubá nedbanlivosť“ použité v čl. 239 ods. 1 Colného kódexu, v slovenskom znení citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov, významovo veľmi podobné, dokonca takmer zhodné. Pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je však irelevantná polemika ohľadne totožnosti týchto pojmov, resp. odlišnosti týchto pojmov ale podstatným bolo posúdiť, či v prípade žalobcu, ktorý sa domáhal aplikovania čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, existovali také výnimočné okolnosti, za ktorých colný úrad mohol so spätnou platnosťou povolenie ďalej predĺžiť a či sa žiadosť žalobcu netýkala zjavného zanedbania. Ako už súd uviedol, podľa jeho názoru došlo k zjavnému zanedbaniu (resp. zrejmej alebo hrubej nedbanlivosti) a preto pri absencii výnimočných okolností, ktoré neboli preukázané, správne orgány nepochybili, keď žiadosti žalobcu nevyhoveli a nepovolili mu prepustenie tovaru do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. S poukazom na uvedené je potom zbytočná polemika ohľadne aplikácie slovenského alebo anglického, či nemeckého znenia colných predpisov a s tým súvisiaci argument žalobcu, že SR nezabezpečila správny preklad európskej legislatívy, keďže v slovenskej verzii colných predpisov je podľa názoru žalobcu množstvo chýb. Žalobca celkom logicky argumentoval prípadom EK REM 04/2000 a Informačným dokumentom EK, avšak uvedené dokumenty neodôvodňujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Treba uviesť, že žalovaný sa s týmito dokumentmi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal. Uvedené rozhodnutie EK je pritom individuálnym správnym aktom, ktorý má záväznosť len na konkrétny prípad a nemožno ho považovať za primárny prameň práva alebo všeobecne záväzný precedens pri rozhodovaní orgánov verejnej moci v iných právnych veciach. Je zrejmé, že prípad REM 04/2000 sa vzťahoval na odlišnú právnu úpravu ako je úprava, podľa ktorej žalobca podal žiadosť. Časť Informačného dokumentu EK rieši situácie v zmysle čl. 239 Colného kódexu a nerieši otázku spätného predĺženia platnosti povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. V tejto súvislosti je nutné spomenúť, že z uvedeného dokumentu vyplýva, že za špecifické situácie sa nepokladajú také situácie, ktoré vyplývajú z bežného profesijného a obchodného rizika, ktoré znáša operátor, pričom ide okrem iného aj o nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta vydaných osobou, ktorú zastupuje, chyba, ktorú vykonal zamestnanec deklaranta, aj keď je tento zamestnanec nový a neskúsený a tiež skutočnosť, že príslušné colné orgány neporadili operátorovi, aby použil ekonomický colný režim alebo zjednodušené postupy preclievania. K aplikácii článku 239 Colného kódexu je taktiež nevyhnutné splniť podmienky, ktorými sú existencia osobitnej situácie, žiadny podvod alebo hrubá nedbanlivosť na strane osoby zodpovednej za zaplatenie colného dlhu. O osobitnej, teda aj výnimočnej okolnosti, či situácii možno hovoriť vtedy, ak je z okolností prípadu (skutkového stavu) zrejmé, že dotknutá osoba sa nachádza vo výnimočnej situácii v porovnaní s ostatnými obchodníkmi vykonávajúcimi rovnakú alebo podobnú činnosť, a v prípade, ak by tu tieto okolnosti neboli, nebola by vystavená takej situácii, akou je vymeranie colného dlhu. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.