Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/13/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200039 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200039.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Viliama Pavlikovského a JUDr. Moniky Valašikovej, v právnej veci žalobcu: HAMÉ Slovakia, s.r.o., Hlavná 44/A, Stupava, IČO: 31 391 079, zastúpený: JUDr. Jozef Horváth, advokát, Francisciho 11, Bratislava, proti žalovanému: Recyklačný fond, Nobelova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa Recyklačného fondu č. S/11/01/2010 zo dňa 06.12.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 10.01.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. S/11/01/2010 zo dňa 06.12.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného č.sp. S/11/01/2010 zo dňa 22.06.2011 o nevyhovení žiadosti žalobcu o vrátenie prostriedkov zaplatených žalobcom na účet sektora kovových obalov Recyklačného fondu za obdobie roku 2004 v celkovej sume 1.076.014,- Sk (35.717,121 eur). Žalobca v žalobe uviedol, že podaním zo dňa 24.002.2005 požiadal žalovaného o vrátenie preplatku zo zálohových platieb na príspevkoch do Recyklačného fondu za rok 2004 v komodite odpady z kovových obalov vo výške 1.076.014,- Sk, pričom k podaniu doložil doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z obalov v tejto komunite. Podaním zo dňa 06.05.2005 svoju žiadosť doplnil o ďalšie podklady. Rozhodnutie o nevyhovení žiadosti žalovaný podľa žalobcu odôvodňoval tým, že predložené potvrdenia o zhodnotení kovového odpadu priložené k žiadosti nepreukazujú - nedokladujú materiálové toky odpadov, resp. zhodnotenie odpadov z hľadiska aplikácie § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 223/2001 Z.z.), najmä že „potvrdenie o zhodnotení kovového odpadu vystaveného spoločnosťou Železiarne Podbrezová, a.s., bolo vystavené k odpadu kat. č. 19 10 01- odpady zo šrotovania kovových odpadov - odpadov zo železa a ocele a nie k relevantnému odpadu z kovových obalov, kat. č. 15 01 04“ a že spoločnosť VÍTKOVICE STEEL, a.s. pôsobiacu v ČR nie je možné považovať za prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov v zmysle § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z., pretože vo vzťahu k ňou prevádzkovanému zariadeniu na zhodnocovanie odpadov nebol vydaný súhlas podľa § 7 ods. 1 písm. c/ uvedeného zákona. Bez ohľadu na uvedený štatút spoločnosti VÍTKOVICE STEEL, a.s. je potvrdenie zhodnotenia odpadu z kovových odpadov dátumované až dňom 14.04.2005 a teda bolo podľa názoru žalovaného vystavené a žalobcom použité až po uplynutí lehoty stanovenej v § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z. Žalobca s uvedenými závermi nesúhlasil a namietal, že konanie o jeho žiadosti zo dňa 24.02.2005 o vrátenie časti poplatku od Recyklačného fondu zo zálohových platieb za odpady z kovových obalov začalo podľa § 18 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok) jej doručením správnemu orgánu, teda v lehote stanovenej v § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. Pokiaľ žiadosť alebo doklady pripojené k žiadosti nepostačovali žalovanému k vydaniu rozhodnutia, bolo podľa žalobcu jeho povinnosťou postupovať podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku a vyzvať žalobcu ako žiadateľa, aby v určenej lehote nedostatky odstránil s poučením, že inak sa konanie zastaví. To sa v danej veci nestalo. Povinnosťou žalovaného bolo podľa žalobcu tiež rozhodnúť o nároku až potom, čo zistí presne a úplne skutočný stav veci, pričom za týmto účelom si aj sám mohol a mal obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, napr. mohol sám vyzvať označené subjekty na odstránenie zistených nezrovnalostí, alebo žiadať ich vysvetlenie podľa § 32 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku, čo však neurobil. K záveru žalovaného, že spoločnosť VÍTKOVICE STEEL, a.s. ako česká právnická osoba nie je považovaná za prevádzkovateľa zariadenia na zhodnocovanie odpadov v zmysle § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z., pretože vo vzťahu k ňou prevádzkovanému zariadeniu nebol vydaný súhlas podľa § 7 ods. 1 písm. c/ uvedeného zákona, žalobca uviedol, že po vstupe SR do Európskej únie môže byť prevádzkovateľom zariadenia na zhodnocovanie odpadov v zmysle uvedeného ustanovenia aj subjekt, ktorý je oprávnený na prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov spôsobom platným v domovskom štáte, podľa právnych predpisov tohto štátu. Žalobca tiež poukázal na princíp teritoriality, podľa ktorého právne predpisy platné v SR platia iba na jej území a nemôžu sa vzťahovať na podnikateľské subjekty, ktoré majú sídlo, alebo miesto podnikania mimo územia SR. Nemôže pre ne teda platiť ani podmienka vydania rozhodnutia podľa § 7 ods. 1 písm. c/ zák. č. 223/2001 Z.z. pre možnosť zhodnocovania alebo recykláciu odpadu mimo územia SR. Zo žiadneho ustanovenia uvedeného zákona podľa žalobcu výslovne nevyplýva, že by odpad v danej komodite odpadov z kovových odpadov nemohol byť zhodnocovaný aj mimo územia SR, to znamená, že by zákonom bol zakázaný vývoz odpadov z kovových obalov na ich recykláciu mimo územia SR. Opačný výklad zákona by totiž podľa žalobcu diskriminoval podnikateľské subjekty z iných členských štátov EÚ a preto ak podľa právnej úpravy platnej v danom domovskom štáte takýto súhlas nie je potrebný, je povinný to rešpektovať aj žalovaný. V tejto súvislosti poukázal aj na obsah stanoviska Ministerstva životného prostredia SR č. 3947/2006-4.2 zo dňa 07.04.2006 a tvrdil, že po vstupe SR do EÚ majú predpisy EÚ prednosť pri aplikácii pred právnymi predpismi vydanými orgánmi SR, pričom ak vnútroštátne predpisy odporujú predpisom EÚ, je potrebné aplikovať právnu úpravu EÚ, v konkrétnom prípade Nariadenie Rady (EHS) č. 259/93. K nedodržaniu prekluzívnej lehoty na preukázanie vzniku nároku podľa § 56 ods. 4 zák. č. 253/2001 Z.z. žalobca uviedol, že v stanovenej lehote žalobca podal žiadosť o vrátenie časti poplatku do Recyklačného fondu zo zálohových platieb, ktorú doložil dokladmi na preukázanie svojich tvrdení. Doručením žiadosti začalo konanie podľa § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z., ktoré sa po procesnej stránke riadilo ustanoveniami Správneho poriadku. Režimom tohto zákona sa podľa žalobcu malo spravovať aj odstraňovanie prípadných nedostatkov v predložených potvrdeniach v rámci zisťovania skutočného stavu veci. Žalobca tvrdil, že pred vydaním rozhodnutia o jeho nároku bol žalovaný v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku povinný dať žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a prípadne navrhnúť vykonanie ďalšieho dokazovania. Rozhodnutiami žalovaného v oboch stupňoch správneho konania bol podľa žalobcu porušený § 56 ods. 3, 4 zák. č. 223/2001 Z.z. a § 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 2, § 19 ods. 3, § 32 ods. 1, 2, 3, § 33 ods. 2, § 46, § 47 ods. 3, § 49 ods. 2, § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný sa žiadnym spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho podaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa na výzvu súdu písomne vyjadril k veci len v tom zmysle, že z označenia žalovaného k žalobe (riaditeľ Recyklačného fondu) je podľa jeho názoru zrejmé, že tento nemôže byť vo veci pasívne legitimovaný, nakoľko riaditeľ žalovaného rozhodujúci v rozkladovom konaní podľa § 58 ods. 3 Správneho poriadku nie je správnym orgánom, proti ktorému môže žaloba podľa§ § 247 nasl. O.s.p. smerovať (§ 250 ods. 4 O.s.p.). K veci samej zástupca Recyklačného fondu na pojednávaní konanom dňa 28.11.2012 uviedol, že zhodnocovanie odpadu aj zhodnotiteľmi zo zahraničia bolo umožnené až novelou zákona č. 223/2001 Z.z. vykonanou zák. č. 258/2011. Vstup SR do EÚ v tomto smere nepriniesol žiadnu zmenu. Uviedol, že zák. č. 223/2001 Z.z. bol niekoľko krát novelizovaný, žiadna z novelizácií sa však možnosťou zhodnocovania odpadov v zahraničí na účely § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z. nezaoberala. K uplynutiu prekluzívnej lehoty stanovenej v § 56 ods. 4 uvedeného zákona žalovaný uviedol, že toto ustanovenie nepodmieňuje vrátenie príspevku podaním žiadosti, ale preukázaním zhodnotenia odpadu, a to najneskôr do 31.03. nasledujúceho roku. Poukázal na to, že potvrdenie, na ktoré sa žalobca odvolával, bolo vystavené dňa 14.04.2005 a žalovanému bolo predložené až v máji 2005. Nebolo teda podľa žalovaného preukázané zhodnotenie odpadu do uplynutia prekluzívnej lehoty a z tohto dôvodu nárok žalobcu zanikol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom. Z pripojených administratívnych spisov žalovaného súd zistil, že podaním zo dňa 24.02.2005 požiadal žalobca o vrátenie príspevku zaplateného do Recyklačného fondu za dovoz kovových obalov v roku 2004, s požadovanou sumou vrátenie zaplateného príspevku 1.076.014,- Sk. K žiadosti priložil osvedčenie spoločnosti ENVIREA, spol. s r.o. o zhodnotení 1100,5 t odpadov z kovových odpadov (kat. č. 15 01 04) v spojení s vyhlásením spoločnosti Zberne surovín Žilina, a.s. o zabezpečení zhodnotenia odpadov z kovových obalov pre spoločnosť ENVIREA, spol. s r.o. v množstve 1630 t a potvrdenie zhodnocovateľa Železiarne Podbrezová, a.s. zo dňa 19.01.2005 vydaným pre spoločnosť Zberne surovín Žilina, a.s. o tom, že zhodnotil 5192,58 t oceľového a liatinového odpadu kat. č. 19 10 01. Podaním zo dňa 06.05.2005 žalobca predložil nové potvrdenie vystavené pre spoločnosť Zberne surovín Žilina, a.s. spoločnosťou VÍTKOVICE STEEL, a.s. z Českej republiky, podľa ktorého táto spoločnosť zhodnotila pre Zberné suroviny Žilina, a.s. odpad z kovových obalov v množstve 1100,5 t. Rozhodnutím č.j. S/11/01/2010 zo dňa 14.10.2005 žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie zaplateného príspevku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré riaditeľ žalovaného rozhodnutím č.sp. S/11/01/2010 zo dňa 20.12.2010 zamietol a rozhodnutie žalovaného zo dňa 14.05.2010 potvrdil. Na základe žaloby podanej žalobcom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3S 10/2011-15 zo dňa 19.04.2011 zrušil rozhodnutia žalovaného vydané v oboch stupňoch správneho konania podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalovaný rozhodnutím č.sp. 1/11/01/2010 zo dňa 22.06.2011 predmetnej žiadosti žalobcu opätovne nevyhovel. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorého dôvody sa prakticky zhodujú s vyššie opísanými dôvodmi žaloby. Riaditeľ žalovaného rozhodnutím č.sp. S/11/01/2010 zo dňa 06.12.2011 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 22.06.2011 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odkaz na § 7 ods. 1 písm. c/, h/ r/ zák. č. 223/2001 v § 56 ods. 3 uvedeného zákona v jeho znení aktuálnom v rozhodnom období jednoznačne vyžaduje, aby bolo zhodnotenie odpadu vykonané v zariadení na zhodnocovanie odpadov prevádzkovanom na území SR. V opačnom prípade by bol predmetný odkaz na konkrétne ust. § 7 ods. 1 zák. č. 223/2001 Z.z. podľa názoru žalobcu nadbytočný. Poukázal na zák. č. 258/2011 Z.z., ktorým bolo novelizované znenie § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z. tak, že bol vypustený odkaz na § 7 ods. 1 písm. c/, h/, r/ tohto zákona s odôvodnením, že „... dopĺňa sa právo výrobcov a dovozcov znížiť príspevok za výrobky do Recyklačného fondu aj o sumu zodpovedajúcu množstvu odpadov z výrobkov zhodnotených v iných štátoch, doposiaľ to platilo len vo vzťahu k odpadu zhodnotenému u osoby, ktorej bol udelený súhlas slovenskými orgánmi štátnej správy odpadového hospodárstva podľa všeobecne záväzných predpisov Slovenskej republiky“. Uvedené odôvodnenie predmetnej novelizácie zodpovedá podľa žalovaného právnemu výkladu § 56 ods. 3 zák. č. 223/2001 Z.z., podľa ktorého mohlo byť pre účely aplikácie § 56 ods. 4 uvedeného zákona považované až do 03.08.2011 len zhodnocovanie odpadu v zhodnocovacom zariadení prevádzkovanom na území Slovenskej republiky, v súlade s podmienkami takého prevádzkovania stanovenými zák. č. 223/2001 Z.z. Vo vzťahu k posúdeniu dodržania prekluzívnej lehoty stanovenej v § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. v konkurencii s § 19 ods. 3 Správneho poriadku poukázal žalovaný na subsidiárnu pôsobnosť Správneho poriadku k úprave konania podľa zák. č. 223/2001 Z.z. a uviedol, že § 56 ods. 4 tohto zákona zaťažuje včasnosťou predloženia dokladov preukazujúcich zhodnotenie odpadu samotného žiadateľa o vrátenie zaplateného príspevku, neviaže dodržanie stanovenej lehoty na podanie žiadosti o vrátenie zaplateného príspevku, ale až na predloženie dokladov preukazujúcich zhodnotenie odpadu a má pred § 19 ods. 3 Správneho poriadku prednosť. Potvrdenie o zhodnotení odpadu spoločnosťou VÍTKOVICE STEEL, a.s. bolo vystavené a žalovanému doručené až po uplynutí stanovenej prekluzívnej lehoty. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 223/2001 Z.z. orgány štátnej správy odpadového hospodárstva udeľujú súhlas na c) prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov okrem spaľovní odpadov a zariadení na spoluspaľovanie odpadov a vodných stavieb, v ktorých sa zhodnocujú osobitné druhy kvapalných odpadov, h) zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov mobilným zariadením; v tom prípade sa ustanovenia písmen a) až c) nepoužijú, r) zber alebo spracovanie odpadu z elektrozariadení. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 223/2001 Z.z. príspevok výrobcu a príspevok dovozcu sa zníži o príspevok za to množstvo výrobkov a materiálov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu a pri ktorých výrobca alebo dovozca preukáže, že sám alebo prostredníctvom zmluvného partnera ktorý má udelený súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov [§ 7 ods. 1 písm. c)] zabezpečil ich zhodnotenie alebo zabezpečil spracovanie starých vozidiel; na túto činnosť nemožno zmluvnému partnerovi poskytnúť prostriedky z Recyklačného fondu. Zabezpečením zhodnotenia prostredníctvom zmluvného partnera sa rozumie aj preukázanie materiálového toku odpadu od prevádzkovateľa zariadenia na zber odpadov [§ 7 ods. 1 písm. d)] do zariadenia na zhodnocovanie odpadov. Podľa ods. 4 ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku. Nárok na vrátenie príspevkov zaplatených do Recyklačného fondu za výrobu a dovoz uskutočnené v kalendárnom roku zanikne, ak výrobca alebo dovozca nepredloží Recyklačnému fondu do konca prvého štvrťroka nasledujúceho kalendárneho roka doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov odôvodňujúce vrátenie zaplateného príspevku. Podľa § 74 zákona č. 223/2001 Z.z. ak nie je v tomto zákone výslovne ustanovené inak, na konanie sa podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či napadnuté rozhodnutie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci a či postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol v súlade so zákonom. Na konania podľa zák. č. 223/2001 Z.z. sa vzťahuje Správny poriadok subsidiárne, to znamená, že ustanovenia Správneho poriadku sa v konaní aplikujú tam, kde zák. č. 223/2001 Z.z. nemá osobitnú (odchylnú) úpravu. Zákon č. 223/2001 Z.z. v jeho znení platnom a účinnom v rozhodnej dobe (rok 2005) stanovil, že nárok na vrátenie príspevku zaplateného Recyklačnému fondu za výrobu a dovoz uskutočnené v kalendárnom roku zanikne, ak výrobca alebo dovozca nepredloží Recyklačnému fondu do konca prvého štvrťroka nasledujúceho kalendárneho roka doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov odôvodňujúce vrátenie zaplateného príspevku. Možnosť vrátenia zaplateného príspevku do Recyklačného fondu teda zákon podmienil predložením dokladov preukazujúcich zhodnotenie odpadov, ktoré by odôvodňovali vrátenie zaplateného príspevku a súčasne stanovil lehotu limitovanú koncom prvého štvrťroka nasledujúceho kalendárneho roku, s nedodržaním ktorej spojil zánik nároku na vrátenie príspevku. Z uvedeného podľa názoru súdu plynie, že žalovaný môže pri rozhodovaní o žiadosti o vrátenie príspevku brať do úvahy len tie doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov, ktoré mu boli predložené najneskôr do 31.03. nasledujúceho kalendárneho roka. Podklady odôvodňujúce vrátenie príspevku predložené žalovanému po uvedenom dni nemôžu byť pri rozhodovaní o vrátení príspevku vzaté do úvahy, pretože aj keby žiadateľ takýmito podkladmi preukázal zhodnotenie odpadov v predchádzajúcom kalendárnom roku, jeho nárok na vrátenie zaplateného príspevku viažuceho sa k takto preukázanému zhodnoteniu uplynutím 31.03. nasledujúceho roka zanikol. V prejednávanej veci z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že podklady, ktoré žalobca predložil spolu so žiadosťou zo dňa 24.02.2005 - potvrdenia o zhodnotení kovového odpadu vystavené spoločnosťou Železiarne Podbrezová, a.s. - nepreukazovali zhodnotenie odpadu z kovových obalov (kat. č.15 01 04), ktorého sa žiadosť týkala, pretože boli vystavené k odpadom zo šrotovania kovových odpadov - odpad zo železa a ocele (kat. č. 19 10 01 - vyhl. č. 284/2001 Z.z.). Nakoľko uvedenými dokladmi žalobca nepreukázal dôvodnosť žiadosti o vrátenie požadovaného príspevku, nemohol žalovaný žiadosti vyhovieť. Pokiaľ ide o potvrdenie o zhodnotení odpadov z kovových obalov vystavené spoločnosťou VÍTKOVICE STEEL, a.s. dňa 14.04.2005 a predložené Recyklačnému fondu dňa 06.05.2005, na tieto žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o vrátenie príspevku zaplateného do Recyklačného fondu v roku 2004 nemohol prihliadať, nakoľko ide o podklady vystavené a predložené žalovanému po uplynutí vyššie uvedenej lehoty končiacej uplynutím prvého štvrťroka roku 2005, kedy nárok žalobcu uplatnený žiadosťou zo dňa 24.02.2005 zanikol. Nakoľko táto právna skutočnosť sama osebe bránila kladnému rozhodnutiu o žalobcovej žiadosti, považoval súd rozhodnutie o nevyhovení žiadosti za zákonné. Je toho názoru, že vzhľadom na osobitnú úpravu spôsobu a času preukazovania dôvodnosti žiadosti o vrátenie príspevku podľa zák. č. 223/2001 Z.z. nebolo povinnosťou žalovaného za daných okolností postupovať podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku a vyzývať žalobcu na odstránenie nedostatkov jeho žiadosti zo dňa 24.02.2005, nakoľko z tohto podania bolo zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Skutočnosť, že žalobca k žiadosti nedoložil v stanovenej lehote do 31.03.2005 doklad preukazujúci zhodnotenie relevantného druhu odpadov, nezakladala žalovanému povinnosť vyzývať žalobcu na odstránenie nedostatkov jeho podania. Povinnosťou správneho orgánu bolo v danom prípade len poskytnúť účastníkovi súčinnosť do tej miery, aby bolo možné o jeho žiadosti rozhodnúť, nie žiadať o doplnenie takých podkladov, aby bolo možné o žiadosti rozhodnúť kladne. Uvedené skutočnosti podľa názoru súdu dostatočne odôvodňujú záver, že pokiaľ žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu z dôvodu nepredloženia dokladov preukazujúcich zhodnotenie relevantného druhu odpadov v zákonnej prekluzívnej lehote, rozhodol v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o otázku, či potvrdenie vystavené spoločnosťou VÍTKOVICE STEEL, a.s. teda zhodnotiteľom odpadov z Českej republiky, bolo podľa právnej úpravy platnej v roku 2005 prípustným dokladom preukazujúcim zhodnotenie odpadov, stotožnil sa súd s názorom žalovaného, že zák. č. 223/2001 Z.z. v § 56 ods. 3 vyžadoval preukázanie zhodnotenia odpadov u osoby, ktorá má udelený súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov udelený orgánmi štátnej správy odpadového hospodárstva Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že potvrdenie o zhodnotení odpadu vystavené spoločnosťou VÍTKOVICE STEEL, a.s. (bez ohľadu na čas jeho predloženia žalovanému) nespĺňa uvedenú podmienku zákona, posúdil vec žalovaný podľa názoru súdu správne, keď uzavrel, že predmetný doklad nepotvrdzoval zhodnotenie odpadu z kovových obalov v zhodnocovacom zariadení, na prevádzkovanie ktorého bol vydaný súhlas podľa § 7 ods. 1 písm. c/, h/, r/ zák. č. 223/2001 Z.z., ako to vyžadoval § 56 ods. 3 tohto zákona. Žalobca v žalobe okrem všeobecného tvrdenia o aplikačnej prednosti Nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 pred úpravou zákona č. 223/2001 Z.z. nepoukázal na rozpor postupu a rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci s konkrétnymi ustanoveniami práva EÚ a žiaden takýto nesúlad vnútroštátnej právnej úpravy s predmetným nariadením nezistil ani súd. Na záver súd poznamenáva, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy určuje žalovaného, proti ktorému má žaloba smerovať, zákon (§ 250 ods. 4 O.s.p.) tak, že je ním orgán, ktorý rozhodoval vo veci v poslednom stupni. To platí bez zreteľa na skutočnosť, že z hľadiska funkčnej príslušnosti v zákonom stanovených prípadoch vydáva rozhodnutie v druhom stupni správneho konania vedúci správneho orgánu. Označenie vedúceho (riaditeľa) správneho orgánu za žalovaného (tak ako to urobil žalobca v prejednávanej veci) nie je ani procesnou vadou žaloby, ani okolnosťou zakladajúcou nedostatok hmotnoprávnej pasívnej legitimácie v konaní. Pre potreby súdneho prieskumu postačuje, aby zo žaloby jednoznačne vyplývalo, aký orgán rozhodnutie vydal a zároveň aby bolo napadnuté rozhodnutie presne označené. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, tento po právnej stránke správne posúdil a svoje závery aj náležite odôvodnil. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov konania o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia nepatrí. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.