Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/78/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200376 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200376.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: BESTCENA LLC, so sídlom Barksdale Professional Center 113, 19711 City of Newark, County of New Castle, Spojené štáty americké, zastúpený: AK SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, 851 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I. č.: 600/270/54008/11/Zna zo dňa 09.03.2011 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 389,52 eur na účet právneho zástupcu žalobcu spoločnosti SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., vedený spoločnosťou Tatra banka, a.s., č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.02.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 15.12.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu - dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava I. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Zna zo dňa 09.03.2011, ktorým Daňový úrad Bratislava I. vyrubil podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov žalobcovi rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume XX.XXX,XX eur a napadnutý dodatočný platobný výmer ako vecne správny potvrdil. Žalobca má za to, že napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie, sú nezákonné, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže prevádzkareň žalobcu na adrese Rozvojová 2, 040 11 Košice, spĺňa všetky náležitosti, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a zároveň spĺňa aj všetky požiadavky, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje európska legislatíva. Žalobca má za to, že prevádzkareň je stálym miestom vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu, z ktorej sa dosahuje príjem a je teda z hľadiska personálneho a materiálneho vybavenia schopná poskytovať plnenia samostatne, nakoľko sa v mieste prevádzkarne uzatvárajú a vyhotovujú zmluvy, uskutočňujú sa manažérske rozhodnutia, dojednávajú sa obchody, prijímajú platby a pod. V súvislosti s uvedenou činnosťou prevádzkarne žalobca uvádza aj konkrétne skutočnosti, ktorými preukazuje vykonávanie samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu z uvedenej prevádzkarne ako ich preukazoval už aj v administratívnom konaní, a na základe ktorých má za to, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly a sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí bolo tuzemsko, teda Slovenská republika, a nie Spojené štáty americké, ako to tvrdí žalovaný, keď tieto služby boli dodávateľom dodané do prevádzkarne žalobcu a nie do miesta jeho sídla v Spojených štátoch amerických. Z uvedeného dôvodu potom ani nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ako tvrdí vo svojim rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Žalobca má teda za to, že prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil existenciu prevádzkarne žalobcu v tuzemsku, čo je meritum v danej veci, a z uvedeného dôvodu je prvostupňové rozhodnutie nezákonné. Žalovaný v odvolacom konaní ani neodstránil vytýkané chyby konania pred prvostupňovým orgánom, v dôsledku čoho podľa žalobcu potom aj napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami a je nezákonné. Okrem uvedeného má žalobca aj za to, že zistenie skutkového stavu žalovaným, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a pre posúdenie veci nedostatočné. Žalobca má ďalej za to, že prvostupňový orgán pri vykonávaní daňovej kontroly nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou a svojim postupom porušil § 29 ods. 2 v spojitosti s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, keď nedbal, aby skutočnosti pre správne určenie povinnosti žalobcu boli zistené čo najúplnejšie a neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na existenciu prevádzkarne bol prvostupňový orgán upozornený na základe oznámenia o vzniku prevádzkarne už dňa 21.02.2011. Rovnako na túto skutočnosť upozorňoval žalobca aj vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Napriek tomu prvostupňový orgán existenciu prevádzkarne pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nedošlo k oprave chýb a iných nesprávností protokolu, čím sa prvostupňový orgán dopustil porušenia viacerých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonného prvostupňového rozhodnutia. Pre pochybenia a subjektívny postoj zamestnancov správcu dane žalobca v administratívnom konaní namietal ich zaujatosť, ktorým námietkam vyhovené nebolo. Prvostupňový orgán však v tomto prípade nevyužil ani viaceré možnosti platnej legislatívy na kontrolu zistených skutočností a nepreskúmal ním deklarované porušenie zákona o dani z pridanej hodnoty u dodávateľov služieb, pričom títo vystavili faktúry v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty, správne za miesto dodania služieb považujúc prevádzkareň žalobcu v tuzemsku Rozvojová 2, Košice. Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre posúdenie veci a uvedené chyby konania neodstránil v odvolacom konaní ani žalovaný, výsledky daňového konania v tomto smere nedoplnil, čo napokon vyústilo do vydania nezákonného rozhodnutia. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol napadnutým rozhodnutím až takmer po šiestich mesiacoch po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú mu pre rozhodnutie ukladá zákon o správe daní a poplatkov. Žalovaný teda i nedodržaním lehoty na rozhodnutie o odvolaní konal v rozpore so zákonom a aj z uvedeného dôvodu možno postup žalovaného ako aj samotné napadnuté rozhodnutie považovať za nezákonné. Žalobca má za to, že prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní nemohol mať k dispozícii žiadne informácie z miestneho zisťovania v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, napriek tomu, že posúdenie skutočnosti, či v zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom Daňovej kontroly, existovala prevádzkareň, bolo kľúčové pre stanovenie správnej výšky dane, pretože prvostupňové rozhodnutie bolo vydané ešte pred doručením odpovede Daňového úradu Košice IV, ktorá sa týkala prevádzkarne žalobcu. Prvostupňový orgán, ako aj Daňový úrad Košice IV, podľa žalobcu vykonávali úkony aj po skončení daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, a tieto úkony vykonávali bez nariadenia žalovaného. Postup prvostupňového orgánu, ako aj postup žalovaného nemajú podľa žalobcu oporu v žiadnom ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, a z tohto dôvodu je potrebné postup žalovaného v dôsledku vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj samotné napadnuté rozhodnutie považovať za nezákonné. Tiež má za to, že ako v konaní pred prvostupňovým orgánom, tak aj v odvolacom konaní pred žalovaným, riadne preukázal personálne a materiálne vybavenie prevádzkarne potrebné na výkon podnikania a potom subjektívny a ničím nepodložený názor žalovaného na podnájomnú zmluvu je podľa žalobcu pre posúdenie reálnej existencie prevádzkarne irelevantný, pretože žalovaný nemá kompetenciu rozhodovať o tom, či je podnájomná zmluva uzavretá v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. O existencií prevádzkarne žalobcu svedčia i ďalšie dôkazy, a to napr. oznámenie o vzniku prevádzkarne zo dňa 21.2.2011, prehlásenie zástupcu spoločnosti TyBobo tech LLC., tiež fakturačné listiny. Napriek tomu, že žalovaný mal pre svoje rozhodnutie k dispozícii všetky podklady a vyjadrenia žalobcu v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, čím konal v rozpore s § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca tiež uvádza, že napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí odmietol žalobcom predložené dôkazné prostriedky a považoval ich za nepresvedčivé z hľadiska dôkazného bremena, žiadnym spôsobom nepreukázal nepravdivosť týchto dôkazných prostriedkov a zároveň ani neodôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, a to napriek tomu, že boli podľa žalobcu v zásadnom rozpore s existujúcimi dôkazmi. Napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahuje podľa žalobcu základné náležitosti preskúmateľného rozhodnutia, pretože sa žalovaný v odôvodnení nevysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými proti prvostupňovému rozhodnutiu a v priebehu odvolacieho konania, a tiež neuviedol akými dôkazmi dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom považoval za nesprávne, resp. nepravdivé a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. V kontexte tohto potom i prvostupňové rozhodnutie považuje za celkom nepreskúmateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie a najmä použitie voľnej úvahy žalovaného, ako aj hodnotenie dôkazov je neodôvodnené a nesprávne, a teda že napadnuté rozhodnutie nespĺňa vyššie uvedené náležitosti, a preto ho možno považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a za nezákonné. Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby súd napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 20.06.2012 nestotožňujúc sa s argumentáciou žalobcu a so skutočnosťami ako žalobca v podanej žalobe uvádza, a to i čiastočne nad rámec dôvodov svojho rozhodnutia navrhol, aby súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol. Predovšetkým žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že konajúce správne orgány dokazovaniu vo veci nevenovali dostatočnú pozornosť a má za to, že dokazovanie bolo vykonané dostatočne a riadne a že v rámci voľnej úvahy bol vo veci vyslovený aj správny právny záver a tento správny orgán prvého a druhého stupňa aj riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnil. Žalovaný uvádza, že správny orgán prvého stupňa Daňový úrad Bratislava I. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Orl zo dňa 08.02.2011, tento bol s platiteľom dane z pridanej hodnoty prerokovaný a doručený dňa 03.03.2011. Na základe výsledkov daňovej kontroly potom Daňový úrad Bratislava I. vydal podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Zna (09.03.2011), ktorým vyrúbil platiteľovi za zdaňovacie obdobie august 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13.034,00 eur. Správca dane kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane z pridanej hodnoty so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a zistil porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Právo na odpočítanie dane žalobca doložil faktúrou č. 2010025 zo dňa 31.08.2010 vyhotovenou spoločnosťou TyBobo tech LLC. organizačná zložka, Komenského 17, 04 001 Košice, IČ DPH SK 2022775909. Predmetom fakturácie bola údržba webstránky bestcena.pl a bestcena.cz (zriadenie a realizácia webstránok bestcena.pl a bestcena.cz a udržiavacie a spracovacie poplatky). Daň uvedená na faktúre predstavovala sumu 13.410,16 eur. Žalovaný má za to, že žalobca bol za kontrolované zdaňovacie obdobie a v čase výkonu daňovej kontroly registrovaný len pre účely DPH na Daňovom úrade Bratislava I. v zmysle ust. § 6 zákona o daní z pridanej hodnoty ako zahraničná osoba dodávajúca tovar do tuzemska formou zásielkového predaja a bez evidencie prevádzkarne, ktorej existenciu má za to, že žalobca neosvedčil ani v priebehu výkonu kontroly, ani následne v administratívnom konaní. Pritom správca dane pri hodnotení skutkového stavu vychádzal z údajov, že spoločnosť BESTCENA LLC (žalobca) je platiteľ DPH, ktorý nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, alebo bydlisko, a preto posudzoval vykonané obchodné transakcie a ich vyfakturovanie tak ako keď odberateľom je zahraničná osoba majúca sídlo v zahraničí. Preto správca dane deklarované zdaniteľné obchody vyhodnotil v tom smere, že pri vyššie poskytnutých službách fakturovaných v kontrolovanej spoločnosti nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemských dodávateľov a tuzemské zdaniteľné osoby mali žalobcovi deklarované služby fakturovať bez slovenskej dane z pridanej hodnoty, pretože tento má miesto dodania týchto služieb podľa názoru správcu dane v mieste, kde má svoje sídlo, t.j. v Spojených štátoch amerických. Správca dane ani v doplňujúcom šetrení v rámci odvolacieho konania k inému záveru nedospel. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane a následne aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí opierajú svoju argumentáciu o skutočnosť, že predavačka v predaji označenej logom žalobcu uviedla, že je zamestnancom spoločnosti TyBobo tech LLC., čo tiež vyvracia tvrdenie žalobcu o existencii prevádzky, žalovaný uvádza, že daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä podať potrebné vysvetlenia, čo zo strany daňového subjektu v priebehu miestneho zisťovania má za to, že poskytnuté nebolo. Tiež žalovaný má za to, že doklady a vysvetlenia, ktoré žalobca predložil správcovi dane v priebehu daňového konania nepreukázali zriadenie prevádzky na území SR, keď predloženú Zmluvu o podnájme uzatvorenú medzi nájomcom TyBobo tech LLC., Komenského 17, 040 01 Košice, IČO: 44635788 a podnájomcom spoločnosťou BESTCENA LLC 113 Barksdalew Pro Center 197 11 Newark, Delaware USA, považuje za nekonkrétnu až chaotickú a nemajúcu oporu v platnej legislatíve. A potom v kontexte aj s vyjadrením pracovníčky prítomnej v čase vykonania kontroly dňa 27.03.2011 žalovaný je toho názoru, že predložená zmluva nepreukázala skutočnosť, že by priestory, ktoré sú v nej uvedené a ktoré podľa vyjadrenia žalobcu majú byť prevádzkou daňového subjektu, boli personálne a materiálne vybavené, a že žalobca tieto používa pre účely svojho podnikania. Existenciu prevádzkarne spoločnosti BESTCENA LLC podľa názoru žalovaného neosvedčujú ani ostatné dôkazy predložené žalobcom, údaje vo faktúre (SWIFT kod, IBAN a konštantný symbol 0308) a ani skutočnosť, že objednávka vytlačená z internetovej stránky www.bestcena.sk <http:// www.bestcena.sk> obsahuje adresu prevádzky, pretože na stránky internetu je možné podľa jeho názoru uviesť aj údaje nezodpovedajúce skutočnosti. Za osvedčenie zriadenia prevádzkarne na Rozvojovej ulici 2 v Košiciach žalovaný nepovažuje ani Oznámenie o zriadení prevádzky, ktoré bolo správcovi dane doručené v priebehu výkonu daňovej kontroly, keď zo strany daňovníka nedošlo k postupu podľa § 31 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., t.j. povinnosť oznámiť správcovi dane do 30 dní zriadenie stálej prevádzkarne a jej umiestnenie na území Slovenskej republiky, ale po jej uplynutí. A potom žalovaný nemá pochybnosť v tom, že daňový subjekt, t.j. žalobca, v priebehu výkonu daňovej kontroly a v priebehu doplňujúceho šetrenia nepreukázal, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach mal zriadenú prevádzkareň - stále miesto podnikania, ktoré by malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu žalovaný žalobu nepovažuje za dôvodnú. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobe je treba priznať úspech, pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách §244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.). Predmetom preskúmania v danom prípade sú rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.12.2011 č. I/XXX/ XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r a tomuto predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 600/270/54008/11/Zna zo dňa 09.03.2011 v kontexte námietok žalobcu, t.j. či správne orgány vo veci vykonali dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistili riadne a úplne, z tohto vyvodili vecne správny právny záver, či tento riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnili a či rozhodnutie žalovaného bolo vydané v zákonnej lehote. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného tak ako bol súdu predložený, súd zistil nasledovné: Na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu správcom dane: Daňový úrad Bratislava I., tento dňa 09.03.2011 vydal podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Zna a týmto vyrúbil platiteľovi DPH, t.j. žalobcovi, za zdaňovacie obdobie august 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13.034,00 eur. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán celkom všeobecne a bez dostatku dôvodov odôvodnil porušením ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť a že tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať služby bez slovenskej DPH zahraničnému platiteľovi BESTCENA LLC., pretože tento má miesto dodania služieb tam, kde má táto osoba sídlo, t.j. v Spojených štátoch. Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako právny predchodca žalovaného po doplnení šetrenia dňa 15.12.2011 svojím rozhodnutím č. I/222/10131-136787/2011/993415-r ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie potvrdilo plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými. Podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci alebo ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Podľa § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava. Podľa § 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V danom prípade súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež jemu predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, rovnako preskúmaní postupu správnych orgánov dospel k záveru, že žalobca v konaní pred prvostupňovým orgánom na základe viacerých skutočností preukázal, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly bola Slovenská republika. Uvedené preukazujú fotokópie zmlúv a objednávok, predložené faktúry, výpisy z elektronického bankovníctva k bankovému účtu žalobcu, zmluva o podnájme nebytových priestorov, prehlásenie spoločnosti TyBobo tech LLC, že žalobca bol jediným podnájomcom priestorov prevádzkarne, ale tiež ďalšie informácie poskytnuté žalobcom na žiadosť daňových úradov. Súd sa tu nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, podľa ktorého žalobca nemal na daňovom úrade evidovanú žiadnu prevádzkareň a taktiež v priebehu daňovej kontroly žiadnym spôsobom nedokazoval existenciu prevádzkarne. Oznámenie žalobcu o vzniku prevádzkarne už skôr avizované prvostupňovému orgánu bolo tomuto doručené dňa 21.02.2011 a táto skutočnosť bola aj predmetom vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, ako aj dodatku k protokolu z daňovej kontroly. Prvostupňový orgán teda mal mať vedomosť o existencii prevádzkarne v priebehu daňovej kontroly, pretože daňová kontrola je podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní a poplatkov ukončená až dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom, čo bolo v prípade žalovaného až 03.03.2011. Z písomných dôkazov predložených žalobcom podľa súdu vyplýva existencia prevádzkarne na adrese Rozvojová 2, Košice, táto spĺňa požiadavky predpokladané ust. § 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď súd sa celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, neprihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom hlavnými argumentmi žalovaného, prečo sa žalobcovi nepodarilo preukázať existenciu prevádzkarne v tuzemsku je skutočnosť, že zmluva o podnájme týkajúca sa priestoru prevádzkarne žalobcu je chaotická, nekonkrétna a takto uzatvorená zmluva nemá oporu v platnej legislatíve, tiež výsledok miestnych zisťovaní, ktorými sa preverovala existencia prevádzkarne na uvedenej adrese. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného súd poukazuje, že žalovaný nie je orgánom, ktorému by bola zverená kompetencia posudzovať súlad právnych úkonov so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rozhodovať o ich platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov, keď toto prináleží len súdu. Neexistencia takéhoto rozhodnutia súdu medzi účastníkmi nie je sporná, keď navyše preskúmavaci súd sa s právnym názorom ani nestotožňuje a jeho záver o tom, že predmetná zmluva o podnájme nemá oporu v platnej legislatíve je možno považovať za subjektívny a pre posúdenie reálnej existencie žalobcu nepodstatný. Napokon argumentáciu žalobcu vo vzťahu k osvedčeniu existencie prevádzkarne na adrese Rozvojová 2, Košice súd považuje za celkom súladnú s usmernením Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2009, č. I/XXX/ XXXXX/XXXX. Ak v súvislosti s vykonaním miestnych zisťovaní, ktorými daňové orgány preverovali existenciu prevádzkarne na uvedenej adrese existovali rozpory medzi tvrdeniami týkajúcimi sa priebehu miestnych zisťovaní, uvedenými žalobcom v žalobe a tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného k žalobe, súd má za to, že tieto rozpory žalovaný na základe jednostrannej interpretácie obsahu úradného záznamu, ktorý bol spísaný správcom dane dňa 27.09.2011, neodstránil a uvedený úradný záznam neposúdil vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Potom súd má za to, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán nepostupovali v súlade so zásadou daňového konania, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Súd má za to, že prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne posúdil existenciu prevádzkarne žalobcu v Slovenskej republike, ktorej existencia dôkazmi ako sú vyššie uvádzané bezosporu osvedčená bola a potom, že žalovaný nesprávne vyhodnotil zhromaždené dôkazy a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Ak žalovaný teda v odvolacom konaní neodstránil chyby konania pred prvostupňovým orgánom a bez ďalšieho prvostupňové rozhodnutie potvrdil, potom aj jeho rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami. Súd sa tu celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a pred ním tiež prvostupňový orgán, bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu odmietli a dospeli k nesprávnym skutkovým aj právnym zisteniam, že miestom dodania služieb žalobcovi nebola Slovenská republika, ale Spojené štáty americké. Z uvedených dôvodov súd nemôže súhlasiť so záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že záver prvostupňového orgánu zodpovedá zásadám správneho uváženia a že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Súd má za to, že prvostupňový orgán sa pri použití správneho uváženia zameral predovšetkým na zistenie skutočností odôvodňujúcich dodatočné vyrubenie dane, pričom na základe svojvoľného použitia voľnej úvahy dospel k záverom, že žalobca nepreukázal existenciu prevádzkarne, a teda oprávnenosť s tým súvisiaceho odpočtu dane z pridanej hodnoty, a z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správca dane právo, ale aj povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, ale to všetko len za použitia zásad logického myslenia. Pritom je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V napadnutom rozhodnutí však žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu za nepresvedčivé bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich dôkazov alebo odôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, prečo svoj právny záver založil de facto na výpovedi zamestnankyne, čo treba skonštatovať, že bolo v zásadnom rozpore s ostatnými existujúcimi dôkazmi. Z uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto bolo potrebné, aby súd napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom sa však súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány vo veci nevykonali dostatočné dokazovanie, ale má za to, že skutkový stav veci bol zistený dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené. Súd sa celkom stotožnil i s ďalšou námietkou žalobcu, a to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keď prvostupňový správny orgán len celkom všeobecne skonštatoval (v rozsahu dvoch viet), že v danom prípade pre kontrolovanú spoločnosť nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa a vôbec sa bližšie s rozsiahlou písomnou dokumentáciou získanou v administratívnom konaní nevysporiadal. Je treba priznať žalobcovi aj v tom, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia celkom dostatočne s odvolacími námietkami žalobcu nevysporiadal a neuviedol na základe akých dôkazov dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom považoval za nepravdivé, ani akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Z týchto uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto bolo potrebné obidve napadnuté rozhodnutia správnych orgánov trpiace vadami nepreskúmateľnosti zrušiť aj pre dôvod uvedený v ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu nezachovania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 47 zákona o správe daní a poplatkov, k tomu súd uvádza, že sa jedná o lehotu poriadkovú, ktorej nezachovanie samo osebe nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, a preto uvedenej námietke (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.) žalobcu nevyhovel. V ďalšom konaní po vrátení veci súdom bude povinnosťou správnych orgánov, riadiac sa právnym názorom súdu, ktorým sú podľa § 250j ods. 7 O.s.p. viazané, keď v danom prípade niet pochybnosti o existencii prevádzkarne žalobcu v Slovenskej republiky (Rozvojová 2, Košice) a že miestom dodania služieb uvedených na sporných faktúrach bola Slovenská republika, aby vo veci bolo opätovne rozhodnuté a rozhodnutie správneho orgánu bolo riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnené. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že vo veci úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na ich úplnú náhradu celkom vo výške 389,52 eur podľa nasledovnej špecifikácie: A/ náhrada súdneho poplatku vo výške ......................................................................66,00 eur B/ náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 323,52 eur podľa vyčíslenia náhrady trov konania doručenej tunajšiemu súdu dňa 23.5.2012: - odmena advokáta za 2 úkony právnej služby á 127,17.................................254,34 eur (prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 13.01.2012, písomná žaloba zo dňa 27.02.2012) - režijný paušál k 2 úkonom právnej služby, t.j. 2x 7,63 eur..........................15,26 eur - DPH 20%.........................................................................................................53,92 eur Trovy právneho zastúpenia spolu 323,52 eur, k zaplateniu ktorých súd zaviazal neúspešného žalovaného v lehote 3 dní na účet právneho zástupcu žalobcu tak ako je to uvedené vo výrokovej časti. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.