Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/63/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200582 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200582.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: E. M., nar. XX.XX.XXXX, ruský štátny príslušník, t.č. Ruská federácia, zastúpeného advokátkou: JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, Hurbanovo nám. č. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova č. 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: PPZ-HCP- BA2-2012/000148-003 zo dňa 3.1.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2012/000148-003 zo dňa 3.1.2012 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania v sume 390,21 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právnej zástupkyne žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 13.3.2012 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2012/000148-003 zo dňa 3.1.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č.p.: PPZ-HCP-BA8- AV-27-9/2011 zo dňa 14.10.2011, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený do Ruskej federácie podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti predmetného rozhodnutia. Žalobca v žalobe tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu z ktorého rozhodnutie vychádzalo je v rozpore s obsahom spisov. Uviedol, že žalobca uzavrel dňa 13.7.2010 manželstvo so slovenskou štátnou občiankou, pani R. Z., s ktorou žil v spoločnej domácnosti až do 14. októbra 2011, kedy prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov. Z ich spoločného manželstva pochádza aj maloletý syn, narodený 16. júna 2011, o ktorého sa spolu s manželkou starali. Rodinný život žalobcu bol prvostupňovému správnemu orgánu dostatočne známy, pretože ho žalobca viackrát navštívil za účelom podania žiadosti o trvalý pobyt. Dňa 6. septembra 2011 bolo konanie o žiadosti o trvalý pobyt zastávané z dôvodu, že žalobca nebol schopný predložiť všetky podklady. V prvostupňovom rozhodnutí nie je zmienka o rodinnom živote žalobcu, pričom tomuto orgánu táto okolnosť musela byť známa. Desaťročný zákaz vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky je vážnym zásahom do jeho rodinného života s manželkou a maloletým synom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na povinnosť dodržiavať článok 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom jeho rodinný život správne orgány nevzali vôbec do úvahy. Uvedeným spôsobom zasiahli do výkonu práv žalobcov zaručeného medzinárodným dohovorom. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie žalovaného vychádzalo aj z nedostatočne zisteného skutočného stáda stavu veci. V súvislosti s namietaním nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia žalobca poukázal na jeho odôvodnenie, v ktorom sa nachádza poukaz na § 78 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého rozhodnutie nie je potrebné odôvodňovať ale uvedie sa skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu predmetné ustanovenie nezbavuje správny orgán vysporiadať sa s ďalšími podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie, ako je rodinný život žalobcu a prekážky administratívneho vyhostenia, ktoré mu vyplývajú z § 47 ods. 3 zákona č. 71 /1997 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach nezaoberali ani okolnosťou, či v prípade žalobcov neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 58 zákona. Podľa názoru žalobcu v konaní správneho orgánu bola zistená aj taká vada ktorá má mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Táto vada nastala tým, že správny orgán mu svojím postupom odňal právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uviesť skutočnosti na svoju obranu. Nedal mu ani možnosť oboznámiť sa k podkladom pre rozhodnutie ešte pred jeho vydaním. Je zrejmé, že správny orgán rozhodol o zaistení žalobcu a o jeho administratívnom vyhostení ešte predtým ako ho vôbec informoval o začatí konania a administratívnom vyhostení, ktoré zaisteniu predchádza. Jeho rozhodnutie je nepochybne arbitrárne a bolo vydané na základe nezákonného postupu správneho orgánu, ktorý žalobcovi odňal všetky práva, ktoré mu zo zákona o správnom konaní patria. Predmetné námietky už posudzoval aj Krajský súd v Trnave vo veci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia o zaistení, vo svojom rozsudku sp. zn. 44 Sp/86/2011 zo dňa 9. januára 2012. Správny orgán žalobcu neinformoval o skutočnosti, že existuje vyjadrenie orgánu presadzujúceho práva, ktoré sú utajovanou písomnosťou. O tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až z napadnutého rozhodnutia, pričom pred jeho vydaním nemal žiadnu vedomosť o existencií takejto informácie. V dôsledku tohto postupu nemal žalobca možnosť vyjadriť sa k podstatnej informácií slúžiacej ako podklad rozhodnutia a nemal možnosť zistiť aký konkrétny štátny orgán toto vyjadrenie vydal, prípadne požiadať o možnosť oboznámiť sa s predmetnou informáciou. Ak by bol žalobca skutočne taký nebezpečný pre bezpečnosť Slovenskej republiky, ako to tvrdil žalovaný, bol by ho policajný útvar eskortoval do krajiny pôvodu a odovzdal ho príslušným štátnym orgánom. Namiesto toho však žalobca bez akéhokoľvek sprievodu odletel do Ruskej federácie a nebol odovzdaný jej štátnym orgánom. Postup žalovaného bol v prípade žalobcu aplikovaný účelovo s cieľom ukončiť jeho pobyt a dať mu čo najvyšší zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Po oboznámení sa s obsahom spisu žalobca zistil, že v ňom bol založený záznam, v zmysle ktorého bol odsúdený za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny a bol odsúdený za úmyselné ublíženie na zdraví. Jednalo sa o okolnosť keď žalobcova rodina mu poslala vodičský preukaz, ktorý údajne nebol pravý, o čom však žalobca nevedel a okolnosť týkajúcu sa bitky v pobytovom utečeneckom tábore v Gabčíkove. Tieto činy však nieje možné považovať za také nebezpečné, že by boli spôsobilé ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalobca aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom žiadal aj nahradiť trovy konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe po popise predmetu správnych rozhodnutí uviedol, že žalobca sa dňa 14. októbra 2010 osobne dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda na základe výzvy z dôvodu spísania zápisnice o podaní vysvetlenia. V predmetnej zápisnici za prítomnosti tlmočníka z jazyka ruského do jazyka slovenského sa žalobca odmietol vyjadriť k veci. Žalobcovi bola daná v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní možnosti vyjadriť sa k začatiu správneho konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia. On sa k veci odmietol vyjadriť ako aj poskytnúť akékoľvek informácie o jeho pobyte na zemi Slovenskej republiky a jeho minulosti. Uviedol, že nie je ochotný podpísať zápisnicu ani iné dokumenty. Príslušné oddelenie cudzineckej polície predvolal žalobcu z dôvodu, že vo svojom konaní zistil, že vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Bezpečnostný záujem je podložený vyjadrením Slovenskej informačnej služby, ktorý je utajovanou skutočnosťou. Na základe tohto dôvodu bolo dňa 14. 10. 2011 vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky podľa § 57 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca teda mal možnosť sa oboznámiť so začatím konania a mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, túto však odmietol. K námietkam uvádzaným žalobcom v podanej žalobe žalovaný uviedol, že správny orgán vedel o skutočnosti, že žalobca má na území Slovenskej republiky manželku a syna, avšak nie je pravdou, že by na tieto skutočnosti neprihliadal. Žalobca dňa 4. februára 2011 požiadal o udelenie 1. povolenia na trvalý pobyt z dôvodu zlúčenia rodinný podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V predmetnej veci bolo konanie prerušené, pretože bolo potrebné zo strany účastníka doložiť doklad o jeho bezúhonnosti. Predmetný doklad nebol z jeho strany v stanovenej lehote doložený, preto bolo konanie zastavené. Zo spisového materiálu bolo zistené, že dôvodom absencie výpisu z registra trestov Slovenskej republiky bola práve skutočnosť, že žalobca v ňom má záznam ktorý priamo súvisí s utajovanou písomnosťou. Správny orgán teda posudzoval rodinný život žalobcu, mal o ňom vedomosť, musel však prihliadať aj na bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného, vydanými rozhodnutiami nie sú dotknuté práva žalobcu na spoločný rodinný život i napriek tomu, že má na území Slovenskej republiky rodinných príslušníkov, pretože cudzinec sa môže v medziach zákona zúčastňovať na záležitostiach svojej rodiny. Cieľom vydaného rozhodnutia nebolo siahať na právo garantované medzinárodným dohovorom, štát má však okrem záujmu o ochranu rodiny aj záujem na ochrane spoločnosti pred páchaním protiprávneho konania. Z dostupných evidencií bolo zistené, že žalobca neúspešne žiadal o udelenie azylu. Pri posudzovaní poskytnutia azylu Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posúdil všetky okolnosti, na základe ktorých nevydal rozhodnutie o udelení azylu a doplnkovej ochrany ako aj prekážky jeho vyhostenia. Žalovaný poukázal na znenie novely zákona o pobyte cudzincov účinnej od 1. januára 2012, v zmysle ktorého je v § 120 ods. 2 písm. i) uvedené že policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písmeno a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo podľa § 82 ods. 1 písm. b) ak štátny príslušník tretej krajiny a ohrozuje bezpečnosť štátu. Nie je v moci správneho orgánu uvádzať informácie, ktoré podliehajú utajeniu do rozhodnutí a oboznamovať s nimi účastníka konania. V spisovom materiály žalobcov sa nachádzajú listinné dôkazy, ktoré poukazujú na pozitívne lustrácie v policajných evidenciách pre rôzne druhy trestnej činnosti a kriminálne a spravodajské informácie. V žiadnom prípade neobsahujú také skutočnosti ktoré by bolo možné použiť ako účelové. Žalovaný uviedol akým spôsobom sa môže konajúci súd oboznámiť s utajovanými písomnosťami. Žalovaný ďalej vysvetlil postup vyhostenia žalobcu a uviedol, že žalobca bol vyhostený dňa 28. októbra 2011 cez príslušné oddelenie hraničnej kontroly - letisko bez policajného doprovodu z dôvodu, že tento súhlasil s dobrovoľným vycestovaním do domovského štátu. Správny orgán skúmal pobyt žalobcov aj v zmysle článku 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, toto právo žalovaný nepopiera avšak je povinný konať aj v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva a slobôd iných. Správne orgány vydali rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a rešpektovali medzinárodné zmluvy. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia poukázal aj na dôvodovú správu k návrhu zákona číslo 594/2009 Z.z. účinného od 15. januára 2010, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o pobyte cudzincov, ktorý bol účinný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia a to konkrétne na bod 100, týkajúci sa § 78 ods. 2, ktorú citoval. Na základe uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru, že správny orgán 1. stupňa ako aj odvolací orgán rozhodli v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal na nariadenom pojednávaní napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 247 ods. 1 a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Úlohou súdu v danej veci bolo posúdenie zákonnosti a správnosti rozhodnutia oboch správnych orgánov, t.j. žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako i posúdenie zákonnosti postupu, ktorý predchádzal vydaniu ich rozhodnutí. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup (§ 245 ods. 1 OSP). Podľa ust. § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 1.1.2012, konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Na základe uvedeného dôvodu súd posudzoval vec podľa príslušných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 31.12.2011. Predmetom zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov je okrem iného ustanoviť podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a vycestovanie cudzincov z územia Slovenskej republiky, ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise, podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia Slovenskej republiky, priestupky a iné správne delikty na úseku vstupu a pobytu ( § 1 ods. 1 písm. a/,f/,j/ zákona). Súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia len v medziach žaloby, ak námietky v nej boli totožné s námietkami uvedenými v podanom odvolaní s ktorými mal možnosť sa správny orgán vysporiadať, pretože súd nemôže nahrádzať činnosť správneho orgánu ani porušiť princíp dvojinštančnosti správneho konania. Z obsahu predloženého spisového materiálu žalovaného, ktorého súčasťou bol aj spisový materiál prvostupňového správneho orgánu, mal súd za preukázané, že dňa 14.10.2011 sa na základe výzvy dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda žalobca v čase o 8:00 hodine. Za účasti pribratého tlmočníka bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle ktorej sa žalobca odmietol vyjadriť k veci, ako aj poskytnúť akékoľvek informácie o jeho pobyte alebo minulosti. Taktiež odmietol podpísať zápisnicu a ďalšie dokumenty. Žalobcovi bolo zároveň oznámené začatie správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu, že vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Žalobca bol následne zadržaný a eskortovaný do Pobytového zariadenia v Medveďove. V spise sa nachádza záznam o vykonaní lustrácie, v zmysle ktorého bola u žalobcu registrovaná trestná činnosť, a to falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úmyselné ublíženie na zdraví, organizovanie nedovoleného prekročenia štátnej hranice - prevádzačstva. Dňa 14. októbra 2011 bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený do Ruskej federácie a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu desiatich rokov. Rozhodnutie bolo vydané na základe ustanovenia § 57 ods. 2, ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, že jeho vydanie bolo vykonané z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky podloženého vyjadrením orgánu presadzujúceho jeho právo, ktoré je utajovanou písomnosťou. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia rozhodnutia, ktoré tvorí podklad rozhodnutia je utajovaná skutočnosť a je opodstatnené z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Správny orgán poukázal na uplatnenie ustanovenia § 78 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň bolo rozhodnuté o vylúčení odkladného účinku odvolania proti uvedenému rozhodnutiu. Na predmetnom rozhodnutí sa nachádza záznam, v zmysle ktorého žalobca po jeho pretlmočení a oboznámení sa, odmietol prevzatie dokumentu podpísať. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie z dôvodov, ktoré sú uvedené aj v žalobnom návrhu. K predmetnému podaniu je pripojený sobášny list preukazujúci, že žalobca dňa 13. júla 2010 uzavrel manželstvo s R. Z., štátnou občiankou Slovenskej republiky. Podľa rodného listu vydaného matričným úradom v Dunajskej Strede sa žalobcovi a jeho manželke narodil dňa 16. júna 2011 syn. V zmysle podania zo dňa 31. 10. 2011 žalobca vyhlásil, že sa chce vrátiť do krajiny pôvodu dobrovoľne pričom jeho vycestovanie bolo z tohto dôvodu realizované dňa 28.10.2011 bez doprovodu policajných orgánov Slovenskej republiky. Žalobca podaním zo dňa 31. októbra 2011 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doplnil podané odvolanie zo dňa z 19. októbra 2011. V spise sa nachádza rozsudok Krajského súdu v Trnave číslo 44 Sp/86/2011 zo dňa 9. januára 2012, ktorým súd zrušil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede zo dňa 14. októbra 2011, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, zaistilo žalobcu dňa 14. 10. 2011 a umiestnilo ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Dňa 3. januára 2012 bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie. Jeho odôvodnenie v Plavči vám v okolnostiach, ktoré sú predmetom vyjadrenia k žalobe popísaného vyššie. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza trestný rozkaz vydaný Okresným súdom v Dunajskej Strede dňa 14.2.2011, v zmysle ktorého bol žalobca uznaný za vinného, že dňa 29. júna 2010 v budove Oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Dunajská Streda za účelom preukázania svojej totožnosti predložil rusky vodičský preukaz, ktorý bol na základe vykonanej expertízy kvalifikovaný ako falzifikát vyhotovení technikou striekacej tlače. Žalobca teda verejnú listinu falšoval a použil ju ako pravú, čím spáchal prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Súd sa oboznámil aj s utajovanou prílohou administratívneho spisu, ktorú tvoril list Slovenskej informačnej služby č. 63/830-V-42-3/2011-S, doručený žalovanému dňa 4.3.2011, z obsahu ktorého však nebolo možné zistiť v čom spočíva konanie žalobcu vážne ohrozujúce bezpečnosť štátu. Podľa ust. § 56 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Podľa § 57 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu a) na päť rokov, ak 1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu, 2. bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia, 2) 3. poruší predpisy o omamných látkach a psychotropných látkach, 21) 4. pri kontrole podľa tohto zákona predložil falošný alebo pozmenený doklad alebo doklad inej osoby, 5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum, alebo 6. uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt, Policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu najviac do 10 rokov, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa odseku 1, policajný útvar určí čas zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia. V danom prípade nenastala okolnosť brániaca administratívnemu vyhosteniu podľa uvedeného ustanovenia. Súd z obsahu spisu nezistil, či pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalobca nepožiadal policajný orgán o vydanie povolenia na tolerovaný pobyt za účelom vyriešenia jeho rodinného života podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Česká a Slovenská federatívna republika 21. februára 1991 podpísala Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý vstúpil do platnosti 18. marca 1992. Na základe rezolúcie Výboru ministrov č. 33/93 z 30. júna 1993 je Slovenská republika považovaná s účinnosťou od 1. januára 1993 za zmluvnú stranu tohto Dohovoru. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmenený protokolom č. 11 (platný od 1. novembra 1998), bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslami 209/1992 Zb. a 102/1999 Z.z. (ďalej len "Dohovor"). V intenciách čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má preto Dohovor prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodov ochrany jeho práva na rodinný život, ktorý má súvisieť s uzavretím manželstva a starostlivosťou o jeho mal. syna. Podľa ust. § 78 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo podľa § 26 ods. 2 písm. i), zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c), ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu a rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a) prvého bodu, ak cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu a podľa § 57 ods. 2, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. I keď právny predpis účinný v čase vydania napadnutého rozhodnutia nevyžaduje jeho odôvodnenie, ak bolo vydané na základe ust. § 57 ods. 2, je pre súdny prieskum potrebné, aby predložený administratívny spis obsahoval dôkazy svedčiace o tom, že prítomnosťou žalobcu by bola ohrozená bezpečnosť štátu a akým spôsobom sa správny orgán vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený zákon č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy. Z § 3 ods. 4 prvá veta správneho poriadku vyplýva, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR. Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť tak zrejmé, aké mali vplyv zistené okolnosti na jeho rozhodnutie o žiadosti žalobcu, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených okolností a podrobne odôvodnil aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ako sa vysporiadal s namietaným porušením práva žalobcu na súkromný a rodinný život z hľadiska čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd tak, aby bolo zrejmé, ktorý záujem uprednostnil (verejný alebo súkromný) a z akého dôvodu. V danom prípade z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda nebolo možné zistiť o aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý bol dôvodom pre administratívne vyhostenie žalobcu sa v predmetnom konaní jedná, akým spôsobom prevažuje tento záujem nad súkromným záujmom žalobcu a či bolo v danom prípade primerane zasiahnuté do práva žalobcu na rodinný život. Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku 66,- € a nákladoch právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška), za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd - žaloba, účasť na pojednávaní), podľa § 14 ods. 1, písm. a), b) c) vykonané v roku 2012 v sume 3 x 127,16 € podľa § 11 ods. 4, prvá veta vyhlášky, v súlade so špecifikáciou zo dňa 6.3.2012, spolu v sume 390,21 €. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.