Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/62/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201700 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012201700.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána V. S., nar. X.X.XXXX, štátneho príslušníka F. F. V. (Ď. X. „.), s posledným miestom pobytu v Slovenskej republike: K. Y. I. V., právne zastúpeného JUDr. Katarínou Fajnorovou, pracovníčkou Ligy za ľudské práva so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 17.9.2012 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012: 1/ p o t v r d z u j e vo výroku o neudelení azylu; 2/ z r u š u j e podľa ust. § ust. 250j ods. 2 písm. a) Občianske súdneho poriadku vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti v r a c i a vec odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012 odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevská konvencia“) a zo zákona o azyle. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dvakrát, avšak vždy uvádzal iné dôvody: 1. nedodržiavanie moslimských tradícií počas mesiaca ramadan, kvôli čomu mal v Iráne problémy s náboženskou políciou, 2. obvinenie z mimomanželského pomeru, 3. na cestovanie po Európe použil falošný izraelský pas, za čo by bol v krajine pôvodu odsúdený na 30 rokov väzenia, 4. konvertoval na kresťanskú vieru, za čo by mu v Iráne hrozil trest smrti. Odporca uviedol, že i napriek uvedeným problémom v Iráne navrhovateľ vycestoval z krajiny pôvodu legálne s platným cestovným dokladom a bez toho, aby bol zadržaný tamojšou políciou. Po vycestovaní žil niekoľko mesiacov v Thajsku, avšak nepožiadal tam o udelenie azylu. Rovnako nepožiadal o udelenie azylu ani v tranzitných krajinách. Pokiaľ ide o konvertovanie na kresťanskú vieru, odporca spochybnil navrhovateľov motív konvertovania, ako aj úprimnosť jeho konvertovania. Poukázal pritom na pohovory s navrhovateľom, kde sa ukázalo, že o kresťanstve nemal ani len základné vedomosti. Nedôveryhodne pôsobilo i konanie navrhovateľovho otca, ktorý navrhovateľovi odmietol zaslať dokumenty potvrdzujúce jeho konvertovanie, čo bolo zároveň v rozpore s tvrdením navrhovateľa, že jeho otec trval na tom, aby z dôvodu konvertovania opustil Irán. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca vyhodnotil navrhovateľovu osobu ako nedôveryhodnú. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj možnosťou udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov, avšak dôvody, pre ktoré mu mal byť udelený takýto azyl (zlé psychické a emočné rozpoloženie navrhovateľa) sa v priebehu azylového konania nepotvrdili (o čom svedčí aj posudok psychiatra MUDr. K. E., ktorý skonštatoval navrhovateľov dobrý psychický stav s tým, že nepotrebuje psychiatrickú starostlivosť), preto mu odporca takýto druh azylu neudelil. Pokiaľ ide o vrátenie navrhovateľa do Iránu, odporca po vyhodnotení všetkých dostupných informácií dospel k záveru, že vzhľadom na to, že navrhovateľovi sa počas azylového konania nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať, že by sa o jeho údajnom konvertovaní dozvedeli iránske štátne orgány, ako aj na to, že navrhovateľ po údajnom konvertovaní žil v Iráne vyše roka ako kresťanský konvertita bez toho, aby mal problémy, odporca vyhodnotil jeho návrat do krajiny pôvodu ako bezpečný. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu, podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v jazyku slovenskom v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 17.9.2012, ktorým žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Uviedol v ňom, že odporca nesprávne právne posúdil okolnosti prípadu a na základe toho vydal nesprávne rozhodnutie, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo predmetné rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov a nakoniec, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Ďalej vyjadril nesúhlas s tým, že odporca mu neudelil azyl z dvoch dôvodov: 1/ vyhodnotil ho ako nedôveryhodného, 2/ skonštatoval, že konvertiti vedúci v Iráne spôsob života, ktorým neprichádzajú do pozornosti iránskych orgánov a praktizujúci svoju novú vieru v súkromí nie sú prenasledovaní. Navrhovateľ stále trvá na svojich obavách z trestu za cudzoložstvo - mimomanželský styk s moslimskou dievčinou a na obavách z náboženskej polície pre nerešpektovanie prísnych moslimských tradícií. Taktiež nesúhlasí s vyhodnotením jeho osoby ako nedôveryhodnej, pritom poukazuje na skutočnosť, že počas celého azylového konania spolupracoval a poskytoval súčinnosť v konaní a predkladal odporcovi doklady, ktoré boli pravé. Za celý čas svojho pobytu na Slovensku od marca 2009, čo je už viac ako tri a pol roka, kedy pricestoval na Slovensko ako maloletý bez sprievodu, sa ani raz nepokúsil opustiť územie Slovenskej republiky, hoci je jeho právna situácia na Slovensku neistá a komplikovaná. To svedčí o jeho vážnom záujme o medzinárodnú ochranu a o tom, že nie je „cestovateľským dobrodruhom“ ani ekonomickým migrantom. Pokiaľ ide o navrhovateľov motív konvertovania navrhovateľ uvádza, že pre posúdenie opodstatnenosti jeho obáv nie je podstatné skúmať aký bol dôvod jeho konvertovania a aká hlboká je jeho viera a znalosť kresťanských zvykov a tradícií. Dôležitý je jedine fakt, že ho iránske orgány považujú za odpadlíka od viery a za to mu v Iráne hrozí trest smrti. Pokiaľ ide o to, že navrhovateľ od začiatku neuvádzal všetky dôvody svojej žiadosti o azyl, na tomto mieste poukazuje na skutočnosť, že v čase podania svojej prvej žiadosti bol neplnoletou osobou bez sprievodu a bál sa hovoriť pravdu. Navyše jeho otec nesúhlasil s tým, aby konvertovanie spomínal, pretože by to mohlo byť nebezpečné - mohli by sa o tom dozvedieť nábožensky založení Iránci žijúci na Slovensku a informovať o tom iránske veľvyslanectvo. Na tomto mieste poukázal na Kritériá a postupy UNHCR pri udeľovaní statusu utečenca, konkrétne na body definujúce postup pri hodnotení subjektívneho strachu žiadateľa o azyl (bod 52, 41) a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Saz/12/2010 zo dňa 23.2.2010, z ktorého vyplýva, že pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľa o azyl treba brať osobitný ohľad na skutočnosť, že ide o maloletého cudzinca bez sprievodu. Taktiež uviedol, že v jeho prípade je potrebné skúmať, či sa v krajine jeho pôvodu nedostal do pozornosti autorít z dôvodu, že je kresťanským konvertitom, čo by v prípade jeho vrátenia do Iránu mohlo spôsobiť, že by bol prenasledovaný. Navrhovateľ ďalej nesúhlasí so spôsobom, akým odporca hodnotil správy o Iráne v súvislosti s jeho prípadom. Považuje ho za účelový, selektívny a v rozpore s obsahom spisov. Okrem toho odporca pri svojich tvrdeniach neuviedol zdroje informácií, z ktorých čerpal. Navrhovateľ ďalej poukázal na viaceré správy (z roku 2012) týkajúce sa popráv a väznenia osôb za trestný čin „apostázy“ (odpadlíctvo od viery). Zo správy Amnesty International z 28.2.2012 vyplýva, že apostáza nie je definovaná ako zločin v Iránskom trestnom zákonníku, avšak jednotlivci bývajú odsúdení za tento „trestný čin“ na základe náboženských spisov alebo ediktov vydaných staršími islamskými duchovnými, v súlade s čl. 167 Ústavy, ktorý vyžaduje od sudcov, aby používali svoje znalosti islamského práva rozhodovanie prípadov, ktoré nie sú upravené kodifikovaným právo. Pokiaľ ide o navrhovateľov krst, stále trvá na svojom tvrdení, že bol pokrstený ešte v krajine pôvodu, avšak z bezpečnostných dôvodov mu krstný list nebol vydaný. Z toho dôvodu bol znovu podmienečne pokrstený v grécko-katolíckom kostole na území Slovenskej republiky, o čom predložil odporcovi aj dôkaz (krstný list). Pokiaľ ide o zmenu trestného zákonníka v Iráne, navrhovateľ uvádza, že i navrhované zmeny určujú trest smrti za zločiny ako sú dobrovoľný mimomanželský sexuálny styk, pitie alkoholu a apostáza. To znamená, že Irán aj naďalej zostáva represívnou krajinou vo vzťahu ku konvertitom, a teda navrhovateľ je aj naďalej vystavený reálnej hrozbe uloženia trestu smrti, resp. iného trestu dosahujúceho úroveň mučenia alebo krutého a neľudského trestu za jeho konvertovanie. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 19.10.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správne, pričom sa v plnom rozsahu pridržal svojich argumentov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vyhodnotenie navrhovateľovej osoby ako nedôveryhodnej považuje odporca aj naďalej za opodstatnené, pretože jeho tvrdenia o dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu počas azylových konaní boli rozporné, chaotické, protirečivé a zmätočné. Navrhovateľovi sa nepodarilo hodnoverne preukázať skutočnosť, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný za konvertovanie na katolícku vieru. Námietky uvedené v opravnom prostriedku považuje odporca za účelové a právne irelevantné, pretože odporca riadnym a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a na základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu vydal napadnuté rozhodnutie. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé z akých podkladov pri posudzovaní navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu vychádzal. Ani po opätovnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu námietok uvedených v opravnom prostriedku neboli zistené také skutočnosti, ktoré by oprávňovali odporcu vydať rozhodnutie o udelení azylu navrhovateľovi, resp. poskytnúť mu doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zák. č. 371/2004 Z. z. v platnom znení) na pojednávaní za prítomnosti právnej zástupkyne navrhovateľa a povereného zamestnanca odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné vo výroku o neudelení azylu navrhovateľovi potvrdiť a vo výroku neposkytnutia doplnkovej ochrany zrušiť a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie. Počas pojednávania konanom dňa 28.11.2012 právna zástupkyňa navrhovateľa predložila súdu správy aktualizované k 27.11.2012, podľa ktorých je počet tajných popráv oveľa vyšší ako uvádzaný v iných správach a súčasne založila do spisu zoznam takto popravených ľudí v Iráne. Odporca na pojednávaní uviedol, že navrhovateľ bol z dôvodu opustenia Pobytového tábora v Rohovciach dňom 27.11.2012 vyradený z evidencie žiadateľov o azyl. Zástupkyňa navrhovateľa v reakcii na túto skutočnosť uviedla, že navrhovateľ sa zdržuje v Košiciach a že s ním 27.11.2012 telefonovala. Súd v prejednávanej veci dokazovanie doplnil článkom denníka SME zo dňa 15.10.2010, ktorým bol navrhovateľov prípad na území Slovenskej republiky medializovaný. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009, ako aj so spisom ČAS: MU-341/PO-Ž-2010. Zo správneho spisu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal dňa 21.4.2009, hoci na území Slovenskej republiky bol už od 2.3.2009. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný pas. Počas vstupného pohovoru a doplňujúcich pohovorov navrhovateľ uviedol, že vierovyznaním je moslim (šít), v krajine pôvodu mal problémy s náboženskou políciou kvôli nedodržaniu tradícií počas ramadanu (fajčil) za čo bol zadržaný, avšak po zaplatení kaucie jeho otcom bol za krátky čas prepustený na slobodu, v krajine pôvodu voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie a nebol ani členom politickej strany alebo hnutia. I napriek jeho krátkej väzbe nemal problém pri vycestovaní do Thajska. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru ďalej uviedol, že počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky zvažoval návrat do Iránu, avšak po tom, ako mu otec telefonicky oznámil, že by mu v Iráne mohol hroziť trest odňatia slobody až 30 rokov pre cestovanie na falošný pas, navrhovateľ sa rozhodol zostať na Slovensku a požiadať o udelenie azylu. Na druhom doplňujúcom pohovore navrhovateľ predložil odporcovi fotokópie listín, ktoré mu zaslal otec prostredníctvom e-mailu, avšak tieto sa netýkali jeho zadržania náboženskou políciou za nedodržanie moslimských tradícií počas ramadánu, išlo ale o predvolanie na súd za účelom podania vysvetlenia v súvislosti s tým, že sa v roku 2007 na verejnosti prechádzal s kamarátkou bez súhlasu jej a jeho rodičov, za čo ho jeho rodičia obvinili z mimomanželského pomeru a v druhom prípade išlo o sťažnosť jeho otca na skupinu Arménov - kresťanov, ktorí navrhovateľa v roku 2003 na ulici napadli a ukradli mu peniaze. Predložené dokumenty sa netýkali dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o udelenie azylu. Po vyhodnotení všetkých skutočností odporca vydal rozhodnutie ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.7.2009, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2009. Zo správneho spisu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 25.6.2010 opätovne požiadal o udelenie azylu. Vo vyhlásení ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, nakoľko by ho tam čakal trest smrti, ďalej uviedol, že konvertoval na kresťanskú vieru. Počas vstupného pohovoru (15.7.2010) navrhovateľ uviedol, že v Iráne konvertoval v auguste 2007 po tom, ako sa 10 dní modlil v kostole. Navrhovateľ nevedel pomenovať a ani opísať akt krstu. Ďalej uviedol, že problém s fajčením počas ramadánu bol vyriešený ešte počas jeho pobytu v krajine pôvodu (navrhovateľov otec zaplatil súdu kauciu 250 eur, za čo bol navrhovateľovi odpustený trest 30 rán bičom). Taktiež uviedol, že za schádzanie sa s moslimskou dievčinou bol navrhovateľ vo väzbe asi 20 dní (túto informáciu v prvom konaní neuviedol). V opise týchto udalostí sa vyskytli rozpory v dátumoch. Navrhovateľ v tomto konaní tvrdil, že sa to stalo v apríli až máji roku 2008, v prvom konaní však tvrdil, že sa to malo stať 26.10.2007. Počas vykonaných pohovor sa v navrhovateľových vyjadreniach vyskytli aj ďalšie rozpory: tvrdil, že príslušníci tajnej iránskej polície mu poranili ruky žiletkou z dôvodu, že nosil vyhrnuté rukávy, neskôr uviedol, že mu odstraňovali tetovanie z ruky (navrhovateľ priznal, že v prvom prípade nehovoril pravdu), počas pobytu v Detskom domove Horné Orechové do kostola nechodil (neskôr uviedol, že do kostola chodil). O navrhovateľovej druhej žiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO-Ž-2010 zo dňa 20.9.2010 tak, že konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad, o ktorom rozhodol Minister vnútra Slovenskej republiky tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení pritom skonštatoval, že vzhľadom na vyhlásenie navrhovateľa o konvertovaní na kresťanskú vieru došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Odporcovi uložil, aby sa dôkladne zaoberal novým dôvodom navrhovateľovej žiadosti a aby zároveň zohľadnil predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým dočasne zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. Odporca na základe tohto rozhodnutia vykonal ďalšie doplňujúce pohovory a následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2010 zo dňa 31.3.2011, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.: 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4.10.2011, ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas konania pred súdom navrhovateľ predložil krstný list vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ bol na území Slovenskej republiky podmienečne pokrstený dňa 17.9.2011. Odporca opäť vykonal doplňujúci pohovor, na ktorom navrhovateľ uviedol, že jediným dôvodom jeho opakovanej žiadosti o azyl bola skutočnosť, že ako katolík sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by dostal trest smrti za to, že zmenil vieru. Ďalej uviedol, že v čase jeho legálneho odchodu z Iránu jeho problémy za nedodržanie ramadánu boli iránskymi orgánmi vyriešené. Navrhovateľ si nepamätal aký trest dostal za porušenie moslimských tradícií počas ramadánu (poznámka súdu: 30 rán bičom), naviac uviedol, že počas prvého pohovoru klamal. Keďže jeho dôvod podania žiadosti o azyl sa ukázal ako nepravdivý, navrhovateľ upresnil, že jeho dôvodom bol aj problém s cestovaním na falošný pas. Konvertovanie na kresťanskú vieru pri prvej žiadosti neuviedol preto, že mal strach, aby sa o tom Iránci - moslimovia, žijúci na území Slovenskej republiky nedozvedeli, resp. aby sa o tom nedozvedelo jeho veľvyslanectvo. Taktiež uviedol, že v čase jeho odchodu z Iránu, tamojšie štátne orgány nevedeli, že navrhovateľ konvertoval. Počas pobytu na území Slovenskej republiky chodieval do gréckokatolíckeho kostola, avšak sviatky slávi v evanjelickom kostole. Odporca opäť vyhodnotil všetky informácie a vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012, ktoré je predmetom tohto konania. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v štáte, ktorého je štátnym občanom, a ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, v štáte jeho bydliska, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa ust. § 19a ods. 1 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú. Podľa ust. § 19 a ods. 3/ písm. e) zákona o azyle ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. Podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného pod číslom 209/1992 Zb.) každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejne bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, odporca v ňom podrobne opísal zistený stav veci, včítane obsahu predchádzajúceho spisu, vyhodnotil zistený stav veci, jednotlivé výpovede navrhovateľa, ako aj predložené, resp. do spisu založené dôkazy. Takto koncipované odôvodnenie rozhodnutia je formulované zrozumiteľným a logickým spôsobom, keď sa v ňom odporca zaoberal všetkými, navrhovateľom udávanými dôvodmi jeho žiadosti o azyl. Odporca v ňom taktiež zrozumiteľným spôsobom odôvodnil jednotlivé výroky rozhodnutia, pričom je potrebné poznamenať že obidva výroky rozhodnutia (bez ohľadu na skutočnosť, že týmto rozsudkom bol výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušený) sú dostatočne odôvodnené, nakoľko z odôvodnenia je zrejmé, prečo a z akých dôvodov odporca rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia. Odporca tak isto odôvodnil neudelenia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. K námietke, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo predmetné rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov: Ani táto námietka nie je podľa názoru súdu dôvodná. Odporca opísal skutkový stav tak, ako bol zistený. Tento vyhodnotil, pričom zohľadnil tak obsah predchádzajúceho azylového spisu navrhovateľa, ako aj obsah spisu aktuálneho. Skutočnosť, že odporca vyhodnotil jednotlivé výpovede navrhovateľa, resp. jeho tvrdenia a založené dôkazy v neprospech navrhovateľa, teda že vydal negatívne rozhodnutie tak vo vzťahu k udeleniu azylu, ako aj k doplnkovej ochrane nie je možné podľa názoru súdu hodnotiť ako rozpor s obsahom spisu. Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku: Navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci - výroku o neudelení azylu: Súd s plnou vážnosťou preskúmal výrok o neudelení azylu navrhovateľovi z pohľadu ním vznesených námietok (ktoré smerovali k otázke konvertovania navrhovateľa na kresťanskú vieru už počas jeho pobytu v krajine pôvodu) a dospel k presvedčeniu, že tento výrok je správny a zákonný a teda že námietky nie sú dôvodné. Predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je preukázanie odôvodnenej obavy z prenasledovania z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, zastávania určitých politických názorov či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Pokiaľ nejde o prípad žiadosti o azyl podanej „na mieste“ (čo je prípad navrhovateľa), dôvody - opodstatnená obava z prenasledovania (či prenasledovanie samotné) musia existovať v čase odchodu žiadateľa o azyl z krajiny svojho pôvodu. Teda takáto opodstatnená obava musí byť dôvodom odchodu z domovskej krajiny, pričom je na žiadateľovi o azyl (navrhovateľovi), aby tak obavu, ako aj jej opodstatnenosť, podobne ako aj ďalšie zákonné atribúty § 8 zákona o azyle dostatočným spôsobom aj preukázal. Pokiaľ v spojitosti s tým nepredloží hodnoverné dôkazy, je povinnosťou správneho orgánu, posudzujúceho podanú žiadosť o azyl (odporcu) vyhodnotiť osobu navrhovateľa z pohľadu jeho dôveryhodnosti (§ 19a ods. 3 písm. e/ zákona o azyle) a vo svetle zisteného a vyhodnoteného stavu veci vo veci rozhodnúť. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu, tento spochybnil existenciu krstu navrhovateľa v krajine jeho pôvodu, ku ktorému malo dôjsť podľa vyjadrenia navrhovateľa v auguste 2007, resp. v novembri 2008. Odporca poukázal predovšetkým na skutočnosť, že navrhovateľ tento dôvod uviedol až vo svojej druhej žiadosti o azyl (t. j. v aktuálnom azylovom konaní) potom, ako o jeho pôvodných dôvodoch (uvedených v prvom azylovom konaní) bolo vydané negatívne a právoplatné rozhodnutie. V ďalšom poukazoval na nedostatočné a povrchové znalosti navrhovateľa o kresťanskej viere, na jeho správanie sa (ako kresťana) počas pobytu na Slovensku a na rozpory v jeho jednotlivých výpovediach. S poukazom na uvedené teda bolo podstatným preukázanie - vyhodnotenie skutočností tvrdených navrhovateľom. Faktom je, že navrhovateľ ničím nepreukázal existenciu jeho krstu, ku ktorému malo dôjsť buď v auguste 2007, resp. v novembri 2008, že navrhovateľ mal iba nedostatočné vedomosti o kresťanskej viere na ktorú (ako to tvrdil) prestúpil a že tento dôvod ako dôvod odchodu z Iránu, resp. ako dôvod žiadosti o azyl prezentoval až potom, ako bolo vo veci jeho prvej žiadosti o azyl vydané negatívne rozhodnutie odporcu. Faktom je aj skutočnosť, že navrhovateľ počas prvého azylového konania opakovane vierovyznaním je moslim šítskej vetvy. Až počas druhého konania uviedol, že vierovyznaním je kresťan, ktorý konvertoval z islamu. Navrhovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa v podanom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutočnosti, že o konvertovaní sa nezmienil v prvom azylovom konaní uviedli, že dôvodom takéhoto jeho konania bola skutočnosť, že v čase príchodu na Slovensko bol maloletým (narodil sa 1.7.1992, vstupný pohovor sa po riadnom poučení uskutočnil 29.4.2009, druhý sa uskutočnil 5.5.2009 a tretí 10.6.2009) a že sa bál o svojej (kresťanskej) viere hovoriť. Podľa názoru súdu je takáto argumentácia odporcu účelová. Jednak preto, lebo i keď bol v tom čase maloletým, nemožno ho považovať za dieťa, mal i keď neukončené stredoškolské vzdelanie. Ďalej tiež preto, lebo bol riadne a zrozumiteľne poučený o tom, že musí uviesť všetky dôvody svojej žiadosti o azyl. Predovšetkým však preto, lebo takáto argumentácie nie je logická: Navrhovateľ, ako to uviedol v aktuálnom konaní dôvodil, že o azyl žiada z dôvodu strachu z potrestania - trestu smrti zato, že konvertoval na kresťanskú vieru, ktorá skutočnosť mala byť dôvodom jeho odchodu z Iránu. Podľa názoru súdu ak osoba, ktorá sa obáva trestu smrti, ktorý je trestom absolútnym, odíde do inej krajiny za účelom vyhľadania ochrany pred takýmto potrestaním a následne je vyzvaná v krajine v ktorej vyhľadala ochranu k tomu, aby uviedla všetky dôvody svojej žiadosti o ochranu, logicky predovšetkým uvedie takúto obavu ako dôvod pre poskytnutie ochrany (azylu). Navrhovateľ to však, ako to správne konštatoval odporca, urobil až po viac ako roku pobytu na Slovensku, naviac až potom, ako bolo vo veci prvej žiadosti o azyl vydané negatívne rozhodnutie odporcu. Tieto skutočnosti aj podľa názoru súdu svedčia o účelovosti tvrdenia navrhovateľa o existencii prestúpenia z islamskej na kresťanskú vieru. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ počas celého prvého azylového konania označil ako svoje vierovyznanie islam. Ak by už v tom čase bol kresťanského vierovyznania, nebolo dôvodu aby toto svoje vierovyznanie (prípadne aj bez udania ďalších podrobností) pred odporcom neprezentoval. Jeho tvrdenie obsiahnuté v návrhu, že sa obával toho, že o jeho vierovyznaní by sa dozvedeli Iránci žijúci na Slovensku, resp. iránsky zastupiteľský úrad, nemá opodstatnenie, nakoľko o. i. bol navrhovateľ poučený aj o dôvernosti ním podaných informácií. Naviac navrhovateľ mal na Slovensku vyhľadať ochranu, teda nie je logicky zdôvodniteľným, že na jednej strane slovenským úradom dôveruje (keďže tu žiada o ochranu), pričom na druhej strane má obavu, že tieto štátne orgány rozšíria informácie o ňom. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že právne závery odporcu, vzťahujúce sa na k otázke konvertovania navrhovateľa v krajine jeho pôvodu sú dôvodné, logické a správné. Ak teda odporca dôvodne spochybnil vierohodnosť navrhovateľa, resp. jeho tvrdení v tomto smere možno vysloviť záver, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu hrozby z perzekúcie a ani jej dôvod - náboženstvo. Nad rámec právnych záverov a odôvodnenia odporcu vo vzťahu k výroku o neudelení azylu súd poukazuje na nasledovné: 1/ Súdu je známe, že každá príprava na krst je dlhodobým a svojím spôsobom aj zložitým procesom, obzvlášť ak s pokrstením dochádza súčasne k zmene vierovyznania. I keď v konkrétnom prípade navrhovateľa nie je možné objektívne určiť dĺžku a spôsob trvania prípravy, predsa len opis navrhovateľovej prípravy na krst (10 dní sa modlieval v kostole, 2-3 krát sa stretol s farárom kostola Arménskej cirkvi) nesvedčí o absolvovaní takejto prípravy na krst. Naviac v takomto prípade sa okrem sviatosti krstu udeľujú súčasne aj sviatosť birmovania a sviatosť oltárna o ktorých sa navrhovateľ vôbec nezmieňoval. 2/ Ako to vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ bol 17.9.2011 podmienečne pokrstený vo farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča (Gréckokatolícka cirkev). Skutočnosť, že išlo o podmienečné pokrstenie (potvrdenie o.J.Matejovského, farára z č. l. 415 spisu odporcu) svedčí o skutočnosti, že ani označená cirkev nemala za preukázané, že v minulosti došlo ku krstu navrhovateľa. Ak by tomu tak bolo, nemohlo by dôjsť k udeleniu sviatosti krstu (17.9.2011). Zástupkyňa navrhovateľa v priebehu prejednania veci pred súdom založila do súdneho spisu správy o Iráne, zamerané na trestanie iránskych konvertitov (popravy), ktorí sa tak dopustili apostázy. Súčasne založila do súdneho spisu štatistiky Iránskeho dokumentačného centra pre ľudské práva o popravách v roku 2011 a 2012 o. i. vykonaných aj na ľuďoch, ktorí sa mali dopustiť trestného činu „mohareneh“ (kacírstvo, ozbrojená vojna proti štátu, ozbrojená vojna proti Bohu, podkopávanie islamského systému, spolupráce so zahraničnými agentmi alebo opustenie islamu). Tieto dôkazy však s poukazom na vyhodnotenie navrhovateľom podanej námietky v návrhu (vo vzťahu k výroku o neudelení azylu) neboli dôkazmi, ktoré by svedčili o tvrdení navrhovateľa, že v krajine pôvodu prestúpil na inú cirkev. Svedčia o iných skutočnostiach. Pretože navrhovateľ bol dôvodne vyhodnotený odporcom ako nedôveryhodná osoba z pohľadu zákona o azyle, pretože naviac navrhovateľ nepreukázal, že dôvod jeho odchodu z krajiny jeho pôvodu spočíval v jeho konvertovaní na inú vieru a pretože námietky ním vznesené v tejto súvislosti neboli dôvodné, súd výrok napadnutého rozhodnutia o neudelení azylu potvrdil ako správny a zákonný. Vo vzťahu k zrušujúcemu výroku tohto rozsudku: Ako to vyplýva z obsahu spisu odporcu, navrhovateľ počas svojho pobytu na Slovensku prestúpil 17.9.2011 na kresťanskú vieru. V súvislosti s vydaním rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie, ktorým dočasne zakázal jeho vyhostenie (medzičasom - 10.10.2012 bolo toto opatrenie zrušené). Tento prípad navrhovateľa však bol medializovaný - viď napr. článok denníka SME z 15.10.2010 „Európsky súd nám dočasne zakázal vyhostenie mladíka do Iránu“. I keď konkrétne v tomto novinovom článku sú uvedené iba iniciály mena a priezviska osoby ktorej sa týka (navrhovateľa) a i keď v predmetnom článku sa hovorí iba o tom, že tento cudzinec požiadal o azyl z dôvodu konvertovania na kresťanskú vieru, predsa len s poukazom na obsah článku iránske autority by v prípade návratu navrhovateľa nemali problém s jeho identifikáciou. Zo spisu odporcu nevyplýva, žeby odporca mal vedomosť o medializácii prípadu navrhovateľa, v každom prípade však vedel o jeho prestupe na kresťanskú vieru. Vo svetle správ o krajine pôvodu navrhovateľa, týkajúcich sa zaobchádzania s konvertitmi však podľa názoru súdu mal prihliadnuť na faktický stav vierovyznania navrhovateľa. Jedným z predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany neúspešnému žiadateľovi o azyl je možná existencia mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu (§ 2 písm. f/, bod 2. Zákona o azyle). Odporca v príslušnej časti odôvodnenia svojho výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany dôvodil, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu tomuto nič nehrozí, keďže z Iránu vycestoval legálne. Nakoľko však navrhovateľovi azyl neudelil z dôvodu, že nebol preukázaný ním prezentovaný prestup z islamského na kresťanské vierovyznanie, nemôže vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany dôvodiť, že jeho návrat možný je, pretože navrhovateľ viac ako rok ako kresťan (ako to tvrdil navrhovateľ) v Iráne žil bez problémov. Súd však opätovne zdôrazňuje, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia navrhovateľ preukázateľne prijal kresťanskú vieru - bol pokrstený a teda prípadné bezpečnostné riziko jeho návratu mal posúdiť aj z tohto pohľadu, vyhodnotiac takto zistený stav veci a to aj v súvislosti so správami o krajine pôvodu navrhovateľa, viažúcimi sa na osoby, ktoré sa prijatím iného (kresťanského) náboženstva de facto zriekli islamského náboženstva. Pretože odporca pri vyhodnotení možných rizík návratu navrhovateľa do Iránu nezohľadnil existujúci a zistený stav, keď navrhovateľ prestúpil ako moslim na kresťanskú vieru a keď sú aj takéto prípady (konvertovanie, resp. apostáza) trestané, súd dospel k názoru, že v tejto výrokovej časti napadnutého rozhodnutia odporca nesprávne posúdil stav veci a preto výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, za splnenia procesných predpokladov, bude úlohou odporcu opätovne aktualizovať správy o krajine pôvodu navrhovateľa vo vzťahu k zaobchádzaniu iránskych úradov k osobám, ktoré sa islamu zriekli, resp. ktoré prestúpili na iné vierovyznanie, ako aj vo vzťahu k všeobecnej bezpečnostnej situácii v tejto krajine. Získané informácie vyhodnotiť, konfrontovať s aktuálnym vierovyznaním navrhovateľa a v prípade zistenia (možného) bezpečnostného rizika návratu navrhovateľa do Iránu (§ 2 písm. f/, bod 2.,m š. zákona o azyle) navrhovateľovi doplnkovú ochranu poskytnúť. Pri rozhodovaní odporca zohľadní aj mieru medializácie prípadu navrhovateľa a jej možné dopady na navrhovateľa v prípade jeho návratu. Súd súčasne poznamenáva, i keď navrhovateľ a ani odporca sa podľa zistení súdu nepodieľali na medializácii prípadu navrhovateľa, že prípadná medializácia príbehov žiadateľov o azyl spôsobom, ktorý umožňuje ich identifikáciu môže v konečnom dôsledku byť antiproduktívnou a obzvlášť v citlivých, resp. inak zložitých prípadoch môže ohroziť samotných žiadateľov o azyl. Osoby či inštitúcie by preto mali k prípadnej medializácii pristupovať obozretne a s citom pre vec, obzvlášť ak takéto informácie poskytujú mediám organizácie, predmetom ktorých je monitorovanie dodržiavania ľudských práv. O trovách účastníkov konania súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1/ O.s.p. Navrhovateľ bol v základe konania neúspešný, náhradu trov konania ani nežiadal a preto súd rozhodol tak, že nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.). Odporca, i keď v konaní čiastočne nemal úspech a je teda poplatníkom, je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá je zo zákona oslobodená od poplatku (§ 4 ods. 2, písm. a/ zák.č.71/1992 Zb.). Súd preto žiadneho z účastníkov konania nezaviazal k zaplateniu poplatku za toto konanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).