Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/166/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898208 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012898208.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: V.. H. D., O. S. Č.. X, O., zastúpeného JUDr. Martinom Buzingerom, PhD., advokátom, so sídlom Sekurisova 16, Bratislava, proti odporcovi J.: V. V., U..W.., B. P. W., W. W. K. W. Č.. XX, O., H.: XX XXX XXX, zastúpenému DEDÁK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy č. 45, Bratislava, proti odporcovi X/: Q.. X. Q., O. X. Č.. XX, O., R. R. R. U. K. K. T., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného W. O. H. G. P. X.Q. XXXX Č..S.. XCt XX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcom 1/ a 2/ ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, teda uloženia povinnosti odporcovi l/ zabezpečiť vymazanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov na internetových stránkach a uverejnenia ospravedlnenia a od odporcov 1/ a 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5,- Sk titulom neoprávneného zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, po jeho doplnení v intenciách uznesenia S. W.Ú. B. O. Č..S.. XCo XX/XXXX - XXX G. P. XX. E. XXXX, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 19, článkom 24 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 14 ods. 1, ods. 2 zákona číslo 215/2004 Z.z.. Uviedol, že tvrdenie o tom, že navrhovateľ označil Q. Ž. za nevhodnú osobu v okolí odporcu 2/ nie je difamačné a nedotklo sa osobnostných práv navrhovateľa, keď navrhovateľ v tomto smere nevyprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci takýto zásah do jeho osobnostných práv. Čo sa týka prevzatia informácie redaktorkou odporcu 1/ z článku uverejnenom v Domine fórum ohľadne podozrenia navrhovateľa z obchodovania s odpočúvaniami, poukázal na to, že redaktorka túto informáciu neprevzala a nepublikovala ako pravdivú, ale snažila sa overovať jej pravdivosť u relevantnej osoby - odporcu 2/ a u hovorcu Slovenskej informačnej služby a odpovede týchto respondentov boli zverejnené v autentickom znení, čiže je nesporné, že šlo o overovanie informácií, novinárka realizovala verifikáciu získaných informácií, pričom odporca 2/ nepotvrdil pravdivosť tejto vyšetrovacej verzie vo svojej odpovedi na položenú otázku redaktorky, a preto uzavrel, že čitateľ nenadobudol a ani nemohol nadobudnúť presvedčenie o nejakej protiprávnej činnosti navrhovateľa, pričom v danom prípade nikdy neprišlo k jednoznačnému tvrdeniu, že je preukázané kšeftovanie navrhovateľa s odposluchmi. V tejto súvislosti preto uzavrel, že kontext samotného rozhovoru a článku nemohol nijakým spôsobom neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Tvrdenie odporcu 2/, že sa mal navrhovateľ podieľať na jeho diskreditácii, vyhodnotil ako jeho hodnotiaci úsudok, zdôraznil, že išlo o tvrdenie vysokého štátneho funkcionára krátko po jeho odvolaní z funkcie, u ktorého novinárka mohla dôvodne predpokladať dostatočný skutkový základ pre takéto tvrdenie a uzavrel, že napadnutý výrok je bez vzťahu k osobnostným právam navrhovateľa. Porovnávanie dvoch príslušníkov Slovenskej informačnej služby, V. I., ktorý pôsobil v čase, keď bol príslušníkom SIS pod krytím novinára a navrhovateľa, ktorý ako bývalý pracovník prvej správy ŠtB pôsobil rovnako pod krytím novinára, ku genetickému klonu navrhovateľa, vyhodnotil s poukazom na uvedenú zhodu krytia tak, že ho nepovažoval za difamačné tvrdenie spôsobilé dotknúť sa práv navrhovateľa. Konštatoval, že je nesporné, že navrhovateľ pracoval na prvej správe ŠtB, ale o tejto skutočnosti by bolo možné v médiách informovať verejnosť len s rozsiahlym dovysvetlením (poznámkovým aparátom). K hodnotiacemu úsudku odporcu 2/ o mnohých špinavostiach vytvorených navrhovateľom s V. I. uviedol, že ho nie je možné považovať za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. K dôkaznej hodnote výsluchu navrhovateľa a odporcu 2/ poukázal na to, že neboli pozbavení mlčanlivosti a nemohli sa teda podrobne vyjadriť k tejto téme, čo nemôže byť na ujmu vydavateľa, ako ani odporcu 2/ a preto mal za to, že v danom prípade nešlo o neprípustný hodnotiaci úsudok z hľadiska dostatočného skutkového základu pre vyslovenie takéhoto názoru odporcom 2/. Zdôraznil, že odporca 1/ uverejnil rozhovor týkajúci sa otázok verejného záujmu a právo verejnosti byť informovaný tu prevyšuje právo navrhovateľa na poskytnutie akejkoľvek právnej ochrany. Zdôraznil, že témou rozhovoru nebol súkromný život navrhovateľa, ale jeho pôsobenie vo vysokej štátnej funkcii, ktorej cieľom mala byť ochrana ústavného zriadenia. Výroky, ktoré sú predmetom konania, sú zväčša hodnotiace súdy odporcu 2/, pri ktorých je neprípustný test ich pravdivosti a žiadny z výrokov, ktoré boli napadnuté žalobou, ako ani kontext samotného rozhovoru a článku, nemohli nejakým spôsobom neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Uzavrel, že v danom prípade konanie odporcu 1/ zahŕňa konanie v dobrej viere tak, aby sa poskytli presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Taktiež prihliadol aj na obsah uznesenia Okresnej V. O. H.. Č..S.. XPv XXX/XX - XX G. P. XX. XX. XXXX. Vzhľadom na zložitosť prípadu o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia z dôvodu jeho zmätočnosti a nekonzistentnosti, keď z obsahu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa sa pri jeho vyhotovení vôbec neriadil zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, obsahuje viacero zmätočných a nezrozumiteľných konštatovaní, ktoré nemajú oporu v skutkovom ani právnom stave veci, a boli prvostupňovému súdu navrhovateľom vytýkané už v jeho skoršom odvolaní a následne aj odvolacím súdom v jeho uznesení z XX. X. XXXX W..G.. XCo XX/XXXX-XXX. Poukázal na to, že súd prvého stupňa do odôvodnenia rozsudku mechanicky zo zápisníc o pojednávaní prevzal celé pasáže aj s gramatickými chybami, z čoho vyplýva, že sa vecou zaoberal nedostatočne a bez potrebnej starostlivosti. Značne zmätočne podľa neho pôsobí rozsiahla citácia § 14 zákona číslo 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností bez akéhokoľvek logického odôvodnenia a spojenia tejto citácie so skutkovým a právnym stavom veci. Rovnako zmätočne pôsobí citácia článku 24 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, a teda nemá absolútne žiadny právny význam pre súdne konanie a ani sa netýka slobody prejavu, ako sa nesprávne domnieva prvostupňový súd, keď sloboda prejavu a právo na informácie sú upravené v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že viaceré časti textu rozsudku neštandardne a bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia sú zvýraznené podčiarknutím. Podľa neho mimoriadne znepokojujúco vyznieva skutočnosť, že odôvodnenie rozsudku je v prevažnej časti založené na mechanickom, takmer doslovnom, nekritickom prevzatí argumentácie odporcu v 1/ bez toho, aby súd prvého stupňa túto argumentáciu konfrontoval s jeho konkrétnou argumentáciou podloženou ustálenou judikatúrou súdov. Napriek vytknutiu odvolacím súdom podľa neho prvostupňový súd v rozsudku opäť dostatočne neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne a vo vzájomných súvislostiach z hľadiska ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti, teda aké skutočnosti mal, na základe akých dôkazov preukázané a ako sa následne výsledky hodnotenia premietli do skutkových záverov. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nevenoval náležitú pozornosť posúdeniu a vyhodnoteniu konfliktu základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie garantovaných v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky a článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu dobrého mena garantovaného v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky a článku 8 Dohovoru. Poukázal na to, že súd prvého stupňa úplne opomenul uviesť článok 8 Dohovoru, ktorý upravuje aj ochranu osobnostných práv ako súčasť práva na súkromie a týmto nedbanlivostným opomenutím dal bezdôvodne vyšší význam ochrane slobody prejavu a práva na informácie pred právom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. Poukázal v tejto súvislosti na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj na rezolúciu Parlamentného zhromaždenia rady Európy číslo 1003 (1993), ktorá sa venuje etike žurnalistiky v európskom kontexte, ako aj na povinnosti dodržiavania novinárskej etiky v Slovenskej republike v rozsahu stanovenom Kódexom novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov. Taktiež vytýkal súdu prvého stupňa, že mu uniklo, že zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv podľa Občianskeho zákonníka je zodpovednosťou objektívnou, ktorá na rozdiel od trestnoprávnej zodpovednosti nevyžaduje zavinenie vo forme úmyslu či nedbanlivosti a na jej vznik nie je potrebné, aby došlo k reálnemu vzniku ujmy u dotknutej osoby, ale postačuje, keď takýto zásah je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, ktorá môže spočívať nielen v porušení, ale aj v ohrození osobnosti fyzickej osoby, čo vyplýva nielen z ustálenej judikatúry a autoritatívnej právnej teórie, ale má oporu v ustanoveniach § 11, ale aj § 4 Občianskeho zákonníka, a preto odôvodnenie rozhodnutia výsledkom trestnoprávneho konania je podľa neho nesprávnym právnym posúdením veci. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že odporca 1/ uviedol rozhovor týkajúci sa otázok verejného záujmu a právo verejnosti byť informovaný tu prevyšuje jeho právo na poskytnutie akejkoľvek právnej ochrany. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že uverejnenie rozhovoru, ktorého predmetom sú otázky verejného záujmu, prevyšuje právo navrhovateľa na poskytnutie akejkoľvek právnej ochrany, je podľa neho nesprávnym právnym posúdením veci. Poukázal na to, že v čase uverejnenia difamujúcich údajov nebol ani politik, ani štátny zamestnanec ale súkromnou osobou. Zdôraznil, že poskytnutie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií, expresívnych a pejoratívnych výrazov objektívne poškodzujúcich jeho česť a dobré meno predmetom verejného záujmu však istotne nebolo. Opakovane zdôrazňoval, že vydavateľ objektívne zodpovedá za obsah všetkého čo uverejnil, obzvlášť to platí pre interview, v ktorom redaktor cielene kladie respondentovi otázky, usmerňuje rozhovor a tým zásadnou mierou ovplyvňuje obsah rozhovoru a nakoniec je to práve vydavateľ, resp. šéfredaktor vydavateľa, kto rozhoduje o tom, či rozhovor bude alebo nebude uverejnený, a preto, ak uverejnením difamujúcich výrokov dôjde k porušeniu práv dotknutej osoby, je to vydavateľ, kto nesie primárnu zodpovednosť za protiprávny zásah do práv určitej osoby a to vzhľadom na jeho publicistickú súčinnosť a tým i jeho podielu na obsahu a vyznení rozhovoru, respektíve vplyvu na to, či interview bude uverejnené. Poukázal na to, že v rozhovore a v článku bol priamo alebo nepriamo obviňovaný z viacerých skutkov, ktorých sa mal dopustiť sám alebo v spojení s V. I., z rozhovoru a článku vyplýva snaha vykonštruovať obraz dvojice, ktorá vytvára na Slovensku mnoho špinavostí, ktorých svedkom sme v poslednom čase, v rozhovore je označený ako osoba zodpovedná za diskreditáciu Q. Ž. ako nevhodnej osoby a v spolupráci s V. I. aj za rozpútanie diskreditácie osoby odporcu 2/, v rozhovore i v článku odporca 2/ nepriamo potvrdzuje neoprávnenú a nedôvodnú domnienku redaktorky položenú v kapcióznej otázke, že bol hlavným, resp. najväčším kšeftárom s odpočúvaním v SIS. Uviedol, že informácia, ktorú redaktorka denníka SME údajne prevzala z týždenníka Domino fórum o tom, že bol v SIS hlavným, resp. najväčším kšeftárom s odpočúvaním, je zjavne nepravdivá, do dnešného dňa nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by kšeftoval, respektíve obchodoval s nelegálnymi odposluchmi. Zdôraznil, že podľa týždenníka Domino fórum na obdobnú otázku odpovedal vojenský prokurátor Q. F., že nemá žiadne relevantné podklady, ktoré by odôvodňovali spájať jeho meno s nelegálnymi odposluchmi v SIS. Predmetná otázka redaktorky a následná odpoveď odporcu 2/ v rozhovore a článku vedú podľa neho v dôsledku svojho skresleného a neúplného podania ku skreslenému informovaniu verejnosti a objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne a sú teda protiprávne. Vzhľadom na použitú kombináciu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vyplýva, že mal stáť za kauzou nelegálnych odposluchov, finančne z nich profitovať a že je zodpovedný (vinný) za (údajné) páchanie trestnej činnosti, toto jeho obvinenie však nemalo a nemá pravdivý skutkový základ a už v čase zverejnenia bolo v priamom rozpore s vyjadrením vojenského prokurátora Q. F. publikovanom v týždenníku Domino fórum. Výrazy použité v rozhovore i v článku ako „špinavosti“ , „kšeftár“, „genetický klon“ sú podľa neho nielen výrazmi nepravdivými a pravdu skresľujúcimi, ale aj výrazmi expresívnymi a v danom kontexte rozhovoru zároveň výrazmi pejoratívnymi, a teda nepochybne difamujúcimi. Podľa neho nemožno pripustiť situáciu, že niekto o inej osobe verejne rozširuje nepodložené obvinenia o závažnom protiprávnom konaní a keď je jeho zákonnou povinnosťou uniesť dôkazné bremeno o pravdivosti difamujúcich tvrdení, akceptovať jeho obranu založenú na povinnosti mlčanlivosti. Odporca 2/ pri zverejňovaním difamujúcich výrokov o ňom si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že príslušné orgány ho s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti. Ak by sa pripustila možnosť, že osoba viazaná mlčanlivosťou môže verejne o niekom rozširovať nepodložené difamujúce tvrdenia a za takéto protiprávne konanie nebude niesť právnu zodpovednosť z dôvodu povinnosti mlčanlivosti, išlo by o poskytnutie súdnej ochrany osobe zneužívajúcej slobodu prejavu a súčasné nedôvodné odmietnutie súdnej ochrany osobe protiprávne dotknutej na svojich osobnostných právach, čo je nezlučiteľné s princípmi právneho štátu, s princípom legality, právnej istoty a s princípom spravodlivosti. Pokiaľ označil osobu Q. Ž. za nevhodnú, týmto nepodloženým a odporcami nepreukázaným tvrdením je obviňovaný z ohovárania či z diskreditácie osoby Q. Ž.H., a teda i nepravdivo obviňovaný z protiprávneho konania, čo je objektívne spôsobilé privodiť mu ujmu v rôznych spoločenských kruhoch, keď mať nálepku „ohovárača“ je všeobecne v spoločnosti nežiaduce a osobe takto označenej sa v spoločnosti objektívne znižuje kredit dôveryhodného a spoľahlivého človeka, a preto s konštatovaním súdu prvého stupňa, že uvedené tvrdenie nie je difamačné a nedotklo sa jeho osobnostných práv nemožno súhlasiť. Opakovane zdôraznil, že zo strany redaktorky išlo o kapcióznu otázku, ktorá nielenže nevychádza z pravdivých skutočností, ale je s nimi v zjavnom rozpore, čo vyplýva aj z vyjadrenia vojenského prokurátora Q. F. v týždenníku Domino fórum, a preto položenie otázky redaktorky možno vysvetliť buď jej hrubou nedbanlivosťou alebo jej zlým úmyslom poškodiť ho. Rovnako tvrdenie o tom, že sa podieľal na diskreditácií spolu s V. I. je nepodložené a jeho pravdivosť nebola odporcami nijakým spôsobenom preukázaná, ide o tvrdenie difamujúce, pretože je ním nedôvodne verejne obviňovaný z protiprávneho konania, z ohovárania odporcu 2/, ktoré je v spoločnosti všeobecne neakceptovateľné, a preto je spôsobilé objektívne spôsobiť mu ujmu. Použitie expresívneho výrazu „genetický klon“ je nepochybne pejoratívne, nepodložené, postrádajúce akúkoľvek vecnosť, konkrétnosť aj primeranosť. Konštatovanie, že je bývalým pracovníkom prvej správy ŠtB je pravdu skresľujúce, pretože v dôsledku skresleného podania spočívajúceho v jeho neúplnosti a v súvislostiach, do ktorých je zaradené, vedie ku skreslenému informovaniu verejnosti, ktorá v prevažnej väčšine nemá vedomosť o tom, čo bola prvá správa ŠtB, že to bola spravodajská rozviedka, ktorej činnosť bola zameraná mimo územia vtedajšieho Československa, a teda nemala nič spoločné s takzvaným bojom proti vnútornému nepriateľovi a zdôraznil, že všeobecne známy pojem ŠtB má v našej spoločnosti mimoriadne negatívny obraz a označenie ho za bývalého pracovníka ŠtB bez uvedenia súvisiacich skutočností vytvára u priemerného čitateľa pravdu skresľujúci a negatívny dojem, resp. záver, že je „eštebák“. Poukázal tiež na to, že informácie zverejnila osoba, ktorá ešte krátko predtým zastávala vysokú štátnu funkciu a v tejto súvislosti dodal, že informáciám poskytovanými vysokými štátnymi funkcionármi je zo strany občanov štátu vždy prikladaná väčšia váha než informáciám pochádzajúcich od iných osôb, vrátane médií; predstavitelia štátnej moci sú preto povinní zverejňovať iba skutkovo dôkladne preverené informácie, ktoré sa navyše vzťahujú iba k veciam, ktoré spadajú do ich kompetenčne vymedzenej oblasti. Záverom zdôraznil, že súd prvého stupňa neposkytol ochranu jeho dobrej povesti, naopak poskytol ochranu odporcom na slobodu prejavu a právo na informácie, hoci tieto boli odporcami vykonávané v rozpore so zákonom a celým radom princípov, ktorých dodržiavanie podmieňuje poskytnutie ochrany tomuto právu. Namietal tiež nesprávne rozhodnutie súdu o trovách konania. Odporcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcov, na ktorej založili svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcov za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, a svoje závery aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Navrhovateľ preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania, poukázal na stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného dokazovania, citoval rozhodujúce právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, a v potrebnej miere a v intenciách uznesenia S. W. B. O. G. XX. X. XXXX W..G.. XCo XX/ XXXX-XXX objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom. Len opomenutie uvedenia ustanovení ďalších relevantných noriem (čl.26 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru), nezakladá jeho nepreskúmateľnosť z hľadiska ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď takéto pochybenie nebránilo účastníkom konania (a teda ani navrhovateľovi) náležite argumentovať proti právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Možno prisvedčiť navrhovateľovi v tom, že rozsiahla citácia § 14 zákona číslo 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností je v odôvodnení rozsudku uvedená bez akéhokoľvek logického odôvodnenia a spojenia so skutkovým a právnym stavom veci, čo však ešte nezakladá jeho nepreskúmanteľnosť. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. S ohľadom na uvedené navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Článok 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Článok 10 Dohovoru tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiadúce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. So zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu možno prisvedčiť odporcom v tom, že im prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných otázkach týkajúcich sa pochybností o legálnosti odpočúvania v Slovenskej informačnej službe, o nakladaní s odposluchmi a v tej súvislosti aj o pozadí odvolania odporcu 2/ z vysokej štátnej funkcie riaditeľa NBÚ. So zreteľom na uvedené možno dôvodiť, že v danej veci sledoval odporca 1/ legitímny záujem informovať o záležitostiach verejného záujmu s cieľom nastoliť tak oprávnenú celospoločenskú diskusiu; uverejnenie rozhovoru s odporcom 2/ a nadväzujúceho článku tak sledovalo tento jediný motív, ktorý tak potvrdzuje legitimitu postupu odporcu 1/. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali navrhovateľom tvrdenému zlému úmyslu redaktorky či snahe odporcov poškodiť, znevážiť či uraziť ho. Odporca 1/ sa rozhodol spracovať tému v tom čase aktuálnu, ktorá bola predmetom dlhodobej nielen politickej, ale aj širšej verejnej diskusie a vychádzal pri tom z informácií odporcu 2/ - v tom čase odvolaného vysokého štátneho funkcionára, na ktorého pravdivosť informácií, ako oficiálnych správ patriacich do jeho kompetencie, mal právo sa spoliehať. V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či verejný záujem na tomto informovaní prevažoval nad legitímnym cieľom ochrany osobnosti. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu, objektívne spôsobilého, vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho účelu. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že tvrdenie, resp. uverejnenie tvrdenia, o tom, že navrhovateľ označil Q. Ž.H. za nevhodnú osobu, pokiaľ by sa aj preukázalo ako nepravdivé, nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa ohrozením jeho dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti; týmto tvrdením nebol navrhovateľ priamo či nepriamo obviňovaný zo žiadneho protiprávneho konania v podobe ohovárania či diskreditácie osoby Q. Ž., a nebolo preto spôsobilé vyvolať u verejnosti dojem nedôveryhodného a nespoľahlivého človeka. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že uvedené tvrdenie nie je difamačné a nedotklo sa preto osobnostných práv navrhovateľa. Vzhľadom na závažnosť a aktuálnosť informácií ohľadne podozrení s nelegálnymi odpočúvaniami v SIS a možného obchodovania s nimi bola celkom legitímna otázka redaktorky denníka SME vo vzťahu k odporcovi 2/ (bez ohľadu na to, či ju prevzala z týždenníka Domino fórum a v akom rozsahu), či bol navrhovateľ zapletený do obchodovania s odpočúvaniami, ktoré v tom čase bolo predmetom širokej verejnej diskusie a aj predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestom konaní. Použitie expresívneho výrazu „kšeftára“ na označenie navrhovateľa, sa nejaví ako neprimerané vzhľadom na závažnosť takéhoto konania a autorka sa tak snažila prejaviť svoj negatívny postoj k takémuto konaniu a zvýrazniť jeho odsúdenie. Redaktorka v položenej otázke žiadnym spôsobom nenavádzala čitateľa na vytvorenie si takého úsudku, že navrhovateľ v SIS obchodoval s odposluchmi, resp., že na nich (finančne) profitoval, neobviňovala ho z páchania trestnej činnosti a vzhľadom na to, že pravdivosť tejto vyšetrovacej verzie nepotvrdil ani odporca 2/ vo svojej odpovedi na takto nastolenú otázku, správne súd prvého stupňa uzavrel, že čitateľ nemohol nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činnosti navrhovateľa v tejto súvislosti. Je irelevantná obrana navrhovateľa, že neobchodoval s odposluchmi, podložená takou jeho argumentáciou, že do dnešného dňa nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by obchodoval s nelegálnymi odposluchmi; taký záver, že by obchodoval s odposluchmi z nastolenej otázky a odpovedi na ňu totiž nevyplýval a ani čitateľa na neho nenavádzal. Tu je potrebné zdôrazniť, že z hľadiska informovania o prebiehajúcom vyšetrovaní je jeho samotný konečný výsledok bezvýznamný; požiadavka na novinárov do budúcnosti predpokladať výsledok vyšetrovaného prípadu, o ktorom chcú priebežne informovať, by znamenala úplné popretie obsahu a zmyslu realizácie práva na slobodu prejavu a na informácie, a teda práva slobodne zastávať názory, rozširovať myšlienky alebo informácie a slobodne ich prijímať v pluralitnej demokratickej spoločnosti založenej na tolerancii a otvorenosti. Pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na vyjadrenie vojenského prokurátora Q. F. v jeho rozhovore pre týždenník Domino fórum, kde mal uviesť, že nemá žiadne relevantné podklady, ktoré by odôvodňovali spájať jeho meno s nelegálnymi odposluchmi v SIS, tak v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vojenský prokurátor na jednej strane pripustil možnosť v hypotetickej rovine navrhovateľa ako bývalého príslušníka SIS predvolať v súvislosti s obchodovaním s informáciami z odposluchov, na druhej strane sa vyjadril, že momentálne sa týmto smerom neuberajú v dôsledku nedostatku relevantných podkladov. Vzhľadom na tento celkový obsah odpovede vojenského prokurátora (ktorého len časť navrhovateľ vytrhol z celkového kontextu) preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa o tom, že v čase zverejnenia rozhovoru redaktorky denníka SME bolo položenie tejto otázky v priamom rozpore s vyjadrením vojenského prokurátora Q. F. publikovanom v týždenníku Domino fórum. Napokon nič v konaní nenasvedčuje tomu, že by otázka redaktorky bola položená odporcovi 2/ so zlým úmyslom, v snahe navrhovateľa poškodiť a znevážiť. Súd prvého stupňa správne dôvodil, že priemerný čitateľ nemohol na základe takto legitímne nastolenej otázky nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činnosti navrhovateľa v tejto súvislosti a že táto otázka nemohla ani vyvolať ujmu na jeho osobnostných právach. K tvrdeniu o tom, že sa navrhovateľ podieľal na diskreditácii odporcu 2/ spolu s V. I., je potrebné uviesť, že toto bolo podložené ďalším obsahom článku, v ktorom odporca 2/ uviedol k tomu to, že títo sa pokúšali dostať do médií informácie, ktoré ho spájajú s pánom Žiakom, a tým spochybniť jeho dôveryhodnosť. Pravdivosť týchto tvrdení odporcu 2/, ktorými odôvodňoval snahu navrhovateľa o jeho diskreditáciu, navrhovateľ v konaní nenamietal. Správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatoval, že ide o tvrdenie bez vzťahu k osobnostným právam navrhovateľa. V žiadnom prípade ho nemožno chápať tak, že je ním navrhovateľ verejne obviňovaný z protiprávneho konania, z ohovárania odporcu 2/. Použitie expresívneho výrazu „genetický klon“ bolo v konaní dostatočne spoľahlivo odôvodnené zhodou krytia tak, ako na ňu poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, a preto neobstojí námietka navrhovateľa, že je nepodložené, postrádajúce akúkoľvek vecnosť, konkrétnosť aj primeranosť a navrhovateľ v tejto súvislosti neobjasnil urážlivosť tohto prirovnania a zneváženie tým jeho osoby. Informácia o tom, že navrhovateľ je bývalým pracovníkom prvej správy ŠtB je pravdivá, nevyvoláva pravdu skresľujúci dojem o príslušnosti navrhovateľa k ŠtB a ani nevedie ku skreslenému informovaniu verejnosti o tejto minulosti navrhovateľa, a preto sa nedôvodne domáhal jej vymazania z internetových stránok. Napokon súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj dôkaznú situáciu z hľadiska potreby preukázania skutkového základu pre vyslovenie názoru odporcu 2/ v podobe hodnotiaceho úsudku o vytváraní mnohých špinavostí navrhovateľom spolu s V. I.. Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k pozbaveniu povinnosti mlčanlivosti odporcu 2/ v tomto smere, nemožno túto procesnú situáciu vyhodnotiť na jeho ťarchu tak, že neuniesol dôkazné bremeno pre preukázanie dostatočného skutkového základu oprávňujúceho k zaujatiu takéhoto názoru, a preto pokiaľ aj súd prvého stupňa v tejto súvislosti uprednostnil právo na slobodu prejavu a právo verejnosti na informácie pred právom na ochranu dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti, nemožno mu v tomto smere žiadne pochybenie vyčítať. V konečnom dôsledku je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľom uplatňovaný petit návrhu nemôže obstáť v tej časti, pokiaľ žiadal uverejniť ospravedlnenie aj za vyslovenie tohto hodnotiaceho úsudku ako nepravdivého a pravdu skresľujúceho vzhľadom na to, že jeho pravdivosť v konaní dokazovaniu nepodlieha. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca 2/ pri zverejňovaním difamujúcich výrokov o ňom si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že príslušné orgány ho s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti, zostala v konaní len v rovine špekulácií. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa pejoratívnosti a expresívnosti použitých výrazov odvolací súd poznamenáva, že je potrebné vziať na zreteľ, že nemožno predpisovať novinárom, aké výrazy či pojmy majú používať, avšak voľba a používanie označení, výrazov a formulácií majú byť v súlade s dobrými mravmi, nemajú pôsobiť osočujúco, hanlivo, vulgárne, urážlivo, znevažujúco a zavádzajúco. Treba uviesť, že aby novinári zaujali čitateľa, musia používať aj viac expresívne výrazy, a to najmä pokiaľ ide o názvy článkov, avšak sa tak musí stať v medziach zákonom chránených práv iných. Použitie ostrejších formulácií na vyjadrenie nesúhlasu s konaním či správaním určitej osoby možno obmedziť len vtedy, keď použité výrazy sú celkom neprimerané legitímnemu cieľu kritiky. Na druhej starne je tu čitateľská verejnosť, ktorá má právo na jasné, zrozumiteľné a presné informovanie o určitých faktoch a udalostiach. V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že odporcovia pri informovaní rešpektovali zásadu prezumpcie neviny, netvrdili, že by sa navrhovateľ dopúšťal protiprávnej činnosti (v súvislosti s odposluchmi či ohováraním), ani v tomto ohľade nepolemizovali o jeho vine či akejkoľvek zodpovednosti. S poukazom na vyššie uvedené závery dospel odvolací súd ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti nie je dôvodný, keďže sporné časti článkov neobsahovali také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné údaje ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, dôstojnosť, vážnosť či dobré meno navrhovateľa na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad na jeho profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Nakoľko súd prvého stupňa si vyhradil rozhodovanie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné