Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898211 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012898211.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudkýň JUDr. Alžbety Horváthovej a JUDr. Evy Vajdičkovej v trestnej veci obžalovaných I. J. S. O. V., pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Zb. a iné, o odvolaní obžalovanej I. J. a okresnej prokuratúry proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T 77/2009 z 15.apríla 2011, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. novembra 2012 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanej I. J., L.. XX.XX.XXXX vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanej I. J., nar. XX.XX.XXXX v P., bytom P., M. XX u k l a d á podľa § 248 ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do I. nápravnovýchovnej skupiny. V ostatných výrokoch napadnutý rozsudok zostáva nedotknutý. II. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovanej I. J., nar. XX.XX.XXXX a Okresnej prokuratúry Bratislava I vo vzťahu k obžalovanému O. V., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T 77/2009 z 15.04.2011 bola obžalovaná I. J. uznaná vinnou pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Zb. a pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Zb. na skutkovom základe opísanom vo výroku napadnutého rozsudku. Za to bol obžalovanej I. J. podľa § 248 ods. 4 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov bola obžalovaná na výkon uloženého trestu zaradená do I.(prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanej uložená povinnosť nahradiť škodu poškodeným nasledovne: - S. F., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., J. XXX, vo výške XXX,XX €. - D. J., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., Y. XX, vo výške XX.XXX,XX €., - W.. C. G., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom J. XXX, okres Y., vo výške XX.XXX,XX €., - W.. K. M., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., S. XX,vo výške X.XXX,XX €., - O. X., nar. XX.XX.XXXX v L. a L. X.T., nar. XX.XX.XXXX v J., obaja bytom J., S. X, vo výške X.XXX,XX €. a to solidárne, - Š. D., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom J., J. XX, vo výške X.XXX,XX €. - W.. I. T., nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom J., C. X, vo výške X.XXX,XX €., - G.. W. T., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J.,E. XX, vo výške X.XXX,XX €., - O. Y., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., L. Y. X/b, vo výške X.XXX,XX €., - T. J., nar. XX.XX.XXXX E. Š., trvale bytom J., B.. K. X, vo výške X.XXX,XX €. - O. Y., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., G. XX, vo výške X.XXX,XX €., - G.. C. T., nar. XX.XX.XXXX v Ž. L. Y., trvale bytom J., E. XX, vo výške X.XXX,XX €., - W.. I. T., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., O. XX,vo výške X.XXX,XX €., - T. B., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., M. XX, vo výške X.XXX,XX €., - D. Ď., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom J., Na Ú. XX,vo výške XX.XXX,XX €., - C. Y., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., F. XX, vo výške XX.XXX,XX €., - C.. R. J., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom J., G. Š. Č.. XX, vo výške X.XXX,XX€, - G. M., L.. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom E. A. XXX, okres G., vo výške X.XXX,XX €., - C.. O. L., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., L. XX, vo výške X.XXX,XX €., - Ľ. E., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., B. X, vo výške X.XXX,XX €., - I. J., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., I. X, vo výške X.XXX,XX€. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení: - W. X., nar. XX.XX.XXXX vo E. J., trvale bytom J., O. Č.. XX, - C. T., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom T.W., T. XX, - Ľ. T., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., M. XX, s nárokom na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Podľa § 285 písm. c/ Tr. por. bol obžalovaný O. V., nar. XX.XX.XXXX spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k. 3Pv 880/09 pre skutok právne kvalifikovaný ako pokračujúci trestný čin sprenevery spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Zb., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v obžalobnom návrhu oslobodený a to z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote určenej v ustanovení § 309 Tr. por. odvolanie prokurátor okresnej prokuratúry v neprospech obžalovanej I. J. vo vzťahu k výroku o treste a v neprospech obžalovaného O. V. proti výroku, ktorým bol spod obžaloby oslobodený a odvolanie podala prostredníctvom obhajcu aj obžalovaná I. J. proti výroku o treste. Okresný prokurátor v písomných dôvodoch odvolania k výške trestu, ktorý bol obžalovanej uložený dal do pozornosti, že skutky, ktoré sú predmetnom konania boli síce spáchané pred cca 12 rokmi, avšak prekážkou skoršieho postavenia obžalovanej pred súd boli prieťahy v konaní z jej strany, ako aj jej vyhýbanie sa trestnému stíhaniu. Z rovnakého dôvodu došlo aj k zahladeniu skorších odsúdení za obdobnú trestnú činnosť. Konštatoval, že hlavné pojednávania sa konali so súhlasom obžalovanej bez jej prítomnosti, pričom v prípravnom konaní spáchanie trestných činov v celom rozsahu poprela. Má za to, že takýto jej postoj k trestnému konaniu nenaznačuje možnosť nápravy trestom uloženým na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pričom uloženie vyššieho trestu odôvodňuje vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti jej činov. Okrem faktu, že na svoju trestnú činnosť zneužívala aj iné osoby, poukázal na to, že sa jej dopúšťala dlhodobo, premysleným, dobre organizovaným spôsobom a na veľkom počte poškodených, ktorým sa ani napriek časovému odstupu, nepokúsila nahradiť spôsobenú škodu resp. svoje konanie akýmkoľvek spôsobom oľutovať, alebo jeho následky odstrániť. Snažila sa orgány činné v trestnom konaní a súd zavádzať údajnou stratou pamäti, čo bolo jednoznačne vyvrátené vykonaným znaleckým dokazovaním. Dospel k záveru, že uloženie trestu na spodnej hranici trestnej sadzby je v rozpore s ustanovením § 23 ods.1, § 31 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006. K oslobodzujúcemu rozsudku vo vzťahu k O. V. uviedol, že súd vyhodnotil vykonané dôkazy iba v prospech obžalovaného. Je presvedčený, že bolo preukázané, že to bol práve obžalovaný V., ktorý od niekoľkých klientov realitnej kancelárie - poškodených preberal peniaze, pričom s väčšinou z nich tiež absolvoval ohliadky bytov. Jeho obranu, spočívajúcu v tvrdení, že nevedel o trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaná dopúšťala v jeho spoločnosti, za jeho aktívnej participácie, považuje prokurátor za naivnú až infantilnú, ktorej nie je možné uveriť, pričom poukázal na to, že obžalovaný O. V. s obžalovanou J. tvorili niekoľko rokov pár, žili v spoločnej domácnosti a pracovali v jednej firme, ktorej bol obžalovaný konateľom a preto sa nemohol zbaviť zodpovednosti za chod a činnosť svojej spoločnosti udelením všeobecného plnomocenstva tretej osobe. V reáliách v ktorých fungovala spoločnosť a jeho súkromný život, nie je možné uveriť jeho obrane, že nevedel o trestnej činnosti svojej družky I. J., ktorú páchala doslova pred jeho očami. Navrhol, aby na podklade odvolania, v časti týkajúcej sa obžalovanej I. J., odvolací súd v súlade s ustanovením § 321 ods. l písm. e/ Tr. por. zrušil výrok o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uložil obžalovanej trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov a v časti týkajúcej sa obžalovaného O. V., v zmysle ustanovenia § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por., zrušil výrok o oslobodení spod obžaloby a podľa § 322 ods. 1 Tr. por., vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju znova prejednal a rozhodol. Za obžalovanú odvolanie zdôvodnil obhajca, ktorý dal do pozornosti nasledovné: spáchanie trestných činov je datované na čas konca roku 1998 až 1. polovica 1999, teda v režime tzv. „starého“ Trestného zákona, z ktorého hmotnoprávnych predpisov pripomenul § 3 ods. 1 až 4; § 23 ods. 1, 2; § 31 ods. 1, 3; § 33 ods. 1 písm. g/, § 40 ods. 1(!), ods. 5; § 65, § 88. Ďalej uviedol, že „Vo všeobecnosti bolo súdom zistené: - nedošlo k žiadnej dohode medzi obžalovanou a „jej amantom“ O. V.. - I. J. nebola nikdy štatutárom spoločnosti, ktorá jediná (nie J., nie P. ani V., či C.,...) uzatvárala zmluvy, mala príjem a zostala dlžnou jednotlivým obchodným partnerom či zákazníkom. - súd, tak ako prokurátor (nie vždy presne) zistil, že došlo k uzatvoreniu listín upravujúcich právny vzťah, ktoré neboli neplatné. - súd akceptoval skutky tvoriace jeden trestný čin a skutky, ktoré tvorili aj trestný čin iný, pričom okrem právne nepodstatnej skutočnosti (predstavovala sa menom T., pretože už lietala so svojim menom medzi množstvom poškodených klientov), avšak nezistil kedy, ako uviedla do omylu toho ktorého klienta. - súd nevylúčil možnosť, že pri platných zmluvách, teda nie v protiprávnom konaní, vo väčšine prípadov mohlo dôjsť k dokončeniu prípadu, avšak prekážka v inej osobe (obec, bytové družstvo, katastrálny úrad atď.) spôsobila, že sa obchodný prípad nedokončil. Nestalo sa tak ani v jednom prípade? - súd neustálil, kedy obžalovaná v konkrétnom dielčom skutku pojala úmysel peniaze prevziať a kedy sa rozhodla, že ich nikdy nevráti. Veď niektorým vrátila, niektorým vrátila časť. Vylúčil súd, že poškodeným klientom nemohla po neúspešnom obchodnom prípade založeného na platných zmluvách vrátiť zálohu, pretože sa spoločnosť dostala do úpadku? - ustálil súd pri sprenevere ako, kedy a v akej výške si prisvojila cudzie peniaze, ktoré jej boli zverené? Veď peniaze boli zverené aj iným pracovníkom, ale prijala ich spoločnosť!! Sprenevera?? -pri podvode nebolo zistené, kedy si prisvojila peniaze zaplatené klientmi do pokladne spoločnosti. - prečo súd po 13 rokoch prevychováva obžalovanú 5 ročným trestom odňatia slobody (§ 23, § 31 Tr. zák.) - naostatok, prečo súd po 13 rokoch zaväzuje obžalovanú na náhradu škody a pritom ju zatvára, aby náhradu splatiť nemohla? - hlavne však prečo nepoužil § 40 ods. 1 (tak to judikuje NS SR ) alebo § 88 (čo je podľa mňa správnejšie) a neuložil jej 3 roky podmienečne odložené na dobu 5 rokov s probačným dohľadom a obmedzením, aby v skúšobnej dobe podľa svojich možností a schopností, prípadne v inom konaní vrátila priznanú sumu v rámci občianskeho konania. Súd týmto rozsudkom uspokojuje dôvodnú zášť poškodených klientov spoločnosti, ktorá podnikala a skrachovala lége artis, čo nie je (podľa mňa žiaľ) trestné“. S poukazom na uvedené obhajca navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Na verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa nedostavila obžalovaná I. J., ktorá termín prevzala dňa 20.09.2012, pričom prípisom z 10.09.2012 a 20.11.2012 požiadala, aby bolo verejné zasadnutie vykonané v jej neprítomnosti a preto krajský súd postupom podľa § 293 ods. 5 Tr. por. vo veci konal v neprítomnosti obžalovanej. Zástupkyňa krajskej prokuratúry uviedla: „Ja sa pridržiavam písomne zdôvodneného odvolania zo 07.07.2011 a navrhujem, aby vo vzťahu k obžalovanej J. odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o treste a uložil jej trest nepodmienečný vo výmere 8 rokov. Čo sa týka obžalovaného V., navrhujem zrušiť napadnutý rozsudok a postupom podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol“. Obhajca obžalovanej I. J. - JUDr. Jozef Holič predniesol:“ Potom, čo som si vypočul prednes KP musím modifikovať a alternovať svoj pôvodný návrh a to jednak s poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných ľudských slobodách. Žiadam podľa § 215 ods. 1 písm. g/ s poukazom na § 11 ods. 1 písm. g/ Tr. por. trestné stíhanie zastaviť. Aj podľa oboznamovania sa s obsahom spisu a s reláciou prednesenou na pojednávaní vyplýva, že trestné stíhanie voči J. bolo vedené s absolútne neprijateľným časovým úsekom od roku 1998 až dodnes, pričom sa konštatuje, že tento prieťah mal byť sčasti zavinený obžalovanými. Práve toto tvrdenie ma irituje a podmieňuje moje právne stanovisko, pretože štát, nazvime ho právny a demokratický, má prostriedky a tie prostriedky je povinný použiť, aby trestné stíhanie voči každej osobe bolo skončené v primeranej lehote a podľa judikatúry európskeho súdu touto primeranou lehotou je maximálne šesť až šesť a pol roka. Keď štát nie je schopný, spravidla pre neschopnosť orgánov činných v trestnom konaní, a hlavne vyšetrovateľov PZ, zabezpečiť účasť obvinenej na procesných úkonoch, je povinnosťou prokurátora využiť prostriedky spojené s obmedzením slobody a zaistení účasti hoc aj väzobným spôsobom. Teda vylučujem, že by prieťahy v konaní mohli byť pripísané na vrub obvinenej a naopak trvám na tom, že aj dnešným dňom súd porušuje ľudské práva obvinenej, pretože vo veci pokračuje. Pokiaľ ide o pôvodný návrh vychádzal som z genézy a vývoja trestného zákona č. 140/1961 Zb., pôvodne podobné skutky boli kvalifikované podľa § 132 ods. 1 písm. b/, dnes sprenevera, eventuálne c/, dnes podvod. Súd judikoval a prísne dodržiaval, že skutková veta a teda skutok, ktorý mal byť kvalifikovaný podľa Trestného zákona, musel okrem označenia osoby, miesta, následku, zásadne obsahovať objektívnu stránku a musel byť citovaný úkon, ktorým páchateľ niekoho uviedol do omylu. Preto som nechal zvážiť obsah hociktorého skutku v II. 1 až 6, pretože som nikde v skutku nenašiel okrem zámeny mena, že by došlo ku konaniu, ktorým mohla páchateľka uviesť dakoho do omylu alebo niekoho omyl využiť. To, čo je napísané v skutkovej vete, okrem mena, prípadne postavenia v hierarchii firmy nie je trestným činom, je konaním typickým, ktoré je upravené v občiansko-právnych a obchodno-právnych predpisoch a teda je konaním, ktoré nie je protiprávne. Ak v rámci podnikania došlo k úpadku nemôže byť trestným to, že obžalovaná nevrátila poškodenému zálohu. Úpadca nikdy nevracia a v rámci konkurzu sa vec rieši opäť lege artis v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní. Osoba obžalovanej aj pre mňa zostala záhadou a nemám ujasnené, či ide skutočne o osobu duševne zdravú, pretože znalecký posudok nespochybňuje duševné zdravie obžalovanej, to ešte neznamená, že by obžalovaná tým, že sa pasovala do osoby majiteľky firmy, eventuálne predstavovala iným menom, nemala odraz práve v jej mentálnom a duševnom zdraví, čo však zásadne nie je uvedením nepravdivého údaju, ktorý je v príčinnej súvislosti s následkom. Uvedenie do omylu, objektívna stránka podvodu, musí byť vo vzťahu k prijatiu peňazí, účelu na ktoré peniaze pýta, a samozrejme v tom okamihu musí mať páchateľ úmysel, stačí eventuálny, ponechať si peniaze, konkrétne v tomto prípade zálohu a tieto peniaze v budúcnosti nevrátiť. To ani v jednom jedinom prípade preukázané nebolo, pretože v čase, keď sa vypisovali príjmové pokladničné doklady neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by svedčil tomu, že obvinená v tom okamihu mala úmysel zálohu klientovi nevrátiť. Druhá alternatíva, ktorá zo strany obhajoby je taká, že navrhujem podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr., por. zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Treťou alternatívou, ktorá je z pohľadu uskutočnenia verejného zasadnutia najpravdepodobnejšia, navrhujem, aby súd po porade doplnil nazretie do dôverných lekárskych správ a skonštatoval, že moja klientka z pohľadu § 40 ods. 1 zákona účinného do 31.12.2005 a sú tu zreteľa hodné okolnosti spočívajúce v tom, že obžalovaná evidentne trpí vážnymi zdravotnými ťažkosťami, podľa môjho názoru nevyliečiteľnými, a teda treba skúmať, či sú zákonné podmienky pre použitie § 40 a ďalej ak súd nezastaví trestné stíhanie pre rozpor s medzinárodnou normou poukazujem na ustanovenie § 88 Tr. zák., kedy na použitie prísnejšej trestnej sadzby musia byť splnené podmienky § 3 ods. 2, ods. 4, eventuálne § 33 zákona 140/1961 Zb. Navrhujem potom, aby súd v rámci odvolania obžalovanej podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby podľa § 248 ods. 1, § 35 ods. 1 uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák., a § 59 ods. 2 Tr. zák. uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo výmere tri roky podmienečne na päť rokov a obmedzenie spočívajúce v povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, z vyššie uvedených dôvodov ho navrhujem zamietnuť“. Obhajca obžalovaného V. - JUDr. Július Koutun uviedol: „Vážený senát krajského súdu, ja ako obhajca obžalovaného V. nepovažujem odvolanie prokurátora vo vzťahu k nemu za dôvodné. Pokúsim sa v stručnosti vysvetliť z akých dôvodov podľa názoru obhajoby. Myslím si, že postup okresného súdu keď obžalovaného V. spod obžaloby oslobodil, nebol naivný, ale bol v súlade so zákonom a vykonaným dokazovaním pred prvostupňovým súdom. Z obsahu odvolania prokurátora mám dojem, že v prípade môjho mandanta by bol na mieste princíp objektívnej zodpovednosti spočívajúci v tom, že keď bol konateľom spoločnosti, musí niesť automaticky aj trestnú zodpovednosť. Myslím si, že v prípadoch trestnej zodpovednosti tomu tak nie je a orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdu, musia skúmať individuálne trestnú zodpovednosť každého z páchateľov. Práve na hlavných pojednávaniach, ktoré boli vykonané na okresnom súde, bolo vidieť pri uplatnení okrem iného aj zásady bezprostrednosti a ústnosti akým spôsobom jednotliví svedkovia o celej trestnej činnosti vypovedali, myslím si, že bez akejkoľvek zaujatosti a výsledkom toho, ako aj iných dôkazov, bola skutočnosť, že okresný súd dospel k záveru, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný O. V.. Ešte raz zdôrazňujem, že rozsudok okresného súdu považujem za zákonný a jeho závery zodpovedajúce výsledkom rozsiahleho dokazovania, ktoré bolo pred okresným súdom v tejto veci vykonané. Z týchto dôvodov preto navrhujem, aby krajský súd odvolanie prokurátora vo vzťahu k obžalovanému O. V. ako nedôvodné zamietol“. Obžalovaný O. V. sa právom posledného slova pripojil k tomu, čo povedal obhajca. Krajský súd na podklade riadne a včas podaného odvolania odvolateľmi v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnutý rozsudok. Vzhľadom na obsah uvedeného ustanovenia odvolací súd na základe revízneho princípu, ktorého rozsah je determinovaný práve týmto ustanovením preskúmal všetky výroky, proti ktorým podali odvolatelia odvolanie, ale preskúmal aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto napadnutému výroku a tiež prihliadol aj na chyby, ktoré síce odvolaním vytýkané neboli, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku t.j. dovolania (§ 371 ods. 1 Tr. por.) a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora je čiastočne dôvodné a odvolanie obžalovanej I. J. dôvodné nie je. Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaných odvolaní okresnou prokuratúrou ako aj obžalovanou I. J., v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnutý rozsudok. Na základe podaných odvolaní, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. por. a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaných bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku, nemožno nič vytknúť. Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pri tom zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovaným, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny resp. neviny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Je potrebné uviesť, že okresný súd sa v rozsudku dôsledne zaoberal a vysporiadal s produkovanými dôkazmi, ktoré boli vykonané jednak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní a podrobne zdôvodnil, ktoré dôkazy a prečo považoval za dôkazy usvedčujúce obžalovanú I. J. zo spáchania skutku a nepreukazujúce zavinenie O. V.. Odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvody na opakovanie už vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania) a dospel k rovnakému skutkovému zisteniu a právnej kvalifikácii konania obžalovanej ako súd prvého stupňa ako aj k záveru o oslobodení O. V. spod obžaloby a preto si tiež osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil, a tak odkazuje na príslušnú časť zdôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 62-65). Reagujúc na odvolacie námietky okresného prokurátora vo vzťahu -k výmere trestu, ktorý bol obžalovanej I. J. uložený, krajský súd uvádza nasledovné: po preskúmaní spisového materiálu ako aj príslušnej časti napadnutého rozsudku je toho názoru, že súd prvého stupňa pochybil pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a v tomto smere sa stotožňuje s námietkami okresného prokurátora a tieto považuje za opodstatnené. Zhodne ako prokurátor aj odvolací súd považuje uložený trest vo výmere 5 rokov (tj. na dolnej hranici trestnej sadzby) za neprimerane mierny vzhľadom k okolnostiam prípadu ako aj osobe obžalovanej. Je pravdou, že obžalovaná sa protiprávneho konania dopúšťala v rokoch 1998-1999 tj. pred viac ako 12 rokmi, ale priebeh prípravného konania bol komplikovaný jednak skutočnosťou, že obžalovanú nebolo možné zabezpečiť na úkony prípravného konania, pričom bol na ňu vydaný príkaz na zatknutie a trestné stíhanie bolo dňa 10.5.2007 prerušené a pokračované v ňom bolo až 18.12.2008, ako aj náročnosťou predmetnej trestnej veci vzhľadom na množstvo poškodených osôb ako aj zdokladovaním výšky škody, ktorá bola protiprávnym konaním obžalovanej spôsobená. V neprospech obžalovanej vyznieva aj skutočnosť, že sa protiprávneho konania dopúšťala dlhšiu dobu a to v bode I./ 19 dielčími skutkami a v bode II./ 6 dielčími skutkami ako aj skutočnosť, že sa nepokúsila i vzhľadom na časový odstup o nahradenie škody resp. neurobila žiadne kroky a úkony, ktoré by preukazovali jej snahu škodu (v celkovej výške 164.567,27 € /4.987.878,70.- Sk/), alebo aspoň jej časť poškodeným nahradiť. Uvedené skutočnosti odvolací súd zohľadnil avšak v neprospech obžalovanej zastávajúc názor, že trest uložený prvostupňovým súdom je s poukazom na vyššie uvedené neprimerane mierny. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné postihnúť mnohosť trestných činov jedného páchateľa a to uložením úhrnného trestu podľa trestného činu najprísnejšie trestného. Pri trestnom čine v bode I./ tj. pokračovacom trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961Zb. v znení zák. č. 10/1999 je trestná sadzba 5 rokov až 12 rokov. Pri trestnom čine v bode II./ tj. pokračovacom trestnom čine podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961Zb. v znení zák. č. 10/1999 je trestná sadzba 1 rok až 5 rokov. Prvostupňový súd svoj rozsudok vyhlásil v čase účinnosti Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. (v znení neskorších predpisov), ktorý expressis verbis vymedzuje časovú pôsobnosť, územnú pôsobnosť a pôsobnosť podľa medzinárodných zmlúv. Pokiaľ ide o časovú pôsobnosť, trestnosť činu podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. ( zák. č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 650/2005 Z.z.) sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky : Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Z ustanovenia § 35 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 vyplýva: Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný .... V kontexte s vyššie uvedeným zhodne ako prvostupňový súd, tak ak odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné uložiť trest odňatia slobody úhrnný podľa trestného činu najprísnejšieho tj. trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 4 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení zák.č. 10/1999 Zb. (trestná sadzba je 5 rokov až 12 rokov) a postupoval podľa § 35 ods.1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Odvolací súd teda pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu zastáva názor, že po dôslednom zvážení a posúdení jednak okolností prípadu ako aj pomerov obžalovanej s prihliadnutím na stupeň spoločenskej nebezpečnosti (§ 3 ods. 4 Tr. zák.), na možnosti nápravy a pomery obžalovanej (§ 31 ods. 1 Tr. zák.), na výšku spôsobenej škody, je potrebné na obžalovanú pôsobiť prísnejším trestom ako uložil súd prvého stupňa a preto obžalovanej I. J. uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov, na výkon ktorého ju zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny s tým, že tento trest je primeraný a spôsobilý naplniť účel trestu zmysle § 23 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Čo sa týka zaradenia obžalovanej I. J. na výkon uloženého trestu, krajský súd prihliadol na tú skutočnosť, že obžalovaná nebola v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody a preto ju zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Nesprávne posúdenie výmery trestu okresným súdom napravil krajský súd modifikáciou výmery trestu v neprospech obžalovanej. Čo sa týka výroku o škode tento zostal rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý, pretože je správny a zákonný., - k námietke vo vzťahu k oslobodzujúcemu výroku ohľadne O. V.: okrem toho čo už konštatoval súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku na str. 65 v „k oslobodzujúcej časti“ krajský súd dodáva: O. V. bol síce konateľom realitnej spoločnosti, avšak na základe plnej moci z 05.01.1998 - čl. 201/ I. zv. splnomocnil obžalovanú I. J. „ku všetkým písomným, právnym a finančným úkonom spojeným s vedením a riadením realitnej kancelárie G.-O. D..O..M.. ...“., pričom svedkovia K. N. rod. Y., L. T., D. P., I. N. S. S. T. jednoznačne na hlavnom pojednávaní po zložení prísahy uviedli, že obžalovaná I. J. vystupovala ako majiteľka a riaditeľka firmy a O. V. bol v podstate len maklér, ktorý chodil na obhliadky bytov s tým, že aj financie mala na starosti obžalovaná I. J.Á., ktorá podľa svedkyne K. N. „už vo februári 1999 prekrývala zálohy“ a svedkyňa D. P. dodala, že prevzaté zálohy od poškodených odovzdala vždy len I. J. a nikdy ich nedala O. V.. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo udelenie plnej moci zo strany O. V. dôsledkom skutočnosti, že v minulosti obžalovaná I. J. mala realitnú kanceláriu s názvom R., v ktorej pracoval aj O. V. a tento následne na podnet obžalovanej, ktorá sa mu zdôverila, že potrebuje činnosť realitky ukončiť, založil spoločnosť G.-O., ktorú ale v skutočnosti a na základe plnej moci viedla a riadila obžalovaná I. J. a preto na podklade uvedeného nie je možné akceptovať námietky prokurátora, nakoľko pri žalovanom trestnom čine sprenevery vo vzťahu k O. V. sa vyžaduje úmyselné konanie, ktoré ale dokazovaním vo vzťahu k menovanému nebolo preukázané. Zo zásady prezumpcie neviny, uvedenej v ustanovení § 2 ods. 4 Tr. por., ktorá vychádza z úpravy ustanovenej v čl. 50 ods. 2 ústavy a z čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. Obvinenému musí byť vina preukázaná a obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani svedčiacu vo svoj prospech. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pro reo). Vina obžalovanému musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaný v danom prípade nemá povinnosť svoju nevinu dokazovať. Odvolací súd je teda zhodne ako súd prvého stupňa toho názoru, že vzhľadom na výsledky dokazovania nemožno jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vysloviť, že žalovaný skutok v bode I./ obžaloby spáchal aj O. V.. Teda na podklade odvolania okresnej prokuratúry nadriadený súd vo vzťahu k obžalovanej I. J. vyhovel námietkam uvedeným v dôvodoch odvolania a modifikoval výmeru trestu obžalovanej v jej neprospech tak, že jej uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov na výkon ktorého ju zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, na druhej strane sa nestotožnil s námietkami k oslobodzujúcemu výroku vo vzťahu O. V. a v tomto smere odvolanie ako nedôvodné zamietol. K odvolacím námietkam obžalovanej I. J. prezentovaným v písomných dôvodoch krajský súd zastáva názor, že všetky dôkazy vykonané v rámci kontradiktórneho konania na hlavnom pojednávaní nespochybniteľne vinu obžalovanej preukazujú: - i keď obžalovaná trestnú činnosť popiera obhajujúc sa tým, že nebola štatutárom spoločnosti, nepodpisovala zmluvy ... je jednoznačne usvedčovaná priamymi dôkazmi - výpoveďami a to: poškodených -svedkov J. Y., W. X., C. E., C. E., D. J., W.. C. G., C. T.Š., Ľ. T., W.. K. M., O. S. L. X., Š. D., W.. I. T., G..W. T., O. Y., T. J., O. Y., G..C. T.T., W.. I. T., T. B., D. Ď., C. Y., C.. R. J., G. M., C.. O. L., Ľ. E., I. J., svedkov I.. C. N.T., C. M., C.. S. Č., I. Č., C. J., I. T., C.. C. T., Ľ. P., C. T., E. G., K. K.W., M. J., W.. G. Y., T. J., O.. G. N., ktorí jednoznačne popísali priebeh rokovania ohľadne predaja, kúpi resp. výmeny bytu s tým, že i keď jednali aj so svedkyňou D. P., z ich strany došlo k odovzdaniu finančných záloh v prospech realitnej spoločnosti a to za účelom sprostredkovania kúpi, predaja, resp. výmeny bytu, ktoré finančné prostriedky boli použité v rozpore s dojednaným účelom a poškodeným neboli vrátené resp. v jednom prípade vrátené boli a v jednom prípade len čiastočne, ako aj výpoveďami svedkov K. N., L. T., D. P., S. T., S. V.J., K. M., S. Š., ktorí zhodne uviedli, že obžalovaná I. J. vystupovala ako majiteľka a riaditeľka firmy tj. túto reálne aj riadila a podľa svedkyne D. P., ktorá vo väčšine prípadov prevzala finančnú zálohu od poškodených a tieto peniaze vždy odovzdávala len obžalovanej I. J.. Zo strany krajského súdu sa žiada dodať, že pri výsluchu svedka sa uplatňujú osobitné pravidlá uvedené v § 131 ods. 3, § 265 až § 267 Tr. por. tj. svedok v prvom rade vypovedá pod prísahou, že bude vypovedať pravdu a vedome nič nezamlčí. Pred prísahou je svedok upozornený na význam svedeckej výpovede a následky krivej prísahy. Pri posudzovaní skutkového stavu sa preto kladie dôraz na dôkazy výsluchom svedka ako na najdôležitejší dôkazný prostriedok. Odvolací súd dodáva, že výsluchy svedkov usvedčujúcich obžalovanú I. J. zo žalovaných skutkov boli vykonané procesným spôsobom, po zložení prísahy a títo svedkovia svojimi tvrdeniami nepotvrdili obhajobné prednesy obžalovanej. Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovedí vypočutých svedkov. Okrem uvedeného je potrebné poukázať aj na zadovážené listinné dôkazy v prípravnom konaní, ktoré boli oboznámené na hlavnom pojednávaní, ktoré podporne preukazujú vo svojom súhrne zavinenie obžalovanej. Krajský súd o vine obžalovanej a jej právnom posúdení tak ako to urobil prvostupňový súd nemal pochybnosti, - k námietkam obžalovanej vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd poukazuje na dôvody, ktorými reagoval na odvolacie námietky prokurátora, ktoré v zásade akceptoval. Dodáva, že návrh obhajoby na uloženie podmienečného trestu s odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom nie je možné akceptovať, pretože ukladal trest podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (zák. č. 140/1961Zb v znení zák. č 10/1999Zb.), ktorý je jednoznačne pre obžalovanú (vzhľadom a na článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Tr. zák.č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 650/2005 Z.z.) priaznivejší, pričom inštitút umožňujúci uloženie podmienečného trestu odňatia slobody s odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom bol do trestnoprávnej praxe zavedený až zákonom č. 300/2005 Z.z. účinným od 1.1.2006. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozhodol tak ako je citované vo výroku tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.