KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Bratislava19. 6. 2012plný textcitované 1×

Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/541/2011 z 19. 6. 2012

CitáciaRozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. júna 2012, sp. zn. 4Co/541/2011, ECLI:SK:KSBA:2012:1104119595.2

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/541/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104119595
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1104119595.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek
senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Beáty Jurgošovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Š. Ď., bytom
N. M. XXX, 2/ E. Ď., bytom N. M. XXX, 3/ S. V., bytom N. M. XXX, 4/ právni nástupcovia po neb. E. V. -
4a/ E. J., bytom N. M. XXX - 4b/ R. V., na neznámom mieste - zast. opatrovníčkou Ľ. V., pracovníčkou
Okresného súdu Bratislava V, 5/E. F., bytom T., S. XX, právna nástupkyňa po neb. Y. F., 6/ Y. Y., bytom
T., F. XX, 7/ R. F., bytom T., L. XX, 8/ K.. Y. Y., bytom L. Š., N. XX, 9/ X. C., bytom T., N.. L. XX, žalobcovia
1/až 3/ a 6/ až 10/ zastúpení Mgr. Petrom Kubovičom, advokátom a konateľom HAGYARI, KUBOVIČ
& PARTNERS, Bratislava, Vlčkova 8/A, proti žalovaným: 1/ L. - Y. L. L., Ž. W. XX, F., 2/ L. - Y. U. L., T.
X, F., 3/ L. - Y. S. L., Š. X, F.a, 4/ L. - Y. Q. L., Y. XX, F., o náhradu škody, na odvolanie žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. februára 2011 č.k. 18C 108/2004-340 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcov 1/ až 10/, ktorým sa
domáhali od žalovaných náhrady škody spôsobenej im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu
podľa §18 a nasl. zák.č. 58/1969 Zb. a žalovaným 1/ až 4/ nepriznal náhradu trov konania. Vyslovil názor,
že štát podľa cit. zákonného ustanovenia zodpovedá za škodu objektívne, bez ohľadu
na zavinenie za súčasného naplnenia troch podmienok, ktorých naplnenie skúmal, a to či
navrhovateľom vznikla škoda, či sa odporcovia dopustili nesprávneho úradného postupu a či je
škoda navrhovateľov v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Na základe vykonaného
dokazovania nemal za preukázaný nesprávny úradný postup odporcu ako jednu z podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu podľa § 18 zák.č.58/1969 Zb. Vyslovil, že škodou sa rozumie
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná v peniazoch a navrhovatelia
uzatvorením zmlúv o pôžičke a vložením vkladu do družstva vstúpili do záväzkovo právneho vzťahu s
konkrétnymi právnickými osobami, nebankovými subjektmi. Vychádzal z toho, že nebankové subjekty si
svoje povinnosti vo vzťahu k žalobcom, vyplývajúce im z uzavretých zmlúv nesplnili, žalobcom nevrátili
vložené peniaze a úroky, resp. výnosy a žalobcom voči nim vznikli pohľadávky zo záväzkovoprávnych
vzťahov, ktoré si prihlásili v konkurznom konaní vedenom voči nebankovým subjektom, ktoré nie je
ukončené a nie je známe, v akej výške bude v konkurznom konaní uspokojený ich nárok. Mal preto
za to, že nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobcom mohla vzniknúť, resp. dospieť k záveru, že
žalobcom vôbec škoda vznikla, teda, že žalobcovia nepreukázali, že im vznikla škoda vo výške,
ktorú si uplatňujú. Konštatoval, že keďže § 37 zák.č. 248/1992 Zb. neupravil úradný postup,
žalovaní sa ho nemohli dopustiť a keby mali možnosť v rámci svojej kompetencie zakázať neoprávnenej
osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné osobnosti



alebo investičné fondy, mohli by tak urobiť, keď by sa jednalo o predaj podielových listov, avšak v daných
prípadoch o tento prípad nešlo. Navyše uvedený zákon nebol v čase uzatvárania zmlúv žalobcov s
nebankovými subjektmi platný a nahradil ho zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní účinný
od 01.01.2000, podľa ktorého bola právomoc zverená Úradu pre finančný trh. Poukázal na to, že Ústava
garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko,
čo im zákon neukladá. Pre štát platí, že sa má zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do
slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb a pokiaľ by žalovaní
zakázali činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke a ich účasti v družstve, zasiahli by tým do
občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva a do
vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by
tým obmedzili, resp. zmarili ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a
uplatňovať nároky vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve na vrátenie vkladu, ap.
Poukázal tiež na ust. § 415 Obč. zák. a mal za to, že práve žalobcovia svojou hrubou nedbanlivosťou
zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom., preto musia niesť následky s tým spojené sami.
Keďže žalobcovia nepreukázali výšku škody, nesprávny úradný postup zo strany žalovaných nemôže
existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovaným náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a ich návrhu na náhradu škody vyhovieť z dôvodu, že štát Slovenská republika je
vinný zo zodpovednosti za škodu vzniknutú im znehodnotením majetku v nebankových subjektoch,
keď štátne orgány proti nebankovým subjektom nekonali resp. konali nedostatočne a oneskorene.
Mali za to, že vláda SR a orgány činné v trestnom konaní mali dostatok informácií o nebankových
subjektoch a o ich protizákonných praktikách, páchaní trestnej činnosti a podvodoch, ktorými oklamali
svojich veriteľov a neurobili dostatočné úkony vedúce k rozsiahlej protiprávnej činnosti nebankových
subjektov a k zamedzeniu vzniku škody veľkého rozsahu veľkého počtu poškodených. Štátny dozor
nad kapitálovým trhom mal podľa nich zistením nezákonnej činnosti a nedostatkov v hospodárení
takýmto spoločnostiam pozastaviť činnosť, navrhnúť orgánom činným v trestnom konaní použiť inštitút
obstavenia ich účtov, majetku, nútenej správy, prípadne ich zrušiť. Žalovaní mali podľa nich skúmať,
či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa podmienky stanovené zákonom o
investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívom investovaní a zákonom o bankách. Navrhovali, aby
súd obstaral a vykonal dôkaz audítorskými správami, resp. inými účtovnými a daňovými dokladmi a
daňovými priznaniami príslušných nebankových subjektov.

Odporcovia žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom s dôvodmi jeho
rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.)

Zodpovednosť podľa § 18 ods.1 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti
štátu (bez ohľadu na zavinenie), keď štát zodpovedá za škodu, pokiaľ by boli splnené tri podmienky,
t.j. existencia škody/ majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/,nesprávny úradný postup orgánu
štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb.
bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa obsahu však môže ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie, alebo
porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

V súvislosti s pojmom príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou
ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku, t.j. v danom prípade k zisteniu, či
by navrhovateľom škoda nevznikla, nebyť nimi označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu
štátu, v dôsledku ktorého nemohla pri obvyklom priebehu veci docieliť návratnosť vložených finančných



prostriedkov, a to preto, že odporcovia porušili dôležitú povinnosť vyplývajúcu im zo zákona. Pritom
zmluva o pôžičke, o tichom spoločenstve či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká
súhlasným prejavom vôle jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by
ich robili neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t.j. keby trpeli vadami
vôle, alebo by neboli uzavreté určite a zrozumiteľne, t.j. keby trpeli vadami prejavu vôle (§ 37 Obč. zák.),
alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre
tento právny úkon robila neschopnou (§ 38 ods.2 Obč. zák.), t.j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť
následky svojho konania.

V danom prípade žalobcovia ničím nepreukázali, že by im žalovaní svojou nečinnosťou spôsobili škodu,
pretože na základe vlastnej vôle uzavreli predmetné zmluvy z objektívneho hľadiska nevzbudzujúce
pochybnosti o zamýšľaných právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav
vôle účastníkov, či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo
určitú právnu povinnosť a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ zmluvne dohodnuté
podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili, nebolo možné, aby do týchto
súkromno-právnych vzťahov zasahovali štátne orgány, t.j. odporcovia, nakoľko by tým porušili zmluvnú
autonómiu účastníkov.

Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 18 ods.1 zák.č. 58/1969 Zb., príčinnú súvislosť medzi škodou a postupom žalovaných,
ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich
náhradu neuplatnili.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Citované v ďalších rozhodnutiach

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 18C/108/2004

    potvrdené

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 1104119595)