Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/229/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104126205 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1104126205.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľky: L.. L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. E.. Č.. XXX, M.Á. R., zast. advokátkou: JUDr. Eva Borovská, Štefánikova ul. č. 7, Bratislava, proti odporcovi: J. - P. U., J..P.., IČO: XX XXX XXX, R. D. Č.. X, Q., o náhradu škody vo výške 94.942,58 eur s príslušenstvom a iné pravidelné úhrady, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8. júla 2010, č. k. 15C 209/2004-439, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľke a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1.214,07 eur s 10% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.161,79 eur od 14.05.2004 do zaplatenia a so 6% úrokom z omeškania ročne zo sumy 52,28 eur od 15.01.2006 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu na účet súdu prvého stupňa vo výške 132,56 eur a zároveň súdny poplatok v sume 60,70 eur, do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 4 ods. 1, 2, 3 a 4, § 15 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z.z. účinného ku dňu dopravnej nehody, § 442 ods. 1, 3, § 446, § 447 ods. 1, 2, 3 a § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že nárok navrhovateľky titulom náhrady škody pozostával z náhrady vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe v sume 7.290,- Sk (241,98 eur) z pôvodne uplatnenej sumy 36.450,- Sk (1.209,91 eur), keďže rozdiel odporca zaplatil, z ďalšej vecnej škody ako náhrady nákladov a prác spojených s vedením domácnosti a starostlivosti o maloleté deti (opatrovné), ktoré musela zveriť do starostlivosti iných osôb za obdobie od 27.04.2003 do 30.06.2010 a od 01.07.2010 pravidelne mesačne vo výške 20.692,- Sk (686,85 eur), celkovo v sume 2.558.980,17,- Sk (84.942,58 eur), z prilepšenia na strave v sume 65.175,- Sk (2.163,41 eur) so 6% úrokom z omeškania ročne od 15.01.2006 do zaplatenia a zo straty na zárobku po ukončení pracovnej neschopnosti (úrazovej renty) a poukázal na to, že návrh v časti nároku na vecnú škodu za poškodené a zničené veci, ktoré mala navrhovateľka v čase nehody na sebe a pri sebe zamietol z dôvodu, že navrhovateľka kvalifikovaným spôsobom vzniknutú škodu v uplatnenej výške nepreukázala a v tejto časti uplatneného nároku neuniesla dôkazné bremeno. Zamietnutie nároku na opatrovné, ktoré si navrhovateľka uplatnila za obdobie od 27.04.2003 do 13.05.2003 v sume 17.000,- Sk (564,29 eur) titulom starostlivosti I.. L. U. (matka navrhovateľky) o maloletú A. L. počas hospitalizácie odôvodnil vecne tým, že uvedený nárok nie je možné definovať ako škodu navrhovateľky podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže išlo o naturálnu rodinnú reštitúciu matkou navrhovateľky, ktorá bola v čase od 28.04.2003 do 06.06.2003 uznaná za dočasne práceneschopnú a poberala nemocenské dávky s tým, že v súlade s článkom VI. Zákona o rodine (účinného v čase dopravnej nehody) majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať podľa svojich schopností a možností a zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny, pričom v žiadnom prípade nemohlo ísť o zmenšenie majetku navrhovateľky. Ďalšie opatrovné za obdobie od 14.05.2003 do 30.06.2003, ktoré si navrhovateľka uplatnila titulom starostlivosti o deti v domácom prostredí I.. L. U., I.. L. U., ktorí previezli veci detí, vrátane nábytku do ich domácnosti a zabezpečovali výchovu a opatrovanie, keď si navrhovateľka za obdobie od 14.05.2003 do 06.06.2003 uplatnila 2.000,- Sk (66,38 eur) na jeden deň a za obdobie od 07.06.2003 do 30.06.2003 si uplatnila 46.000,- Sk (1.526,92 eur), 1.000,- Sk (33,19 eur) na jeden deň, t. j. 24.000,- Sk (796,65 eur) a sťahovacie náklady z miesta trvalého bydliska navrhovateľky do miesta trvalého bydliska rodičov navrhovateľky, tieto čo do výšky nešpecifikovala a ani kvalifikovane neodôvodnila (presné miesto výjazdu a miesto určenia tak, aby táto skutočnosť bola aj skontrolovateľná), keďže navrhovateľka iba vymedzila počet kilometrov, ktoré mali jej rodičia prekonať z miesta jej bydliska do svojho bydliska s tým, že iba samotné skonštatovanie, že bolo potrebné presťahovať za danej situácie veci a nábytok detí a každý robil, čo mohol, nie je dostatočné, pričom súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že išlo o pomoc rodinných príslušníkov (čl. VI. Zákona o rodine), ktorú ako škodu definovať nie je možné a nakoľko navrhovateľka sťahovacie náklady kvalifikovane nešpecifikovala, nemohol súd prvého stupňa pri určení výšky škody aplikovať ani ust. § 136 O.s.p. Opatrovné za obdobie od 01.07.2003 zabezpečujú rodičia navrhovateľky aj prostredníctvom iných osôb a navrhovateľka si ho uplatnila za obdobie od 01.06.2003 do 29.02.2004 (3.000,- Sk za jeden mesiac), pričom navrhovateľka zo svojich úspor vyplatila opatrovateľke sumu 27.000,- Sk (896,23 eur), ktorú posúdil ako skutočnú škodu vzniknutú navrhovateľke titulom opatrovania detí, ktorú zároveň listinnými dôkazmi aj preukázala a preto návrhu v tejto časti vyhovel, ako i v časti nároku uplatneného za opatrovateľskú službu zabezpečenú L. Ú. M. R. v sume 8.000,- Sk (265,55 eur), keďže išlo o skutočnú škodu, ktorá navrhovateľke vznikla. Zamietnutie navrhovateľkou uplatneného nároku titulom opatrovného za obdobie od 01.07.2003 do 29.02.2004 zabezpečované L. Š. od 6,00 hod. do 7,30 hod. a od 14,30 hod. do 16,00 hod. t. j. za tri hodiny denne po 55,- Sk (1,82 eur /1 hod.), v celkovej výške 28.720,- Sk (953,32 eur) odôvodnil súd prvého stupňa nepreukázaním tohto nároku, keď opatrovanie dvoch štrnásťmesačných maloletých detí osobou vo veku 82 rokov posúdil ako nepravdepodobné s tým, že L. Š., sa na pojednávanie, na ktoré bola predvolaná za účelom jej vypočutia ako svedkyne ani nedostavila, dôvodiac vysokým vekom (84 rokov) s tým, že ak by mal aj súd jej opatrovanie detí v danom období preukázané, opätovne išlo o rodinného príslušníka, ktorý bol podľa Zákona o rodine navrhovateľke povinný pomoc poskytnúť a opätovne nebolo možné takto uplatnený nárok posúdiť ako nárok na náhradu škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tých istých právnych dôvodov zamietol aj nárok navrhovateľky, ktorá žiadala priznať I.. L. U. opatrovné za obdobie od 01.07.2003 do 29.02.2004 v sume 108.816,-Sk, t. j. 3.612,02 eur (za všetky práce v domácnosti pre maloleté deti, vrátane úkonov osobnej hygieny, pomoc pri obliekaní, prípravy stravy, výchovy, vybavovanie úradných záležitostí a pod.), uplatnený vo výške priemernej mzdy stanovenej Štatistickým úradom SR za 1. polrok 2003 vo výške 13.602,- Sk za jeden mesiac (451,50 eur). Nedôvodným posúdil aj nárok navrhovateľky uplatnený titulom opatrovného za obdobie od 01.03.2004 vo výške 20.692,- Sk (686,84 eur), ktoré je súhrnne započítané v opatrovnom vo výške 2.558.980,17,- Sk (84.942,52 eur) do 30.06.2010 a od 01.07.2010 sumu 20.692,- Sk, ktorú sumu žiadala uložiť odporcovi platiť navrhovateľke mesačne, keďže daný nárok nemá oporu v zákone (škoda podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako i s poukazom na čl. VI. Zákona o rodine - pomoc rodinných príslušníkov) a navrhovateľka si ho uplatnila ako nárok na opatrovné do budúcnosti a jednak tento nárok odôvodnila predložením cenníkov služieb (aktuálny k februáru 2010), kde hodinová sadzba pri opatrovaní dvoch súrodencov nad 20 hodín v mesiacu predstavuje 4.193,54,- Sk na deň (139,20 eur), čo mesačne predstavuje sumu 125.806,18,- Sk (4.176 eur), pričom navrhovateľka uviedla, že uplatnený nárok je v neprimerane nízkej výške, z dôvodu ktorého považoval súd prvého stupňa za nadbytočné jeho ďalšie skúmanie. Zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovateľke bolo v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17C 314/2004 priznané okrem iného aj mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, zohľadňujúc následky dopravnej nehody, ktoré výnimočným spôsobom obmedzili a sťažili občianske, súkromné a spoločenské uplatnenie navrhovateľky natoľko, že jej bolo priznaných 1.800.000,- Sk (59.749,05 eur), suma, ktorá podľa názoru prvostupňového súdu zohľadnila komplexne situáciu navrhovateľky a preto ňou uplatnené opatrovné posúdil ako duplicitný nárok. K nároku uplatnenom navrhovateľkou titulom prilepšenia na strave súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ňou uplatnený nárok za obdobie od 27.04.2003 do 31.12.2005 v sume 65.175,- Sk (2.163,41 eur) so 6% úrokom z omeškania ročne od 15.01.2006 do zaplatenia, je súčasťou náhrady škody a podmienkou jeho priznania je, že náklady boli skutočne vynaložené účelne a neboli hradené z prostriedkov nemocenského, resp. dôchodkového zabezpečenia a s poukazom na potvrdenie L.. L. U. priznal navrhovateľke náklady v sume 45,- Sk na jeden deň (1,49 eur), ktorú sumu považoval za účelne vynaloženú vzhľadom na zdravotný stav navrhovateľky v rozhodujúcom období a odporúčanie lekárov (L.. U. a podporne L.. Q. R., K..) a podľa vlastnej úvahy (§ 136 O.s.p.) tak, že pri 740 dňoch x 45,- Sk/deň = 33.000,- Sk (1.095,39 eur) a nakoľko odporca navrhovateľke titulom tohto nároku plnil sumu 31.725,- Sk (1.053,07 eur), priznal navrhovateľke sumu 1.575,- Sk (52,28 eur) a vo zvyšku jej návrh zamietol. Zamietnutie nároku na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (ďalej iba úrazová renta), ktorý si navrhovateľka uplatnila podaním zo dňa 25. 07.2008, doručeným súdu prvého stupňa dňa 28.7.2008 a ktorým svoj návrh rozšírila s odôvodnením, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 01.03.2005 jej bol priznaný invalidných dôchodok od 15.12.2004 v sume 5.324,- Sk mesačne (176,72 eur), odôvodnil prvostupňový súd premlčaním nároku uplatneného navrhovateľkou z dôvodu, že sa o rozhodnutí Sociálnej poisťovne (ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok od 15.12.2004 v sume 5.324,- Sk) dozvedela jeho doručením dňa 27.03.2005 a dvojročná subjektívna premlčacia lehota jej márne uplynula najneskôr dňa 27.03.2007, keďže o zárobku dosahovanom pred dopravnou nehodou (poškodením) a po dopravnej nehode sa dozvedela dňa 27.03.2005, pričom návrh na súd prvého stupňa podala až dňa 28.07.2008. Nestotožnil sa s tvrdením právnej zástupkyne navrhovateľky, že na základe odvolania proti uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne sa o výške jej invalidného dôchodku dozvedela až dňa 10.10.2006, kedy jej bolo doručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne (rozhodnutie, ktorým bol navrhovateľke priznaný invalidný dôchodok v sume 7.605,- Sk mesačne od 15.12.2004) a preto je nutné subjektívnu lehotu počítať až od 10.10.2006, nakoľko podľa názoru súdu prvého stupňa pre začiatok počítania subjektívnej doby je esenciálnym okamžikom deň, kedy sa navrhovateľka dozvedela o zárobku dosahovanom pred dopravnou nehodou a kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku, nakoľko o jeho výške mala vedomosť odo dňa 27.03.2005 a iba na základe opravných prostriedkov proti tomuto rozhodnutiu, bola jeho výška upravená, čo však hmotnoprávny dopad na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nemá, keďže výšku uplatneného nároku, je možné v priebehu konania modifikovať. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nie je možné prekročiť a pri jej počítaní a hodnotení je treba vychádzať zo zásady, že hoci začiatok subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, ich plynutie a skončenie je vzájomne nezávislé, a ich vzájomný vzťah spočíva v tom, že ak skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to napriek tomu, že by ešte mohla plynúť druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba uplynula navrhovateľke márne dňa 27.04.2006 (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nakoľko začala plynúť od okamihu škodovej udalosti, t. j. od dopravnej nehody dňa 27.04.2003 a návrh na súd bol podaný až dňa 28.07.2008 a preto je nárok navrhovateľky premlčaný. Nestotožnil sa ani s tvrdením právnej zástupkyne navrhovateľky, že táto v konaní vystupuje ako spotrebiteľ, skutočnosť, ktorú mal súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní zohľadniť, nakoľko dané tvrdenie nemá oporu v ust. § 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného ku dňu dopravnej nehody. Priznanie úroku z omeškania k priznanej istine odôvodnil súd prvého stupňa vecne omeškaním odporcu s plnením peňažného dlhu v časti priznaného nároku ďalšej vecnej škody, ktorú odporca s poukazom na likvidáciu poistnej udalosti listom zo dňa 13.05.2004 neuhradil, t. j. od 14.05.2004 sa dostal do omeškania a v časti priznaného nároku titulom prilepšenia na strave, dňom 15.01.2006. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vecne čiastočným úspechom navrhovateľky v konaní s tým, že odporcovi v konaní žiadne trovy nevznikli a preto žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o trovách štátu odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že nakoľko navrhovateľka spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, povinnosť zaplatiť trovy štátu, uložil odporcovi. Podľa § 164 O.s.p. opravil zároveň chybu, ku ktorej došlo pri vyhlásení rozsudku v časti náhrady trov štátu. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.214,07 eur s 10% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.161,79 eur od 14.05.2004 do zaplatenia a so 6% úrokom z omeškania ročne zo sumy 52,28 eur od 15.01.2006, v časti výroku o povinnosti odporcu nahradiť trovy štátu a o súdnom poplatku, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý ho navrhol v napadnutej časti zmeniť. Uviedol, že vyplatená suma titulom opatrovného presahuje sumu skutočnej škody, ktorá navrhovateľke vznikla, keďže súd prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil plnenia, ktoré odporca navrhovateľke už poskytol. K časti priznanej istiny v sume 52,28 eur titulom prilepšenia na strave odporca uviedol, že súd prvého stupňa tento nárok kvalifikoval ako náhradu škody podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda náklady spojené s liečením, s čím sa síce stotožnil, avšak nesúhlasil s aplikáciou ust. § 136 O.s.p. (podľa vlastnej úvahy súdu), nakoľko podmienkou preukázania základu nároku je preukázanie vynaloženia určitých nákladov, ktoré musia byť preukázané len dokázaním vynaloženia určitých čiastok, ktoré navrhovateľka nepreukázala, t. j., že skutočne vynaložila konkrétne finančné prostriedky na obstaranie odporúčanej stravy a teda, že došlo k rozdielu medzi jej bežnými predúrazovými nákladmi na stravovanie a nákladmi poúrazovými. Namietol, že ani súdom prvého stupňa ustálená výška v sume 45,- Sk denne nie je dostatočne v napadnutom rozsudku odôvodnená, keďže aj pri použití voľnej úvahy, je súd povinný uviesť, aké kritéria ho k danej úvahe viedli a od čoho priznané sumy odvodzuje a z akého dôvodu priznal práve danú sumu. Poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k úroku z omeškania, mu bolo potvrdenie od lekára zo dňa 26.05.2010, z ktorého súd pri rozhodovaní prioritne vychádzal, predložené prvý krát až na pojednávaní dňa 10.06.2010. Nesúhlasil s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy štátu, nakoľko súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie iba na úvahe, že navrhovateľka spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a nie na výsledku konania. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky zamietnutý a proti výroku, ktorým navrhovateľke nebolo priznané právo na náhradu trov konania, podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej návrhu vyhovieť v celom rozsahu. Namietla, že napriek tomu, že odporca uznal celkovú výšku škody, ktorá jej vznikla na poškodených a zničených veciach v sume 36.450,- Sk (vecná škoda za poškodené a zničené veci) a z ňou uplatnenej sumy jej zaplatil iba 29.160,- Sk, ktorú krátil o 20% iba z dôvodu, že nepredložila doklady o ich nadobudnutí. Uviedla, že odporca doklady o nadobudnutí nepotreboval, nakoľko samotná nadobúdacia cena na výšku škody nemá žiadny vplyv a pokiaľ mal pochybnosti o jej výške, mal zvoliť iný spôsob ohodnotenia poškodených vecí a nie pristúpiť k ich kráteniu. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že nepochybne má právo na náhradu škody vo výške, ktorá je potrebná na uvedenie vecí do predošlého stavu s tým, že odporca poškodenie vecí ani uplatňovanú výšku nepoprel. Namietla nepriznanie náhrady škody, ktorú si uplatnila titulom opatrovného, ktorý sa uplatňuje formou finančnej náhrady, ktorá mohla aspoň čiastočne kompenzovať vynaloženie prác a stratu času, ktoré jej rodinní príslušníci vynakladali na opateru, čo nie je možné považovať za bežnú pomoc členov rodiny, keďže ich opatera si vyžadovala 24 hodinovú starostlivosť o vnúčatá (14 - mesačné dvojčatá a navrhovateľku), čím museli eliminovať svoj pracovný, osobný a celý súkromný život s tým, že v prípade, ak by k nehode nedošlo, jej rodinní príslušníci mohli riadne vykonávať svoje zamestnanie, koníčky, venovať sa svojim záľubám a priateľom a navrhovateľke a jej deťom by prejavovali bežnú starostlivosť, aká sa od starých rodičov očakáva. Namietla nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa a aplikáciu ustanovenia Zákona o rodine na takto uplatnený nárok, ktorý podľa jej názoru mal súd prvého stupňa posúdiť podľa § 449 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 136 O. s. p. Podľa názoru navrhovateľky súd nesprávne rozhodol aj v časti, ktorou jej nárok uplatnený titulom sťahovacích nákladov zamietol, keďže k vzniku týchto nákladov došlo výlučne v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a poškodením zdravia. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvého stupňa, ktorý pri ňou uplatnenom nároku na prilepšenie na strave vychádzal zo sumy 45,- Sk na jeden deň z dôvodu, že odporúčania L.. U. J. L.. R. sú z roku 2004 a nárok bol priznaný až do konca roka 2005 a po vstupe SR do Európskej únie sa náklady na stravu nepomerne zvýšili s tým, že suma 45,- Sk na jeden deň, nemohla dostatočne kompenzovať jej zvýšené výdavky. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že jej nárok na zaplatenie úrazovej renty je premlčaný, keď závažným spôsobom opomenul prihliadnuť na skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 01.03.2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok v sume 5.324,- Sk právoplatnosť nenadobudlo, t. j. nezaviazalo žiadnych z účastníkov konania a nemalo žiadne právne dôsledky, keďže bolo nahradené novým rozhodnutím zo dňa 09.08.2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 7.605,- Sk od 15.12.2004, toto rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené až dňa 10.10.2006 a preto subjektívna premlčacia lehota jej mohla začať plynúť až dňa 10.10.2008 a nie dňa 27.03.2007, ako nesprávne uzavrel súd prvého stupňa. Nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa podľa navrhovateľky spočíva v tom, že na námietku premlčania vznesenú odporcom prihliadol bez toho, aby sa riadne vysporiadal so skutočnosťami, ktoré sú na plynutie subjektívnej premlčacej lehoty rozhodujúce a súčasne odňal navrhovateľke možnosť pred súdom konať a zmaril jej nároky bez toho, aby boli riadne prejednané a vysporiadané. Poukázala na skutočnosť, že pokiaľ mal odporca vedomosť o výške škody z titulu straty na zárobku, bol podľa § 11 ods. 6 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení povinný, bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, v opačnom prípade bol povinný poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré ho odmietol poskytnúť alebo, pre ktoré poistné plnenie znížil s tým, že odporca si povinnosť nesplnil a preto za porušenie tejto povinnosti navrhovateľke zodpovedá, keďže sa o skutočnej škode dozvedela až z rozhodnutia zo dňa 09.08.2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok, nakoľko zodpovednosť odporcu je daná ust. § 420 ods. 1, § 420 a) ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže škodu spôsobil porušením povinnosti uloženej zák. č. 381/2001 Z. z. a súčasne ide o objektívnu zodpovednosť, nakoľko likvidácia poistných udalostí je predmetom činnosti každej poisťovne, na ktoré má osobitné povolenie. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa s názorom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala pri uplatňovaní svojho nároku titulom vecnej škody za poškodené a zničené veci v plnom rozsahu stotožňuje, keď ani v konaní vypočutí svedkovia sa k tomuto nároku nevyjadrili a navrhovateľka vo vzťahu k tomuto nároku nepredložila jediný listinný alebo iný vecný dôkaz. Odporca uviedol, že ním uhradených 80% z tvrdenej výšky škody bez predloženia akéhokoľvek podporného dôkazu, ktorý by slúžil k následnému určeniu výšky škody, bolo jeho ústretovým konaním k poškodenej. Uviedol, že nespochybňuje následky tragickej nehody, ktorá zasiahla do života navrhovateľky a jej príbuzných a ovplyvnila bežný chod domácnosti, vrátane starostlivosti o maloleté deti, avšak podstatou vecnej škody je, že v majetkovej sfére poškodeného dochádza k ujme a preto považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne v časti, ktorým nárok navrhovateľky na opatrovné zamietol, keď za odplatné opatrovanie bolo možné považovať iba sumy navrhovateľkou vyplatené Mestskému úradu a opatrovateľke L.. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ďalej uviedol, že navrhovateľka tvrdiaca, že zo strany jej príbuzných, ktorí poskytovali opateru došlo k postúpeniu nárokov na opatrovné na ňu, avšak v prípade tvrdenia majetkovej škody vzniknutej príbuzným navrhovateľky prichádza do úvahy vznik škody, ak došlo k negatívnemu zásahu do majetkovej sféry daného subjektu a teda v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou došlo alebo k reálnemu zmenšeniu jeho majetku (skutočná škoda), alebo neprišlo k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt (ušlý zisk), pričom v konaní sa nežiadala a teda ani nedokazovala náhrada nejakej konkrétnej, presne špecifikovanej majetkovej ujmy samotných príbuzných za dobu, po ktorú opatrovali maloleté deti. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že finančná náhrada, ktorú v konaní titulom opatrovaného uplatňovala, mohla aspoň čiastočne kompenzovať vynaloženie prác a stratu času, ktoré rodinní príslušníci vynakladali na ich opateru, nejde o zásah do majetku rodinných príslušníkov alebo ich prípadnú ujmu na iných, nie majetkových hodnotách a preto nemajetkovú ujmu v tomto ponímaní nie je možné považovať za krytú poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keďže rozsah týchto nárokov krytý poistením je pozitívnym taxatívnym výpočtom vymedzeným v § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. K nároku navrhovateľky uplatneným titulom prilepšenia na strave, odporca uviedol, že je relevantný rozdiel medzi predchádzajúcimi nákladmi na bežnú stravu oproti nákladom (reálnym výdavkom) na stravu upravenú podľa odporúčania lekára, teda nezohľadňuje sa suma celkových výdavkov na stravu po nehode, ale iba suma, o ktorú sa výdavky zvýšili z dôvodu zmeny stravovania. Zároveň nesúhlasil s tvrdením odvolateľky, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie sa náklady na stravu nepomerne zvýšili, keďže nie je zrejmé od čoho uvedené tvrdenie navrhovateľka odvodila. Za vecne správny považoval odporca rozsudok prvostupňového súdu aj v časti, ktorým dospel k záveru o premlčaní nároku navrhovateľky titulom straty na zárobku po práceneschopnosti s tým, že navrhovateľke bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne doručené dňa 27.03.2005, pričom navrhovateľka voči tomuto rozhodnutiu nepodala odvolanie, ale návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia a žiadala, aby bol pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť prehodnotený z určených 70% na 80%, pričom navrhovateľka v konaní nepreukázala, že s Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ktorým bolo navrhovateľke plne vyhovené a potvrdená mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 80%, t. j., že sa o konkrétnej výške invalidného dôchodku určeného na základe takto prehodnoteného poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť dozvedela až na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 10.10.2006, kedy jej údajne prvýkrát bolo doručené príslušné rozhodnutie Sociálnej poisťovne z augusta 2005 s tým, že pokiaľ nebolo uvedené rozhodnutie doručené právnej zástupkyni navrhovateľky, na vedomosť navrhovateľky samotnej, to nemá žiadny vplyv. Vo svojom vyjadrení odporca zároveň uviedol, že navrhovateľke musel byť dôchodok reálne vyplácaný a preto musela mať o jeho výške vedomosť a teda aj o skutočnosti, či jej nejaký zárobok uchádza s poukazom na skutočnosť, že bola účastníčkou konania v správnom súdnictve, mala možnosť nahliadať do spisu, bola v konaní právne zastúpená (rovnakou advokátkou ako v tomto konaní) a keďže mala preukázateľne vedomosť o prehodnotení stanoviska Sociálnej poisťovne, tak príslušné rozhodnutia Sociálnej poisťovne, si mohla obstarať aj zo súdneho spisu, a nie vyčkávaním na pojednávanie uskutočnené v októbri 2006. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky v podanom odvolaní, že podľa § 11 zákl. č. 381/2001 Z.z. porušil povinnosť (do troch mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť šetrenia a poskytnúť poistné plnenie, v opačnom prípade povinnosť poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo, pre ktoré znížil poistné plnenie), keď podľa jeho názoru navrhovateľka opomína, že poisťovateľ má hradiť v zmysle predmetného zákona riadne uplatnené a preukázané nároky kryté poistením, pričom navrhovateľka svoj nárok nikdy neuplatnila mimosúdne a žiadne doklady odporcovi k danému nároku mimosúdne ani nedoručila, keďže si nárok na stratu na zárobku uplatnila až v súdnom konaní a to až podaním doručeným súdu dňa 28.07.2008 (t. j. viac ako 2 roky po prvom priznaní invalidného dôchodku v marci 2005), ako aj po vydaní prehodnocujúcich rozhodnutí Sociálnej poisťovne v auguste 2005. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu navrhovateľky ani odporcu nie je možné priznať úspech. Z obsahu odvolania oboch účastníkov konania vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa bol napadnutý v celom rozsahu, keď sa navrhovateľka odvolala do jeho zamietajúcej časti a proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania a odporca do vyhovujúcej časti, t. j. do výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu 1.214,07 eur s príslušenstvom a do výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy štátu a súdny poplatok. Navrhovateľka sa svojich jednotlivých nárokov uplatnených v konaní domáhala titulom náhrady škody, keď o nárokoch navrhovateľky uplatnených titulom zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia bolo rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 17C 314/2004. Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Navrhovateľ je povinný v konaní o náhradu škody vznik škody na svojej strane preukázať. Aby bol tento zákonný predpoklad splnený, musí škoda existovať v dobe, keď súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného a musí reprezentovať majetkové hodnoty, ktoré by musel poškodený vynaložiť, aby „vec“ uviedol do predchádzajúceho stavu. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. Podľa ustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Následky tejto majetkovej ujmy možno spravidla odstrániť peňažným plnením. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Z ceny poškodenej veci po jej poškodení sa vychádza aj podľa § 443. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením veci do predošlého stavu. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka, pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Pri úplnom zničení veci, pri jej odcudzení alebo strate veci môže skutočná škoda spočívať aj v celej hodnote veci. Aj tu treba podľa § 443 vychádzať z ceny veci v čase poškodenia. V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§ 449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom. Citované zákonné ustanovenie obsahuje dôležité pravidlo pre určenie výšky škody na veci. Ak má zodpovednosť za škodu plniť reparačnú funkciu, to znamená, že sa má poškodenému nahradiť to, o čo pri spôsobení škody prišiel, musí sa aj výška škody určiť tak, aby škodca mal povinnosť poškodenému nahradiť škodu vo výške zodpovedajúcej cene poškodenej veci v čase poškodenia. Zásada, podľa ktorej sa pri určení výšky ceny vychádza z ceny v čase poškodenia, a nie z ceny v čase nadobudnutia veci poškodeným (tzv. nadobúdacia cena), je spravodlivá najmä dnes, keď sa v dôsledku inflácie a podmienok na trhu aj ceny jednotlivých vecí prudko pohybujú, najmä smerom hore. Ak by sa pri určení výšky škody vychádzalo z nadobúdacej ceny, poškodený by bol znevýhodnený, pretože v mnohých prípadoch by nedostal ani toľko, koľko potrebuje na uvedenie veci do predošlého stavu (na opravu veci), nehovoriac o tom, že v prípade absolútnej škody, by si nemohol ani kúpiť podobnú vec, ktorou by nahradil zničenú vec. Uvedená zásada, podľa ktorej sa pri určení ceny vychádza z ceny v čase poškodenia, však neznamená, že poškodený dostane náhradu škody vždy v takej výške, akú predstavuje cena poškodenej novej veci v čase poškodenia. Tak by sa poškodený bezdôvodne obohatil na úkor škodcu, najmä, ak bola poškodená vec, ktorá sa užívala už niekoľko rokov, vec opotrebovaná alebo dokonca už aj predtým poškodená. Výška náhrady škody môže byť totožná s cenou veci v čase jej poškodenia iba vtedy, ak bola poškodená celkom nová vec. Pri všetkých ostatných veciach sa iba vychádza z ceny veci v čase jej poškodenia a pri veciach starších alebo opotrebovaných, treba vždy prihliadať na vek, opotrebovanie veci a pod. Pri niektorých veciach sa od ceny veci odpočítava najmä tzv. amortizačná zrážka, ktorá je spravidla odstupňovaná podľa veku poškodenej veci a táto zrážka za opotrebovanie, vek alebo za poškodenie sa však odpočíta z ceny veci v čase poškodenia, a nie z tzv. nadobúdacej ceny. Takto postupujú iba poisťovne pri určení výšky plnenia v prípade poškodenia veci, ak majú v poistnej zmluve ustanovenie o možnosti vypočítania skutočnej ceny veci podľa tzv. nadobúdacej ceny. Pri určení výšky náhrady škody sa vychádza aj z toho, v akom rozsahu bola vec poškodená. Plnú výšku náhrady škody určenej podľa kritérií vymedzených v predchádzajúcom odseku dostane poškodený len vtedy, keď došlo k absolútnej škode (napr. poškodená vec sa úplne zničila alebo sa odcudzila, takže zostala nulová hodnota veci). Inak má poškodený právo na náhradu škody iba vo výške potrebnej na uvedenie veci do predošlého stavu. Ak by náklady na uvedenie veci do predošlého stavu boli vyššie ako náhrada za zničenú vec, poškodený by dostal náhradu len do výšky hodnoty zničenej veci. Navrhovateľka sa v konaní domáhala náhrady vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré mala v čase dopravnej nehody v osobnom motorovom vozidle, t. j. jej povinnosťou bolo v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, ako správne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, vzniknutú škodu a jej výšku preukázať (sumu 7.290,- Sk, t. j. 241,98 eur, po plnení odporcu titulom tohto nároku v sume 29.160,- Sk), t. j. na navrhovateľke spočívala dôkazná povinnosť, ktorú si však nesplnila. Ďalším nárokom navrhovateľky bolo priznanie nároku označenému navrhovateľkou ako opatrovné, resp. ako iná vecná škoda, ktorá jej vznikla titulom nákladov a prác spojených s vedením domácnosti a starostlivosťou o maloleté deti - opatrovné jej rodinnými príslušníkmi v sume 2.558.980,17,- Sk (84.942,52 eur) za obdobie od 27.04.2003 do 30.06.2010 a od 01.07.2010 pravidelne mesačne v sume 20.692,- Sk (686,85 eur). Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď navrhovateľke z takto uplatneného nároku priznal sumu 27.000,- Sk (896,23 eur), ktorú sumu navrhovateľka za obdobie od 01.06.2003 do 29.02.2004 skutočne vyplatila opatrovateľke Ľ. L., ako i sumu 8.000,- Sk (265,55 eur), ktorú zaplatila za opatrovateľskú službu zabezpečenú Mestským úradom M. R., keďže v tejto časti ňou uplatneného nároku vznik skutočnej škody na jej strane aj preukázala. Navrhovateľka dôvodila tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. nie je potrebné preukazovať všeobecne známe skutočnosti, t. j. v posudzovanej veci to, že 14 mesačné deti neboli schopné sa po dopravnej nehode, pri ktorej zahynul ich otec a ich matka bola hospitalizovaná, sa samé o seba postarať a preto sa o ne museli starať tretie osoby s tým, že nakoľko po dopravnej nehode s finančnými prostriedkami navrhovateľky nakladali jej rodičia, nebolo možné presne špecifikovať, akú časť finančných prostriedkov poskytla navrhovateľka titulom opatrovného. S názorom navrhovateľky sa odvolací súd stotožnil iba v časti jej tvrdenia, že skutočne nebolo nutné v konaní preukazovať (čo napokon ani prvostupňový súd za nutné preukazovania nepovažoval) skutočnosť, že maloleté 14 mesačné deti sa po dopravnej nehode s vyššie uvedenými následkami pre ich rodičov, neboli schopné sa o seba samé postarať. Podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením. Podľa § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka, náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhrádzajú tomu, kto ich vynaložil. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide samostatné právo poškodeného na náhradu účelných nákladov spojených s liečením. Aj keď poškodený občan dostáva väčšinu liečebných úkonov v prípade potreby z prostriedkov príslušnej poisťovne bezplatne (hoci na to prispieva platením poistného), môžu mu okrem toho vzniknúť rôzne náklady spojené s liečením, ktoré poisťovňa neuhrádza. Na ich náhradu má poškodený občan právo, ak ide o účelné náklady spojené s liečením. Medzi účelné náklady patria napríklad náklady spojené s rehabilitáciou, prilepšením na stravu, rozšírením ošetrovateľskej služby, náklady spojené s účelnými návštevami najbližších príbuzných v nemocnici a pod. Existenciu týchto nákladov však treba preukázať. Citované zákonné ustanovenie zakladá nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením následkov ujmy na zdraví spôsobenej škodcom a vzhľadom k tomu, že na snahe o zlepšenie zdravotného stavu poškodeného sa môžu podieľať aj iné osoby, predovšetkým z okruhu jeho príbuzných, či osôb blízkych, je zmyslom tejto úpravy založiť aj im právo na náhradu nimi účelne vynaložených nákladov; preto zákon tieto tretie osoby výslovne legitimuje k uplatneniu nárokov voči škodcovi v ich vlastnom mene. Tieto osoby majú proti škodcovi priamy nárok na náhradu tých nákladov, ktoré vynaložili, a to až po tom, čo vynaložené boli, nie však formou nároku na opakujúcu sa dávku formou renty do budúcnosti, a to ani za predpokladu, že náklady vznikajú, resp. vznikali, priebežne. Z hľadiska aplikácie § 449 Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav je podstatná okolnosť, že navrhovateľka sama žiadne prostriedky na zaistenie ňou uplatneného nároku titulom opatrovného (okrem sumy priznanej napadnutým rozsudkom) v období, za ktoré požaduje náhradu, nevynaložila. Ustanovenie § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka nezakladá nárok inému, než tomu, komu účelné výdaje v súvislosti s liečením poškodeného skutočne vznikli, a nie je preto možné navrhovateľke nahradzovať náklady, ktoré nevynaložila, a to bez ohľadu na to, či by jej nárok mohol byť čiastočne posúdený podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (tak ako uvažoval súd prvého stupňa), keďže aj vznik skutočnej škody v zmysle tohto ustanovenia predpokladá majetkovú ujmu, ako zníženie majetkového stavu navrhovateľky. Samotná okolnosť, že rodinní príslušníci navrhovateľky osobne poskytli starostlivosť poškodenej, nepredstavuje vynaloženie nákladov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, keďže jej ocenenie peňažnou čiastkou, by znamenalo odmenu za prácu spojenú so starostlivosťou o poškodeného. Občiansky zákonník upravuje totiž v ustanoveniach § 444 až § 449 nároky poškodeného na náhradu škody na zdraví medzi, ktoré však nárok na navrhovateľkou pomenovaný nárok ako „opatrovné“ pre osoby odlišné od poškodeného, nepatrí. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte poznamenáva, že navrhovateľkou uplatnená čiastka titulom opatrovného má „charakter akéhosi ekvivalentu“ za pomoc v domácnosti, a úkony osobnej starostlivosti o maloleté deti poskytnutú jej matkou, bratom a ďalšími príbuznými, avšak iné osoby (ktorí nárok titulom opatrovného postúpili na navrhovateľku) môžu požadovať náhradu iba takých nákladov, ktoré v súvislosti s liečením poškodeného skutočne vynaložili, avšak navrhovateľka, okrem ňou zaplatenej služby za opatrovanie v sume 27.000,- Sk (896,23 eur) a 8.000,- Sk (265,55 eur) za opatrovateľskú službu zabezpečenú Mestským úradom M. R., žiadne iné náklady uplatnené titulom tohto nároku nepreukázala. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu: a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/ alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. vyplýva, že jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Takto určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na každého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie rozsahu poistného krytia. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v ustanovení § 4 ods. 2 citovaného zákona, podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného pod písmenom c/, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl. Občianskeho zákonníka). Poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia jeho písmena a) z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Pojem „nákladov pri usmrtení“, ktorý zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník), treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaložené. Výdavky je poisťovňa povinná za poškodeného nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaložené a ak sa tak stalo v príčinnej súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaložila, je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať. Občiansky zákonník za náklady pri usmrtení považuje náklady spojené s pohrebom, odškodnenie ktorých upravuje v ustanovení § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka nachádzajúceho sa v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie. Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/E zo dňa 16. septembra 2009, o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V Občianskom zákonníku sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktorú si navrhovateľka v inom súdnom konaní aj uplatnila a ktorá jej aj bola priznaná. Pri strate života sa výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 Občianskeho zákonníka) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Keďže zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa zamietajúceho návrh navrhovateľky aj v časti nároku uplatneného titulom straty na zárobku z dôvodu, že nárok uplatnila po uplynutí premlčacej doby. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľky, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať, nakoľko prvostupňový súd zamietnutie tohto nároku v napadnutom rozsudku logicky a presvedčivo zdôvodnil a odvolací súd sa s právnym posúdením tohto nároku, resp. jeho premlčania v plnom rozsahu stotožnil. Odporca vo svojom odvolaní namietol, že suma 1.161,78 eur (8.000,- Sk + 27.000,- Sk), ktorú mu titulom tzv. opatrovného uložil prvostupňový súd navrhovateľke zaplatiť, presahuje sumu skutočnej škody, ktorá navrhovateľke vznikla, avšak s uvedeným tvrdením nebolo možné súhlasiť, nakoľko z odporcom vyplateného opatrovného (viď č. l. 64 spisu) nevyplýva, že navrhovateľke bola suma, ktorú skutočne titulom opatrovania detí zaplatila, odporcom vyplatená, nakoľko uvedený výpočet stanovil samotný odporca, avšak do uvedených súm a obdobia sumu, ktorú súd prvého stupňa priznal napadnutým rozsudkom nezahrnul, t. j. navrhovateľke skutočnú škodu (a preukázanú) neuhradil. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že odporca vo svojom odvolaní ani neuviedol, v čom považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne nesprávne, keď nešpecifikoval, akú sumu skutočne navrhovateľke titulom opatrovného zaplatil a na základe čoho dospel k záveru, že ním vyplatené sumy zahŕňali aj skutočnú škodu, ktorá navrhovateľke vznikla. Vecne správnym je aj rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým navrhovateľke priznal titulom prilepšenia na strave sumu 52,28 eur (1.575,- Sk), pričom sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou odporcu, že priznaný nárok prvostupňový súd preskúmateľným spôsobom v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, nakoľko prvostupňový súd aj svoje rozhodnutie v tomto smere logicky zdôvodnil, keď uviedol, že navrhovateľke uvedený nárok v sume 45,- Sk na jeden deň/740 dní za obdobie 27.06.2003 do 31.12.2005 priznal na základe odporúčania lekárov - L.. U. a podporne L.. R., K.., s tým, že sumu 45,- Sk považoval za účelne vynaloženú (s poukazom na ust. § 136 O.s.p.), s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Pochybenie súdu prvého stupňa nebolo zistené ani pri rozhodnutí o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o trovách konania prejedenávanej veci aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Ustanovenie zotrváva na zásade zodpovednosti za úspech v konaní a stanovuje, že v prípade čiastočného úspechu v konaní účastníci majú právo na pomernú náhradu trov konania v závislosti od pomeru úspechu. Iba v prípade, ak pomer úspechu je v zásade rovnovážny, súd môže rozhodnúť, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t. j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky (ako je to v tejto posudzovanej veci), bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov (samostatných právnych dôvodov žaloby). V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by ináč mohol byť samostatne uplatnený a aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, je potrebné, aby to bol prevažujúci úspech, t. j., aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažnom úspechu jedného z účastníkov sporu, pričom nesmie ísť o pomerne nepatrnú časť. V posudzovanej veci však o takýto prípade nejde, nakoľko navrhovateľka bola v konaní úspešná iba v nepatrnej časti, nakoľko však odporcovi v konaní žiadne trovy nevznikli, správne súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Predmetom odvolacieho konania je aj výrok rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým uložil odporcovi zaplatiť trovy štátu (svedočné) v sume 132,65 eur podľa § 148 ods. 1 O.s.p., nakoľko pre rozhodnutie o náhrade trov štátu treba okrem výsledku konania zobrať do úvahy aj ďalšie rozhodné skutočnosti, a to, či boli trovy vynaložené štátom a či na strane neúspešného účastníka konania nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom nie je významné či tento účastník konania je od súdnych poplatkov oslobodený rozhodnutím súdu, ale iba to, či na jeho strane sú naplnené materiálne predpoklady pre takéto oslobodenie. Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov spĺňa a preto aj o náhrade trov štátu, rozhodol vecne správne, keď pri rozhodovaní o trovách štátu, ako už odvolací súd uviedol vyššie, je právne bezvýznamným výsledok konania, nakoľko právne významným je to, že štát trovy konania platil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p, ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka a odporca v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odporcu rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu, že si právo na ich náhradu v odvolacom konaní neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.