Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/192/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106219278 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1106219278.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov : 1/ B. M., K. V. R. Č.. XX, K., E..Č.. F. Y. F.. Q. Č.. X/A, K., 2/ V. M., K. V. R. Č.. XX, K., E..Č.. F.Q. Y. F.. Q. Č.. X/A, XXX XX K., 3/U. M., K. V. R. Č.. XX, K., E..Č.. F. Y., F.. Q. Č.. X/A, K., 4/ M. M. Q. M., G.. X. X. XXXX, K. V. R. Č.. XX, K., E..Č.. F. Y. F.. Q. Č.. X/A, K., zastúpený zákonnými zástupcami Jánom Molnárom a Danielou Molnárovou, proti odporcom: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ul. Pribinova č. 2, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ul. Štúrova č. 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy a o určenie, že bolo porušené základné ľudské právo pokojne užívať svoj majetok a na ľudské zaobchádzanie a zachovanie ľudskej dôstojnosti, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 11. 2010 č.k. 7C 90/2006 - 316, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy p o t v r d z u j e. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti o určenie, že základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa voči odporcom 1/, 2/ po konečnej úprave žalobného petitu domáhali jednak náhrady škody, ďalej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj určenia, že bolo porušené ich základné ľudské právo pokojne užívať svoj majetok, základné ľudské právo na ľudské zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Navrhovatelia nimi uplatňované nároky založili na tom, že štát neposkytol ich právu dostatočnú ochranu, orgány výkonnej zložky moci diskriminovali navrhovateľa 1/ tým, že nevhodne zasiahli do jeho práv a spoločným konaním mu zabránili užívať jeho majetok (tlačiarensky stroj Dominant 525). Následkom tejto nezákonnosti bola poškodená aj navrhovateľka 2/ ( manželka navrhovateľa 1/ ). Podľa názoru navrhovateľov sa polícia a prokuratúra mali spolupodieľať na zmarení výkonu úradného rozhodnutia a zabrániť navrhovateľom 1/ a 2/ získať vydanie bezdôvodného obohatenia na základe rozsudku Okresného súdu Lučenec sp.zn. 8C 7/1998 zo dňa 10.9.1998, právoplatného dňa 25.5.1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 11Co 214/1999, vykonateľným dňa 28.5.1999 ( týmto rozsudkom bola žalovaná LC PRINT, spol. s.r.o. zaviazaná zaplatiť B. M. sumu 4.437.176,50 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 2.7.1998 zo sumy 3.240.000,- Sk do zaplatenia, ako aj k náhrade trov konania v sume 23.730,- Sk ). Podľa tvrdenia navrhovateľov ich toto konanie dostalo do krajnej núdze, preto opustili Slovenskú republiku a od 22.6.2001 do 13.10.2005 sa zdržiavali vo Švajčiarsku, kde požiadali o azyl. Počas ich neprítomnosti na Slovensku im bol na dražbe predaný rodinný dom na V. F. Č.. XX Z. K. ( t.j. dňa 11.3.2005 bola vykonaná dražobnou spoločnosťou dražba na rodinný dom súp. č. 753 postavený na parc. č. 1024 zapísaný na L. Č.. XXXX C. Ú. C. Z., ktorou bolo realizované záložné právo zriadené na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy č. 800235-6 zo dňa 20.9.1990; predmetné záložné právo bolo zaregistrované v katastri hnuteľností ako prvé v poradí). Navrhovatelia tvrdia, že zavinením štátu stratili právo na bývanie a prepadli sa do stavu bezdomovectva. Dňa 18.10.2004 podali mailovou poštou podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorým žiadali vydať uznesenie a zastaviť exekúcie ich majetku až do ukončenia vyšetrovania. Navrhovatelia sa vrátili na územie Slovenskej republiky dňa 14.10.2005. Uznesením č.k. 7C 90/2006 - 321 zo dňa 3.4.2009 súd prvého stupňa konanie v časti návrhu o určenie porušenia základných ľudských práv postúpil vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd SR ( sp.zn. Rvp 1268/2009- 2 ) oznámením zo dňa 7.8.2009 vec vrátil tunajšiemu súdu s tým, že podľa platného právneho stavu nie je možné začať konanie pred ústavným súdom na základe postúpenia veci všeobecným súdom, nakoľko ústavný súd nepatrí medzi orgány, na ktoré sa vzťahuje ust. § 104 ods. 1 O.s.p. ( PL.ÚS 12/95, PL.ÚS 13/99 ). Z uvedeného dôvodu všeobecný súd v napadnutom rozsudku rozhodol aj o návrhu navrhovateľov na určenie porušenia základných ľudských práv. Z dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa, vyplýva, že trestné konanie vo veci trestného činu neoprávneného používania cudzej veci podľa ust. § 9 ods. 2 k § 249 ods. 1, 2 Tr.zák. bolo začaté dňa 23. 2. 1998, kedy bolo vznesené obvinenie voči T. Š., M.Á. Č. pod ČVS : OÚV - 478/20-LC-97 Okresným úradom vyšetrovania v Lučenci, s tým, že obvinení spôsobili používaním tlačiarenského stroja škodu vo výške 886.480,- Sk. Dňa 11. 3. 1998 vyšetrovateľ vyhovel sťažnosti obvinených a vec z podozrenia trestného činu odložil dňa 5.6.1998 podľa § 159 ods. 1 Tr. por. Prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec sťažnosť B. M. uznesením zo dňa 12.8.1998 č.k. Pv 111/98-17 podľa ust. § 148 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zamietol. Týmto bolo konanie ČVS : OÚV-478/20-LC-97 ukončené. Okresný súd v Lučenci rozsudkom sp.zn. 8C 158/96 zo dňa 17.6.1997 právoplatným v roku 1998 rozhodol o povinnosti LC Print, s.r.o. vydať B. M. tlačiarenský stroj. Rozsudkom sp.zn. 8C 7/1998 zo dňa 10.9.1998 rozhodol o povinnosti LC Print, s.r.o. zaplatiť B. M. sumu 4,4 mil. Sk; z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že „...od 1.1. 1996 do 30.6.1998 LC Print, s.r.o. držala tlačiarenský stroj bezdôvodne, čím získala bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol“. Až po právoplatnosti týchto rozsudkov bolo možné posúdiť, či sa zástupcovia spoločnosti LC Print, s.r.o. dopustili alebo nedopustili trestnej činnosti. Dňa 4.3.2000 vyšetrovateľ pod ČVS : OÚV-4/10-2000 začal trestné stíhanie za marenie výkonu rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) Tr. zák. a dňa 7.9.2000 vzniesol obvinenie M. Č. a následne dňa 13.11.2000 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie M. Č. Q. T. Š. za trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci. Tlačiarenský stroj bol B. M. vydaný; navrhovateľ 1/ ho zmluvou zo dňa 31.8.1998 odpredal firme Grafitec Slovakia, s.r.o. za kúpnu cenu 280.000,- Sk bez DPH, ktorú kupujúci uhradil v deň podpisu zmluvy B. M.. Odporca 1/ v konaní vzniesol námietku pasívnej legitimácie s poukazom na ust. § 9 zák.č. 58/1969 Zb., argumentujúc tým, že za škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym rozhodnutím v trestnom konaní, je zodpovedné Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a žiadal návrh navrhovateľa z uvedených dôvodov zamietnuť. Odporca 2/ poukazoval na to, že nárok navrhovateľa 1/ bol uspokojený rozsudkom Okresného súdu v Lučenci č.k. 8C 7/1998 zo dňa 10.9.1998 právoplatným dňa 25.5.1999. Pretože spoločnosť LC Print, s.r.o. priznanú sumu neuhradila, túto si navrhovatelia uplatňujú voči Slovenskej republike. Predložil rozhodnutia, podľa ktorých po ukončení vyšetrovania policajným orgánom podal 3.12.2008 sp.zn. 1Pv 197/00-157 okresný prokurátor v Lučenci obžalobu na obvinených M. Č. Q. T. Š. na Okresnom súde v Lučenci (obžalobu pripojil). Z predložených písomností vyplýva, že navrhovateľmi uplatňovaná škoda nevznikla postupom odporcov prípadne ich nečinnosťou ako tvrdia navrhovatelia. Nárok navrhovateľov uplatnený s poukazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (o zaplatenie nemajetkovej ujmy) odporca 2/ odmietol v celosti, namietajúc nedostatok svojej pasívnej legitimácie v konaní; vzniesol tiež námietku premlčania uplatneného nároku. Prvostupňový súd posúdil navrhovateľmi uplatňované nároky na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu na základe zák.č. 58/1069 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v zmysle ktorého za škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym rozhodnutím v trestnom konaní, zodpovedá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Predmetné trestné oznámenia ( uvedené v odôvodnení tohto rozsudku ) boli podané, konania na ich základe prebiehali a boli skončené za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb., rovnako tak aj úkony, ktorých sa výhrada navrhovateľov týka ( navrhovateľmi označený nesprávny úradný postup ) sa vykonali do roku 2000. Vzhľadom na prechodné a záverečné ustanovenia § 27 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov ustálil, že predmetnú vec je potrebné posudzovať podľa dovtedajších predpisov, t.j. podľa zák.č. 58/1969 Zb. a nie podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa ďalej za preukázané, že navrhovateľmi žalovaná škoda nevznikla v dôsledku konania či nekonania orgánov činných v trestnom konaní, ale z obchodných vzťahov. Podľa návrhu na začatie konania k navrhovateľmi vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v r. 1999; návrh na začatie konania ( uplatnená náhrada škody a nemajetková ujma ) bol však doručený súdu až dňa 13.6.2006, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty (§ 101 Obč.zák.), ktorá márne uplynula v roku 2002. Súd prvého stupňa preto uplatnené nároky navrhovateľov na náhradu škody posúdil ako premlčané. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 278/2007 zo dňa 25.9.2008 došlo k premlčaniu aj osobného práva majetkovej povahy. Navrhovatelia napriek svojmu pobytu v zahraničí, kde usilovali o získanie statusu azylantov, ktorý im nikdy nebol priznaný, neboli vylúčení z uplatňovania svojich práv na území Slovenskej republiky, t.j. na území štátu, ktorého boli občanmi a na území ktorého sa nachádzal ich majetok, napr. neboli vylúčení z práva na podanie žaloby na príslušný súd na území Slovenskej republiky. Prvostupňový súd dodal, že ak by aj nevyhodnotil uplatnený nárok navrhovateľov ako premlčaný, navrhovatelia 1/, 2/, 3/ a 4/ neuniesli v konaní dôkazné bremeno, nepreukázali príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a údajnými skutočnosťami oprávňujúcimi ich uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a konaním podriadených zložiek odporcov 1/, 2/ a súčasne nepreukázali ani primeranosť nimi uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa zároveň neprihliadol na záverečnú argumentáciu navrhovateľov, že nesprávny úradný postup odporcov spočíva v neprejednaní ich trestného oznámenia z roku 2008 ( rozsudok Okresného súdu v Lučenci č.k. 2T 247/2008 zo dňa 9.2.2010, ktorým boli M. Č. Q. T. Š. uznaní vinnými, nenadobudol právoplatnosť ), nakoľko v danom prípade ide o skutočnosť, ktorá nebola predmetom prejednávanej žaloby a ani predmetom predbežného prejednania nároku. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti o ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 101 Obč.zák., § 27 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., § 9 ods. 1, § 10 zák.č. 58/1969 Zb. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v časti o určenie, že základné ľudské právo (navrhovateľov 1/, 2/) chránené Dohovorom ľudských práv a základných slobôd, o tom, že každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok, porušené bolo a o určenie, že základné právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2, právo na ľudské zaobchádzanie v zmysle čl. 16 ods. 1 a 2, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo, prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol. Platná právna úprava neumožňuje všeobecnému súdu vyniesť takýto rozsudok, keď s takýmto návrhom je možné sa obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky a domáhať sa vyslovenia porušenia základných práv vyplývajúcich z Ústavy SR. Všeobecný súd nemá právomoc na prejednanie takto formulovaného návrhu, čo vyplýva aj z ust. § 7 O.s.p. Z oznámenia Ústavného súdu SR v danej veci vyplýva, že takúto žalobu nemožno tomuto súdu postúpiť podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p. ako súdu s právomocou prejednať takýto návrh, nakoľko tým nie sú splnené zákonné podmienky na podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky. S ohľadom na uvedené súd prvého stupňa návrh navrhovateľov v tejto časti zamietol. Napokon súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že v danej právnej veci rozhodne o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním navrhovatelia 1/, 2/, 3/ a 4/ v celom rozsahu. Navrhovatelia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkali neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Odvolatelia v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť vyrozumeniu zo dňa 5.11.2004, v ktorom Generálna prokuratúra SR konštatovala, že „...pri riešení ...( navrhovateľových )....podaní a urgencií nepostupovali prokurátori Trestného odboru Generálnej prokuratúry SR dôsledne, v zmysle zák.č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Navrhovatelia majú za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci bez vykonania dôkazov, bez toho, aby v rozsudku uviedol, na základe akých konkrétnych skutočností nemožno konanie odporcov považovať za nesprávny úradný postup, okrem tvrdenia, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo; tým odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom. Navrhovatelia sa na odporcov 1/, 2/ obrátili so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zák.č. 514/2003 Z.z. a vzhľadom na vyššie spomínané oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 5.11.2004 považujú svoje právo na náhradu škody za nepremlčané. Poukazovali na to, že žiadali Generálnu prokuratúru SR elektronickou poštou zo zahraničia dňa 18.10.2004 vo veci prešetrenia podozrenia o.i. aj z prenasledovania, aby Generálna prokuratúra SR vydala uznesenie a zastavila exekúcie ich majetku až do ukončenia vyšetrovania; prokurátori však nekonali - Generálna prokuratúra SR po opakovaných sťažnostiach konštatovala, že prokurátori Trestného odboru GP SR nepostupovali dôsledne v zmysle zákona. Z tohto dôvodu prišla rodina M. o vlastnícke právo k rodinnému domu. V odvolaní navrhovatelia ďalej uviedli, že podozriví neboli obvinení aj z podvodného úpadku, ktorý jednoznačne spáchali v jednočinnom súbehu s trestným činom marenia výkonu rozhodnutia, nakoľko odpredali majetok aj napriek zákazu súdu predbežným opatrením a firme privodili úpadok s cieľom vyhnúť sa plneniu v prospech navrhovateľa vo výške 4,4 mil. Sk. Tak sa stalo, že navrhovateľ do dnešného dňa priznané peniaze nedostal a tento rozsudok sa stal nevymožiteľným. Tento nesprávny úradný postup pretrváva doposiaľ. Navrhovatelia trvali na tom, že nesprávny úradný postup vyšetrovateľa OÚV PZ v Lučenci spočíval v tom, že na základe uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci pod sp. zn. OÚV - 4/10 - 2000 pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, nebol tento skutok právne posúdený aj ako trestný čin podvodného úpadku a trestný čin poškodzovania veriteľa a že za tieto trestné činy nebolo vznesené obvinenie osobám, dôvodne podozrivým, že tieto trestné činy spáchali. Nesprávny úradný postup prokurátorov Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici a Generálnej prokuratúry SR spočíva v tom, že na základe podnetu navrhovateľov na GP SR zo dňa 11.6.2004 evidovaného pod sp. zn. : IV GPt 1282/00 a na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici pod sp. zn. 1/1 KPt 668/00 obv. M. Č.Q. Q. A.., nepostupovali dôsledne, nevyužili svoje dozorové oprávnenie a nezabezpečili zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I neodovzdala oznámenie navrhovateľov zo dňa 28. 4. 1999 o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu pracovníkmi Slovenskej poisťovne, a.s. na vybavenie príslušnému vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, ale iným, na preverenie nepríslušným orgánom PZ, ktorý nesprávny úradný postup rovnako pretrváva do dnešného dňa a napomohol, aby sa neprešetril podvod organizovanou skupinou ako odplata za politické aktivity navrhovateľa 1/ ako predsedu politického hnutia HSP - hnutie za slobodu prejavu a zúčastnil sa volieb do parlamentu v r. 1992. Rovnako tak nebol vybavený ani podnet navrhovateľov na prešetrenie série nezákonností zo dňa 11.6.2004, doručený na GP SR dňa 18.11.2004, v ktorom žiadali navrhovatelia orgány činné v trestnom konaní o konanie v trestnej veci ČVS : OÚV - 4/10 - 2000. Nečinnosť orgánov verejnej moci trvala od 1.7.2004 do 28.10.2007 a v niektorých prípadoch trvá doteraz. Napokon v odvolaní navrhovatelia trvali na tom, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní a zbytočnými prieťahmi sa navrhovateľ nemohol domôcť svojej pohľadávky na základe rozsudku vo výške 4,4 mil. Sk. Keďže pohľadávka patrí medzi práva na majetok, ktoré sú chránené Dohovorom, mal súd prvého stupňa v otázke porušenia ľudských práv rozhodnúť tak, že bolo porušené základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne užívať svoj majetok. Z rovnakých dôvodov nesú orgány činné v trestnom konaní zodpovednosť za stratu obydlia navrhovateľov a ich prepad do bezdomovectva, preto mal súd prvého stupňa tiež rozhodnúť, že základné právo navrhovateľov 1/ až 4/ na ľudské zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti bolo porušené. Navrhovatelia v závere odvolania dodali, že skutok, kedy páchatelia od navrhovateľa vylákali tlačiarenský stroj s podvodným úmyslom, sa stal v r. 1993. Tieto okolnosti orgány činné v trestnom konaní počas celého obdobia zatajovali; až v r. 2010 súd vyniesol rozsudok, v ktorom páchateľov uznal v celom rozsahu vinnými. Navrhovatelia sa 17 rokov domáhajú spravodlivosti, žijú po celý čas pod neustálym psychickým tlakom. Deti navrhovateľov sa musia stále skrývať pred prenasledovateľmi, pričom ani po 17 rokoch súdy neposkytujú ich oprávneným záujmom dostatočnú ochranu a odmietajú im priznať spravodlivé zadosťučinenie. Navrhovatelia nemôžu osobne niesť zodpovednosť za veľké zmeny po r. 1989 a je neprijateľné pre navrhovateľov tvrdenie, že nikto iný než oni sami si môžu za tento stav bezdomovectva, do ktorého sa prepadli. Navrhovateľ 1/ si obchodných partnerov nevyberal, títo mu boli „nainštalovaní“ s cieľom páchať na ňom trestnú činnosť a privodiť mu finančné straty. Rodina preto využila právo azylu, avšak dĺžku azylového konania nemohla nijako ovplyvniť. K odvolaniu pripojili navrhovatelia tabuľkové vyhodnotenie napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Na odvolanie navrhovateľov sa písomne vyjadrili odporcovia 1/, 2/. Odporca 1/ sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Mal za to, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a konaním podriadených zložiek odporcu 1/, ani skutočnosti zakladajúce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Podobne odporca 2/ navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok na základe § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nemožno priznať úspech. Podľa § 18 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. ( účinného do 1.7.2004 ) štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. ( účinného do 1.7.2004 ) zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. 7. 2004 ). Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ( účinného od 1. 7. 2004 ) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. ( účinného od 1.7.2004 ) zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ( účinného od 1.7.2004 ) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. v dostatočnom rozsahu. O návrhu rozhodol vecne správne, keď ho zamietol a to v časti týkajúcej sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd ho preto ako vecne správny v tejto časti potvrdil, hoci sčasti z iných právnych dôvodov. Prvostupňový súd postavil svoje zamietajúce rozhodnutie jednak na premlčaní uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a tiež na nepreukázaní splnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V časti návrhu o určení, že boli porušené základné ľudské práva navrhovateľov, je rozhodnutie súdu prvého stupňa založené na závere o nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takomto predmete konania. Pokiaľ ide o otázku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, ktorú namietali odporcovia 1/, 2/ v konaní, táto podľa názoru odvolacieho súdu nebola dôvodná. Odporcovia v tejto súvislosti poukazovali na ust. § 9 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb., ktoré však upravuje podmienky rozhodovania o prípadoch, kedy škoda mala byť následkom vydania nezákonného rozhodnutia, v danom prípade bol však predmetom konania nárok na náhradu škody (a nemajetkovej ujmy) ako následok nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mali dopustiť vyšetrovatelia policajného orgánu a prokurátori. Súd prvého stupňa po právnej stránke návrh navrhovateľov v časti týkajúcej sa uplatnenej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy oprel o ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( účinného do 30.6.2004 ), nie aj o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ( účinného od 1. 7. 2004 ). S týmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil. Ako vyplýva z konečnej úpravy žalobného petitu navrhovateľmi ( podanie doručené prvostupňovému súdu dňa 31.3.2008, č.l. 198 a nasl. ), títo nesprávny úradný postup zo strany polície a prokuratúry videli v nečinnosti týchto orgánov činných v trestnom konaní, keď ich trestné oznámenia neviedli k vzneseniu obvinenia voči osobám dôvodne podozrivým zo spáchania trestnej činnosti, ale keď ich oznámenia boli v konečnom dôsledku vybavené uznesením vyšetrovateľa o odložení veci ( uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS : OÚV-478/20-Lc-97, uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS : OÚV-4/10-2000 ). Ďalej nesprávny úradný postup polície a prokuratúry videli v tom, že OÚV PZ v Lučenci na základe oznámenia podozrenia navrhovateľov o spáchaní trestného činu datovaného dňom 26.9.2002, neposúdil tento skutok ako trestný čin vydierania a trestný čin poškodzovania veriteľa. Orgány prokuratúry nevyužili svoje dozorové oprávnenia a nezabezpečili zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa. Navrhovatelia v konaní argumentovali tým, že polícia a prokuratúra sa svojím liknavým postupom spolupodieľali na zmarení výkonu úradného rozhodnutia a oni, navrhovatelia, tak nemohli užívať svoj majetok - tlačiarensky stroj Dominant 525, bolo im zabránené získať vydanie bezdôvodného obohatenia na základe právoplatného rozsudku, čím sa dostali do druhotnej platobnej neschopnosti, neboli schopní splácať svoje finančné záväzky ( úver ), bol im skonfiškovaný rodinný dom. Z dôvodu proti nim pokračujúcich útokov sa navrhovatelia rozhodli požiadať o azyl vo Švajčiarsku; po návrate zo Švajčiarska, kde sa im azyl získať nepodarilo, zistili, že vzhľadom na dražbu ich rodinného domu, zostali bez strechy nad hlavou a stali sa z nich bezdomovci. Navrhovatelia trvali na tom, že nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní - polície a prokuratúry - pretrvávala aj po 1.7.2004, t.j. aj po tom, ako nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z.z. (ktorý zrušil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb.), kedy im naďalej bola spôsobovaná škoda ( prišli o nehnuteľnosť ). Navrhovateľmi tvrdený nesprávny úradný postup im mal teda spôsobovať následky v podobe škody aj po nadobudnutí účinnosti nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; súd prvého stupňa mal preto ich nároky po správnosti posúdiť nielen podľa zákona č. 58 /1969 Zb., ale aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to vo vzťahu k nimi tvrdenej škode, spôsobenej im nesprávnym úradným postupom ( spočívajúcom v nečinnosti ) po 1.7.2004. Zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu ako podľa zák.č. 58/1969 Zb., tak aj podľa zák.č. 514/2003 Z.z. vzniká za predpokladu naplnenia troch podmienok: existencie nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pojem „nesprávny úradný postup“ zák.č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. ( § 9 ods. 1 ) bližšie nevymedzuje; aj podľa zák.č. 58/1969 Zb. však pod ním vo všeobecnosti treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. Zákon č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zák.č. 514/2003 Z.z. ( § 17 ods. 1 ) nedefinuje ani pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu. Pri aplikácii zák.č. 58/1969 Zb. v prípade pojmu škody a jej náhrady je preto potrebné použiť ust. § 442 Obč.zák., v zmysle ktorého škoda predstavuje vo všeobecnosti ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Podľa Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo, t.j. ušlý zisk ( § 442 ods. 1 ). Podobne podľa § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Bolo už uvedené, že zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu podľa zák.č. 58/1969 Zb., resp. podľa zák.č. 514/2003 Z.z. predpokladá naplnenie troch podmienok ( v danom prípade ) : nesprávny úradný postup, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ide o zodpovednosť objektívnu, ktorej sa nemožno zbaviť. V sústave práva je táto zodpovednosť zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému - predstavuje občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu, upravenú samostatným zákonom ( do 1.7.2004 zákonom č. 58/1969 Zb, po 1.7.2004 zákonom č. 514/2003 Z.z.). Platí, že uvedené zákonné podmienky musia byť splnené kumulatívne, t.j. súčasne. Zákon č. 58/1969 Zb., ani zákon č. 514/2003 Z.z. a ani Občiansky zákonník napokon nevymedzujú pojem príčinnej súvislosti; túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. Príčinná súvislosť v podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku ( ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody ). Prvostupňový súd skúmajúc podmienky splnenia zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto podmienky v súdenej právnej veci naplnené nie sú. Mal za to, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľom, je dôsledkom ich obchodnoprávnych vzťahov a nie ako dôsledok konania či nekonania orgánov činných v trestnom konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci navrhovatelia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu orgánov polície a prokuratúry, a takýto záver nemožno oprieť ani o oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 5.11.2004, na ktoré sa odvolávajú. Navrhovatelia samotní nečinnosť orgánov polície a prokuratúry preukazovali len všeobecnými tvrdeniami, s dôrazom na následky, ktoré mala mať tvrdená nečinnosť spomínaných orgánov na ich ekonomickú a sociálnu situáciu, vytýkajúc odporcom 1/, 2/, že neposudzovali nimi podané trestné oznámenia aj podľa skutkových podstát iných trestných činov. Posúdenie naplnenia skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu je však v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Oznamovateľ podozrenia zo spáchania trestného činu nemá nárok na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo vždy vznesené obvinenie, resp. toto skončilo podaním obžaloby voči konkrétnym osobám, t.j. aby orgány činné v trestnom konaní vo veci postupovali na základe jeho predstáv. V súdenej právnej veci bola vec vedená na OÚV PZ v Lučenci pod ČVS : OÚV - 478/20 - Lc - 97 právoplatne odložená; ďalšia vec vedená pod ČVS : OÚV - 4/10 - 2000 viedla k podaniu obžaloby, o ktorej konal Okresný súde Lučenec pod č.k. 2T 247/2008; vec doposiaľ nebola právoplatne skončená ( rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom zrušený a vrátený na opätovné prejednanie obžaloby ). Na samotný priebeh vyšetrovania v trestnom konaní (osobitne z časového hľadiska) majú dosah viaceré okolnosti, o.i. aj spolupráca poškodených osôb. Vo veciach, v ktorých navrhovatelia podávali trestné oznámenia, mali postavenie poškodených osôb, pričom z dôkazov založených v spise vyplýva, že postup vo veci vedenej na OÚV PZ pod ČVS : OÚV-4/10-2000 komplikovala skutočnosť, že sa opakovane nepodarilo vypočuť práve navrhovateľa 1/, resp. navrhovateľov 1/, 2/, ktorí sa dlhšiu dobu zdržovali mimo územia republiky ( v období azylového konania vo Švajčiarsku ). Napokon ani samotné vznesenie obvinenia či obžaloby voči konkrétnym osobám, a teda postup orgánov činných v trestnom konaní podľa predstáv navrhovateľov, by v konečnom dôsledku zrejme ani nemusel viesť k výsledku, ktorý zjavne od trestných konaní na základe nimi podaných trestných oznámení očakávali navrhovatelia, a to k zníženiu či likvidácii ich finančných záväzkov, keď účelom trestného konania je predovšetkým v prípade preukázania trestnej zodpovednosti trestný postih, ktorý však nemusí byť automaticky spojený s priznaním náhrady škody poškodeným osobám. Ani podľa názoru odvolacieho súdu tak v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov 1/, 2/. Predovšetkým však aj podľa názoru odvolacieho súdu na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci absentuje existencia príčinnej súvislosti medzi navrhovateľmi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovatelia v konaním ničím nepreukázali ( hoci navrhovateľov zaťažovalo dôkazné bremeno ), že medzi nečinnosťou orgánov štátu ( polície a prokuratúry ) a im spôsobenou škodou existuje vzťah bezprostrednej príčiny a následku, t.j. že škoda by im nevznikla, pokiaľ by orgány polície a prokuratúry neboli nečinné. Navrhovatelia ako im spôsobenú škodu uvádzali sumu 517.038,94 €, pozostávajúcu z nevymoženého bezdôvodného obohatenia vo výške istiny 147.287,27 € ( v prepočte 4.437.176,50 Sk ), ktorá spolu s príslušenstvom činí žalovaných 517.038,94 €. Istina 147.287,27 € ( 4.437.176,50 Sk ) však bola navrhovateľom priznaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8C 7/1998 zo dňa 10.9. 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co 214/1999, právoplatným ešte dňa 25.5.1999. Skutočnosť, že spoločnosť LC PRINT, s.r.o. doposiaľ navrhovateľom súdom priznanú pohľadávku neuhradila, že sa navrhovatelia ocitli v stave druhotnej platobnej neschopnosti a pre neplnenie finančných záväzkov ( osobitne z úveru ) im bol v dobrovoľnej dražbe vydražený rodinný dom, nemôže zakladať zodpovednosť štátu za ekonomickú a sociálnu situáciu, v ktorej sa navrhovatelia ocitli. Zodpovednosť za nesprávny úradný postup ( aj v prípade, ak by k nemu došlo ), nemôže byť založená na kauzalite (príčinnej súvislosti), ktorá bude neobmedzená. V predmetnej právnej veci medzi nesprávnym úradným postupom odporcov 1/, 2/ a škodou navrhovateľov ( spočívajúcou v nevymožení súdom priznaného bezdôvodného obohatenia ) nie je vzťah bezprostrednej príčiny a následku. Dôvodom nevymoženia súdom priznanej pohľadávky nebol nesprávny úradný postup odporcov 1/, 2/ ( napr. nevznesenie obvinenia zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa voči podozrivým osobám ), ale nevymožiteľnosť tejto pohľadávky od dlžníka, t.j. spoločnosti LC PRINT, s.r.o. Dôvodom dražby nehnuteľnosti navrhovateľov nebola opäť nečinnosť orgánov prokuratúry ( t.j. že príslušný prokurátor nekonal vo veci elektronickej žiadosti navrhovateľov zo dňa 18.10.2004 o zastavenie exekúcie do skončenia vyšetrovania ), ale právna skutočnosť uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva a neplnenie si záväzkov plynúcich navrhovateľom z úverovej zmluvy. Pokiaľ ide o tlačiarenský stroj Dominant 525, bolo už uvedené, že tento navrhovateľovi vydaný bol, následne ho navrhovateľ 1/ odpredal, pričom za predaj stroja aj zinkasoval kúpnu cenu. Vzhľadom na absentujúcu zákonnú podmienku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom tvrdenej škody potom neboli ( súčasne ) splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to ani na základe zák.č. 58/1969 Zb., ani podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovatelia okrem náhrady škody uplatňovali tiež priznanie im nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 132.775,68 €. Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje právnu úpravu podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy; v ust. § 20 však zákon č. 58/1969 Zb. odkazuje na úpravu právnych vzťahov, upravených v zákone č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, na Občiansky zákonník, z ktorého by tak prichádzala do úvahy aplikácia ust. § 13 a v ňom obsiahnutá úprava podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon č. 514/2003 Z.z. ( účinný od 1. 7. 2004 ) už priamo obsahuje ust. § 17 ods. 2 Obč.zák., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V každom prípade však základným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je preukázaný vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup a až po jeho spoľahlivom zistení môže súd na návrh účastníka skúmať splnenie predpokladov aj pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V predmetnej právnej veci však vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ani na základe zákona č. 58/1969 Zb. ani na základe zákona č. 514/2003 Z.z. zistený nebol, čo vylučuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako žiadali navrhovatelia. Z uvedených dôvodov - keďže neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - odvolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalej otázkou premlčania navrhovateľmi uplatňovaného práva na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok v časti, týkajúcej sa návrhu navrhovateľov na priznanie im náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ), hoci čiastočne z iných právnych dôvodov. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že boli porušené ich základné ľudské práva, a to základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti, prvostupňový súd v tejto časti návrh navrhovateľov nesprávne zamietol, keď po správnosti o tejto časti návrhu navrhovateľov už prvostupňový súd nemal konať. Súd prvého stupňa si zjavne neuvedomil, že o tejto časti návrhu navrhovateľov už rozhodol, a to svojím uznesením zo dňa 3. 4. 2009 č.k. 7C 90/2006 - 321. Predmetným uznesením súd prvého stupňa konanie o návrhu v tejto časti zastavil, s poukazom na nedostatok svojej právomoci konať vo veci porušenia základných ľudských práv a slobôd s tým, že po právoplatnosti uvedeného uznesenia vec postúpi Ústavnému súdu SR, do právomoci ktorého rozhodovanie o porušení základných ľudských práv a slobôd patrí (§ 7 ods. 1, § 104 ods. 1 O.s.p.). Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 5. 2009. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Ústavný súd SR listom zo dňa 7.8.2009 ( č.l. 331 a nasl. spisu ) vrátil uvedené uznesenie prvostupňovému súdu s tým, že ústavný súd nepatrí medzi orgány, na ktoré sa vzťahuje ust. § 104 ods. 1 O.s.p. Podľa platného právneho stavu nemožno začať konanie pred ústavným súdom na základe postúpenia veci všeobecným súdom. Uvedené oznámenie však nič nezmenilo na skutočnosti, že konanie o časti návrhu, v ktorej sa navrhovatelia domáhali určenia, že boli porušené ich základné ľudské práva, bolo právoplatne zastavené, keďže voči predmetnému uzneseniu žiaden z účastníkov nepodal odvolanie. Vzhľadom na právoplatné skončenie konania o tejto časti návrhu potom súd prvého stupňa nemohol o určení, že základné ľudské práva, vymedzené navrhovateľmi v návrhu, boli porušené, opätovne konať a o nich znovu rozhodovať. Odvolací súd z uvedeného dôvodu v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a to s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie zruší, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa na základe ust. § 224 ods. 4 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.