Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/29/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106222676 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1106222676.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ I. C., K. Q. XX, J., 2/ K. C., K. Q. XX, J., 3/ M. C., K. Q. XX, J., 4/ C. S. C., K. Q. XX, J., zastúpený zákonnými zástupcami Jánom Molnárom a Danielou Molnárovou, proti odporcom: 1/ Y. C. D. J., G. L.. X J., 2/ Slovenská O. - Ú. E.Á. D. O., L.. D. X, J., o uloženie povinnosti zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt, o uloženie povinnosti poskytnúť navrhovateľovi v 1.rade mestský nájomný byt a o uloženie povinnosti zaplatiť navrhovateľom v 1.- 4. rade nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľov v 1. a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.12.2010, č.k. 20C 59/2006-204, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti 13.11.2005 a návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade poskytnúť navrhovateľovi 1 . rade mestský nájomný byt, sa p o t v r d z u j e. Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec sa v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v 1.- 4. rade, v ktorom sa domáhali uložiť povinnosť : - odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX, - odporcovi v 1. rade povinnosť poskytnúť navrhovateľovi 1 .rade mestský nájomný byt - odporcovi v 1. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia, - odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. -4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým ,že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 11, 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, čl. 14, 16, 19 Ústavy SR, § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 3 zák.č. 365/2004 Z.z., Všeobecne záväzným nariadením ( VZN ) č. 14/2001, keď vo vzťahu k uplatnenému nároku na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX a k povinnosti odporcu v 1. rade poskytnúť navrhovateľovi 1. rade mestský nájomný byt dospel k záveru o jeho nedôvodnosti. Pri posudzovaní týchto nárokov prvostupňový súd vychádzal z ust. § 80 O.s.p. a mal za to, že povinnosť odporcu v 1. rade ( Hlavného mesta SR Bratislavy ) zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt a povinnosť poskytnúť navrhovateľovi v 1. rade mestský nájomný byt nevyplýva zo žiadneho súkromnoprávneho predpisu - preto takéto povinnosti na návrh žiadateľa (navrhovateľa) nemôže uložiť rozhodnutím súd. Súd mal za správnu argumentáciu odporcu v 1.rade k týmto nárokom o tom, že zaradenie do zoznamu žiadateľov o byt, ako aj pridelenie bytu nie sú súdne vymáhateľné nároky , ale len ich právo. Pri posudzovaní nároku navrhovateľov v 1. - 4. rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnenej v súvislosti s ochranou osobnosti sa konajúci súd stotožnil s tvrdením navrhovateľov, že ochranu osobnosti zabezpečujú okrem 11Co 29/2011-247 Občianskeho zákonníka aj osobitné právne predpisy ( Ústava SR a medzinárodné dohody). Vychádzajúc z dokazovania vykonaného v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov dospel k záveru, že navrhovatelia sa po návrate do D. zo Š. ( v ktorom sa zdržiavali v azylovom konaní v období od roku XXXX do roku XXXX) ocitli v zlej životnej situácii, nemali kde bývať, nemali finančné prostriedky na živobytie a trpeli pocitom zníženia ľudskej dôstojnosti. Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade pri posudzovaní nároku na úhradu nemajetkovej ujmy prvostupňový súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v konaní nebol zistený zásah odporcu v 1. rade do práv navrhovateľov, ktorý by bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, bol by protiprávny a existovala by príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a jeho neoprávnenosťou ( § 11 - § 13 Obč. zákonníka ). V konaní nebolo preukázané, že by odporca v 1. rade v súvislosti s navrhovateľmi postupoval protiprávne, nezákonne, a že by ich diskriminoval. V súvislosti s navrhovateľmi uvádzanou údajnou diskrimináciou pri postupe odporcu v 1. rade súvisiacim s vybavovaním žiadosti navrhovateľa v 1. rade o zaradenie do zoznamu uchádzačov o mestský nájomný byt, resp. pri riešení otázky možnosti pridelenia bytu, prihliadajúc na v rozhodnutí citované ust. zák.č. 365/2004 Z.z. mal súd prvého stupňa za to, že odporca v 1. rade navrhovateľov svojim konaním nediskriminoval a v ich prípade postupoval bežným spôsobom ako aj u iných uchádzačov o byt. Na argumentáciu navrhovateľov, že v ich prípade bolo potrebné zvoliť individuálny prístup, nakoľko sa jednalo o precedens z dôvodu, že zákonodarca nepočítal s prípadom, keď občan využije svoje právo na azyl súd neprihliadol a dospel k záveru, že navrhovatelia postupom odporcu v 1. rade neboli znevýhodnení oproti iným uchádzačom o byt, ktorí sa tiež nachádzajú v neľahkej životnej situácii a pridelenie bytu je rovnako pre nich existenčnou otázkou. V tejto súvislosti súd poukázal aj na to, že za svoju terajšiu zlú životnú situáciu nesú vinu aj samotní navrhovatelia v 1. a 2. rade, ktorí v období pred odchodom do azylu nevenovali náležitú pozornosť pri výbere svojich obchodných partnerov, čím sa dostali do problémov v podnikaní a vtedajšiu situáciu riešili v roku XXXX odchodom do azylu. Pri posudzovaní nároku na úhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej proti odporcovi v 2. rade dospel súd prvého stupňa k záveru, že z dokazovania vykonaného v priebehu konania nebol zistený zásah odporcu v 2. rade do práv navrhovateľov, ktorý by bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, bol by protiprávny a existovala by príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a jeho neoprávnenosťou ( § 11 - § 13 Obč. zákonníka ). O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 150 O.s.p. a v konaní úspešným odporcom v 1. a 2. rade nepriznal právo na ich náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval nepriaznivé majetkové pomery navrhovateľov. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia v 1. a 4. rade žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a zmenil ho tak, že uloží odporcovi v 1. rade povinnosť zaradiť žiadosť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania jeho žiadosti k XX.XX.XXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, povinnosť poskytnúť navrhovateľovi v 1. rade mestský nájomný byt do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4. rade nemajetkovú ujmu XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia a napokon povinnosť odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4. rade za spôsobenú nemajetkovú ujmu XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie odôvodnili ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. dôvodiac tým, že prvostupňový súd vykonané dôkazy nevyhodnotil a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný. Tým, že súd bez vykonania dôkazov vo veci rozhodol bez toho, aby uviedol na základe akých konkrétnych skutočností nie je možné považovať za diskrimináciu ( okrem tvrdenia, že k diskriminácii nedošlo ), odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom a porušil ich základné právo na súdnu ochranu. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolateľov dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci, keď tento vo svojom odôvodnení vôbec nevyhodnotil, resp. opomenul vyhodnotiť právo navrhovateľov na účinnú sociálnu pomoc v zmysle § 2, § 10 zák. č. 195/1998 Z.z.. 11Co 29/2011-248 Výkladom práva na účinnú sociálnu pomoc navrhovatelia v priebehu konania preukazovali, že došlo k zásahu do ich práv v zmysle citovaného zákona, nakoľko ubytovanie vo V. v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX odmietol odporca v 1. rade poskytnúť z dôvodov chudoby navrhovateľov, a v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX zneužil odporca v 1. rade sociálnu tieseň navrhovateľov a pod sankciami ich donútil, aby za prístrešie uhrádzali sumu X.XXX,-Sk mesačne i napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že poberajú len dávku v hmotnej núdzi vo výške 3.900,-Sk; napokon v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX im poskytoval ubytovanie v rozpore s § 2 ods. 1, § 5 ods. 2 písm. b/ zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní, nakoľko ubytovanie podmieňoval splnením podmienok podľa VZN i napriek tomu, že bolo preukázané, že výšku za ubytovanie určuje ako právnická osoba. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opomenul vyhodnotiť rozpor v tvrdení, že odporca postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď tvrdil, že ubytovňa V. v prípade žiadosti o poskytnutie prístrešia vystupuje ako sociálna ubytovňa a vyžaduje splnenie podmienok podľa VZN s poukazom na to, že rovnaká ubytovňa V. v prípade zaplatenia za ubytovanie vo výške X.XXX,-Sk mesačne sa už neodvoláva na VZN ( ako sociálna ubytovňa), ale prenajíma svoje priestory ako právnická osoba za cenu ktorou si určuje podľa komerčných pravidiel - v tejto súvislosti odvolatelia poukázali na to, že ubytovňa V., ktorú poskytuje odporca v 1. rade občanom ako právnická osoba, nemôže v zmysle ust. § 2 ods. 1, § 5 ods. 2 písm. d/ zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní ubytovanie podmieňovať splnením VZN. Z vykonaného dokazovania mal súd podľa názoru odvolateľov dospieť k záveru, že odporca v 1. rade bol povinný poskytovať im v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX prístrešie ako vecnú dávku pomoci pri riešení hmotnej núdze tak, ako to vyplýva zo zák. č. 195/1998 Z.z. keďže navrhovatelia dostatočne preukázali, že sa nachádzali v stave hmotnej núdze z dôvodu svojho postavenia navrátilých utečencov, v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX im mal poskytnúť prístrešie ako vecnú dávku pomoci pri riešení hmotnej núdze podľa zák.č. 195/1998 Z.z. z dôvodu, že navrhovateľ v 1. rade poberal dávku v hmotnej núdzi vo výške X.XXX,-Sk a rodina nemala žiadny iný príjem a napokon v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX mal povinnosť poskytnúť im prístrešie vo výške primeranej ako sociálna ubytovňa poskytujúca prístrešie a nie v cene X.XXX,-Sk mesačne, ale v podstatne nižšej. Odvolatelia v odvolaní ďalej uviedli, že konštatovanie súdu o tom, že zaradenie do zoznamu žiadateľov o byt, ako aj pridelenie bytu nie sú súdne vymáhateľné nároky, ale len právo, platí dovtedy pokiaľ navrhovatelia nepreukážu opak, tzn. že pri vyhodnocovaní ich žiadosti došlo k nesprávnemu úradnému postupu, k uprednostneniu iných uchádzačov, resp. porušeniu práv tým, že skutočnosti neboli vyhodnotené s príslušnými zákonnými právami - zákazom diskriminácie zo sociálneho dôvodu a iného postavenia, resp. preukázanie splnenia podmienok podľa VZN. Závery súdu v tomto smere vykonané na základe dokazovania, ktoré prvostupňový súd nepodložil vyhodnotením dôkazov, a to každého dôkazu jednotlivo a aj v ich vzájomnom súhrne, nie je možné považovať za závery súdu vykonané na základe dokazovania. Odvolatelia poukázali na nesprávny úradný postup odporcu v 1. rade cez nedodržanie VZN spôsobený tým, že nimi predložené dôkazy neboli právnikmi Magistrátu vyhodnotené kvalifikovane a správne a z tohto dôvodu ich žiadosť o nájom mestského bytu nebola zaradená do zoznamu žiadosti - tento úradný postup bol nesprávny a súd ho mal podľa všetkých spomenutých dôkazov takto aj vyhodnotiť. Zo žiadosti o mestský nájomný byt vyplývalo, že strate práva v byte nemohli navrhovatelia účinne zabrániť z dôvodu dlhodobej neprítomnosti počas straty obydlia ( XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX ), pričom k dobrovoľnej dražbe došlo XX.XX.XXXX. V záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchove na zachovávanie zákonov, na včasné plnenie povinnosti a na úctu práv k právam iných osôb mal súd z úradnej povinnosti rozhodnúť, že pracovníci odporcu v 1. rade nesprávne vyhodnotili žiadosť a okolnosti v nej uvedené s príslušnými ustanoveniami VZN o zaradení navrhovateľa do zoznamu žiadateľov, a preto im v zmysle nápravy ukladá povinnosť zaradiť ich žiadosť do zoznamu žiadateľov, nakoľko spĺňali v tom čase podmienky podľa VZN pre zaradenie žiadosti. Odvolatelia poukázali na nález Ústavného súdu IV. ÚS 214/04 s poukazom na to, že všeobecný súd mal pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie vylučujúcej akúkoľvek ľubovôľu vo výklade a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom a na jej miesto v určitom systéme, alebo podsystéme právnych noriem. 11Co 29/2011-249 Poukázali na to, že na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX krátkou cestou prostredníctvom navrhovateľa v 1. rade odovzdali súdu návrh na doplnenie dokazovania, v ktorom špecifikovali rozpor konania odporcov so zákonom: - odporcu v 1. rade - § 11c, § 14 ods. 1, 2d, § 18 ods. 1, 2, § 30 ods. 1a, § 71 ods. 1c,e zákona o sociálnej pomoci, § 19 ods. 2 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, § 2a ods. 1, 3, § 3 ods. 2 písm. d/ zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní, - odporcu v 2. rade za nezabezpečenie kontroly plnenia úloh preneseného výkonu štátnej správy na obec v praxi, nakoľko výkon štátnej správy prenesený na obec a vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje Úrad vlády Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky v zmysle Štatútu Úradu vlády Slovenskej republiky poukazujúc na čl. 4 Hlavné úlohy úradu a tým, že prostredníctvom Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny odmietol písomnú žiadosť o pomoc zo dňa XX.XX.XXXX a navrhol rodine s dvomi maloletými deťmi neprijateľné rozdelenie rodiny, aby matka dvoch maloletých detí odišla do útulku pre týrané ženy a otec do útulku pre bezdomovcov; toto konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so zákonom o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z.. V ich prípade bola pomoc od štátu nedostatočná a neúčinná a prvostupňový súd mal v zmysle ochrany osobnosti priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva na dôstojný život štvorčlennej rodiny, nakoľko navrhovateľ ako otec rodiny bol jej živiteľom. Konštatácie súdu o tom, že za svoju zlú životnú situáciu nesú vinu aj samotní navrhovatelia ( v 1. a 2. rade ) ktorí v období pred odchodom do azylu nevenovali náležitú pozornosť pri výbere svojich obchodných partnerov, čím sa dostali do problémov v podnikaní a vtedajšiu situáciu riešili odchodom do azylu je ohováranie, nakoľko sa neopiera o žiadnu zákonnú normu, ani nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky - naopak znevažuje medzinárodné dohovory a skutočnosť, že po roku 1989 prebehli na našom území politické zmeny veľkého rozsahu, kedy prechod zo socializmu na trhovú ekonomiku prináša zo sebou aj negatívne javy, za ktoré občania ako jednotlivci nemôžu niesť zodpovednosť. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil v tomto smere predložené dôkazy, najmä rozsudok Okresného súdu Lučenec ktorým navrhovatelia preukázali, že na nich bola páchaná dlhodobo od roku XXXX trestná činnosť, za čo páchateľov aj súd XX.XX.XXXX uznal vinnými z viacerých trestných činov, ktorými spôsobili I. C. škodu vo výške X.XXX.XXX,-Sk. Nie je možné následok ich prepadu do sociálnej a hmotnej núdze pripísať len ich vlastnému pričineniu, keďže každý člen spoločnosti nesie svoju vinu aj za všeobecné pomery spoločnosti, ale zároveň všeobecné pomery v spoločnosti nesú vinu za osudy jednotlivcov. Odvolatelia považovali za zvrátené, keď vinu za podvody konané tretími osobami súdy a štátne orgány hádžu na poškodených občanov a týchto poškodených občanov odsudzujú k smrti ( bezdomovstvo ) namiesto toho, aby potrestali tých, ktorí poškodzujú občanov Slovenskej republiky, a tým aj Slovenskú republiku samú. Tvrdenie, že navrhovatelia nemali naletieť podvodníkom na podvod je absurdné a takéto tvrdenie zo strany súdu je absolútne v rozpore so samotnými základmi právneho štátu a spravodlivej spoločnosti. Odporca v 1. rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 20C/59/2006 zo dňa XX.XX.XXXX ako vecne a právne správny. K námietkam navrhovateľov uvedených v odvolaní uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za dostatočne odôvodnený a odvolacím súdom preskúmateľný. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov o tom, že postupom súdu sa im odňala možnosť konať pred súdom tým, že súd bez vykonania dôkazov vo veci rozhodol bez toho, aby uviedol na základe akých konkrétnych skutočností nie je možné konanie odporcov považovať za diskrimináciu s týmto tvrdením nesúhlasil, nakoľko odôvodnenie vytýkaného sa v rozsudku nachádza na viacerých miestach, ktoré presne citoval. Úvaha súdu vo vzťahu k uplatnenému nároku týkajúceho sa diskriminácie odporcu v 1. rade voči navrhovateľom pri vybavovaní žiadosti o nájomný byt, je uvedená v odôvodnení rozsudku (po rozsiahlom vykonanom dokazovaní), kedy sa vo veci uskutočnili cca 4 niekoľko hodinové pojednávania, v priebehu ktorých sa všetkým účastníkom dala možnosť uviesť svoje argumenty k veci a účastníci boli riadne poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Na základe poučenia súdu žiaden z účastníkov nenavrhol žiadny dôkaz a navyše súd neodmietol vykonať niektorý z dôkazov navrhovaných účastníkom konania. Otázkou poskytnutia účinnej sociálnej pomoci pre navrhovateľov sa súd vysporiadal v súvislosti so zamietnutím nároku navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v jeho odôvodnení. Pri podmienkach uplatnenia nemajetkovej ujmy uviedol, že jednak musí existovať zásah, ktorý by bol objektívne 11Co 29/2011-250 spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a musí byť tento zásah neoprávnený ( protiprávny ). Pri konaní odporcu v 1. rade nenašiel žiadne porušenie právnych predpisov vrátane zákona o sociálnej pomoci, čo uviedol aj v odôvodnení rozhodnutia. Odporca v 1. rade ďalej uviedol, že žiaden právny predpis mu neukladá s navrhovateľmi jednať - navrhovateľom nemohol poskytnúť ubytovanie v ubytovni V. ako vecnú dávku pomoci pri riešení hmotnej núdze alebo pri riešení sociálnej núdze, pretože poskytovanie ubytovania ako vecnej dávky pomoci nikdy nepatrilo do pôsobnosti obce, ale do pôsobnosti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Skutočnosť, že navrhovatelia majú za to, že príslušným verejným orgánom na výkon zabezpečenia práva na pomoc v hmotnej núdzi spočívajúcej v poskytnutí prístrešia je odporca v 1. rade, predstavuje len mylnú domnienku navrhovateľov nemajúcej oporu v žiadnom právnom predpise. Odporca v 1.rade uviedol a trval na tom, že svojim postupom voči navrhovateľom neporušil žiadny právny predpis. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa výšky ceny za ubytovanie v ubytovni V. v sume X.XXX,-Sk poznamenal, že uvedená suma za ubytovanie štyroch osôb rozhodne nie je komerčná a v Bratislave je možné len ťažko nájsť lacnejšie ubytovanie. Finančné prostriedky, ktoré ubytovňa získava z úhrad od ubytovaných zďaleka nestačia na úhradu nákladov ubytovne, predstavujú cca 1/3 a zbytok dotuje odporca v 1. rade z vlastných prostriedkov. Povinnosť odporcu v 1. rade poskytnúť navrhovateľovi v 1. rade mestský nájomný byt nevyplýva zo žiadneho súkromnoprávneho predpisu, a preto takéto povinnosti na návrh žiadateľa nemôže uložiť rozhodnutím súd. Zaradenie do zoznamu žiadateľov o byt, ako aj pridelenie bytu nie sú súdne vymáhateľné nároky, ale len ich právo. Bytová politika odporcu v 1. rade je jeho internou záležitosťou, do ktorej súd nemôže zasahovať. Navyše za svojim postupom voči navrhovateľom, ktorí podmienky vyžadované VZN stále odporcovi v 1. rade nepreukázali a svojim návrhom sa nesnažia dosiahnuť pridelenie bytu na rovnakom princípe ako ostatní žiadatelia, ale snažia sa ho získať osobitným prístupom znamenajúcim diskrimináciu práve ostatných žiadateľov o byt. Navrhovatelia tvrdia, že sú diskriminovaní, no zároveň žiadajú diskrimináciu všetkých ostatných. Vo vzťahu k námietke odvolateľov „ o ohováraní “ je treba povedať, že cieľom súdu nebolo subsumovať tvrdenie o tom, že za svoju terajšiu zlú situáciu nesú vinu aj samotní navrhovatelia v 1. a 2. rade pod právnu normu, išlo len o konštatovanie súdu, že aj navrhovatelia majú svoj podiel na ich zložitej životnej situácii. Súd nevyslovil, že na tejto životnej situácii nesú vinu len navrhovatelia, ale len, že majú na nej svoj podiel, zodpovednosť ktorú sa snažia preniesť na všetkých ostatných ( vrátane odporcov ) vytváraním najrôznejších konšpiračných teórií. Žiaden súd doposiaľ právoplatne nevyslovil, že by boli navrhovatelia naozaj tak perzekvovaní ako sami tvrdia, keď rozhodnutie Okresného súdu Lučenec na ktorý sa odvolatelia odvolávajú nie je právoplatný. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľov o tom, že nemajú po ukončení ubytovania v ubytovni V. finančné prostriedky na prenájom komerčného bytu poukázal na to, že navrhovateľka v 2. rade na súdnom pojednávaní sama uviedla, že pracuje ako M. - na základe uvedeného mal odporca v 1. rade za to, že navrhovatelia si môžu dovoliť platiť komerčné nájomné a ich poukazovanie na hroziace bezdomovstvo je „ hranie na city “ súdu. Odporca v 2.rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vo vzťahu k odporcovi v 2.rade vecne správny a navrhovatelia v 1. a 4.rade ho podaným odvolaním nijako relevantne nespochybnili. Odvolatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku, ktorý sa týka odporcu v 2. rade neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku - tak, ako v konaní pred súdom prvého stupňa neuviedli a nepreukázali čím mal odporca v 2. rade zasiahnuť do ich osobnostných práv a čím mal porušiť ich základné ľudské práva a slobody. Navrhovatelia len opätovne obsiahlo popísali svoju subjektívnu situáciu za ktorú však odporca v 2. rade nenesie žiadnu zodpovednosť a poukázali na viacero právnych noriem a rozhodnutí, ktoré vecne nesúvisia s predmetom tohto konania; naviac odporca v 2. rade vyslovil odôvodnené pochybnosti o správnosti výkladu noriem a rozhodnutí, ktoré odvolatelia prezentovali v odvolaní. Náhrada nemajetkovej ujmy nemôže byť navrhovateľom poskytnutá ako pomoc v hmotnej núdzi ako to navrhovatelia naznačili na stranách 7 a 10 odvolania, nakoľko nejde o žiadnu dávku sociálnej pomoci, ale o súkromnoprávny inštitút ktorý nijako nesúvisí s kompenzáciou prípadnej negatívnej sociálnej situácii fyzických osôb a nemôže byť dôvodom na spochybnenie správnosti napadnutého rozsudku. S tvrdeniami navrhovateľov o údajných nedostatkoch odôvodnenia napadnutého rozsudku a procesných vadách v prvostupňovom konaní sa nestotožnil, keď podľa 11Co 29/2011-251 jeho názoru je napadnutý rozsudok dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pričom bol vydaný v konaní, ktoré nebolo postihnuté žiadnou procesnou vadou. Odvolací súd preskúmal vec podľa ust. § 212 ods.1, 2 písm. c/ O.s.p. ( v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je podané dôvodne iba vo vzťahu k výroku, v ktorom súd zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1.- 4. rade nemajetkovú ujmu vo výške po XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia; vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX a k povinnosti poskytnúť navrhovateľovi 1. rade mestský nájomný byt, súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti posudzovaných návrhov a po ich zhodnotení dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanom prípade sú predmetom odvolacieho prieskumu výroky súdu, v ktorých súd prvého stupňa zamietol návrh na uloženie povinnosti: - odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX, - odporcovi v 1. rade povinnosť poskytnúť navrhovateľovi 1 .rade mestský nájomný byt - odporcovi v 1. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia, - odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. -4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým ,že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX a k povinnosti poskytnúť navrhovateľovi 1 . rade mestský nájomný byt, odvolací súd na doplnenie správnej úvahy súdu prvého stupňa o tom, že uplatnené povinnosti pre odporcu v 1. rade nevyplývajú zo žiadneho súkromnoprávneho predpisu ( a teda ich nie je možné uložiť rozhodnutím súdu ) poznamenáva nasledovné. V súlade s čl. 67 ods.2,3 Ústavy SR môže štát zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len ak to vyžaduje ochrana zákona a len spôsobom ustanoveným zákonom. V prejednávanom prípade , v ktorom navrhovateľ v 1. rade namieta postup odporcu v 1. rade vo vzťahu k nezaradeniu jeho žiadosti do zoznamu uchádzačov o mestský nájomný byt, resp. nepridelenie mestského nájomného bytu je treba ako prvoradé uviesť, že v danom prípade sa jedná o reguláciu spadajúcu svojou podstatou do verejného práva, ktorú je možné preskúmavať za zákonom stanovených podmienok len podľa ust. 5. časti O.s.p., kedy je na základe žalôb alebo opravných prostriedkov možné v správnom súdnictve preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy . V posudzovanom prípade je bez akejkoľvek pochybnosti, že odporca v 1 . rade ( ktorý je podľa ust. § 22 ods. 5 zák.č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v spojení s ust. § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 zák.č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislave v znení zmien a doplnkov samostatným samosprávnym územným celkom, ktorý za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a vlastnými príjmami a zvereným majetkom ) si mohol vo všeobecne záväznom nariadení ( čl. 68 Ústavy SR ) stanoviť vlastné podmienky upravujúce nájom obecných bytov a postup pri zaraďovaní uchádzačov do zoznamu žiadateľov o obecný byt a mal právo vystupovať ( a aj vystupoval ) v nadriadenom, vrchnostenskom postavení a nie ako bežný zmluvný partner v súkromnoprávnych 11Co 29/2011-252 vzťahoch. Vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdeným obmedzujúcim ustanoveniam VZN 14/2001 je treba uviesť, že ochrana ústavnosti v tvorbe všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy je v Slovenskej republike súčasťou výlučných kompetencií prokuratúry a Ústavného súdu SR. Odvolací súd napokon poznamenáva, že v rámci sporového konania, v ktorom je konajúci súd viazaný vymedzením predmetu konania po skutkovej a právnej stránke ( § 153 ods. 2 O.s.p.), nie je možné žalobou podanou podľa ust. § 80 písm. b / O.s.p., t.zn. žalobou o splnenie povinnosti ( s predpokladom, že táto vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu, alebo z porušenia práva ) domáhať sa uloženia povinnosti orgánu územnej samosprávy pri spravovaní záležitostí spadajúcich do jeho samostatnej, resp. prenesenej pôsobnosti. Na základe uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti XX.XX.XXXX a k povinnosti poskytnúť navrhovateľovi 1. rade mestský nájomný byt je vecne a právne správne - v uvedenej časti ho podľa ust. § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia a na uloženie povinnosti odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom, je odvolanie navrhovateľov v 1. a 4. rade dôvodné. Podľa § 157 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p.. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie, alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie ( čl. 46 Ústavy SR, čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných osôb ). Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p. ) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti majúcej opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa 11Co 29/2011-253 spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces. Nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec ) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. V posudzovanej veci prvostupňový súd vo vzťahu k označeným častiam návrhu odôvodnil svoje rozhodnutie v rozpore s § 157 ods.2 O.s.p., keď sa v ňom dostatočným spôsobom nevyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvrdenými účastníkmi a kedy v ňom dostatočne nevysvetlil jeho myšlienkový postup nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery . Odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa síce obsahuje zákonné ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka upravujúce osobnostné a osobné práva fyzickej osoby a jej ochranu a konštatáciu o tom, že v konaní nebol zistený zo strany odporcov v 1. a 2. rade zásah do práv navrhovateľov, ktorý by bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a i to, že v konaní sa nepreukázalo, že by odporcovia v súvislosti s navrhovateľmi postupovali protiprávne, avšak z obsahu odôvodnenia okrem vyporiadania sa s tvrdenou diskrimináciou navrhovateľa v 1. rade v súvislosti s jeho nezaradením do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt odporcom v 1. rade nie je zrejmé, ako sa súd vyporiadal s podstatnou argumentáciou navrhovateľov, ktorí v priebehu konania svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňovali rozporom konania odporcu v 1. rade s ust. § 11 c/, § 14 ods. 1, 2 písm. d/, § 18 ods. 1, 2, § 30 ods. 1 písm. a/, § 71 ods. 1 písm. c/, e/ zák.č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, § 19 ods. 2 zák.č. 599/2003Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, § 2a ods. 1, 3 v spojení s § 5 ods. 2 písm. d/ zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní ( antidiskriminačný zákon ) a s tvrdenou zodpovednosťou odporcu v 2. rade za nezabezpečenie kontroly plnenia úloh preneseného výkonu štátnej správy na obec v praxi s poukazom na to, že výkon štátnej správy prenesený na obec a vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje Úrad vlády SR, ako ústredný orgán štátnej správy s tvrdenými následkami v osobnej a osobnostnej sfére navrhovateľov. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti ( v ktorom sa súd prvého stupňa nastolenej argumentácii nevenoval ) potom spôsobilo, že dôvodnosť námietok navrhovateľov v 1. a 4. rade vznesených v podanom odvolaní vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy ( uplatnenej vo výške po XX.XXX euro proti odporcom v 1. a 2. rade ) nie je možné preskúmať a vyhodnotiť vo vzťahu k záverom prvostupňového súdu. Odvolací súd vzhľadom na hore uvedené poukazuje na to, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. a 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume po XX.XXX euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia je pre nedostatok odôvodnenia nepreskúmateľný, v dôsledku čoho je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté tzv. inou vadou konania v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p. ( vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu za prejav a dôsledok tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ktoré pochybenie nie je v kompetencii odvolacieho súdu zhojiť; odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s ust. § 212 ods.3 O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude vyhodnotiť dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie o návrhu navrhovateľov na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške po XX.XXX euro uplatnenej proti odporcom v 1. a 2. rade tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal prípadné ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy a uviesť úplný záver o skutkovom a právnom posúdení uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy s uvedením použitých právnych ustanovení pod ktoré podriadil zistený skutkový stav a to tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia so zohľadnením a vyporiadaním sa s právnou argumentáciou navrhovateľov; v novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p.). 11Co 29/2011-254 Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 226 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.