Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/128/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106228398 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1106228398.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcov: 1/ S.. V.. Ľ. H., bytom G. D. O.. Č.. XX, H., 2/ V.. C. H., bytom Š. O.. Č.. XX, H., 3/ J. Y., bytom Š. O.. Č.. XX, H., všetci zast. advokátom Mgr. Tomášom Szabom, Radvanská ul. č. 23, Bratislava, proti žalovanému: D. I., bytom G. D.M. O.. Č.. XX, H., zast. advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská ul. č. 2, Bratislava, o určenie vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a o uloženie povinnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 21. marca 2011 č. k. 24C 67/2006- 405 a proti uzneseniu z 31. januára 2011 č. k. 24C/67/2006, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali a/ určenia, že ako vlastníci a spolužijúce osoby užívajúce nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. G. I. zapísané na LV č. XXXX ako parc. č. 2757/2 - záhrady o výmere 300 m2, parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 100 m2, rodinný dom súp. č. XXXX postavený na parcele č. XXXX/X zapísaný na LV č. XXXX, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 209 m2, parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 1 040 m2, nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo prechodu peši a prejazdu motorovým vozidlom cez časť pozemku parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 322 m2 zapísaného na LV pre kat. úz. G. I. č. 314, b/ určenia, že vecné bremeno - právo prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez pozemok parc. č. XXXX/X - záhrady vo výmere 322 m2 zapísaného na LV č. XXX pre kat. úz. Staré Mesto prislúcha vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X a žalobkyni 3/, c/ uloženia povinnosti žalovanému umožniť žalobcom na ich náklady vykonať technické úpravy spočívajúce vo vyrovnaní úrovne cestnej komunikácie s korunou oporného múru kamenitým zásypom rôznej zrnitosti a to v celej šírke cestnej komunikácie, odstránením kovového oplotenia v celej šírke cestnej komunikácie a pokračovanie úpravy až po hranicu pozemkov parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Žalobcom súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanému na účet ich právneho zástupcu trovy konania 489,08 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa 1/ je výlučnou vlastníčkou pozemkov zapísaných na LV pre kat. úz. G. I. č. XXXX ako parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 300 m2 a parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 100 m2. Na parcele č. XXXX/X je postavený rodinný dom súp. č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov 1/, 2/. Žalovaný je vlastníkom susedného pozemku parc. č. XXXX/X zapísaného na LV pre kat. úz. G. I. č. 314. Na tomto pozemku žalovaný postavil stavbu oporného múra. Odbor pre výstavbu rady Obvodného národného výboru ObNV Bratislava I - Staré Mesto rozhodnutím z 5. 7. 1960 č. Výst. 1368/1960-332 vyvlastnil pre Československý štát Ústredný národný výbor v Bratislave nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vl. č. XXXX z parc. č. XXXX vo výmere 2859 m2 plochu o výmere 227 m2, vo vl. č. XXXX z parc. č. XXXX vo výmere 2 242 m2 plochu vo výmere 13 m2. Tieto pozemky boli vyvlastnené za účelom predĺženia verejnej cesty zriadenej na parcele č. XXXX/X pri G. X.. Žalobcovia uvádzali, že táto prístupová komunikácia bola od počiatku oddelená plotom od pozemku užívaného žalovaným a týmto plotom teda bolo akceptované a uznané ich právo prechodu. Táto komunikácia je vybudovaná až po hranicu pozemku žalobcov. Prístup sa používal od roku 1960 a právo žalobcov na jeho používanie nikdy nebolo spochybnené. Žalobcovia boli presvedčení o tom, že majú právo využívať prístup k domu od ulice G. D. od začatia stavebných prác na rodinnom dome a toto ich presvedčenie potvrdzovali aj reálne pomery v teréne, ktoré nasvedčovali tomu, že prístupová cesta je verejnou prístupovou cestou, keďže bola od pozemku oddelená plotom a končila pri hranici pozemku žalobkyne 1/. Vyvlastnením časti pozemkov vzniklo právo verejného prístupu cez ulicu Stará vinárska na pozemok žalobkyne 1/. Žalobkyňa 1/ ďalej uviedla, že nikdy nemala dôvod pochybovať, že vchod zo G. D. k ich rodinnému domu nemá byť, bola presvedčená, že patrí mestu. Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava o umiestnení stavby z 22. 3. 1991 č. OUŽP 3936/90- 91 súd prvého stupňa zistil, že pre rodinný dom žalobcov bol určený prístup od ulice Stará vinárska. To isté vyplýva aj zo stavebného povolenia a z kolaudačného rozhodnutia. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. žalobcovia tvrdili, že predmetný pozemok bol už v roku 1962 a aj neskôr užívaný ako verejná prístupová cesta nielen nimi samotnými, ale aj vlastníkmi okolitých nehnuteľností. Ak teda žalobcovia takto užívali predmetný pozemok, vykonávali právo užívať ho ako komunikáciu, teda z titulu verejného práva a nemohli byť preto v dobrej viere, že im právo užívať predmetný pozemok prináleží ako právo zodpovedajúce vecnému bremenu. O nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) nejde vtedy, keď ten, ktorý právo vykonáva, sa domnieva, že pozemok, ku ktorému právo vykonáva, a ktorý je vo vlastníctve fyzickej osoby, patrí obci a keď tento pozemok slúži k prechodu taktiež iným fyzickým osobám. Ako podmienka vydržania nepostačuje subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu právo prináleží, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu - titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosť, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali oprávnenú držbu práva prechodu a prejazdu cez parcelu č. XXXX/X z rozhodnutia OÚŽP Bratislava I z 22. 3. 1991 o umiestnení ich rodinného domu, ktorým bolo rozhodnuté, že ich rodinný dom bude napojený na verejnú komunikáciu G. D., neboli so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že na základe tohto rozhodnutia vstupujú do oprávnenej držby práva prechodu a prejazdu. Existovali totiž okolnosti, z ktorých pri bežnej opatrnosti mohli zistiť, že ich držba nie je oprávnená. Jednou z týchto okolností bolo stanovisko Správy pozemných komunikácií Bratislava z 12. 12. 1990 k umiestneniu ich rodinného domu, v ktorom tento orgán žalobcom oznámil, že k parcele č. 2757 je prístup iba z komunikácie Stará vinárska zjazdným chodníkom, ktorý končí pri tejto parcele schodmi a na pozemok nie je priamy prístup motorovými vozidlami. Ďalšou okolnosťou je to, že v čase vydania rozhodnutia o umiestnení stavby bol v katastri nehnuteľností ako vlastník parc. č. XXXX/X zapísaný žalovaný a jeho matka. Žalobcovia podľa súdu prvého stupňa nemajú naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p. na určení, že nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním, a to právo prechodu a prejazdu cez časť pozemku žalovaného (prvá časť petitu žaloby). Domáhali sa totiž aj určenia, že im a spolužijúcim osobám prislúcha právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V rámci tohto nároku súd musí zisťovať, či sú splnené predpoklady vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázali na to, že z rozhodnutia o umiestnení rodinného domu žalobcov 1/, 2/ a zo stavebného povolenia vyplýva, že ich rodinný dom bude napojený na verejnú komunikáciu G. D., resp. že táto verejná komunikácia bude prístupovou komunikáciou k ich domu. Žalovaný v stavebnom konaní mohol uplatniť námietky, ale svojím konkludentným konaním súhlasil s prístupom pre žalobcov 1/, 2/. Stavebné povolenie bolo vydané v prospech žalobcov 1/, 2/ so súhlasom žalovaného, pričom ako prístupová cesta bol povolený prechod z verejnej komunikácie G. D.. Ďalej žalobcovia v odvolaní namietli, že nie je správny záver súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný naliehavý právna záujem na požadovanom určení. V tejto súvislosti poukázali na to, že vyslovením určenia nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bude obnovený pôvodný stav, t. j. bude im sprístupnená verejná komunikácia G. D.. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam.“ Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného držiteľa, a treba vždy vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec, alebo vykonáva právo na základe takéhoto omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným môže byť výnimočne aj omyl právny. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. K vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí púhe správanie sa, ktoré by mohlo byť obsahom takéhoto práva (napr. prechádzanie cez cudzí pozemok, odber vody zo susedovej studne); takéto správanie sa, ak má viesť k vydržaniu, musí byť vykonávané ako právo a ten, kto sa takto správa, musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je subjektom vykonávaného práva. Problematika vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa najčastejšie vyskytuje v súvislosti s prechádzaním alebo s prejazdom cez cudzí pozemok. Tu je k vydržaniu treba, aby držiteľ právo vykonával v ospravedlniteľnom omyle, že mu svedčí právo z vecného bremena. Vo vzťahu k cestám využívaným verejne predpokladom oprávnenej držby nie je samotný fakt užívania takejto cesty, ale jej užívanie „pre seba“ v ospravedlniteľnom omyle, že je tu vecné bremeno svedčiace takémuto užívateľovi. Ak užívajú takú cestu bez problémov iné osoby („verejnosť“), musí to v užívateľovi dovolávajúcemu sa vydržania vyvolať objektívne pochybnosť o jeho práve. Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc 1. januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/01). V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobcovia a žalovaní sú vlastníkmi susediacich pozemkov, že prístup do domu žalobcov 1/, 2/, ktorý je postavený na parcele č. XXXX/X, zo strany Starej vinárskej cesty, je možný iba cez pozemok parc. č. XXXX/X vo vlastníctve žalovaného, že tento pozemok v roku 1960 vyvlastnil československý štát za účelom predĺženia verejnej cesty, že otcovi žalovaného tento pozemok pridelil štát v roku 1967 do osobného užívania, ktoré sa dňom 1. 1. 1992 transformovalo na vlastnícke právo, že žalovaný po svojom otcovi zdedil v roku 1972 právo osobného užívania predmetného pozemku a že v roku 2005 žalovaný na tomto pozemku vybudoval oplotenie, ktorým žalobcom zabránil v prechode cez túto parcelu. V konaní nebolo sporné, že pôvodný prístup do domu žalobcov 1/, 2/ bol cez verejnú prístupovú cestu (kvôli jej predĺženiu došlo k vyvlastneniu) a túto skutočnosť potvrdili samotní žalobcovia. Podľa právnej úpravy platnej do 31. 12. 1991, akýkoľvek pozemok (nielen pozemok v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve) nebol spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva a ani vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vyplýva to z toho, že pozemky v tom čase neboli predmetom tzv. osobného vlastníctva (§ 127 v spojení s § 135a ods. 2, 3 Obč. zák. v znení platnom do 31. 12. 1991). Preto ak tu k 1. 1. 1992 nebola oprávnená držba pozemku, nemohol držiteľ nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním a rovnako nemohol nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia mohli dňom 1. 1. 1992 nadobudnúť právo prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok zodpovedajúce vecnému bremenu za predpokladu, že boli k tomuto dňu v dobrej viere, že tu je im svedčiace právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Obvodný úrad životného prostredia vydal dňa 22. 3. 1991 rozhodnutie č. OÚŽP 3936/90- 91-Ba rozhodnutie o umiestnení stavby rodinného domu žalobcov 1/, 2/, v bode 3. tohto rozhodnutia vyslovil, že rodinný dom bude komunikačne napojený na G. D. cestu a v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalovaný ako účastník stavebného konania po oboznámení sa so zastavovacím plánom na výstavbu domu súhlasí. Správa pozemných komunikácií v stanovisku k umiestneniu rodinného domu žalobcov 1/, 2/ z 12. 12. 1990 oznámila žalobcovi 2/, že prístup k pozemku parc. č. XXXX/X, na ktorom je dom postavený, je možný z komunikácie Stará vinárska zjazdným chodníkom, ktorý končí pri uvedenom pozemku schodami a na pozemok nie je priamy prístup s vozidlami. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že tieto skutočnosti vylučujú dobrú vieru žalobcov, že im svedčí právo prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu, teda vylučujú ich prechod a prejazd cez tento pozemok v ospravedlniteľnom omyle. Žalobcovia 1/, 2/ sa na podklade týchto skutočností pri stavbe svojho rodinného domu pri zachovaní bežnej - obvyklej opatrnosti mohli dozvedieť, že žalovanému svedčí právo osobného užívania pozemku, cez ktorý bol možný prístup k ich rodinnému domu a že teda k ich domu nevedie verejná prístupová cesta. Okrem toho, do rámca obvyklej opatrnosti, ktorú možno objektívne od žalobcov požadovať, bolo aj to, že pred výstavbou rodinného domu si mohli zistiť, kto je vlastníkom, resp. užívateľom pozemkov susediacich s pozemkom, na ktorom dom postavili. Žalobcovia preto neboli k 1. 1. 1992 v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti a preto neboli oprávnenými držiteľmi práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na to k 1. 1. 1992 nemohli nadobudnúť právo prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok vo vlastníctve žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobcovia nemajú právny nárok na to, aby im žalovaný umožnil na ich náklady vykonať technické úpravy na pozemku v jeho vlastníctve. Tento nárok žalobcov nie je po právnej stránke ničím podložený a neobstál by ani za predpokladu, že by žaloba vo zvyšných častiach bola dôvodná. Podľa názoru odvolacieho súdu vlastníkovi pozemku možno uložiť povinnosť vykonať určité úpravy na tomto pozemku iba v prípade žaloby podľa § 127 Obč. zák. (tzv. susedské spory) a v prejednávanej veci sa o takýto spor nejednalo. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcov, ktorým sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti žalovanému umožniť im prechod cez pozemok parc. č. XXXX/X na pozemok parc. č. XXXX/X, na ktorom je postavený rodinný dom súp. č. XXXX a to tým spôsobom, že umožní na náklady žalobcov vybudovať dočasnú stavbu - lávku pre peších, ktorá premostí betónové oplotenie vybudované žalovaným na mieste pôvodnej brány. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že žalobcovia neosvedčili ohrozenie svojho nároku, pričom dôvody, ktorými odôvodnili návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sú predmetom konania vo veci samej. Žalobcovia sa navrhovaným predbežným opatrením „domáhajú uloženia plnenia, ktoré je z hľadiska vecnej a obsahovej stránky totožné s návrhom vo veci samej.“ S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že nariadi navrhované predbežné opatrenie. Odvolanie odôvodnili v podstate tým, že žalovaný im znemožnil prístup do ich rodinného domu cez pozemok parc. č. XXXX/X v jeho vlastníctve, v dôsledku čoho jediným prístupom k ich domu zostali schody zo strany Š. O.. Ich zdravotný stav im neumožňuje denne absolvovať 160 schodov. Premostenie betónového oplotenia lávkou je dočasné riešenie, pretože v prípade neúspechu žalobcov vo veci samej bude možné lávku odstrániť. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd poukazuje na to, že dočasná úprava pomerov účastníkov prostredníctvom navrhovaného predbežného opatrenia nie je namieste vzhľadom na štádium, v ktorom sa nachádza konanie vo veci samej. Zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa totiž odvolací súd týmto rozsudkom potvrdil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce použitie tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania vidí odvolací súd v tom, že i keď nárok žalobcov po právnej stránke nie je dôvodný, žalovaný mohol prejaviť ľudské pochopenie a umožniť žalobcom ako starším ľuďom prístup do ich rodinného domu cez svoj pozemok, aby nemuseli použiť prístup do domu po schodoch, čo je pre nich zrejme značne náročné. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.