Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/241/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107212447 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107212447.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľov: 1/ T.. J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. D.. Č.. XX, X. X., zast. advokátkou: JUDr. Zuzana Bejdová, Skuteckého ul. č. 30, Banská Bystrica, 2/ N.. Y. R., B.. XX.XX.XXXX, bytom Ž. L. Č.. XXXX/X, X. X., 3/ N.. T. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. D.. Č.. XX, X. X., 4/ N.. O. Č., B.. XX.XX.XXXX, bytom O. D.. Č.. XX, X. X., 5/ C. W., B.. XX.XX.XXXX, bytom Š. T.. G.. Š. Č.. XXXX/X, I., 6/ N. W., B.. XX.XX.XXXX, bytom Š. T.. G.. Š. Č.. XXXX/X, I., 7/ J. V., B.. XX.XX.XXXX, bytom V. L., I. D.. Č.. XXXX/X, L. X, Č. G., 8/ Y. R., B.. XX.XX.XXXX, bytom L. Č.. XXX, zast. advokátkou: JUDr. Zuzana Bejdová, Skuteckého ul. č. 30, Banská Bystrica, proti odporcom: 1/ U. G., Z. T. P. U. G., L. D.. Č.. X, X., 2/ U. G., Z. T. K. U. G., Š.O. D.. Č.. X, X., 3/ U. G., Z. B. X. U., D.. N. W. Č.. X, X., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov 1/ až 8/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. februára 2008, č. k. 8C/77/2007-177, takto r o z h o d o l : Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu navrhovateľky 2/, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k navrhovateľke 2/ z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ až 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh pôvodných navrhovateľov 1/ a 4/, ktorým sa voči odporcom 1/ až 3/ domáhali zaplatenia istiny 496.000,- Sk (16.464,18 eur), titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov spočívajúci v ich nečinnosti, v dôsledku ktorej im bola spôsobená škoda, rovnajúca sa hodnote nimi investovanej sumy do tzv. nebankových subjektov. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti odporcov 1/ až 3/ za škodu, titulom nesprávneho úradného postupu z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na strane navrhovateľov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal súd prvého stupňa na to, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nebolo v právomoci odporcov zakázať činnosť nebankových subjektov, do ktorých navrhovatelia investovali svoje finančné prostriedky, keďže pri výkone štátneho dozoru v rámci svojich kompetencií mohli odporcovia zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy (neskôr správcovské spoločnosti) a banky, pričom o takýto spôsob činnosti zo strany nebankových subjektov nešlo. Poukázal na skutočnosť, že Ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá a preto bolo obchodným spoločnostiam ako podnikateľom umožnené vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, alebo tichom spoločenstve, z čoho vyplýva, že v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov, navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou, na základe individuálneho a slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve v snahe, čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie a pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno - právnej oblasti, t. j., do slobodného, súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že pokiaľ by odporcovia zakázali činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke, zmlúv o tichom spoločenstve s občanmi, zasiahli by tým do občiansko - obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov, mimo rámca ochrany garantovanej článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže by tým obmedzil, respektíve zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve, o pôžičke (na vrátenie vkladu, úrokov a podielu na zisku). Nebankové subjekty pôsobili, t. j. podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka, z dôvodu, ktorého nebola daná kompetencia odporcu 3/ zasiahnuť voči nebankovým subjektom, nakoľko uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca jeho dozoru. Prvostupňový súd tak dospel k záveru to, že to boli samotní navrhovatelia, ktorí svojou hrubou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, z dôvodu ktorého musia následky s tým spojené sami aj znášať, nakoľko sa ešte pred uzavretím zmluvy mohli presvedčiť, napríklad na základe výpisu z obchodného registra, že obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpili do záväzkového vzťahu nie je investičnou spoločnosťou ani fondom, keďže nemali formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a ani v predmete podnikania prijímanie vkladov, či poskytovanie úverov a na základe predložených dokladov mohli poznať (bez právnych a iných odborných znalostí), že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov, či formou akcií. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľov v tom, že nadobudli presvedčenie o investovaní svojich finančných prostriedkov v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní respektíve o tom, že investovali svoje finančné prostriedky do bankového subjektu. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej poukázal na skutočnosť, že uznesením zo dňa 02.03.2007, sp. zn. 8C 482/2004 vylúčil na samostatné konanie návrh týkajúci sa navrhovateľov uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia z dôvodu, že pobyt navrhovateľky 1/ (pôvodne navrhovateľka 8/) bol neznámy a nakoľko sa jej pobyt nepodarilo zistiť prostredníctvom polície, obce a centrálneho registra obyvateľov, uznesením zo dňa 20.09.2007, č. k. 8C/77/2007-77 jej ustanovil na konanie opatrovníčku podľa § 101 ods. 2 O.s.p., navrhovateľka 2/ (pôvodne navrhovateľka 13/) a navrhovateľ 3/ (pôvodne navrhovateľ 17/) zomreli a súd nemal vykázané doručenie predvolania na pojednávanie u navrhovateľa 4/ (pôvodne navrhovateľ 30/). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcov v konaní, ktorým náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 4/ a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť a odporcom 1/ až 3/ uložiť povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 356.750,- Sk (11.841,93 eur) s 10% úrokom z omeškania ročne od 12.06.2006 do zaplatenia, navrhovateľke 2/ sumu 79.704,- Sk (2.645,68 eur) s 10% úrokom z omeškania ročne od 12.06.2004, navrhovateľovi 3/ sumu 301.010,- Sk (9.991,70 eur) s 10 % úrokom z omeškania ročne od 12.06.2004 do zaplatenia a odporcovi 4/ sumu 166.250,- Sk (5.518,48 eur) s 10% úrokom z omeškania ročne od 12.06.2004 do zaplatenia tak, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre ostatných, až do výšky poskytnutého plnenia. Namietli, že im bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť pred súdom konať z dôvodu, že návrh na začatie konania podali na súd prvého stupňa dňa 11.06.2004, veci bola pridelená spisová značka 8C 482/2004, v ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 2. marca 2007 s tým, že nemali vedomosť o procesnom postupe prvostupňového súdu, ktorým vylúčil návrh navrhovateľov 1/ až 4/ na samostatné konanie, keďže ich právnej zástupkyni uvedené uznesenie nebolo doručené. Vo svojom odvolaní uviedli, že napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté o identických navrhovateľoch s identickými žalovanými nárokmi a preto existuje prekážka rozhodnutej veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Namietli, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, nakoľko jeho právny záver, že neukončením konkurzného konania voči úpadcom, nemožno hovoriť o vzniku škody a o rozsahu škody a teda návrh na začatie konania bol podaný predčasne, nie je možné považovať za správny a právne odôvodnený, keďže svoju konštatáciu o predčasnosti podania žaloby neoprel prvostupňový súd o žiadne konkrétne ustanovenie právnej normy. Uviedli, že jasne preukázali vznik škody na ich strane, ako i dôvod uplatnenia jej náhrady voči odporcom, ktorý opreli o konkrétne ustanovenia právnych predpisov, pričom súd prvého stupňa sa v žiadnom prípady nevysporiadal s dôkazmi, o ktoré navrhovatelia počas konania svoj návrh opreli a v jeho odôvodnení sa nenachádza žiadny popis, ako s ich právnou argumentáciou vysporiadal. Poukázali na skutočnosť že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako súd vyhodnotil obsah listu odporcu 2/ zo dňa 25.03.2002, sp. zn. 142/2012 - 115 - iné, z ktorého je možné vyvodiť, že odporca 2/ mal priamu vedomosť o tom, že pôsobenie takzvaných nebankových subjektov na slovenskom finančnom trhu je v rozpore s právnym poriadkom, práve z dôvodu už vytknutej absencie potrebného oprávnenia, keďže mal za to, že podnikaním týchto spoločností, ide o nezákonné zhromažďovanie peňažných prostriedkov od verejnosti a ich investovanie formou činnosti, ktorá je totožná s činnosťou profesionálnych subjektov finančného trhu a zároveň sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril, ako v rámci vyhodnocovania vykonaných dôkazov naložil s uznesením vlády Slovenskej republiky č. 10, ktoré prijal tento kolektívny orgán na svojom zasadnutí dňa 12.01.2000 a z ktorého obsahu vyplýva povinnosť ministra spravodlivosti v spolupráci s ministrom vnútra a ministerkou financií, uskutočniť analýzu legislatívnych možností podnikania subjektov, ktoré poskytujú služby ekvivalentné bankovým, bez príslušného povolenia a navrhnúť legislatívne zmeny obmedzenia tohto podnikania. Odporcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadrili. Odporca 3/ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie je možné priznať úspech Predovšetkým bolo povinnosťou odvolacieho súdu vyporiadať sa s okruhom účastníkov konania na strane navrhovateľov. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.06.2004 podali navrhovatelia 1/ až 35/ návrh na začatie konania, pričom veci bola pridelená spisová značka 8C 482/2004 a ako navrhovateľka 8/ bola označená navrhovateľka 1/ tohto konania (T.. J. V.), odporkyňa 13/ (T. Č.) ako právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ v tejto právnej veci, odporca 17/ (Y. W.), právny predchodca navrhovateľov 5/, 6/ a 7/ a zároveň navrhovateľ 30/ (Y. R.), navrhovateľ 8/ tohto konania. Pozornosti súdu prvého stupňa uniklo, že T.. J. V. udelila splnomocnenie na zastupovanie v konaní dňa 22.04.2003 advokátke JUDr. Zuzane Bejdovej podľa § 24, § 25 O.s.p. (viď č. l. 11 spisu a preto v ďalšom konaní bolo povinnosťou súdu doručovať všetky písomnosti jej splnomocnenej zástupkyni a nie zisťovať jej pobyt prostredníctvom MEO a CEPO, resp. dopytmi na policajné orgány). Napriek tomu, že prvostupňový súd v súčinnosti s advokátkou navrhovateľky 1/ nepostupoval, nevenoval ani pozornosť ním vykonanému zisteniu (potvrdenie o trvalom pobyte navrhovateľky 1/ ešte zo dňa 24.09.2007, viď č. l.78 spisu) že, navrhovateľka 1/ zmenila priezvisko na D., skutočnosť ktorú nepremietol do žiadneho zo svojich rozhodnutí, ktoré v tejto právnej veci vydal. Nesprávny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý riadne splnomocnenej účastníčke konania uznesením zo dňa 20.09.2006, č. k. 8C 77/2007-77 ustanovil na konanie opatrovníčku a v napadnutom rozsudku toto rozhodnutie odôvodnil ust. § 101 ods. 2 O.s.p., ktoré sa však na ustanovenie opatrovníka vôbec nevzťahuje (súd pokračuje v konaní, aj, keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy), nakoľko ustanoviť opatrovníka účastníkovi konania je možné iba v prípadoch, ktoré zákon presne vymedzil v ust. § 29 O.s.p. Podstatou právnej úpravy v ust. § 29 O.s.p. nie je uľahčiť (zjednodušiť) súdu procesný postup, ale to, aby súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka konania tak, ako by takúto povinnosť plnil zmluvný zástupca, teda to, aby bola zabezpečená nielen ochrana záujmov neprítomného účastníka, ale hlavne, aby bola zabezpečená ochrana jeho základných práv, súčasťou ktorých jej aj právo na spravodlivý súdny proces. Ustanovenie opatrovníka je totiž krajným riešením a prichádza do úvahy až potom, keď zlyhali všetky procesné možnosti, ako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom samostatne konať. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že T. Č. splnomocnila JUDr. Zuzanu Bejdovú na zastupovanie v tejto právnej veci dňa 12.03.2004, Y. W. dňa 28.01.2004 a Y. R. dňa 03.05.2004. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka 1/ a navrhovateľ 8/ boli v priebehu celého prvostupňového konania zastúpení advokátkou a preto bolo povinnosťou prvostupňového súdu doručovať všetky písomnosti ich právnej zástupkyni (smrťou navrhovateľov 2/ a 3/, nimi udelené splnomocnenie JUDr. Zuzane Bejdovej zaniklo), pričom z obsahu uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 2. marca 2007, sp. zn. 8C 482/2004, nie je možné zistiť, komu bolo doručené, nakoľko sa v spise doručenky nenachádzajú a najmä v záhlaví tohto uznesenia nie je uvedená ani právna zástupkyňa, ktorá navrhovateľov 1/ až 4/ v konaní zastupovala. Odvolací súd sa však nestotožnil s námietkami odvolateľov, že im bola týmto postupom prvostupňového súdu odňatá možnosť pred súdom konať a zároveň, že prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol o tých istých navrhovateľoch a tých istých žalovaných nárokoch, ako v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C 482/2004-660, keďže ako vyplýva z rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 19. mája 2010, č. k. 8C 482/2004-660, navrhovatelia 1/ až 8/ (resp. pôvodní navrhovatelia 1/ až 4/) účastníkmi tohto konania nie sú a to práve z dôvodu, že prvostupňový súd ich návrh vylúčil uvedeným uznesením na samostatné konanie. Účastníkmi konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C 482/2004 síce boli aj N.. T. Č. (navrhovateľ 12/) a N.. O. Č. (ako navrhovateľ 14/), avšak ako navrhovatelia, ktorí samostatne uplatnili svoj návrh v tomto konaní, pričom v prejednávanej veci sa stali jej účastníkmi ako právni nástupcovia po zomrelej navrhovateľke 2/ T. Č. a preto v žiadnom prípade nemôže ísť o res iudicata, tak ako to nesprávne namietla právna zástupkyňa navrhovateľov 1/ a 8/. Odvolací súd sa zároveň nestotožnil ani s námietkou odvolateľov, že im bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že ich právnej zástupkyni nebolo doručené uznesenie, ktorým bolo prejednanie ich návrhu vylúčené na samostatné konanie. O spojení veci a vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je možné podať odvolanie, keďže ide o otázku, ktorá sa týka vedenia konania ( § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p.) a preto postupoval prvostupňový súd správne, keď o vylúčení návrhu týchto navrhovateľov rozhodol uznesením, proti ktorému odvolanie nepripustil. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľka 2/ zobrala návrh na začatie konania dňa 03.06.2010 späť a žiadala konanie zastaviť. Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Navrhovateľka 2/ vzala návrh späť v čase po rozhodnutí súdu prvého stupňa, avšak predtým ako sa rozsudok súdu prvého stupňa stal právoplatným a vzhľadom na daný dispozičný úkon navrhovateľky 2/ odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú činnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu (orgánov štátu), ako jednej z podmienok zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúci v jeho nečinnosti ohľadne dozoru a dohľadu, ktorý vykonával či vykonáva nad činnosťou investičných spoločností, investičných fondov, správcovských spoločností prostredníctvom T. K. H. Ú. pre K. O., ktorú činnosť mohli vykonávať len tieto spoločnosti v súlade s príslušnými zákonmi. Keďže v prípade X..T..R. N. U..G..C.. H. V. U. C.. S.. L.., H.. U.., sa nejednalo o investičné spoločnosti alebo investičné fondy, zriadené na základe ust. § 2, 3, zák. č. 248/1992 Zb. a nejednalo sa ani o správcovské spoločnosti zriadené podľa ust. zák. č. 385/1999 Z. z., nemali odporcovia ale ani ostatné orgány štátu - Úrad pre finančný trh (B. X. U., na ktorú po zrušení Úradu pre finančný trh prešla jeho pôsobnosť) a ani iný orgán štátu, v zmysle platnej právnej úpravy právo zakázať X..T..R. N. U..G..C.. H. V. U. C.. S.. L.., H.. U.., uzatvárať zmluvy o tichom spoločenstve, resp. zmluvy o pôžičke. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že navrhovatelia slobodne, z vlastnej vôle v rámci zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami, s ktorými uzavreli zmluvy neodporujúce zákonným ustanoveniam Obchodného zákonníka (ktorej právny režim sa riadil ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka) a museli si byť vedomí i toho, že obsahom takéhoto záväzkového vzťahu je na jednej strane záväzok tichého spoločníka poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa s ním na jeho podnikaní a na druhej strane záväzok podnikateľa na vyplatenie časti zisku odvíjajúceho sa od podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania; z tohto dôvodu bola navrhovateľka povinná znášať aj riziko z prípadného finančného neúspechu z tohto záväzku vzniknutého pri podnikaní. Štát v zásade nemá možnosť zasiahnuť do občiansko-právnych, resp. obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov nad rámec ochrany, zaručenej Ústavou SR. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústav Slovenskej republiky). V danom prípade nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporca za škodu podľa citovaného zákonného ustanovenia § 18 zák. č. 58/1969 Zb., nezodpovedá. Nie je možné sa stotožniť s názorom navrhovateľov, že vložením vlastných finančných prostriedkov (úspor) do týchto nebankových subjektov za účelom ich zhodnotenia utrpeli ujmu tým, že odporcovia dôsledne nekonal svoju povinnosť - kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci jemu zverených kompetencií, keďže štát je povinný sa zdržať zásahov do súkromno - právnej oblasti, t. j. do slobodného, súkromného rozhodovania sa fyzických a právnických osôb, nakoľko by im týmto konaním v rozpore s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky zmaril možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a možnosť realizovať svoje práva, uplatňovať nároky vyplývajúce im z dobrovoľne uzavretých zmlúv o tichom spoločenstve a o pôžičke (možnosť na vrátenie vkladu, úrokov a podielu na zisku). Za vecne správny považuje odvolací súd i záver súdu prvého stupňa ohľadne nedostatku zodpovednosti odporcov v tomto konaní podľa § 415 Občianskeho zákonníka a rovnako i právny záver ohľadne vzniku škody, nakoľko porušenie prevenčnej povinnosti, nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Súd prvého stupňa zamietnutím návrhu navrhovateľov ako neopodstatneného z dôvodu, že tu nie je daná zodpovednosť štátu - odporcov podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., vzhľadom na nepreukázanie zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. predovšetkým podmienky nesprávneho úradného postupu štátu resp. jeho orgánov plniacich si svoje úlohy v rámci výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľom vzniknúť uzavretím predmetných zmlúv, ako aj pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch, za daného skutkového stavu rozhodol vecne správne a odvolací súd plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom 1/ až 3/ náhradu trov nepriznal, nakoľko im žiadne nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.