Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/437/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213651 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107213651.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: F.. T. F., bytom O. XX, K., proti odporcovi: Q. J., zastúpená F. Q. Q. J., so sídlom Ž. Z. XX, B., o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. marca 2010 č.k. 21C 80/2007-14 a o návrhu navrhovateľky podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C 80/2007 z dôvodu iniciovania konania o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozhodol, že n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolací súd návrh navrhovateľky na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C 80/2007 z a m i e t a . Uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania o určení, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 vety prvej a ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. zastavil konanie s odôvodnením, že navrhovateľka sa domáhala určenia, že jej právo na odmeňovanie uskutočnené podľa zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špeciálneho súdu podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania, avšak poplatkovú povinnosť za podaný návrh si nesplnila súčasne s podaným návrhom na začatie konania, a preto ju súd vyzval na zaplatenie poplatku v sume X.XXX,XX eur v lehote XX dní od doručenia výzvy a zároveň ju poučil o následkoch nezaplatenia poplatku. Výzva súdu bola navrhovateľke doručená dňa XX.XX.XXXX, navrhovateľka na túto výzvu reagovala podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX, z ktorého je zrejmé, že poplatok za návrh nemieni zaplatiť, pretože podľa jej názoru jej poplatková povinnosť nevznikla, keď osobitná položka 7d Sadzobníka súdnych poplatkov vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania bola zavedená až novelou zákona o súdnych poplatkoch účinnou od 01.01.2009, a ona podala návrh XX.XX.XXXX. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že s týmto názorom navrhovateľky sa nestotožnil, pretože ide o vec súvisiacu s porušením zásady rovnakého zaobchádzania s petitom určovacím a petitom na plnenie, preto bolo povinnosťou navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za návrh v súlade Položkou 1b a 1a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho Prílohu zákona o súdnych poplatkoch, ktorý bol účinný v čase podania návrhu, a to vo výške XX,XX eur a X.XXX,- eur. Uviedol, že súdne poplatky sa nevyberajú len vo veciach výslovne uvedených v ust. § 4 cit. zák., pričom ide o vecné oslobodenie (§ 4 ods. 1) alebo osobné oslobodenie (§ 4 ods. 2) a poukázal na to, že zákon priznáva oslobodenie od platenia poplatkov pri nároku na nemajetkovú ujmu, avšak nie podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z.; zásada rovnakého zaobchádzania vyplýva tiež z ustanovení Zákonníka práce (§ 13 a nasl.) ako všeobecného právneho predpisu vo vzťahu k antidiskriminačnému zákonu, zákon o súdnych poplatkoch priznáva oslobodenie od platenia poplatkov v pracovnoprávnych veciach v iných prípadoch ako je tento. Dospel k záveru, že nie je povinnosťou poplatníka zaplatiť súdny poplatok len v prípadoch ustanovených zákonom a v iných prípadoch, aj keď nie je vec uvedená pod osobitnou položkou, súd vyberie súdny poplatok podľa všeobecnej položky, ktorou je položka 1a a 1b Sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľka však súdny poplatok nezaplatila ani na výzvu súdu. Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť. Namietala, že napadnuté uznesenie jej doposiaľ ani nebolo riadne doručené do vlastných rúk, pretože toto bolo doručené A. Q. v K., ktorý však nesplnomocnila na preberanie zásielok určených pre ňu a tiež z okolností prípadu nevyplýva, že by súd realizoval doručovanie prostredníctvom zamestnávateľa. Žiadala, aby jej bola korešpondencia zo strany súdu doručovaná riadnym spôsobom na adresu jej bydliska. Uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že nemieni súdny poplatok zaplatiť, keď podľa jej názoru bol súdny poplatok nesprávne vyrubený a jeho výška bola stanovená v rozpore s európskou legislatívou. Poukázala na čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000 a uviedla, že uvedená smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky dostatočne transponovaná, nakoľko v zmysle čl. 9 ods. 1 citovanej smernice neboli prijaté dostatočné zmeny slovenského právneho poriadku zabezpečujúce, aby súdne konania boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené porušením zásady rovnakého zaobchádzania, a to predovšetkým v oblasti súdnych poplatkov za takéto žaloby. Domnieva sa, že túto požiadavku prístupnosti súdnych konaní pre všetky osoby spĺňa len oslobodenie takýchto konaní od súdnych poplatkov, resp. stanovenie jednotnej a primeranej čiastky súdneho poplatku za takéto žaloby, bez ohľadu na výšku sumy požadovanej v rámci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla, že diskriminované sú najčastejšie sociálne a ekonomicky najzraniteľnejšie spoločenské skupiny a vysoký súdny poplatok pre ne predstavuje reálnu bariéru ochrany ich práva na rovnosť a na ochranu pred diskrimináciou, preto je vysoko pravdepodobné, že máloktorý z poškodených sa rozhodne podstúpiť súdny spor vzhľadom na demotivujúci prvok, ktorým je nákladnosť súdneho procesu, a naviac výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí výlučne od úvahy súdu. Citovaná smernica vyžaduje, aby porušenie zásady rovnakého zaobchádzania malo pre porušovateľa za následok sankciu, ktorá bude mať pre neho skutočný a odradzujúci účinok, preto ak bude možnosť požadovanej náhrady nemateriálnej ujmy limitovaná výškou súdneho poplatku, nebude nikdy splnený cieľ a účel smernice. Zákonodarca však podľa jej názoru ani tým, že súdne poplatky vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania stanovil na úroveň výšky sadzieb poplatkov vyrubovaných v konaniach na ochranu osobnosti, nevyhovel požiadavke smernice, čo sa týka prístupu všetkých osôb k súdnym konaniam. Ďalej argumentovala tým, že ak v konaní pred vnútroštátnym súdom vyvstanú sporné otázky, ktoré súvisia s právom Európskej únie (v tomto prípade s interpretáciou ustanovenia čl. 9 ods. 1 antidiskriminačnej smernice č. 2000/78/ES), vnútroštátny súd sa môže, či už z vlastnej iniciatívy alebo na podnet účastníkov konania, obrátiť na Súdny dvor so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Dokonca ak sa jedná o potrebu vyriešenia predbežnej otázky pred vnútroštátnym súdom najvyššej inštancie, takýto súd je povinný obrátiť sa so žiadosťou o konanie o predbežnej otázke na Súdny dvor. Rozhodnutie Súdneho dvora o tejto otázke má v tomto konaní zásadný význam po právnej stránke a súd prvého stupňa tak podľa jej názoru pochybil, keď otázku súdneho poplatku neskúmal v režime prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, pričom správne mal podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Zdôraznila, že zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a nevyporiadaním sa s jej návrhom na položenie prejudiciálnej otázky bolo vnútroštátnym súdom porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie. Záverom dodala, že trvá na tom, že právna úprava určujúca výšku súdneho poplatku za konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona, tak v znení účinnom do 31.12.2008 ako aj v platnom znení, je v rozpore s čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000 a žiada, aby podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie prerušil a podal Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v nasledovnom znení: 1. Či sa má čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES vykladať tak, že súdne konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania majú byť oslobodené od súdnych poplatkov, resp. že súdne poplatky majú byť primerané povahe tohto konania a teda výrazne nižšie ako napr. v súdnych sporoch na plnenie? 2. Či ustanoveniu čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES vyhovuje vnútroštátna úprava Slovenskej republiky, podľa ktorej sú návrhy vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, pri ktorých sa uplatňuje aj náhrada nemajetkovej ujmy, podané do 31.12.2008 spoplatnené jednak pevnou sadzbou sumou XX,- eur za určovaciu žalobu a jednak za žalobu na plnenie sumou vo výške X % z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy? 3. Či nie je prekážkou prístupu obetí diskriminácie k súdnym konaniam povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorý sa vymeriava z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď podľa antidiskriminačného zákona, ktorým bola implementovaná smernica č. 2000/78/ES, o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhoduje súd na základe svojej úvahy? 4. Či ustanoveniu čl. 9 ods. 1 cit. smernice neodporuje právny stav vo vnútroštátnom poriadku Slovenskej republiky, kedy za žaloby podané do 31.12.2008 sa vyberajú súdne poplatky takmer v dvojnásobnej výške (XX,- eur + X % zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy) ako za žaloby podané po 1.1.2009 (XX,- eur + X % zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy), keďže smernica č. 2000/78/ES bola do nášho právneho poriadku implementovaná v podobe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004, teda s účinnosťou od tohto dátumu by mali všetky osoby, ktoré sa domáhajú ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, mať rovnakú možnosť v prístupe k súdnemu konaniu? Ďalej vo svojom odvolaní zotrvala na námietkach uvedených aj v jej písomnom podaní zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým reagovala na výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. XCdo XX/XXXX namietala, že do XX.XX.XXXX v Sadzobníku súdnych poplatkov neexistovala osobitná položka pre konania vo veciach podľa antidiskriminačného zákona, a preto jej poplatková povinnosť nevznikla. V závere odvolania uviedla, že z dôvodu právnej istoty dňa XX.XX.XXXX zaplatila súdny poplatok v sume XX,XX eur (keďže súd vyrubil súdny poplatok jednak za žalobu o určenie a jednak za žalobu na plnenie) za návrh o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania o určovacom petite návrhu nie je vecne správne, avšak vo zvyšnej časti je vecne správne z dôvodov nižšie uvedených. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie; názov Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa používal do 30.11.2009.) Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Keďže súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu navrhovateľky na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, odvolací súd bol tak povinný v prvom rade zaoberať sa týmto návrhom navrhovateľky a rozhodnúť o ňom. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Aj z článku 267 ZFEÚ vyplýva, že otázka, či vnútroštátny súd alebo sudca predložia prejudiciálnu otázku, alebo nie, sa rieši na základe jeho úsudku a subjektívneho presvedčenia opierajúceho sa o skutkové a právne okolnosti prípadu, ktorý tento súd prejednáva a rozhoduje, samozrejme okrem prípadov, kedy má povinnosť tak urobiť. Podľa toho sa rozlišuje fakultatívne a obligatórne konanie o predbežnej otázke. Inak povedané, aby si vnútroštátny súd mohol zvážiť možnosť obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o prejudiciálne konanie, nesmie ísť o súd posledného stupňa v rámci inštančného postupu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok a nesmie ísť o otázku platnosti úniového práva, ale výlučne o otázku výkladu práva Únie. V právnom poriadku Slovenskej republiky sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p., pretože z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania. To znamená, že v prípade, ak je proti rozhodnutiu súdneho orgánu, ktorý rozhoduje vo veci samej, t. j. meritórne, prípustné dovolanie, taký súdny orgán nemá povinnosť obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Súdny dvor ďalej vo svojej judikatúre (vec 283/81 CILFIT) zadefinoval tri situácie, za ktorých aj ten súdny orgán, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. V prvom prípade ide o situáciu, ak otázka nie je relevantná a je zjavne neopodstatnená vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, teda keď odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu. V druhom prípade ide o situáciu, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade. V treťom prípade pôjde o situáciu, ak je výklad či adekvátna aplikácia úniového práva natoľko zrejmá a zjavná, že nie je potrebné „obťažovať“ Súdny dvor žiadosťami o výklad. V istých prípadoch sa však vnútroštátny súd v rámci prebiehajúceho konania musí obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, nemá teda možnosť posúdiť danú otázku sám a zvážiť, či sa na Súdny dvor obráti, alebo nie. Je to v prípade, keď vnútroštátny súd v ktoromkoľvek článku inštančného postupu dospeje k názoru, resp. vznikne dôvodná pochybnosť o platnosti/neplatnosti úniového právneho aktu, pretože vysloviť neplatnosť takého aktu môže len Súdny dvor, alebo v prípade ak sa národný súd zamýšľa odchýliť od konštantnej judikatúry Súdneho dvora, alebo v prípade ak súdu poslednej inštancie vyvstane otázka výkladu úniového práva a na túto otázku sa nevzťahuje žiadna z výnimiek z povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie tak ako boli uvedené vyššie. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci neprináleží odvolaciemu súdu povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku vyvolanú návrhom navrhovateľky Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a nejde tu ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu čl. 9 ods. 1 smernice č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, preto nebolo potrebné v danom prípade ďalej skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Keďže odvolaciemu súdu zostala fakultatívna možnosť rozhodnúť o predložení, resp. nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, v ďalšom kroku skúmal potrebnosť a odôvodnenosť jej predloženia, ako aj prípadnú spornosť výkladu namietaného ustanovenia smernice. Podľa čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, členské štáty zabezpečia, aby súdne a/alebo správne konania vymáhania povinností podľa tejto smernice, keď to považujú za vhodné aj vrátane zmierovacieho konania, boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu opomenutia uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, a to aj keď sa už skončil vzťah, v ktorom sa napadnutá diskriminácia vyskytla. Podľa § 9 ods. 1 - 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a noviel (antidiskriminačný zákon) každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov (Pozn.: napr. Zákonník práce) nie je týmto zákonom dotknuté. Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Podľa § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 citovaného zákona za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom do 31.12.2008) poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6% z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi poplatok je X.XXX,- Sk (t. j. XX,XX eur). Podľa položky 7d písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom od 1.1.2009) poplatok z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona s náhradou nemajetkovej ujmy je XX eur a X% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. (Pozn.: Týmto osobitným zákonom je antidiskriminačný zákon.) Pokiaľ ide o samotné prejudiciálne konanie, predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov. Súdny dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom, ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. V posudzovanom prípade sa navrhovateľka domáha položenia otázok typu, či je potrebné vykladať čl. 9 ods. 1 citovanej smernice tak, že konania pred vnútroštátnymi súdmi súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania majú byť oslobodené od súdnych poplatkov, resp. súdne poplatky majú byť primerané povahe týchto konaní, alebo či je možné citovanú smernicu vykladať tak, že bráni aplikácii zákona o súdnych poplatkoch vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania a povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorý sa vymeriava z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak predstavuje prekážku prístupu obetí diskriminácie k súdnym konaniam, a pod. Vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu, posudzujúc návrh navrhovateľky z hľadiska predmetu, prípustnosti a formulácie prejudiciálnej otázky, bolo by možné považovať navrhované otázky za prípustné, avšak z hľadiska potreby, nevyhnutnosti a opodstatnenosti ich zodpovedania pre vynesenie rozsudku vo veci samej je nutné konštatovať, že sú irelevantné, nadbytočné a spôsobili by neodôvodnené predĺženie konania. V súvislosti s transponovaním smernice 2000/78/ES z 27. novembra 2000 treba vychádzať zo skutočnosti, že táto smernica bola riadne prevzatá do nášho právneho poriadku v znení zákona č. 365/2004 Z. z. - tzv. antidiskriminačný zákon, ktorý presne tak ako citovaná smernica v čl. 9 ods. 1, vo svojom ustanovení § 9 priznáva každému ( „všetkým osobám“ ako uvádza smernica), kto je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, právo domáhať sa svojich práv na súde. Je nevyhnutné zdôrazniť, že citovaná smernica nemá žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá pre uplatnenie týchto práv vo vnútroštátnych konaniach a už vôbec jej znenie nezasahuje do fiškálnych záujmov členského štátu na vyberaní súdnych poplatkov za takéto návrhy a také niečo nie je možné ani z účelu ani zo samotného textu tohto úniového aktu vyvodiť. Ak teda sama smernica právo na bezplatné súdne konanie v diskriminačných veciach negarantuje, v nesúlade s ňou sa nemôže ocitnúť vnútroštátna právna úprava len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie ustanovuje súdne či iné poplatky. Zákon o súdnych poplatkoch preto nemôže (a ani nemohol) byť transponovaním citovanej smernice dotknutý v tom zmysle ako naznačila navrhovateľka, že tieto konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania by mali byť oslobodené od súdnych poplatkov a to či už úplne alebo čiastkovo, resp. že by mali byť primerané povahe týchto konaní a teda výrazne nižšie ako napr. v súdnych sporoch na plnenie, nakoľko otázka spoplatnenia jednotlivých úkonov je ponechaná na vnútroštátnu úpravu toho ktorého členského štátu. Tým je jednoznačne zodpovedaná prvá navrhovaná prejudiciálna otázka. Pokiaľ ide o druhú a tretiu otázku, znenie ktorých navrhla navrhovateľka, tam, kde neexistuje úniová úprava procesných podmienok a pravidiel pre uplatnenie úniových nárokov, riadia sa tieto podmienky a pravidlá vnútroštátnymi procesnými predpismi. Pri aplikácii vnútroštátnych procesných pravidiel v týchto konaniach musia však národné súdy rešpektovať dve základné úniové požiadavky na aplikáciu vnútroštátnych procesných predpisov a to jednak požiadavka ekvivalencie (nediskriminácie) a jednak požiadavka efektívnosti (vec 33/76 Rewe, vec 45/76 Comet, vec 246/09 Bulicke). Požiadavka ekvivalencie znamená, že procesné podmienky uplatňovania úniových nárokov nesmú byť nepriaznivejšie než procesné podmienky uplatňovania podobných nárokov založených na čisto vnútroštátnom práve. Požiadavka efektívnosti znamená, že procesné podmienky uplatňovania nárokov založených na úniovom práve nesmú byť také, že by prakticky ich uplatnenie znemožňovali, príp. nadmieru sťažovali, avšak ani táto požiadavka sa neaplikuje automaticky a absolútne, pokiaľ jej predchádza záver, že sú dodržané základné zásady vnútroštátneho súdneho procesného systému. V danom prípade teda treba vykladať čl. 9 ods. 1 smernice v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého prejednanie návrhu súvisiaceho s porušením zásady rovnakého zaobchádzania je podmienené zaplatením súdneho poplatku vo výške v prípade ak bol podaný do XX.XX.XXXX sumou XX,XX eur a sadzbou X % z nemajetkovej ujmy, a ak bol podaný po X.X.XXXX sumou XX eur a sadzbou X % z nemajetkovej ujmy, pod podmienkou, jednak že spoplatnenie tohto konania nie je menej výhodné ako spoplatnenie vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy v danej oblasti, a jednak že určenie výšky súdneho poplatku nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných smernicou. Konanie vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého zaobchádzania je osobitým konaním, ktoré by sa dalo svojím charakterom prirovnať ku konaniu o ochranu osobnosti. V obidvoch prípadoch sa celková výška súdneho poplatku odvíja okrem pevne stanovenej sumy za určovací návrh najmä od výšky požadovanej nemajetkovej ujmy, to znamená, závisí od úvahy konkrétneho účastníka akú vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatní a čo považuje za dostačujúce. Konkrétnu sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí po vykonaní dokazovania súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, pričom platí, že právo na náhradu škody tým nie je dotknuté. Za konanie o ochranu osobnosti zákon o súdnych poplatkoch stanovuje osobitnú sadzbu (položka 7b Sadzobníka súdnych poplatkov) a to za určovací návrh XX eur a ak je návrh spojený aj s náhradou nemajetkovej ujmy, súdny poplatok sa vyrubí sadzbou X % z požadovanej náhrady v peniazoch, pričom však v minulosti sa táto sadzba menila, napr. v roku XXXX to bolo X %, do XX.X.XXXX dokonca X % a od X.X.XXXX sú to X %. Pokiaľ ide o spoplatnenie návrhov v tzv. antidiskriminačných konaniach v čase do XX.XX.XXXX zákon o súdnych poplatkoch celkom jasne upravoval, že podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6% z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi poplatok je X.XXX,- Sk (t. j. XX,XX eur). Uvedený spôsob vyrubenia poplatku bol vzhľadom k tomu, že osobitná sadzba pre takéto konania v zákone ustanovená nebola, celkom zjavne pokrytý v rozhodnom čase citovanou položkou 1 písm. a) a b) sadzobníka a to bez použitia akejkoľvek analógie. Od X.X.XXXX bola do zákona zavedená osobitná sadzba aj pre tieto konania a súdny poplatok sa vyrubuje rovnakým spôsobom ako v konaní o ochranu osobnosti aj vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (t .j. XX eur + X % z uplatnenej nemajetkovej ujmy). Z toho je evidentné, že požiadavka ekvivalencie je v danom prípade splnená. Pokiaľ ide o požiadavku efektívnosti, aby teda inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, zákon o súdnych poplatkoch v ustanovení § 4 ods. 1 taxatívne vymenúva konania, ktoré sú od súdneho poplatku oslobodené ex lege (zákonné vecné oslobodenie) a v ustanovení § 4 ods. 2 osoby, ktoré sú od poplatku oslobodené ex lege (zákonné osobné oslobodenie). Aby štát garantoval prístup k súdnej ochrane aj pre tých, ktorým sociálna situácia skutočne neumožňuje zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, ktorým sa zjavne odôvodnene domáhajú ochrany svojich práv na súde, pre ten účel obsahuje právny poriadok Slovenskej republiky inštitút priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ak to pomery konkrétneho účastníka odôvodňujú. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia občianskeho súdneho poriadku. V rámci garantovaného práva na súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia vyššie uvedených zákonných predpokladov. Z tohto hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Právo na spravodlivý proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie. S ohľadom na uvedené, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje možnosti ako sa možno „bremena“ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh zbaviť, ak však účastník nespĺňa zákonom stanovené podmienky, ostáva mu len povinnosť zákonom stanovený súdny poplatok zaplatiť, pričom pri dodržaní takéhoto postupu tu nemožno hovoriť ani o odňatí možnosti konať pred súdom, ani o denegatio justitiae, teda odopretí spravodlivosti. Odvolací súd ďalej poznamenáva, pokiaľ ide o štvrtú navrhovanú prejudiciálnu otázku v znení, či citovanej smernici neodporuje právny stav, kedy sa za žaloby podané do XX.XX.XXXX vyberal iný súdny poplatok ako za žaloby podané po X.X.XXXX, že je potrebné poukázať aj na vyššie uvedenú argumentáciu a zároveň aj na zásadu aplikácie právnych predpisov v ich aktuálne platnom a účinnom znení, ako aj na zásadu zákazu retroaktivity, s čím sa bez ďalších pochybností vysporiadal aj zákonodarca, keď v ustanovení § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 stanovil, že za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci pri eurokonformnej aplikácii vnútroštátnych pravidiel neexistuje v Slovenskej republike žiadna prekážka prístupu k súdnej ochrane pre obete diskriminačného konania, ktorá by bola v rozpore s právom Únie. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol, že nepožiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, čím nie je daný dôvod pre obligatórne prerušenie konania zo strany odvolacieho súdu, a preto návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietol. Navrhovateľka namietala v odvolaní, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa jej nebolo riadne doručené a z obsahu spisu je zrejmé, že doručenka z tejto zásielky založená v spise neobsahuje potvrdenie prevzatia zásielky navrhovateľkou, ale túto prevzal splnomocnenec A. Q. v K.. Táto námietka navrhovateľky však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia a ani na včasnosť podania odvolania. Námietky navrhovateľky týkajúce sa nesprávneho vyrubenia, resp. nesprávnej výšky súdneho poplatku posúdil ako nedôvodné, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh za určovací petit v sume XX,XX eur a za petit na plnenie v sadzbe X% z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. spolu v sume X.XXX,XX eur. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia súdom prvého stupňa a pokiaľ navrhovateľka v odvolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z XX.XX.XXXX sp. zn. XCdo XX/XXXX, toto rozhodnutie nemožno aplikovať na daný prípad, pretože nejde o súdne konanie, ktoré by nebolo uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), pretože ide o konanie uvedené pod položkou 1a a 1b Sadzobníka. Z obsahu spisu odvolací súd však zistil, že navrhovateľka zaplatila dňa XX.XX.XXXX na účet súdu súdny poplatok v sume XX,XX eur, ktorá zodpovedá výške súdneho poplatku za určovací petit návrhu tak, ako uviedla navrhovateľka aj vo svojom odvolaní. Navrhovateľka si v danom prípade uplatnila návrhom na začatie konania nárok na určenie, že jej odmeňovanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a nárok na peňažné plnenie titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré sú samostatnými nárokmi, čo vyplýva aj zo spôsobu ich spoplatňovania, keď na petit na plnenie sa vzťahuje percentuálne stanovená sadzba súdneho poplatku a pre petit určovací, vzhľadom na to, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi, je stanovený súdny poplatok sumou XX,XX eur. Samostatnosť týchto nárokov možno vyvodiť aj z § 9 zák. č. 365/2004 Z.z., upravujúceho nároky vyplývajúce z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, podľa ktorého sa možno domáhať najmä, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie, a ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, možno sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ktorý stav je rozhodujúci pre rozhodnutie (§ 154 ods. 1 O.s.p.), bol navrhovateľkou zaplatený súdny poplatok za určovací petit, neboli v čase rozhodovania odvolacieho súdu splnené v tejto časti uplatneného nároku podmienky pre zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, v časti zastavenia konania o určení, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. a vo zvyšnej časti uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 O.s.p., keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa v tejto časti v správnej výške vyrubil súdny poplatok za návrh na začatie konania, ktorý však navrhovateľka napriek výzve súdu nezaplatila. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.