Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/381/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107239325 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107239325.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľa: C.. C. J., J. E. J., P. X, zast. Mgr. Pavlom Hosom, advokátom v Bratislave, Jasovská 23, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody vo výške 251.890 €, na odvolanie navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 21.3.2011 č. k. 17C 161/2007 - 139 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 25.000 € a náhradu trov konania 6.236,36 € a vo zvyšku žalobný návrh zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že v posudzovanej veci bolo nesporne preukázané, že uznesením Prezídia PZ Úradu boja proti korupcii zo dňa 30.6.2004 bolo proti navrhovateľovi začaté trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a podvodu. Uznesením OS v Trenčíne zo dňa 4.7.2004 bol navrhovateľ vzatý do väzby, ktorá trvala od 1.7.2004 do 5.1.2005. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 15.5.2006 bolo trestné stíhanie proti navrhovateľovi zastavené, pretože skutok nebol trestným činom a ani nebol dôvod na postúpenie veci. - 2 - Navrhovateľ v konaní preukázal, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľa, na jeho postavenia v spoločnosti a v tomto konkrétnom prípade aj na jeho ďalšie uplatnenie v pracovnej oblasti, vzhľadom na skutočnosť, že povolanie advokáta, ktoré v súčasnosti vykonáva podlieha do veľkej miery "kontrole" verejnosti, skutočnosť, že navrhovateľ bol v minulosti spájaný s protizákonnou činnosťou v organizovanej skupine, môže aj v budúcnosti spôsobiť jeho vylúčenie z možnosti uchádzať sa resp. poskytovať právne služby klientovi, keďže stále existujú informácie, napr. printových médií, ktoré hovoria o jeho údajnej trestnej činnosti. Naviac ako v minulosti trestne stíhaná osoba je evidovaný v registri vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní, kde sú priložené jeho fotografie a odobraté odtlačky prstov, pričom tieto skutočnosti musí po celý ďalší život akceptovať a zmieriť sa s nimi. Podľa názoru súdu prvého stupňa citeľným zásahom do osobnostnej sféry navrhovateľa, do jeho rodinného života, s priamym dopadom na jeho najbližších bola aj skutočnosť, že navrhovateľ sa pre väzbu nemohol zúčastniť svojej promócie a tiež svadby sestry, pričom je potrebné vziať do úvahy, že ide o udalosti v živote človeka výnimočné. Neúčasť na promócii mohol navrhovateľ pociťovať ako skutočnosť ponižujúcu jeho osobu v očiach spolužiakov, budúcich kolegov a tiež pedagógov. Pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľa v spoločnosti, vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd prvého stupňa mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zníženie spoločenského postavenia navrhovateľa sa podľa výsledkov dokazovania prejavilo v pochybnostiach okolia o bezúhonnosti navrhovateľa, o jeho cti a charaktere a v obave zo spolupráce s ním ako advokátom. Za podstatné považoval to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi v súvislosti s väzobným trestným stíhaním a pobytom v zariadení pre výkon väzby, a s tým spojené prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľovi nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú 5Co 381/11 - 177 - 3 - z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Trestné stíhanie navrhovateľa, počas ktorého bol podrobený aj väzbe, predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval navrhovateľ veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes. Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči jeho osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. V prejednávanej veci súd prihliadol aj na znenie § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, čo v danom prípade predstavuje sumu vo výške 3 004, 03 € (90 499,50 Sk), pričom súd v rámci výpočtu tejto sumy vychádzal zo skutočnosti, že počet dní pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa je 189 (01.07.2004 až 05.01.2005) a priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola v roku 2003 stanovená sumou 14 365 Sk. Vzhľadom na skutočnosť, že nemajetková ujma navrhovateľovi bola spôsobená rozhodnutím podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie je súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy viazaný zákonom stanovenou hranicou určujúcou jej minimálnu výšku, pričom rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy nad rámec tohto kritéria je ponechaný na úvahe súdu, ktorá ale musí mať oporu v zhodnotení zákonných predpokladov podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z uvedeného je zrejmé akou úvahou sa súd prvého stupňa pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy spravoval, ktoré skutočnosti ustálené vykonaným dokazovaním vzal pri rozhodovaní do úvahy, keďže na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal v konaní taký zásah do jeho osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení - 4 - jeho dôstojnosti, resp. vážnosti v spoločnosti vzniknutý v dôsledku nezákonného rozhodnutia, v miere odôvodňujúcej oprávnenosť jeho nároku, vo výške ktorú súd so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo posúdil ako adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím. Vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je neprimeraná následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ poukázal na to, že základ nároku bol preukázaný a preto súd sa mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy riadiť ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Priznaný nárok však tomuto ustanoveniu nezodpovedá, nakoľko nezohľadňuje osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezohľadňuje závažnosť následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Aj keď od udalostí ubehlo už sedem rokov navrhovateľ sa dodnes stretáva s negatívnymi prejavmi vyvolanými týmto rozsahom a to jednak v oblasti súkromnej tak aj pracovnej. Výška priznanej nemajetkovej ujmy, vzhľadom na zhora uvedené teda nie je primeraná zásahu ako aj okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, keďže v prejednávanej veci bola intenzita zásahu značná a navrhovateľ nedal podnet na to, aby bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a aby bol vzatý do väzby. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a priznal mu celú ním uplatnenú náhradu. Odporca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie za nepresvedčivé majúc za to, že vykonané dokazovanie náležite nepreukázalo existenciu nároku pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda značný zásah do osobnostných práv navrhovateľa a zároveň výška súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľná bez existencie úvahy na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Opätovne dôvodil tým, že súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy právnu argumentáciu odporcu, týkajúcu sa neexistencie neoprávneného zásahu, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ohľadom vzťahu medzi individuálnym záujmom fyzickej osoby a vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Súd prvého 5Co 381/11 - 178 - 5 - stupňa vo svojom rozsudku poukazuje na právny názor odvolacieho súdu, tento však poukázal na viaceré formy náhrady nemajetkovej ujmy, nielen na peňažnú formu ako to uvádza prvostupňový súd. Súdom priznanú náhradu hoci v podstatne nižšej výške, ako bola navrhovateľom navrhovaná, považoval odporca za neprimeranú, nedôvodnú a to vzhľadom na osobu navrhovateľa a výpovede svedkov a ďalej nepreskúmateľnosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd preskúmal vec v medziach podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú: a/ nezákonným rozhodnutím b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad zák. č. 514/2003 Z.z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Správne interpretoval aj ust. § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, keď nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného - 6 - rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Preto je správny výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin a zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Toľko chcel odvolací súd uviesť k odvolaniu odporcu. Predpokladom zodpovednosti štátu voči tomu na kom bola väzba vykonaná je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol oslobodený spod obžaloby. Nárok na odškodnenie mu patrí aj vtedy, keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu závažnú. Rozhodujúce je však objektívne hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Navrhovateľ sa dostal do väzby tesne po skončení vysokej školy, kde strávil 6 mesiacov. Nemohol sa zúčastniť na vlastnej promócii, ani na svadbe svojej sestry, ktorá sa uskutočnila v tomto období. Takýto zásah do práva na česť a dôstojnosť a súkromie by za značnú ujmu považovala aj každá iná fyzická osoba v rovnakom spoločenskom postavení. Navrhovateľ bol dostatočne identifikovateľný hoci nie v tlači, ale jeho neprítomnosťou na promóciách či rodinnej udalosti, kde sa dôvod jeho neúčasti určite rozšíril. Tento neoprávnený zásah mal značný dopad aj na ďalší jeho konkrétny život ako advokáta, keďže išlo o väzobne stíhaného právnika. Ani odvolaciemu súdu sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejavilo s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce a preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje za oprávnené. 5Co 381/11 - 179 - 7 - Výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Hoci na danú vec je nepoužiteľné ust. § 17 ods. 3 až 5 zák. č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na § 27b ods. 1 (prechodné ustanovenie) cit. zák., napriek tomu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi prvostupňového súdu. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Súd prvého stupňa správne prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, že konaním odporcu došlo v značnej miere k zníženiu navrhovateľovej dôstojnosti v spoločnosti a že teda navrhovateľovi vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a rovnako sa stotožnil aj s priznanou výškou peňažného zadosťučinenia a to s ohľadom na vek, postavenie navrhovateľa v spoločnosti, začínajúcu profesijnú kariéru, ktorú by ako právnik nemal začínať väzbou, polročné obmedzenie osobnej slobody, ako aj závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení vzhľadom na profesijnú orientáciu. Nezostalo preto iné, než napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach (vyhovujúcej i zamietajúcej) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. V odvolacom konaní mal každý z účastníkov len čiastočný úspech a preto odvolací súd vyslovil, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.) Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.