Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/32/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108214130 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108214130.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľov: X/ Z. P.H., narodená XXXX, bytom O. XX, XXX XX E., 2/ Z.. C. C., narodený XXXX, bytom E. XX, XXX XX D., 3/ Z. Q., narodená XXXX, bytom Z. XX, XXX XX E., 4/ B. A., narodená XXXX, bytom Z. XX, XXX XX E., všetci zastúpení: Ing. Josef Havel, bytom Pellicova 35, 602 00 Brno, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava o zaplatenie odškodnenia, na odvolanie navrhovateľov v 1. - 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.10.2010, č.k. 16C 83/2008-216, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia v 1. - 4. rade domáhali zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť im odškodnenie za nehnuteľnosti zanechané ich právnymi predchodcami na Zakarpatskej Ukrajine ( bývalej Podkarpatskej Rusi ), za ktoré mali byť ich právni predchodcovia odškodnení podľa medzinárodnej zmluvy 186/19746 Sb.. Navrhovateľka v 1. rade po zohľadnení vyplateného odškodnenia v sume XX.XXX Kčs žiadala priznať finančnú čiastku vo výške XXX.XXX,XX euro ( pozostávajúcu zo sumy vo výške XXX.XXX,XX euro uplatnenú titulom odškodnenia za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Ukrajine jej rodičmi M.. B. C. a Z. C. a zo sumy vo výške XXX.XXX,XX euro uplatnenú titulom odškodnenia za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Ukrajine jej bratom N. C.) s úrokom z omeškania vo výške 18% zo sumy XX.XXX,XX euro odo dňa 19.03.1992 do zaplatenia, navrhovateľ v 2. rade žiadal priznať finančnú čiastku vo výške XXX.XXX,XX euro ( uplatnenú titulom odškodnenia za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Ukrajine jeho otcom M.. C. ) spolu s úrokom z omeškania vo výške 18% zo sumy XX.XXX,XX euro odo dňa 19.03.1992 do zaplatenia, navrhovateľka v 3. rade po zohľadnení vyplateného odškodnenia vo výške XX.XXX Kčs žiadala priznať finančnú čiastku vo výške XX.XXX,XX euro s úrokom z omeškania vo výške 18% zo sumy XX.XXX,XX euro odo dňa 19.03.1992 do zaplatenia a navrhovateľka v 4. rade po zohľadnení vyplateného odškodnenia vo výške XX.XXX Kčs žiadala priznať finančnú čiastku vo výške XX.XXX,XX euro s úrokom z omeškania vo výške 18% zo sumy XX.XXX,XX euro odo dňa 19.03.1992 do zaplatenia; v prípade navrhovateliek v 3. a 4. rade sa jednalo o odškodnenie za nehnuteľný majetok na území Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý na ne, vtedy ešte ako neplnoleté dcéry prepísali ich rodičia. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil čl. 2 ods. 2, čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, § 7 ods.1, 3 O.s.p., § 4 ods. 2 Vládneho nariadenia č. 8/1947 Sb., § 1 ods. 1, 2, § 3, § 4 ods. 1 zák. č. 42/1958 Zb., § 1 ods. 1, 2, 3, § 2 ods. 1, 2, § 3 vyhl. Ministerstva financií č. 159/1959 Ú.V. kedy s prihliadnutím na právnu argumentáciu navrhovateľov o tom, že Vyhláška Ministerstva financií číslo 159/1959 Ú.v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb. týkajúcich sa Zakarpatskej Ukrajiny bola vydaná v rozpore so zákonom a medzinárodnou zmluvou, je diskriminačná a mala byť zrušená dospel k záveru, že všeobecný súd nemá právomoc v konaní o priznaní nároku na odškodnenie rozhodnúť o zrušení vyhlášky, respektíve vyhlásiť, či predmetná vyhláška je v rozpore s medzinárodnou zmluvou. V odôvodnení poukázal na to, že všeobecný súd v občianskom súdnom konaní prejednáva a rozhoduje spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. V danom prípade bola navrhovateľom v 1., 3. a 4. rade priznaná náhrada za nehnuteľný majetok na Zakarpatskej Ukrajine Povereníctvom financií - Oblastným likvidátorom v Bratislave po preskúmaní zákonných podmienok a podľa stále platných právnych predpisov. Navrhovateľovi v 2. rade resp. jeho právnemu predchodcovi M.. P. C. náhrada poskytnutá nebola z dôvodu nesplnenia stanovených zákonných podmienok, keď tento dňa 17.6.1960 požiadal o vrátenie prihlášky z roku XXXX a následne dňa 19.07.1960 podaná prihláška bola podaná už po lehote stanovenej v zákone. Súd v tejto súvislosti napokon konštatoval, že doposiaľ platné predpisy upravujúce odškodnenie právnych predchodcov navrhovateľov - zák.č. 42/1958 Zb. o úprave niektorých nárokov súvisiacich so zjednotením Ukrajiny s Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou a Vyhláška Ministerstva financií č. 159/1959 Ú.v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb. neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým náhrada už bola poskytnutá, alebo osôb, ktoré podmienky na poskytnutie náhrady - odškodnenia nespĺňali. Konanie o poskytnutie odškodnenia za nehnuteľný majetok na zakarpatskej Ukrajine bolo skončené v roku 1962 a nároky bývalých obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny boli usporiadané podľa platných právnych predpisov, ktoré neboli zrušené a ani zmenené. Pri posudzovaní nárokov navrhovateľov z hľadiska možného nesprávneho úradného postupu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľmi označený odporca ako ústredný orgán štátu konajúci v mene Slovenskej republiky t.j. Ministerstvo financií Slovenskej republiky môže v rámci svojej kompetencie vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môže vykonávať. V prejednávanej veci Ministerstvo financií Slovenskej republiky v rámci svojej kompetencie nebolo oprávnené nad rámec zásad stanovených Vládou upraviť a určiť iné podmienky na poskytnutie odškodnenia, pretože by postupovalo v rozpore so zákonom. Súd prvého stupňa sa pri zohľadnení § 1, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z. nestotožnil s tvrdením navrhovateľov v 1. až 4. rade, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky je v konaní za neposkytnutie odškodnenia nad stanovený rámec zodpovedné z dôvodu, že Ministerstvu financií Slovenskej republiky nebola daná právomoc o tejto otázke konať a rozhodnúť. Na základe uvedených právnych záverov mal po vyhodnotení vykonaného dokazovania za to, že navrhovatelia v konaní nepreukázali zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcu, a teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom odporcu a vznikom škody, ktorá mala na strane navrhovateľov vzniknúť. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovatelia v 1. až 4. rade v konaní zároveň nepreukázali dôvodnosť nároku na odškodnenie ( ktoré už bolo navrhovateľom v 1., 3. a 4. rade priznané ) a na zmenu rozhodnutia v súvislosti s nárokom navrhovateľa v 2. rade, keď odškodnenie nebolo jeho právnemu predchodcovi priznané. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešnému odporcovi, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, toto právo nepriznal. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia v 1. - 4. rade poukazujúc na to, že súd prvého stupňa sa v konaní nezaoberal súladom vyhl. Ministerstva financií č. 159/1959 Ú.v. so súčasným právnym poriadkom i napriek tomu, že návrh poukazuje na porušovanie základných ľudských práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv. Slovenská republika tým, že sa dodnes odvoláva na platnosť vyhlášky Min. financií č. 159/1959 Ú.l. ( ktorá bola v Českej republike zrušená a v súčasnosti prebieha odškodňovanie podľa zák. č. 212/2009 Sb.), sa od 01.01.1992 až do súčasnosti dopúšťa nesprávneho úradného postupu a poškodzuje navrhovateľov v ich právach. Pokiaľ by sa súd zaoberal súladom označenej vyhlášky s právnym poriadkom, musel by nutne dospieť k tomu, že táto svojimi ustanoveniami porušuje niekoľko ustanovení Dohovoru, ktorý je jedným zo základných kameňov slovenského právneho systému. V zmysle § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, za ktorý sa považuje i porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote , nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Odvolatelia boli toho názoru, že Okresný súd Bratislava I mal predložiť otázku platnosti vyhl. č. 159/1959 Ú.v. k posúdeniu priamo Ústavnému súdu Slovenskej republiky a mal podať návrh na zrušenie diskriminačných ustanovení ( čl. 130 ods.1 Ústavy SR ). V odvolaní napokon zopakovali historický vývoj prípadu a k prípadu sa vzťahujúcu právnu úpravu. V doplnení odvolania navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrhu navrhovateľov v 1.-4. rade vyhovie. V podaní zo dňa 14.09.2011 navrhovatelia poukázali na pripojené stanovisko verejného ochrancu práv A.. X. Z. zo dňa 29.09.2004 týkajúceho sa náhrady za nehnuteľný majetok zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine po jej pripojení k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike po roku 1945 a navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne aby konanie prerušil a podal návrh k Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zrušenie niektorých diskriminačných ustanovení vyhlášky Ministerstva financií č. 159/1959 Sb., alebo celej vyhlášky. Dňa 10.07.2012 k odvolatelia predložili Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26.06.2012 sp.zn. I.ÚS 2050/11. Odporca sa k odvolaniu a jeho doplneniam písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 v spojení s § 372t O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na vyplatenie odškodnenia za nehnuteľnosti zanechané právnymi predchodcami navrhovateľov v 1. - 4. rade na Zakarpatskej Ukrajine, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia v 1. - 4. rade domáhali zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť im odškodnenie za nehnuteľnosti zanechané ich právnymi predchodcami na Zakarpatskej Ukrajine ( bývalej Podkarpatskej Rusi ), a v ktorom podrobne odôvodnil svoju úvahy vedúce ho k zamietnutiu návrhu; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Pre doplnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, reagujúc na odvolacie námietky navrhovateľov v 1. - 4. rade odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade je nesporné, že právni predchodcovia navrhovateľov boli v súvislosti s núteným opustením územia Zakarpatskej Ukrajiny odškodňovaní podľa zákona č. 42/1958 Zb. a vyhlášky č. 159/1959 Ú.v., ktorá stanovila kritériá odškodnenia za nehnuteľný majetok majúceho povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva, určila okruh oprávnených a časové limity, v ktorých mohli oprávnené osoby svoje nároky na odškodnenie s úspechom uplatniť. V ustanoveniach citovanej, na území Slovenskej republiky i naďalej platnej vyhlášky zákonodarca časove, vecne a personálne vymedzil okruh vzťahov, na ktoré sa vzťahujú reštitučné oprávnenia ( v danom prípade nárok na odškodnenie ). Zákonodarca tým zároveň stanovil aj rámec súdneho rozhodovania o odškodnení, keď o podmienkach a rozsahu odškodňovania potom môže byť súdmi rozhodované len v rámci prejavu vôle štátu, teda v rámci vyhlášky č. 159/1959 Ú.v.. V danej veci je treba uviesť, že je vecou štátu, aby v prijatej zákonnej úprave určil za akých podmienok budú poškodené osoby odškodnené, rozsah odškodňovaného majetku a časové limity odškodnenia. Na základe uvedenej úvahy pri prihliadnutí k tomu, že právne predpisy vzťahujúce sa k zákonným podmienkam pre poskytnutie odškodnenia ( náhrady ) za nehnuteľný majetok zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine sú na území Slovenskej republiky i naďalej platné a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým bola náhrada už poskytnutá (navrhovatelia v 1., 3. a 4. rade ) alebo osôb, ktoré nespĺňali podmienky pre poskytnutie náhrady ( navrhovateľ v 2. rade ), je zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne a právne správne. K navrhovateľmi predloženému stanovisku JUDr. Otakara Motejla a nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26.06.2012, sp. zn. I. ÚS 2050/11 odvolací súd neprihliadal z dôvodu, že označené stanovisko a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky nie je pre rozhodovanie súdu v danej veci záväzné. Z obsahu nálezu naviac vyplýva, že Ústavný súd Českej republiky v ňom reagoval na špecifické okolnosti v prípadoch odškodňovania v súvislosti s núteným opustením územia Zakarpatskej krajiny, ktoré nastali po prijatí zákona č. 212/2009 Sb. účinného od 01.10.2009 ( v znení následných zmien a doplnkov ), ktorým sa zmierňujú majetkové krivdy občanom Českej republiky za nehnuteľný majetok, ktorý zanechali na území Podkarpatskej Rusi, keď obdobná právna úprava nebola na území Slovenskej republiky zákonodarným orgánom prijatá. V danej veci by podľa názoru odvolacieho súdu rozhodovanie o sporných nárokoch na odškodnenie nad rámec zákonnej úpravy, t.j. zákona č. 42/1958 Zb. a vyhl.č. 159/1959 Ú.v. znamenalo prekročenie procesného oprávnenia všeobecných súdov a zaoberanie sa vecou nad rámec oprávnení priznaných všeobecným súdom. K námietke odvolateľov o povinnosti Okresného súdu Bratislava I predložiť vec na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o nesúlade vyhlášky Ministerstva financií č. 159/1959 Ú.v. so súčasným právnym poriadkom je treba uviesť, že takýto postup by bol namieste v prípade, ak by konajúci súd dospel k úvahe o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci ( v tomto prípade vyhl. č. 159/1959 Ú.v. ) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ( § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Keďže v prejednávanej veci, ktorého predmetom je zaplatenie odškodnenia z obsahu odôvodnenia rozhodnutia takáto úvaha súdu nevyplýva, nemal súd prvého stupňa ani povinnosť postupovať v súlade s citovaným ustanovením procesného predpisu. Z vyššie uvedených dôvodov prihliadajúc i na správnosť záverov súdu vo výroku, ktorým podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal odporcovi právo na náhradu trov konania, odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keďže odporca majúci plný úspech v odvolacom konaní, si právo na náhradu trov konania neuplatnil a trovy odvolacieho konania mu z obsahu spisu ani nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.