Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/208/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108234855 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108234855.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : B.. O. B., K. K., V. R. XX, zastúpený Doc. JUDr. Vlastou Kovalančíkovou, CSc.,Senec, Mierové nám. 3, proti odporkyni : M.. C. B., K. K., A. XX, zastúpená LEGAL CARTEL, s.r.o., Bratislava, Ľubinská 18, o určenie vlastníctva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 10. 2011 č.k. 7C 193/2008 - 291, v pomere hlasov 3: 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil ( po ostatnej zmene petitu ), že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, na LV Č.. XXXX, pre C. Ú. A. M., ako : - byt Č.. X Z. K. V. Z. K., V. F..Č.. XX, súpisné č. XXXXXX, postavený na KN C č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, vrátane podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku o veľkosti 941/10000; - nebytový priestor - garáž č. 50, na 2. podzemnom podlaží bytového domu na V. F..Č.. XX Z. K., postavenej na parcele KN C Č.. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku, o veľkosti 173/10000; - podiely na pozemku, zapísaného v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, na LV Č.. XXXX, pre katastrálne územie A. M. ako parcela KN C Č.. XXXX/XX, vo výmere 951 m2, zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia pozemku - spoločný dvor, vo veľkosti 317/20000 a vo veľkosti 58/20000. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ 1-inu označených nehnuteľností previedol na odporkyňu Darovacou zmluvou uzavretou dňa 1. 6. 2001. Navrhovateľ ako dôvod uzavretia darovacej zmluvy uvádzal skutočnosť, že odporkyni navrhol uzavretie manželstva a žiadosť, aby žili v spoločnej domácnosti. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15C 5/2008 prvostupňový súd zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 17. 3. 2009 č.k. 15C 5/2008 - 226, právoplatným dňa 12. 5. 2008. Maloletý A. B., G.. XX. XX. XXXX bol na čas po rozvode manželstva zverený do osobnej starostlivosti matky ( odporkyne ). Účastníci ako manželia nežili v spoločnej domácnosti od polovice decembra 2007, v manželstve neuspokojujú svoje emocionálne a sexuálne potreby. Z e-mailu odporkyne adresovaného M. dňa 30. 8. 2007 v čase trvania manželstva mal za nepochybné, že riešila viac, ako len priateľský vzťah. Obsah tohto mailu odporkyňa zásadným spôsobom nespochybnila. Čo sa týka nevery zo dňa 7. 1. 2008 vo víkendovom dome na J., odporkyňa samotná v písomnom vyjadrení k návrhu uviedla, že v dome bola s iným mužom, u ktorého našla priateľstvo, ktoré prerástlo do blízkeho vzťahu. Situáciu popisovanú navrhovateľom o prichytení v intímnej chvíli nepoprela. V rozvodovom konaní nebolo preukázané tvrdenie odporkyne, že k tejto situácii sa dostala v dôsledku manželskej krízy, ktorá bola spôsobená pracovnou zaneprázdnenosťou navrhovateľa, jeho nezáujmom o rodinu a žiarlivosťou. Zo znaleckého posudku č. 045/2010 znalca T.. M. Š., ktorý bol vyhotovený v rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 164/2009, prvostupňový súd zistil, že v byte na V. R. Č.. XX Z. K. na X. O. Č.. K. X sa v rokoch 2000- 2001 realizovala jeho zásadná rekonštrukcia, ktorá zmenila charakter bytovej jednotky. Boli zamurované vchodové dvere, zrušené sociálne zariadenie a kuchynský kút, čím v zmysle platných právnych predpisov byt stratil charakter bytovej jednotky, a preto nie je možné odhadnúť cenovú jednotku uvedeného priestoru. V aktuálnom stave ide o priestor, ktorý bol zlúčený a je využívaný vlastníkom bytu č. 7, navrhovateľom. Z pohľadu znalca je súčasný stav „bytovej jednotky č. 6“ prakticky neriešiteľný, pokiaľ po právnej stránke nebude byt č. 6 spĺňať charakter trvalého bývania, alebo nebude pričlenený k bytu č. 7. Súd prvého stupňa v rámci dokazovania vykonal ohliadku predmetnej nehnuteľnosti a zistil stav totožný so stavom opísaným v znaleckom posudku č. 045/2010 znalca T.. Š. - vstup do bytu je na 1. poschodí domu na V. R. Č.. XX Z. K.; na vstupnej chodbe je viditeľne zamurovaný vstup do pôvodného bytu č. 6, vstup je možný iba dverami do bytu č. 7 ( vstup bol zamurovaný ešte pred uzavretím manželstva účastníkov konania ). Z bytu č. 6 je z vstupnej časti v súčasnosti vybudovaný šatník, z bývalej kúpeľne je vstupná chodba do pracovne ( nenachádza sa tam WC, kúpelňa, kuchynský kút ). Byt č. 7 je bezo zmeny. Stupačky sú zachované, dajú sa sfunkčniť. Navrhovateľ v konaní poukazoval na to, že na základe § 630 Obč.zák. uplatnil voči odporkyni právo na vrátenie daru, a to 1-ice nehnuteľnosti - označeného bytu Č.. X na V. R. Č.. XX Z. K., garáže a príslušenstva, zapísaných v katastri nehnuteľností na LV Č.. XXXX pre C..Ú.. A. M., ktoré previedol na odporkyňu darovacou zmluvou zo dňa 1. 6. 2001 v znení jej dodatku. Ako dôvod hrubého porušenia dobrých mravov odporkyňou navrhovateľ uvádzal opakovanú neveru odporkyne, ktorá bola príčinou rozvratu ich manželstva a viedla k jeho rozvodu. Počínanie odporkyne nemožno kvalifikovať iba ako nevďak, nejedná sa o menej významné porušenie dobrých mravov. Správanie odporkyne, spočívajúce v dlhodobej a opakovanej nevere objektívne dosiahlo intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov, a preto zakladá právo navrhovateľa domáhať sa vrátenia daru. Vyspelá kauzistika európskych štátov a právna prax zaraďuje medzi skutkové podstaty dobrých mravov aj úctu k zásadám rodinného a manželského života. Pokiaľ darca využije právo, plynúce mu z ust. § 630 0bč.zák., darovací vzťah zaniká okamihom dôjdenia jeho prejavu vôle obdarovanému. Darovacia zmluva sa tým ruší a obnovuje sa pôvodný právny vzťah, t.j. obnoví sa vlastníctvo darcu k veci ex nunc a obdarovaný, ktorý sa takto stal neoprávneným držiteľom, je povinný vec vydať. Navrhovateľ sa svojho práva domáha určovacou žalobou; na určení jeho vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., vzhľadom na nutnosť zápisu jeho práva do katastra nehnuteľností. Návrh na plnenie ( vypratanie nehnuteľností ) v danom prípade neprichádza do úvahy - takýto návrh by prichádzal do úvahy len vtedy, ak možno z titulu vlastníckeho práva toto vypratanie žiadať. Vypratanie ale nemožno žiadať v súdenej veci, nakoľko podielom odporkyne je len ideálny podiel na nehnuteľnosti. Z titulu vlastníctva ideálneho podielu nie je možné požadovať vypratanie celej nehnuteľnosti a ani vypratanie ideálneho podielu možné nie je, pretože tento podiel reálne určený nie je. Dosiahnuť stav pred darovaním možno preto len určovacou žalobou. Predmetom darovania bol len ideálny podiel na označených nehnuteľnostiach vo výške 1-ice k celku. V zmysle § 630 Obč.zák. sa darca môže domáhať vrátenia len toho, čo skutočne daroval, v danom prípade teda len podielu 1- ice na nehnuteľnostiach. Prvostupňový súd vyhodnotil neveru odporkyne počas trvania manželstva, bez ohľadu na krízu v manželstve, ako skutočnosť, že sa odporkyňa správala voči navrhovateľovi tak, že týmto svojím konaním hrubo porušila dobré mravy. Vychádzal z toho, že porušenie základnej povinnosti „byť si verní“ ( ust. § 18 Zák. o rodine ) a udržiavanie mimomanželského vzťahu za trvania manželstva je v západoeurópskej monogamnej kultúre celospoločensky hodnotené ako amorálne a neakceptovateľné ( Najvyšší súd ČR sp. zn. 33Odo 137/2002 ). Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že navrhovateľ označenú nehnuteľnosť previedol na odporkyňu Darovacou zmluvou zo dňa 1. 6. 2001 z dôvodu, že odporkyni navrhol uzavretie manželstva a požiadal ju, aby žili v spoločnej domácnosti. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd za preukázaný veľký nevďak zo strany obdarovanej odporkyne k navrhovateľovi, spočívajúci v jej správaní v rokoch 2007 - 2008, ktorý kvalifikoval ako hrubé, sústavné porušovanie dobrých mravov značnej intenzity, ktoré v dôsledku trvania, priebehu ako aj vplyvu na darcu nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov a ako také viedlo k rozpadu manželstva, ako to vyplýva aj z odôvodnenia právoplatného rozvodového rozsudku účastníkov konania. Navrhovateľ si ako darca uplatnil právo v zmysle § 630 Obč.zák., právny vzťah z darovania zanikol okamihom, kedy obdarovanej odporkyni došiel prejav vôle navrhovateľa, ako darcu. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dodal, že neprihliadol na obranu odporkyne, že predmet daru už vo svojej podstate fyzicky nezodpovedá predmetu v čase darovania a že v prípade rozhodnutia v prospech navrhovateľa by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu navrhovateľa; sám súdny znalec T.. Š. v znaleckom posudku č. 045/2010 vyslovil záver, že je možných niekoľko riešení vzniknutej situácie - oficiálne pričleniť priestor bytu č. 6 k bytovej jednotke č. 7, alebo priestor č. 6 dať do pôvodného stavu, z čoho plynie, že predmet daru existuje, a súd teda mohol o predmete sporu rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Obdarovanej odporkyni bolo zrejmé v čase uzavretia Darovacej zmluvy dňa 1. 6. 2001 o aký dar sa jedná. Po právnej stránke oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie o § 3 ods. 1, § 628 ods. 1, 2, § 630 Obč.zák., § 18 Zák. o rodine. Súd prvého stupňa si v rozsudku vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním odporkyňa, domáhajúc sa buď jeho zmeny a zamietnutia návrhu navrhovateľa a nahradenia trov konania odporkyne, prípadne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporkyňa vytýkala prvostupňovému súdu neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tiež že vec nesprávne právne posúdil a napokon, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odporkyňa v odvolaní poukazovala na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Vo všeobecnosti platí, že ak je možné domáhať sa ochrany svojho práva žalobou na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem na podanie určovacej žaloby. Keďže v danom prípade bolo možné podať žalobu na plnenie - a to žalobu na vypratanie - odporkyňa je názoru, že nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a súd mal preto návrh zamietnuť. V tejto súvislosti argumentoval rozhodnutím R 38/1992. Hlavnou problematikou, ktorou sa súd musel zaoberať pri rozhodovaní predmetnej právnej veci, bola otázka, či konaním odporkyne došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, nakoľko práve hrubé porušenie dobrých mravov je zákonným predpokladom umožňujúcim darcovi domáhať sa vrátenia daru. So závermi prvostupňového súdu v tejto otázke sa odporkyňa nemôže stotožniť. Nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil, keď dospel k záveru, že v r. 2007 sa odporkyňa dopúšťala hrubého a sústavného porušovania dobrých mravov. Súd síce v konaní vypočul viacerých svedkov, ani jeden však neuviedol, že by mal reálnu vedomosť o udržovaní mimomanželského vzťahu odporkyňou v r. 2007, t.j. v dobe, kedy odporkyňa žila s navrhovateľom v spoločnej domácnosti. Jediná svedkyňa K. Š., ktorá mala vedomosť o údajnej nevere odporkyne, disponovala touto informáciou sprostredkovane od B. A., ktorý tiež túto informáciu údajne získal od svojej bývalej manželky. Uvedené svedectvo preto možno považovať za nedôveryhodné, nakoľko ani samotná svedkyňa nemala vedomosť o pravdivosti či nepravdivosti tejto informácie, a preto pravdivosť tohto tvrdenia nemohla svojím svedectvom preukázať. Údajná nevera, o ktorej sa svedkyňa Š. vyjadrila, bola vyvrátená svedeckou výpoveďou svedka M. L., t.j. tým, kto mal mimomanželský vzťah s odporkyňou udržiavať. Rovnako tak nesúhlasila so záverom súdu, že rozpad manželstva zapríčinila odporkyňa udržiavaním mimomanželského pomeru, pričom súd poukazoval na rozvodový rozsudok účastníkov. Odporkyňa nemohla podať odvolanie len čo do dôvodov rozvodového rozsudku, keď s výrokom rozsudku o rozvode manželstva, ako aj jeho ďalšími výrokmi, súhlasila. Ak teda súd dospel k záveru, že údajný mimomanželský pomer odporkyne bol dôvodom rozpadu manželstva len na základe uvedeného rozsudku, potom nedošlo zo strany súdu k riadnemu zisteniu skutkového stavu veci a jeho záver o dôvodoch rozpadu manželstva možno považovať za zjavne neopodstatnený. Ani svedok B.. N. O. vo svojej výpovedi neuvádza dôvody, ktoré viedli k rozpadu manželstva, keď povedal, že „...( pán B. ) nezvykol ma informovať o svojom súkromí. Aj keď mali nejaké nezhody, či ich príčinou boli nemanželské vzťahy, to neviem.“ Nie je preto zrejmé, z čoho súd vychádza, keď sa domnieva, že výpoveď svedka B.. O. potvrdzuje, že jediným dôvodom rozvodu manželstva je nevera odporkyne. Naopak, z tvrdení odporkyne ako aj vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ bol počas manželstva značne žiarlivý, čo viedlo k početným rozporom medzi účastníkmi konania a k ochladnutiu ich vzájomného vzťahu. Svedkyňa L. potvrdila existenciu manželských problémov, podobne svedecká výpoveď B.. M. L.. K prvému vážnemu rozporu medzi manželmi došlo v r. 2006, kedy sa odporkyňa s deťmi od navrhovateľa odsťahovala, t.j. dávno pred tvrdenou neverou, ktorej sa mala dopustiť v januári 2008. Práve odporkyňa sa snažila situáciu riešiť využitím terapie vo dvojici u psychologičky P.. Ľ. K., ktorej sa účastníci niekoľkokrát zúčastnili. Po niekoľkých stretnutiach sa ale navrhovateľ odmietol na nich ďalej zúčastňovať s odôvodnením, že nemajú význam. Napriek návrhu odporkyne súd prvého stupňa dôkaz výsluchom psychologičky P.. K. nevykonal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani neuviedol, z akého dôvodu. Pritom práve svedecká výpoveď svedkyne P.. K. mohla ozrejmiť manželské problémy a skutočnosti, ktoré viedli k rozpadu manželstva. Pokiaľ teda súd tento dôkaz nevykonal, odporkyňa má za to, že sa jedná o vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Záver prvostupňového súdu o hrubom porušení dobrých mravov zo strany odporkyne je absurdný. Práve navrhovateľ po odsťahovaní sa odporkyne zo spoločnej domácnosti v decembri 2007 udržiaval mimomanželský vzťah a žil v ich spoločnom byte s novou priateľkou, čo preukazuje aj svedecká výpoveď C. Y.. Hoci svedkyňa uviedla, že tieto informácie má len sprostredkovane; pokiaľ však súdu prvého stupňa o údajnej nevere odporkyne postačovala len sprostredkovaná informácia svedkyne K. Š., nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa rovnako nebral do úvahy aj svedectvo C. Y. o mimomanželskom pomere navrhovateľa. Prvostupňový súd svoj záver o zlom vplyve konania odporkyne na navrhovateľa pritom neoprel o žiadny z vykonaných dôkazov. Keď si odporkyňa po odsťahovaní prišla po svoje veci do bytu za asistencie polície, navrhovateľ bol na dovolenke s novou priateľkou, terajšou manželkou. To nepotvrdzuje citovú traumu a stres, ktoré mala odporkyňa navrhovateľovi spôsobiť. Keďže navrhovateľ v januári 2008 už viedol svoj vlastný život s novou partnerkou, logicky možno dospieť k záveru, že aj jeho konanie, smerujúce k „nachytaniu“ svojej manželky - s ktorou však už nežil - za účasti svojho kamaráta, bolo zrejme účelové a navrhovateľ tak konal vedome s vopred premysleným postupom požadovať od navrhovateľky vrátenie daru. Odporkyňa argumentovala tým, že nevera jedného z manželov počas trvania manželstva neznamená vždy hrubé porušenie dobrých mravov; súd musí skúmať aj okolnosti, ktoré viedli neverného manžela k takému konaniu, ako aj konanie druhého manžela a ďalšie faktory ovplyvňujúce vzniknutú situáciu. Až po ich spoľahlivom zistení a starostlivom zvážení môže súd dospieť k záveru, či nevera jedného z manželov naozaj dosiahla intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Ťažko možno súhlasiť s názorom, že odporkyňa hrubo porušila dobré mravy, ak dobré mravy porušoval v tom čase aj sám navrhovateľ. Viaceré nevery navrhovateľa vo svojej výpovedi potvrdila aj svedkyňa C. Y., čo však súd ďalej neskúmal, a preto nemohol pre nedostatok dôkazov dospieť jednoznačne k záveru, či ide o hrubé porušenie dobrých mravov odporkyňou alebo nie. Účastníci konania už vtedy spolu nežili a ich manželstvo bolo v značnej kríze. Navrhovateľ zároveň bránil odporkyni vstúpiť do spoločného bytu, čím jednoznačne porušoval dobré mravy, čím sa ale súd nezaoberal. Odporkyňa v tejto súvislosti upriamila pozornosť vo svojom odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 2. 2011 sp. zn. 3Cdo 218/2010, podľa ktorého „pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu ( princíp vzájomnosti ). .... V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú ( darcom vyvolanú ) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.“ Podobne Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Odo 137/2002 riešil otázku, či je nevera manžela hrubým porušením dobrých mravov v zmysle § 630 Obč.zák.; z uvedeného rozhodnutia však v danom prípade nemožno vychádzať, nakoľko v právnej veci, ktorú riešilo toto rozhodnutie, bola jedinou príčinou rozvodu nevera manžela, ktorý do spoločnej domácnosti, v ktorej žil s manželkou a dcérou, nasťahoval svoju novú priateľku, čím došlo k zjavnému poníženiu manželky a v danom prípade nemožno mať pochybnosti o hrubom porušení dobrých mravov. Avšak dôvodom rozvodu manželstva účastníkov nebola jednoznačne len nevera odporkyne v januári 2008; ak by to tak bolo, potom by sa odporkyňa zo spoločnej domácnosti neodsťahovala ešte v r. 2007. Skutočnosť, že negatívne správanie - ako hrubé porušenie dobrých mravov - sa musí prejavovať objektívne, a nemôže byť len subjektívnym pocitom a úsudkom darcu, zdôraznil vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 1302/2007, tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 81/97. Odporkyňa vytýkala prvostupňovému súdu, že pri rozhodovaní vyhodnocoval vykonané dôkazy len v prospech navrhovateľa, neprihliadal na dôkazy svedčiace v prospech odporkyne, čím vážne porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov; zároveň neuviedol dostatočné dôvody preukazujúce spravodlivé rozhodnutie v predmetnej právnej veci. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne a presvedčivo, tento nedostatok je preto nutné považovať za prejav arbitrárnosti ( svojvoľnosti ). Odporkyňa si uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - odvolanie. Na odvolanie odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. V súdenej právnej veci nebolo možné žalovať vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko podiel navrhovateľa je ideálnym podielom na nehnuteľnosti. Z titulu vlastníctva ideálneho podielu nemožno požadovať vypratanie celej nehnuteľnosti, pričom vypratanie ideálneho podielu nie je možné, keďže tento podiel nie je reálne určený. Preto formou, ktorou možno dosiahnuť navrátenie stavu pred darovaním, v zmysle ust. § 630 Obč.zák., je určovacia žaloba, na základe ktorej súd určí vlastnícke právo navrhovateľa. Naliehavý právny záujem na takomto určení je podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. daný skutočnosťou, že určovacou žalobou sa vytvorí pevný základ právnych vzťahov týkajúcich sa vlastníctva. Až právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie opätovného zápisu vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa v katastri nehnuteľností záznamom podľa ust. § 34 ods. 1 zákona o katastri nehnuteľností. Vo vyjadrení ďalej navrhovateľ reaguje na odvolanie odporkyne v časti, v ktorej odporkyňa rozoberá výsledky vykonaného dokazovania, najmä svedecké výpovede. Citácie svedkov, uvádzané odporkyňou v odvolaní, označil navrhovateľ za vyselektované, neúplné alebo prekrútené tak, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Napr. odporkyňa v odvolaní tvrdí, že nie je známe, akými úvahami sa prvostupňový súd riadil, keď dospel k záveru, že v r. 2007 sa odporkyňa dopúšťala hrubého a sústavného porušovania dobrých mravov a tiež že ani jeden zo svedkov neuviedol, že by mal reálnu vedomosť o udržovaní mimomanželského vzťahu odporkyňou. Uvedené tvrdenie označil navrhovateľ za klamstvo a zavádzanie. Sama odporkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 12. 2009 uviedla, že „skutočnosti ohľadom toho, že navrhovateľ prichytil odporkyňu pri mimomanželskom styku s iným mužom ona nepopiera“. Svedkom situácie, pri ktorej navrhovateľ prichytil odporkyňu v intímnej situácii s iným mužom bol svedok B.. N. O., ktorý k uvedenej situácii aj podal svedeckú výpoveď. Konštrukcie odporkyne o nepravdivosti nevery, resp. len o sprostredkovaných informáciách, sú preto účelové a umelo vykonštruované nepravdy. Rovnako aj ďalší svedkovia, ktorí boli vypočutí, poznali oboch účastníkov a mali k obom pozitívny vzťah a títo zhodne vypovedali, že mali vedomosť o nevere odporkyne, a to opakovanej. Napr. svedkyňa C. Y. odpovedala na otázku, čo bolo príčinou rozvratu manželstva účastníkov, že to bol „... vzťah odporkyne k inému partnerovi,..nevie presne, kedy vzťah začal, ale v momente rozvodu existoval.“ Taktiež sa vyjadrila, že „...je neakceptovateľné mať druhého mimomanželského partnera.“ Tiež svedkyňa K. Š. potvrdila existenciu mimomanželského vzťahu odporkyne k mužovi, kvôli ktorému došlo k rozvratu manželstva, ako aj mimomanželský vzťah s ďalším mužom, ktorý navrhovateľ odhalil v auguste 2007. Počínanie odporkyne v žiadnom prípade nemožno chápať ako reakciu na správanie navrhovateľa, nešlo o vzájomné nevhodné správanie účastníkov konania, ako to tvrdí odporkyňa. Ako fakt prezentuje odporkyňa aj ďalšie nepravdy, napr. okolnosti jej odchodu zo spoločnej domácnosti v decembri 2007 do víkendového domu na J. aj so synom A., kde ju v januári 2008 navrhovateľ za prítomnosti svedka B.. O. prichytil v intímnej situácii s iným mužom. Z odôvodnenia rozvodového rozsudku vyplýva, že odporkyňa odišla na chalupu s cieľom prehodnotiť vzťah s navrhovateľom a vonkoncom sa nejednalo o úmysel ukončiť ich spolužitie. Naopak v marci 2008 navrhla odporkyňa navrhovateľovi riešiť krízu pomocou psychologickej poradne, na čo už navrhovateľ nereagoval, nakoľko sa odporkyňa dopustila opakovanej nevery a už jej nemienil odpustiť, ako v predchádzajúcom prípade, pretože sa s touto situáciou už absolútne nedokázal zmieriť. Navrhovateľ vo vyjadrení ďalej uviedol, že nie je pravdou, že neumožnil odporkyni užívať byt na V. R. XX Z. K.; hoci je odporkyňa vlastníčkou 2-izbového bytu a v súčasnosti aj ďalšieho 3-izbového bytu na A. F.. Z. K., po odhalení nevery sa dobrovoľne odsťahovala k svojmu milencovi do bytu na E. F.. XX Z. K. a od navrhovateľa neváhala požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, a to nájomného vo výške 995,817 € za každý mesiac od doby, ako jej údajne navrhovateľ znemožnil výkon jej vlastníckych práv. Ostatné odporkyňou uvádzané dôvody odvolania, včítane námietky o nevykonaní dôkazu výsluchom psychologičky P.. Ľ. K., sú vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantné, nakoľko súd v konaní sp. zn. 7C 193/2008 neriešil rozvod manželstva účastníkov, ale vrátenie daru. Okolnosťami, vedúcimi k rozvodu manželstva sa zaoberal súd v rozvodovom konaní sp. zn. 15C 5/2008 a všetky skutočnosti, ktorých preukazovania sa odporkyňa dožaduje v konaní sp. zn. 7C 193/2008, mal súd v rozvodovom konaní za preukázané, na základe čoho aj ustálil príčiny rozvratu manželstva, vedúce napokon k jeho rozvodu. V závere svojho vyjadrenia k odvolaniu odporkyne sa navrhovateľ zaoberá pojmom dobré mravy, výkladom ust. § 18 Zákona o rodine, s názorom, že porušenie manželskej vernosti a udržiavanie mimomanželského vzťahu je v európskej monogamnej kultúre celospoločensky hodnotené ako amorálne a neakceptovateľné. Pripustenie opaku by znamenalo popretie základnej podstaty a účelu manželstva a úcty k zásadám rodinného a manželského života. Súd prvého stupňa na základe dôkladného dokazovania s vykonaním všetkých navrhnutých dôkazov dospel k záveru, že počínanie odporkyne nemožno objektívne kvalifikovať inak ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré zakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav úplne a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých vec správne právne posúdil. Žiadal priznať mu tiež trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd zistil, že odvolaniu odporkyne nemožno priznať úspech. Podľa § 630 Obč.zák. darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo veci vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 630 Obč.zák., § 18 Zák. o rodine. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odporkyňa v odvolaní namietala predovšetkým, že navrhovateľ právo na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Obč.zák. uplatňoval žalobou o určenie podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p., pre úspech ktorej je prvým predpokladom preukázanie naliehavého právneho záujmu na uplatňovanom určení. Odporkyňa namietala, že navrhovateľ zákonom vyžadovaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukázal, a ani nemohol, pretože v danom prípade sa mohol svojho tvrdeného práva domáhať žalobou na plnenie v zmysle ust. § 80 písm. b/ O.s.p. V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania ( žalobou ) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o : a/ osobnom stave, b/ splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. K tomu, či je daný právny záujem na určení, súd prihliada z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Žaloba o určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. Určovacia žaloba ( § 80 písm.c/ O.s.p. ) má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva ( určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti, treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši ( neodstraňuje ) a len vedie k nárastu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. však neplatí vtedy, ak žalobca ( napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti ) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov ( ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie ). Treba zdôrazniť, že nejde o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho ( akého určenia ) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit ( to, čoho sa žalobca v konaní domáha ) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu ( len ) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je ( nie je ) právny vzťah alebo právo. Súd prvého stupňa hodnotiac otázku existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení túto posúdil po právnej stránke správne, keď dospel k záveru, že naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je v prejednávanej veci daný. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje. Vychádzajúc z právnych úvah, ako sú uvedené v texte vyššie, odvolací súd dospel k nasledovným záverom. Navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal určenia, že je vlastníkom označených nehnuteľností, na tom základe, že uplatnil svoje právo darcu voči obdarovanej (odporkyni) na vrátenie daru, keďže sa domnieva, že sú splnené zákonné podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč.zák., keď predmetom daru bola 1-ica označených nehnuteľností. Ako už na to poukázal súd prvého stupňa ( ako správne argumentoval navrhovateľ ), dar pritom predstavoval ideálny podiel nehnuteľností. Navrhovateľ - rovnako vlastník ideálneho podielu - sa nemôže voči odporkyni domáhať vypratania celej nehnuteľnosti, ale rovnako tak ani vypratania ideálneho podielu, pretože ideálny podiel nehnuteľnosti sa nedá fakticky reálne určiť. Podaním predmetného návrhu na určenie, sa navrhovateľ domáha dosiahnutia stavu pred darovaním, t.j. toho, aby bol v katastri nehnuteľnosti opäť vedený ako výlučný vlastník celej nehnuteľnosti a aj podľa názoru odvolacieho súdu môže takýto stav dosiahnuť len žalobou o určenie vlastníctva, ktorá odstráni stav neistoty v právnom vzťahu navrhovateľa. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam tak aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní preukázal ( porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 137/2002 ). Podobne Najvyšší súd Českej republiky judikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 7. 3. 2001, sp. zn. 22 Cdo 1968/2000, že v prípade, že darca, ktorý previedol na obdarovaného jednu ideálnu polovicu nehnuteľnosti, pričom druhá ideálna polovica zostala vo vlastníctve darcu, a ktorý sa domáha určenia svojho práva, obnoveného v dôsledku zrušenia darovacej zmluvy, môže žiadať len o určenie, že je vlastníkom celej veci. Predpokladom úspechu návrhu na vrátenie daru je v zmysle cit. ust. § 630 Obč.zák. kvalifikované porušenie dobrých mravov chovaním obdarovaného ( odporkyne ) voči darcovi ( navrhovateľovi ). V súdenej právnej veci malo hrubé porušenie dobrých mravov spočívať v opakovanej nevere odporkyne počas trvania manželstva s navrhovateľom. Podľa § 18 Zák. o rod. sú manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Ustanovenie § 18 sa často charakterizuje ako proklamatívne, t.j. také, ktoré neumožňuje v ňom stanovené povinnosti vymáhať, resp. ich porušenie sankcionovať. Uvedené zákonné ustanovenie je príkladom toho, ako sa navzájom prelínajú normy právne s normami morálnymi, mravnými, ktoré je ťažko navzájom oddeliť. V cit. ust. § 18 Zákona o rod. je zakotvená povinnosť manželov o.i. byť si verní. Uvedená povinnosť je vlastne premietnutím zásady monogamie manželstva. Najčastejšie sa jej porušenie chápe ako nadviazanie sexuálneho vzťahu s iným, než manželským partnerom. Nevera vnáša do intímneho vzťahu medzi manželmi nedôveru, a tým môže ohroziť ďalšie trvanie manželstva. Nevera jedného z manželov nemusí pritom v každom prípade znamenať kvalifikované porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 Obč.zák., správanie spočívajúce v nevere jedného z manželov je nutné skúmať v každom prípade individuálne, so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa, odvolací súd považuje záver prvostupňového súdu o kvalifikovanom porušení dobrých mravov odporkyňou ( ako obdarovanou ) voči navrhovateľovi ( ako darcovi ) za správny. Odporkyňa v odvolaní namietala, že v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili, že by mali reálnu vedomosť o udržovaní mimomanželského vzťahu odporkyňou v r. 2007, t.j. v dobe, kedy odporkyňa žila v spoločnej domácnosti s navrhovateľom. Emailová správa datovaná dňom 30. 8. 2007 adresovaná odporkyňou mužovi, ktorého oslovuje „M.“ svojím obsahom preukazuje, že jej vzťah k adresátovi správy nebol len čisto priateľský; vyplýva z neho, že odporkyňa emailovou správou ukončovala iný, než iba priateľský vzťah, k inému mužovi, z jeho obsahu tiež plynie, že nešlo len o krátkodobú, prechodnú známosť. Je síce pravdou, že aj svedecká výpoveď K. Š., ktorá v nej vypovedala, že mala vedomosť o vzťahu odporkyne s iným mužom, bola tiež len sprostredkovaná, nezískala ju priamo, ale len sprostredkovane, od inej osoby. Avšak obsah už spomínanej emailovej správy len potvrdzuje pravdivosť tvrdení svedeckej výpovede K. Š. - hoci len zo sprostredkovaného zdroja - o tom, že odporkyňa ešte pred mimomanželským vzťahom A. T.. M. Ď., v priebehu roku 2007, udržiavala mimomanželský vzťah s iným mužom, adresátom mailovej správy. Ďalší ( t.j. opakovaný ) mimomanželský vzťah C. T.. M. Ď. odporkyňa ani nepopierala. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak v konaní vykonané dokazovanie preukázalo, že sa odporkyňa počas trvania manželstva s navrhovateľom opakovane dopustila nevery, t.j. chovania, ktorým konala v rozpore so snahou o budovanie harmonickej rodiny, v rozpore so zásadou úcty k manželskému a rodinnému životu, ktoré konanie napokon viedlo k rozpadu rodiny a manželstva účastníkov. Uvedené konanie je tak nesporne nutné hodnotiť ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi, t.j. v hrubom rozpore so súborom spoločnosťou všeobecne uznávaných pravidiel ľudského správania. Podmienka kvalifikovaného porušenia dobrých mravov ( ich sústavným porušovaním odporkyňou ) v zmysle ust. § 630 Obč.zák. tak bola naplnená aj podľa názoru odvolacieho súdu. Konanie navrhovateľa, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi v konaní preukázané nebolo. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách ako prvostupňového tak i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením ( § 224 ods. 4 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.