Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/295/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201588 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109201588.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci navrhovateľa: V. K., bytom K. J. F. XXX, Š., zast. JUDr. Petrom Vačokom, advokátom v Bratislave, Vazovova 9/A, proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody podľa zák.č. 58/1969 Zb. a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. januára 2011 č.k. 7C 31/2009-132, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody za stratu na zárobku sumu 8.828,42 €, titulom trov obhajoby v trestnom konaní sumu 910,91 € a titulom nemajetkovej náhrady ujmy sumu 66.387,84 €, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 9.9581,75 € návrh navrhovateľa zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal z čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 3, čl. 154 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento dohovor naväzujúcich, § 72 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, ako aj ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 442 ods. 1, § 443, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia dňa 01.07.2003 č. H.-XX/Q.-XXXX-N. a uznesenia o vzatí do väzby dňa 05.07.2003 č.k. 2Tpr 68/03 došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., neprihliadol na odporcom vznesenú námietku pasívnej legitimácie v konaní. Vyslovil, že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na čl. 154c Ústavy SR treba ex offo posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 177/2003. Mal za nesporné medzi účastníkmi, že navrhovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin prijímania úplatku a nenáležitej výhody spolupáchateľstvom a pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, vo väzbe bol od 02.07.2003 do 26.09.2003 a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.01.2008 č. I. A. XXX/XX-XXX bolo proti navrhovateľovi trestné stíhanie zastavené. Vychádzal z navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcu v strate na zárobku (s poukazom na ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo, ušlý zisk, t.j. ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného navrhovateľa, zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného navrhovateľa, ktoré by bolo možné nebyť škodovej udalosti dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí za obdobie mesiac august 2003 až október 2004 v sume 8.828,42 €, t.j. priemernú mesačnú mzdu za obdobie 15 mesiacov po odpočítaní výsluhového dôchodku. Od augusta 2003 navrhovateľ o tento príjem prišiel, bol nezamestnaný a až v novembri 2004 mu bol vyplácaný výsluhový dôchodok vo výške 8.979,- Sk a od júla 2005 vo výške 9.204,- Sk, pričom odporca navrhovateľom uplatnenú stratu na zárobku uznal v časti za obdobie od augusta 2003 do októbra 2004, teda po dobu väzby podľa § 5 ods. 1 zák.č. 87/1969 Zb., ktorá trvala od 02.07.2003 do 26.09.2003. Tvrdenia navrhovateľa mal preukázané aj z potvrdenia o zúčtovaných a vyplatených príjmoch fyzických osôb za kalendárny rok 2003 vystaveného dňa 10.10.2003 Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre, ročného zúčtovania preddavkov na daň za rok 2004. Nad rámec trvania väzby náhradu škody za stratu na zárobku priznal ako ušlý zisk, keď mal za nesporne preukázané, že v dôsledku väzby sa stal nezamestnaným, bol prepustený personálnym rozkazom Ministra vnútra zo služobného pomeru v priamej súvislosti so vzneseným obvinením. Za dôvodný považoval nárok navrhovateľa na náhradu škody podľa § 1 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. za trovy obhajoby v trestnom konaní po oboznámení sa s obsahom trestného spisu a po zistení skutkového stavu, pričom odporca nepopieral povinnosť zaplatiť trovy obhajoby a tieto priznal navrhovateľovi v celkovej výške 910,91 € uplatnenej navrhovateľom, hoci ich výška bola 1.459,50 €. Konštatoval, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať s poukazom na čl. 154c Ústavy SR aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. a v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. možno priznať aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, na kom bola väzba vykonaná. Z vykonaného dokazovania mal zjavne preukázané nielen výpoveďou navrhovateľa, ale aj výpoveďou svedkov S. K., L. P., F.. P. A., že v danom prípade došlo k závažnému narušeniu dôstojnosti, vážnosti navrhovateľa, k poškodeniu jeho mena a občianskej cti s vážnym dopadom na jeho pracovnú kariéru, nakoľko jeho povolanie policajta, ktoré zastával na úseku hraničnej polície si vyžaduje vysoký morálny kredit a zdržania sa akéhokoľvek konania narušujúceho jeho dôstojnosť. Mal tiež za to, že následný Personálny rozkaz ministra vnútra SR z 13.08.2003 č. 313 o skončení služobného pomeru navrhovateľa z dôvodu predmetnej udalosti mal veľký vplyv na ďalší pracovný život navrhovateľa. Dospel k záveru, že vplyv týchto udalostí zasiahol aj osobný a rodinný život navrhovateľa, ktorého ľudské utrpenie s následnými psychickými problémami opísanými v lekárskej správe S.. P. V. z 25.03.2008 je neopísateľným krutým následkom pobytu vo vyšetrovacej väzbe a následného trestného stíhania, čo malo vplyv aj na jeho rodinu. Mal za to, že navrhovateľ utrpel nemajetkovú ujmu samostatným výkonom väzby, čo predstavuje vážny zásah do jeho osobnej slobody a ktorý vyvolal ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasiahol do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti. Vyslovil, že výkon väzby, ktorý bol realizovaný na navrhovateľovi, bol v rozpore so zákonom, pričom z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.09.2003 č.k. 7Tpo 38/03-186 vyplýva, že v doplnenom dokazovaní nebola preukázaná žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, že obvinení uvedení v bode III tohto uznesenia budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a boli prepustení z väzby na slobodu. Považoval tak rozhodnutie o väzbe spôsobilým vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv navrhovateľa a samotnú medializáciu tohto prípadu za narušujúcu v očiach verejnosti dôstojnosť navrhovateľa a dôveru v políciu, keďže médiá vyslovili, že člen policajného zboru sa mal dopustiť závažného trestného činu. Konštatoval, že medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa ust. § 5 zák. č. 58/1969 Zb. aj v prípade navrhovateľa a zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Dospel k záveru, že v danom prípade sú jednoznačne splnené podmienky čl. 154c Ústavy SR, t.j. ústavný príkaz adresovaný súdu ex offo aplikovať priamo relevantné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov naň nadväzujúcich, pričom pod škodou v zmysle čl. 5 Dohovoru sa rozumie škoda materiálna, ako aj nemateriálna (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 177/2005). Mal za splnený predpoklad zodpovednosti a to, že voči navrhovateľovi, na ktorom bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. I. A. XXX/XX-XXX zo dňa 18.01.2008, pre trestné činy, pre ktoré bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, bola splnená aj podmienka príčinnej súvislosti. Poukázal na to, že navrhovateľ bol vystavený ťažko opísateľnému stresu, stavu úzkosti, zúfalstva zo situácie, podľa lekárskej správy trpel suicidálnymi myšlienkami, bol opakovane konzultovaný s psychiatrom. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, s poukazom na to, že neboli dané dôvody väzby navrhovateľa, trestné stíhanie trvajúce od 01.07.2003 do 18.01.2008 (4 roky a 6 mesiacov), mal za to, že u navrhovateľa išlo o dlhotrvajúci zásah do jeho osobnostných práv, ktorý pretrváva až dodnes, keďže jeho meno doposiaľ očistené nebolo napriek tomu, že negatívna medializácia bola rozsiahla, za tento zásah sa navrhovateľovi nikto neospravedlnil. Za primeranú na zmiernenie následkov neoprávneného zásahu, ktorý ovplyvnil osobný a spoločenský život navrhovateľa, považoval nemajetkovú ujmu v sume 66.387,84 € a vo zvyšnej časti uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 99.581,75 € zamietol. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť až po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ i odporca. Navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej bol návrh navrhovateľa v nemajetkovej ujme zamietnutý, zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť, považujúc priznanú mu nemajetkovú ujmu za neprimeranú vzhľadom na dôsledky väzby a trestného stíhania. So skutkovými zisteniami súdom prvého stupňa, ako aj s jeho právnymi závermi sa stotožnil. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody za stratu na zárobku v sume 8.828,42 €, v časti titulom trov obhajoby v sume 910,91 € a v časti titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 66.387,84 € zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že v danom prípade síce existuje jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, a to suma, ktorú odporca identifikuje ako škodu, avšak neexistuje nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a škodou, keďže neexistuje rozhodnutie, ktoré bolo neskôr pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, a teda nebola splnená jedna z taxatívnych podmienok na to, aby sa navrhovateľ mohol domáhať náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 a § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za čiastočne neodôvodnené, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Považoval trestné konanie, ktoré bolo vedené proti navrhovateľovi, aj napriek pochybeniam zo strany orgánov činných v trestnom konaní v rámci vykonávania jednotlivých úkonov za v súlade s Trestným poriadkom a iba samotnú skutočnosť, že voči navrhovateľovi ako obvinenému v trestnom konaní bolo trestné stíhanie zastavené, nepovažoval za automaticky zakladajúci jeho nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie. Konštatoval, že ide o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnosti je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem na tom, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Mal za to, že zastavenie trestného stíhania bez ďalšieho neznamená, že tu vôbec neboli podmienky pre vznesenie obvinenia, pre ktoré postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou. Poukázal na ust. § 11 a nasl. Obč. zák., v zmysle ktorého neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom a niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného právnymi predpismi a legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Považoval za nepochybné, že trestné stíhanie a v jeho rámci výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady pre jeho osobný život, avšak ak v čase zásahu sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný, a preto aj oprávnený. Mal preto za to, že za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do práv takejto osoby. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania a pri vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania, resp. k oslobodenie spod obžaloby. Namietal aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v prípade., ak by odvolací súd nárok navrhovateľa potvrdil v odvolacom konaní. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Námietku odporcu, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú Súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré aj stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvého stupňa v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 01.07.2004 zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, ktorá má zaručovať, aby väzba nebola bezdôvodne nariadená, ani predlžovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že vykonával väzbu. Ústavnoprávny základ tohto nároku na náhradu škody v prípade trestného stíhania je aj v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 01.07.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.06.2004. Súdna judikatúra dovolila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Preto námietky odporcu v tomto smere, že nebola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, keďže legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno vyvodiť z ich výsledku, ale len na základe podmienok stanovených na ich začatia a priebeh, nie sú neopodstatnené. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne posudzoval nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ako aj jednotlivé navrhovateľom uplatnené zložky nároku, a to tak nárok na náhradu škody z titulu za stratu na zárobku, z titulu trov obhajoby v trestnom konaní, ako aj nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, s priznanou výškou u ktorých sa aj odvolací súd stotožnil. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia, vzatím do väzby a následným trestným stíhaním, ktoré v prípravnom konaní trvalo viac ako 5 rokov, spôsobená škoda a sám odporca vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa zo dňa 06.03.2003 uznal nárok navrhovateľa na náhradu škody, a to podľa § 1 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. z titulu trov obhajoby v trestnom konaní a pokiaľ ide o stratu na zárobku, uznával nárok navrhovateľa po dobu väzby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. od 02.07.2003 do 26.09.2003. Neuznával nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že k zásahu došlo v rámci primeraného hájenia chránených záujmov, pričom za neoprávnený zásah do jeho osobnosti nepovažoval zásah dovolený zákonom, ako aj s poukazom na skutočnosť, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu za nemajetkovú ujmu neumožňuje na zákon č. 514/2003 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje. Vo svojom odvolaní už popieral danosť akéhokoľvek nároku navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa XX.XX.XXXX č. H.-XX/OVVK-XXXX N. o vznesení obvinenia pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj zneužitia právomoci verejného činiteľa a z uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 05.07.2003 č. 2Tpr 68/03 o vzatí do väzby, ktoré uznesenia bolo treba považovať za nezákonné, nakoľko výsledkom trestného stíhania bolo jeho zastavenie uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. I. A. XXX/XX-XXX zo dňa 18.01.2008. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prejednanie jeho nároku, avšak bezúspešne. Keďže v súvislosti s týmito rozhodnutiami orgánu činného v trestnom konaní navrhovateľ vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní je obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Podľa ust. § 442 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ide o majetkovú ujmu, ktorá postihla poškodeného v dôsledku zodpovednosti za škodu. Nárok na náhradu škody vzniknutej vynaložením nákladov na trov obhajoby v trestnom konaní v uplatňovanej sume 910,91 € bol navrhovateľom v konaní preukázaný. U navrhovateľa danom prípade predstavovala ušlý zisk strata na zárobku za obdobie od augusta 2003 do októbra 2004 v celkovej sume 8.828,42 €, predstavujúcej priemernú mesačnú mzdu za toto obdobie, o ktorú navrhovateľ prišiel, keďže bol personálnym príkazom Ministra vnútra SR zo dňa 08.08.2003 prepustený zo služobného pomeru v priamej príčinnej súvislosti so vzneseným obvinením, po odrátaní výsluhového dôchodku. V dôsledku tohto prepustenia zo služobného pomeru navrhovateľ stal nezamestnaným a poberal len výsluhový dôchodok a tento stav trval do októbra 2004. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do jeho súkromného života, do jeho cti a obrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a obrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, keď sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom. Trestné stíhanie, ako aj vzatie navrhovateľa do väzby podľa výsledku, t.j. zastavenia trestného stíhania bolo vykonané v rozpore so zákonom a bolo spôsobilé vyvolať aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú pritom povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ust. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva aj z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (aj v prípadoch inak zákonného rozhodnutia o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Odvolací súd tak považoval za správny názor súdu prvého stupňa týkajúci sa posúdenia nároku navrhovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy, keď sa zaoberal aj možnosťou posúdenia uplatneného nároku aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z ucedeného ústavného článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava- v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/21003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s porušením čl. 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj v spoločenskom živote preukázaný v konaní, priznanú súdom prvého stupňa, však aj odvolací súd považoval za primeranú a odvolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania nemajetkovej ujmy vo zvyšnej časti ním uplatneného nároku za nedôvodné. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko o týchto rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.