Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/69/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201593 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109201593.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľa: A. F., X.. XX.XX.XXXX, bytom L. Č.. XX, Z., zast. advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava, proti odporcovi: R. K., B. H. R. R. K., Ž. X. Č.. XX, L., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. decembra 2010, č. k. 11C 31/2009-87, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 6.531,90 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 2, § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 5 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20, § 21 zák. č. 58/1969 Zb., § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 09.07.2003 a uznesením zo dňa 12.07.2003 o vzatí do väzby a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť v konaní vecne pasívne legitimovaný odporca, keďže bola spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie, ktoré v prípravnom konaní trvalo viac ako päť rokov (ktorú v časti vynaložených trov obhajoby uznal aj odporca vo svojom písomnom vyjadrení ), a vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd ďalej uviedol, že navrhovateľ požiadal v zákonnej lehote odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu s tým, že jedinou spornou otázkou v danej právnej veci bola otázka výšky spôsobenej škody, pričom sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že bolo jeho povinnosťou posúdiť, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu a nie posudzovať účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní. Z uvedeného dôvodu priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 995,82 eur (30.000,- Sk), keďže o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť ich vynaloženia) sa zmenšil majetok navrhovateľa v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe s tým, že navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi titulom trov obhajoby v trestnom konaní uhradil. Priznanie ušlého zisku uplatneného navrhovateľom ako strata na zárobku, ktorá mu vznikla v období od augusta 2003 do júna 2004 v dôsledku toho, že bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 08.08.2003 prepustený zo služobného pomeru v priamej príčinnej súvislosti so vzneseným obvinením sa stal nezamestnaným, poberal iba výsluhový dôchodok v sume 9.403,-Sk mesačne do júna 2004, kedy sa navrhovateľovi podarilo zamestnať v spoločnosti Y., R..K..S.. ako strážnik, z dôvodu ktorého priznal navrhovateľovi nárok v plnej výške, keď mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že k tejto strate na zárobku (ušlý zisk) došlo v priamej príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že uvedený nárok prináleží navrhovateľovi aj podľa § 21 zák. č. 58/1969 Zb., keď mal preukázané, že navrhovateľ pred začatím trestného stíhania mal za obdobie mesiacov január až júl 2003 priemernú mesačnú mzdu vo výške 865,73 eura (26.081,- Sk), o ktorý od augusta 2003 prišiel a zamestnať sa mu podarilo až v júni 2004 a preto mu po odrátaní výsluhového dôchodku pri priemernej mesačnej mzde patrí za obdobie 10 mesiacov ušlý zisk v sume 5.536,08 eur. Priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi odôvodnil prvostupňový súd vecne tým, že síce zák. č. 58/1969 Zb. výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje, keďže z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo, pričom náhrada škody sa podľa ustanovení Občianskeho zákonníka ako nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zák. č. 526/2002 Z.z., aj škoda spôsobená niektorým trestným činom korupcie a napriek tomu podľa názoru súdu prvého stupňa bolo potrebné aplikovať na danú právnu vec aj príslušné články Ústavy Slovenskej republiky o ľudských právach a základných slobodách, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a prijal záver, že pod pojmom náhrady škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorú zákon číslo 514/2003 Z.z. už výslovne upravuje a jeho cieľom je to isté ako zák. č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Poukázal na skutočnosť, že keby sa nepripustila možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým vznikla škoda z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla (degenatio justitie). Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, keď je určitá osoba nezákonne vzatá do väzby, trestné stíhanie sa skončí jeho zastavením (s poukazom na skutočnosť, že väzba bola zrušená rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa žiadny dôvod na väzbu navrhovateľa nezistil) z dôvodu, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celé tri mesiace vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy iba z dôvodu, že túto zák. č. 58/1969 Zb., neupravoval. Poukázal na skutočnosť, že uvedený záver zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že je potrebné, aby sa definícia škody v zák. č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako nemajetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímania škody vnímala ako celková (tak majetková ako aj nemajetková) ujma. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo 177/2005, z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. s tým, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv a medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb., pričom podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené dospel prvostupňový súd k záveru, že je daný právny nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie o väzbe a jej výšku určil sumou 15. 000 eur s poukazom na to, aké negatívne dopady mala väzba na navrhovateľa a vo zvyšku návrh v časti nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že ho považoval za nadhodnotený, nakoľko v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, respektíve negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný nárok odôvodňovali v plnej výške. Nárok navrhovateľa titulom uplatnenej nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní (nesprávny úradný postup), ktoré nastali po účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. považoval za oprávnený vo výške 15.000 eur, keď v konaní bolo nesporným, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa a príslušnej prokuratúry), došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to tým, že trestné konanie bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi v období od septembra 2005 do mája 2006, v období od konca mája 2006 do júna 2007 a zároveň v období od júna 2005 do augusta 2006, pokiaľ ide o vypracovanie žiadosti o právnu pomoc do cudziny (prieťahy v postupe vyšetrovateľa) a ďalej v období od júna 2007 až do januára 2008 (prieťahy v postupe prokuratúry), hoci týmto orgánom nebránila v plynulom postupe žiadna procesná, prípadne iná prekážka, v dôsledku čoho bol navrhovateľ vystavený trestnému stíhaniu celých 5 rokov, hoci nikdy nepresiahlo hranice prípravného konania s tým, že takáto situácia v praxi orgánov činných v trestnom konaní nemôže nastať s ohľadom na to, že daná trestná vec nebola vôbec právne ani skutkovo zložitá (nebolo potrebné, napríklad rozsiahle znalecké dokazovanie a podobne). Prvostupňový súd ďalej uviedol, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní bolo predovšetkým vypočuť všetkých obvinených a potrebných svedkov (i keď za právnej pomoci s cudzinou), orgány činné v trestnom konaní tieto úkony vykonali nedostatočne a za porušenia procesných práv obvinených (najmä práva na obhajobu), v dôsledku čoho podľa záväzného pokynu Krajskej prokuratúry v Nitre, boli povinní väčšinu dôkazov vykonať nanovo, následkom čoho sa trestné stíhanie neúmerne predĺžilo a mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa na odstránenie následkov neúmerne dlho trvajúceho trestného stíhania voči jeho osobe, nestačí a preto nárok na priznanie nemajetkovej ujmy posúdil ako dôvodný. Pri posudzovaní miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť osoby navrhovateľa v spoločnosti vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa s tým, že v posudzovanej veci sa zníženie spoločenského postavenia navrhovateľa prejavilo navonok v jeho údajnom protispoločenskom správaní, vo vzniku uštipačných narážok zo strany susedov, obyvateľov obce, ktorým musel čeliť a všeobecne vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácii v rodinnom živote tým, že po celých päť rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania voči jeho osobe stresu, úzkosti a frustrácii, keďže prišiel o svoje zamestnanie, musel odísť do výsluhového dôchodku, čo sa nepochybne prejavilo na jeho finančnej situácii, ktorú negatívne pociťovala celá jeho rodina, nakoľko sa nevedel zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a skúsenostiam, v dôsledku čoho sa uzavrel a odmietal komunikovať s okolím a podobne. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to, že uvedené sa odzrkadlilo aj na zdravotnom stave navrhovateľa, následkom čoho musí užívať lieky a má vysoký krvný tlak. Prvostupňový súd ďalej prihliadol na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej činnosti, nakoľko bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná a zároveň vzal na zreteľ, že táto údajne protispoločenská činnosť navrhovateľa postihla celú jeho rodinu tak po finančnej, ako aj po psychickej stránke, keďže bol nútený opustiť policajný zbor, v ktorom odslúžil celých19 rokov, počas ktorých nebol ani len disciplinárne stíhaný. Poukázal na skutočnosť, že naopak v očiach kolegov a verejnosti bol považovaný za slušného človeka, ktorý vždy chránil právo a poriadok, čo sa o to viac prejavilo na jeho psychike. Za najdôležitejšiu skutočnosť pri svojom rozhodovaní považoval súd prvého stupňa to, že ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla vedením trestného stíhania voči nemu po dobu piatich rokov v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní pre závažné trestné činy, nie je možné odstrániť ničím, ako priznaním nemajetkovej ujmy, keďže navrhovateľovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa a preto výšku nemajetkovej ujmy, ktorú napadnutým rozhodnutím navrhovateľovi priznal, vzhľadom na uvedené okolnosti považoval za primeranú a vo zvyšku nárok na nemajetkovú ujmu zamietol, nakoľko mal za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom je neprimeraná následkom (je prehnaná), ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím o väzbe a nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní spôsobené. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O.s.p., § 149 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení a to napriek čiastočnému úspechu v konaní v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie (z obsahu odvolania /§ 41 ods. 2 O.s.p./ vyplýva, že navrhovateľ podal odvolanie do výroku, ktorým bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý) navrhovateľ z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť v celom rozsahu tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 6.531,90 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 6.531,90 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 30.000,- eur, titulom trov konania sumu 4.532,81 eur, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť, alebo v uvedených častiach napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že k priznaniu zaplatených trov obhajoby v sume 995,80 eur bez toho, aby si ozrejmil, či navrhovateľ využil postup v zmysle ust. § 22 vyhlášky číslo 240/1990 Zb., resp. vyhl. č. 163/2002 Z.z. a § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda či navrhovateľom uplatnená náhrada zodpovedá tarifnej odmene podľa § 15 vyhl. č. 240/1990 Zb., vyhl. č. 163/2002 Zb. a § 12 a nasledujúcich vyhl. č. 655/2004 Z.z. a preto tento výrok považuje za zmätočný o to viac, že prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie o ust. § 442 Občianskeho zákonníka. Odporca vo svojom odvolaní zároveň namietol aj priznanie náhrady škody za stratu na zárobku navrhovateľa vo výške 5. 536,08 eur až do júna 2004, keďže zák. č. 58/1969 Zb. priznanie predmetnej náhrady nad rámec trvania väzby neumožňuje. Odporca namietol, že zodpovednosť odporcu mala byť z uvedeného dôvodu daná v zmysle ustanovení tohto zákona tak, aby navrhovateľovi bola nahradená škoda spôsobená trestným stíhaním s poukazom na ustanovenie článku 46 ods. 3 v spojení s ustanovením článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky sa je možné iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú a preto sa na danú právnu vec vzťahuje zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom, ktorý však náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje. Podľa názoru odporcu návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby nie je právne opodstatnený, ani podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keďže navrhovateľa nemožno považovať za obeť zatknutia alebo zadržania podľa uvedeného ustanovenia, keďže v čase začatia trestného stíhania sa trestné stíhanie javilo ako dôvodné. Odporca zároveň namietol priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15. 000 eur za prieťahy v konaní (nesprávny úradný postup), ktoré nastali za účinnosti zák. č. 514/2003 Zb. s tým, že s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) a e) zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie byť nositeľom zodpovednosti za túto prípadnú nemajetkovú ujmu navrhovateľa. Odporca v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že namieta aj výšku súdom prisúdenej náhrady trov konania, ktorá mala byť priznaná, len do výšky úspešnosti návrhu navrhovateľa. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou odvolateľa týkajúcej sa priznania zaplatených trov obhajoby v sume 995,82 eur, nakoľko zák. č. 58/1969 Zb., ani zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom, vo svojich ustanoveniach nerieši otázku trov právneho zastúpenia do takej miery, aby bolo možné konštatovať, že navrhovateľ má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia len do výšky tarifnej odmeny v zmysle príslušnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti, keď podľa uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Poukázal na skutočnosť, že pojem škoda ani rozsah náhrady škody podľa tohto zákona nie je definovaný, pričom pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom z čoho je zrejmé, že úlohou súdu je posudzovať či navrhovateľovi vznikla škoda a v akej výške. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že v konaní preukázal zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní a teda aj vzniknutú škodu a preto by bolo nad rámec účelného dokazovania pred súdom prvého stupňa, aby sa zaoberal posudzovaním, či vyplatené trovy obhajoby korešpondujú s tarifnou odmenou v zmysle uvedených vyhlášok. Uviedol, že tvrdenia odporcu o nemožnosti priznania náhrady straty na zárobku nad rámec trvania väzby je v priamom rozpore s § 21 zák. č. 58/1969 Zb., keďže podľa tohto ustanovenia sa strata na zárobku uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví, pričom zákon vôbec nešpecifikuje v akom období sa uhrádza strata na zárobku, či počas trvania väzby, alebo aj po prepustení obvineného z väzby na slobodu. K argumentácii odporcu, že náhrada nemajetkovej ujmy za výkon väzby nie je právne opodstatnená ani podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uviedol, že už Krajský súd v Nitre svojím uznesením zo dňa 26. septembra 2003 zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Nitre ako nedôvodné, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu dôvody väzby neboli dané ani len v čase obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa s tým, že odhliadnuc od uvedeného, nie je v demokratickej spoločnosti možné obmedzenie obvineného na slobode považovať za dôvodné, keď sa dodatočne preukáže, že sa spáchania trestného činu nedopustil. K otázke namietanej vecnej pasívnej legitimácie odporcom, navrhovateľ uviedol že odporcom nie je Ministerstvo spravodlivosti, je iba orgánom konajúcim v mene odporcu, ktorým je Slovenská republika. Poukázal na skutočnosť, že výška trov právneho zastúpenia navrhovateľa bola vyčíslená a priznaná iba do výšky jeho úspechu v konaní. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa ani odporcu nie je možné priznať úspech. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti nárokov uplatnených navrhovateľom v konaní, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 01.07.2004 zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, ktorá má zaručovať, aby väzba nebola bezdôvodne nariadená, ani predlžovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že vykonával väzbu. Ústavnoprávny základ tohto nároku na náhradu škody v prípade trestného stíhania je aj v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 01.07.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.06.2004. Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe). Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne posudzoval nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ako aj jednotlivé navrhovateľom uplatnené zložky nároku, a to tak nárok na náhradu škody z titulu za stratu na zárobku, z titulu trov obhajoby v trestnom konaní, ako aj nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, s priznanou výškou, s ktorou sa aj odvolací súd stotožnil. Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia, vzatím do väzby a následným trestným stíhaním, ktoré v prípravnom konaní trvalo viac ako 5 rokov, spôsobená škoda a sám odporca vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa zo dňa 26.03.2009 uznal nárok navrhovateľa na náhradu škody, a to podľa § 1 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. z titulu trov obhajoby v trestnom konaní a žiadal vykonať dokazovanie s ohľadom na vyúčtovanie trov obhajoby v trestnom konaní, a pokiaľ ide o stratu na zárobku, uznával nárok navrhovateľa po dobu väzby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. od 11.07.2003 do 26.09.2003. Neuznával nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že k zásahu došlo v rámci primeraného hájenia chránených záujmov, pričom za neoprávnený zásah do jeho osobnosti nepovažoval zásah dovolený zákonom, ako aj s poukazom na skutočnosť, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu za nemajetkovú ujmu neumožňuje a zákon č. 514/2003 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje. Vo svojom odvolaní už popieral danosť akéhokoľvek nároku navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 09.07.2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY o vznesení obvinenia pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, ako aj zneužitia právomoci verejného činiteľa a z uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 12.07.2003, č. 1Tpr 72/03 o vzatí do väzby, ktoré uznesenia bolo treba považovať za nezákonné, nakoľko výsledkom trestného stíhania bolo jeho zastavenie uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII Gv 117/04-114 zo dňa 18. januára 2008 z dôvodu, že bolo nepochybným, že obvinení skutok nespáchali. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prejednanie jeho nároku, avšak bezúspešne. V súvislosti s týmito rozhodnutiami orgánu činného v trestnom konaní navrhovateľ vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní je obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Podľa ust. § 442 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ide o majetkovú ujmu, ktorá postihla poškodeného v dôsledku zodpovednosti za škodu. Nárok na náhradu škody vzniknutej vynaložením nákladov na trov obhajoby v trestnom konaní v uplatňovanej sume 995,82 eur bol navrhovateľom v konaní preukázaný. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, keď sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom. Trestné stíhanie, ako aj vzatie navrhovateľa do väzby podľa výsledku, t.j. zastavenia trestného stíhania bolo vykonané v rozpore so zákonom a bolo spôsobilé vyvolať aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú pritom povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ust. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva aj z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (aj v prípadoch inak zákonného rozhodnutia o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Odvolací súd tak považoval za správny názor súdu prvého stupňa týkajúci sa posúdenia nároku navrhovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy, keď sa zaoberal aj možnosťou posúdenia uplatneného nároku aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava- v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/21003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s porušením čl. 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj v spoločenskom živote preukázaný v konaní, priznanú súdom prvého stupňa, však aj odvolací súd považoval za primeranú a odvolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania nemajetkovej ujmy vo zvyšnej časti ním uplatneného nároku za nedôvodné. Odvolací súd sa preto, v celom rozsahu stotožnil s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.