Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/79/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109204554 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109204554.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: H.. H. X., Š.N. XX, L., občan SR, zastúpeného: JUDr. Jana Bezáková, advokátka, Bartókova 6, Bratislava, proti odporcovi: B. N. Š. H. K., J. XX, L., o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.2.2011, č.k. 11C/44/2009-95, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku, v ktorom určil neplatnosť výpovede danej navrhovateľovi listom odporcu zo dňa XX.XX.XXXX p o t v r d z u j e.
Vo zvyšnej napadnutej časti, t. j. vo výroku, v ktorom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume XX.XXX,XX euro a vo výroku o trovách konania a súdnom poplatku sa rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a v r a c i a na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa:
- určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa XX.X.XXXX je neplatná,
- odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume XX.XXX,XX euro , v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti návrh o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a návrh o zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol,
- zamietol návrh v časti o určenie, že pracovný pomer trvá,
- určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania ,
- odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške XXX euro, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Návrh v časti o určenie neplatnosti výpovede zo dňa XX.X.XXXX danej navrhovateľovi odporcom podľa ust. § 63 ods. písm. d/ bod 2 Zákonníka práce právne odôvodnil ust. § 59 ods.1 písm. b/, §
61 ods.1,2,4, § 62 ods.1,2, § 63 ods.1 písm. d/ bod 2, § 63 ods.2, § 77 Zákonníka práce, keď mal po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov za preukázané, že pracovný pomer navrhovateľa vznikol k X.X.XXXX menovaním do funkcie riaditeľa Základnej školy H. K. (ďalej len "ZUŠ MR") podľa § 65 vtedy platného Zákonníka práce, túto funkciu navrhovateľ vykonával nepretržite do XX.XX.XXXX, kedy bol na základe návrhu rady školy z funkcie riaditeľa ZUŠ MR odvolaný a následne dňa XX.XX.XXXX prevzal písomnú výpoveď z pracovného pomeru opierajúcu sa o dôvod uvedený v ust. § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, v ktorej bol uvedený ako dôvod skutočnosť, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa ZUŠ MR . V posudzovanom prípade mal súd prvého stupňa za to, že v danom prípade boli naplnené všetky formálne a niektoré z materiálnych podmienok pre platnosť výpovede - výpoveď zo dňa XX.X.XXXX bola urobená písomne, bola navrhovateľovi riadne doručená, je v nej dostatočne konkrétne vymedzený (aj skutkovo aj právne) výpovedný dôvod, pričom jeho existencia bola aj skutočne daná a napokon výpoveď bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov ( § 74 Zák. práce). Medzi účastníkmi nebola sporná ani existencia právneho dôvodu výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zák. práce posudzovaná v spojení s § 42 ods. 2 Zák. práce.
Súd prvého stupňa pri skúmaní splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa zakotvenej v ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce poukázal na to, že medzi ponukou iného vhodného miesta v zmysle cit. ustanovenia a daním výpovede z pracovného pomeru musí byť určitá časová postupnosť čo znamená, že zamestnávateľ musí zamestnancovi ponuku inej vhodnej práce urobiť skôr, než mu dá výpoveď z pracovného pomeru. Inou, pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ je to možné, aj kvalifikácii zamestnanca - ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii schopný vykonávať, ktorá má pokiaľ možno zodpovedať aj kvalifikácii zamestnanca. Vhodnou prácou nie je taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, pre svoje obmedzené schopnosti, alebo pre nedostatok kvalifikácie, pokiaľ kvalifikáciu nemôže získať predchádzajúcou prípravou. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať - zamestnávateľ musí totiž zamestnancovi ponúknuť
11Co 79/2011-190
akékoľvek voľné miesto, ktoré má v čase výpovede k dispozícii, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii zamestnanca kedykoľvek získanej, a to i vtedy, keď toto miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca. Rozhodnutie, či táto ponuka bude využitá, je dané výlučne na zamestnancovi, ktorý môže túto pracovnú príležitosť odmietnuť.
V prejednávanej veci bolo súdom prvého stupňa zistené, že v období od odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa, t.j. medzi X.X.XXXX -XX.X.XXXX (podľa stavu v čase doručenia výpovede) odporca uzavrel s p. G. F. pracovnú zmluvu na dobu určitú od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX s dátumom prijatia do pracovného pomeru dňom XX.XX.XXXX na pozíciu - výchovno - vzdelávacia činnosť - hra na zobcovú flautu a výučba hudobnej náuky s miestom výkonu práce - ZUŠ J., L. a detašované pracovisko ZŠ H.. Z tejto skutočnosti potom ustálil, že odporca mal v období výpovede z pracovného pomeru minimálne jedno voľné miesto, a to miesto učiteľa hry na zobcovú flautu a učiteľa hudobnej náuky. Pokiaľ ide o spôsobilosť na vykonávanie tejto práce poukázal na to, že odporca sa v tomto smere na pojednávaní vyjadril tak, že navrhovateľ mohol vyučovať hudobnú náuku (mal na to vzdelanie) len nemal v tom žiadnu prax a vo vzťahu k výučbe hry na zobcovú flautu uviedol, že toto nie je navrhovateľova odbornosť, v ktorej tento nemá prax, a preto mu túto prácu neponúkol.
Súd po vykonanom dokazovaní ( vyjadrenia sa navrhovateľa, oboznámení sa s dokladmi navrhovateľa o absolvovaní vysokoškolského štúdia a priebežného pedagogického vzdelávania, dokladmi o vzdelaní p. G. F. ) a jeho vyhodnotení dospel k záveru, že u navrhovateľa boli v čase výpovede dané kvalifikačné (teoretické) predpoklady aj na to, aby mohol vyučovať tak hudobnú náuku, ako aj hru na zobcovú flautu, nakoľko mal v tomto smere vysokoškolské vzdelanie (VŠMÚ) a podľa jeho vyjadrenia hru na zobcovú flautu vyučoval aj súkromne, pričom opak v konaní preukázaný nebol. Konštatovanie odporcu o tom, že navrhovateľ ani hudobnú náuku ani hru na zobcovú flautu v praxi predtým nevykonával, resp. na
škole neučil, bez ďalšieho nepostačuje na to, aby bola predmetná pracovnú pozícia hodnotená ako nevhodná, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa, že hru na zobcovú flautu súkromne vyučoval a na to, že samotné nevykonávanie tejto činnosti v minulosti ešte neznamená, že navrhovateľ by aj skutočne nebol schopný túto prácu odborne vykonávať.
Súd prvého stupňa v rozhodnutí ďalej poukázal na to, že i v prípade pripustenia skutočnosti, že navrhovateľ nemá v týchto oboroch prax, nemožno uprieť, že z hľadiska vzdelania mal kvalifikáciu na výučbu týchto predmetov. Keďže hra na zobcovú flautu sa nikdy nedala študovať samostatne, stačilo len absolvovať určité prednášky v tomto smere (tak ako to bolo aj u p. F., ktorá rovnako
nemá vyštudovanú hru na zobcovú flautu ale absolvovala v tomto smere len prednášky a napriek tomu bola oprávnená tento predmet vyučovať) mal súd za to, že uvedený predmet mohol navrhovateľ učiť po predchádzajúcej príprave napr. po absolvovaní kurzu. Zamestnávateľ musí totiž v zmysle § 63 ods.2 Zák. práce zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré má k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii zamestnanca kedykoľvek získanej, a to i vtedy, keď toto miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca. Rozhodnutie, či táto ponuka bude využitá, je daná výlučne na zamestnancovi, ktorý môže túto pracovnú príležitosť odmietnuť. Súd mal teda za to, že odporca nemohol túto skutočnosť bez ďalšieho ignorovať a pracovné miesto (hoci v čase výpovede nebolo obsadené) mu neponúknuť.
Argument odporcu o tom, že uvedené miesto je v jeho systemizácii vedené ako výučba hudobnej náuky v kombinácii s výučbou hry na zobcovú flautu mal súd prvého stupňa za irelevantný, nakoľko Zákonník práce odkazuje len na skutočnosť, či zamestnávateľ v čase výpovede mal alebo nemal voľné pracovné miesto a ak áno, či ho ponúkol zamestnancovi pred tým než mu doručil výpoveď z pracovného pomeru. Na základe uvedených skutočností súd potom dospel k záveru, že v čase výpovede mal odporca neobsadené pracovné miesto učiteľa hry na zobcovú flautu a hudobnej náuky, ktoré v čase výpovede navrhovateľovi neponúkol i napriek tomu, že tento spĺňal okrem iných aj kvalifikačné predpoklady na výkon tejto práce (minimálne teoretické), čím si nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Nakoľko nesplnenie si ponukovej povinnosti je nedostatkom hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru, súd vyhodnotil výpoveď danú navrhovateľovi odporcom listom zo dňa XX.X.XXXX ako neplatnú. V rozhodnutí ďalej poukázal na to, že navrhovateľ mal okrem výkonu funkcie riaditeľa školy aj úväzok výučby hry na violončelo ( učil troch žiakov) a po doručení výpovede mu bolo zakázané (bez vydania rozhodnutia o organizačnej zmene resp. bez organizačného rozhodnutia o zrušení tejto pracovnej pozície v rámci organizačných zmien) učiť týchto žiakov , ktorí boli presunutí k inému pedagógovi (p. H. L.S.). Z toho vyplýva, že odporca vždy potreboval a aj potrebuje výkon tých činností (výučba hry na violončelo), ktoré pre neho čase pred doručením výpovede vykonával navrhovateľ. Súd mal za to, že odporca mal nechať navrhovateľa ďalej učiť týchto žiakov (s tým, že by sa upravil jeho pracovný záväzok na kratší pracovný čas) a ak by zistil, že takýto spôsob výučby je neefektívny, mal prijať rozhodnutie o organizačnej zmene, na základe ktorého by túto pracovnú pozíciu zrušil a na základe ktorej by v rámci efektívnosti presunul týchto žiakov k inému pedagógovi - ak by v tom čase nemal pre navrhovateľa inú vhodnú prácu, mohol mu dať výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (pre nadbytočnosť). Takýto postup však odporca nezvolil, bez ďalšieho presunul žiakov, ktorých dovtedy učil
11Co 79/2011-191
navrhovateľ k inému pedagógovi a navrhovateľovi oznámil, že nemá pre neho inú vhodnú prácu. Takýto postup podľa názoru súdu prvého stupňa skôr nasvedčuje úmyslu zbaviť sa navrhovateľa ako zamestnanca.
Rozhodnutie o zamietnutí návrhu v časti o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá súd prvého stupňa odôvodnil tým, že v konaní navrhovateľ nepreukázal zákonný predpoklad uvedený v ust. § 80 písm. c/ O.s.p., a to naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Rozhodnutie o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. § 79 ods. 1, § 134, § 135 Zák. práce s tým, že za rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku stanovil obdobie 2. štvrťroku roku XXXX ( apríl až jún XXXX) a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie S. X.X.XXXX do XX.X.XXXX v celkovej výške XX.XXX,XX euro ( XXX.XXX,XX Sk ); v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ako nedôvodný zamietol. V súvislosti so žiadosťou odporcu o nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce XX mesiacov konštatoval, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k zrušeniu pracovného pomeru výpoveďou. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával prácu podľa pracovnej zmluvy. Základným hľadiskom na ktoré musí súd pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať zreteľ je skutočnosť, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, poprípade z akých dôvodov tak neurobil. K zníženiu, prípadne k nepriznaniu náhrady mzdy možno pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa zapojil (mohol zapojiť) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu.
V posudzovanom prípade navrhovateľ vyzval odporcu listami zo dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, aby ho tento naďalej zamestnával a prideľoval mu prácu učiteľa, ktorú popri funkcii riaditeľa po celú dobu trvania pracovného pomeru vykonával a na ktorú má kvalifikáciu. Súd prvého stupňa vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že v danom konaní odporca neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu okolností o tom, že navrhovateľ sa zapojil (mohol
zapojiť) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. V rozhodnutí napokon uviedol, že k zníženiu príp. nepriznaniu náhrady mzdy môže dôjsť len za situácie, že zamestnávateľ (napriek doručenej výpovedi) umožnil zamestnancovi naďalej u neho pracovať tým, že mu naďalej prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy príp. ho hodnoverným spôsobom vyzval k práci a zamestnanec napriek tomu nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať túto prácu. V danej veci z okolností prípadu vyplýva, že odporca nebol ochotný a ani nechcel navrhovateľovi naďalej prácu prideľovať, pričom navrhovateľovi v ďalšom pokračovaní vo výkone práce pre odporcu nebránila žiadna dôležitá prekážka v práci (napr. dočasná pracovná neschopnosť, karanténa a pod.) a na jeho strane nebola preukázaná ani neochota vykonávať pre odporcu prácu.
V rozhodnutí súd prvého stupňa napokon zamietol žalobný návrh aj pokiaľ ide o úroky z omeškania odôvodňujúc tým, že platnosť, resp. neplatnosť výpovede môže posúdiť len súd, v dôsledku čoho sa odporca dostane do omeškania s platením náhrady mzdy až v dobe, keď ju nevyplatí potom, čo bol na to zaviazaný právoplatným rozhodnutím súdu.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p. poukazujúc na to, že navrhovateľ mal úspech iba v 2/3 predmetu sporu (v časti určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy) a neúspešný bol v časti určenia, že pracovný pomer trvá, v časti náhrady mzdy prevyšujúcej priznanú sumu a v časti uplatneného príslušenstva.
O povinnosti odporcu zaplatiť na účet konajúceho súdu súdny poplatok vo výške XXX euro rozhodol podľa § 2 ods. 2 , § 5 ods. 1 písm. h/ č. 71/1992 Zb. zákona o súdnych poplatkoch (vo výške jeho neúspechu 2/3). Výšku súdneho poplatku súd určil súčtom súdneho poplatku za určovací petit vo výške XX,XX euro (položka 1 písm. b/ Sadzobníka ) a súdneho poplatku z priznanej náhrady mzdy vo výške 967 euro (položka 1 písm. a/ Sadzobníka).
Proti rozsudku súdu vo výroku , v ktorom určil neplatnosť výpovede zo dňa XX.XX.XXXX a v ktorom priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podal v zákonnej lehote odvolanie odporca namietajúc nesprávnosť rozhodnutia v častiach napadnutých odvolaním. V odvolaní uviedol, že navrhovateľ mal kvalifikáciu na výučbu hudobnej náuky, nemal však kvalifikáciu na výučbu hry na zobcovú flautu, ktorá bola podstatnou časťou pracovnej náplne do úvahy prichádzajúceho voľného miesta. Existujúca hudobná odbornosť navrhovateľa - hra na violončele nie je ani len príbuzným hudobným odborom. Odborná hudobná
11Co 79/2011-192
kvalifikácia v odbore hra na zobcovej flaute nebola v súdnom konaní navrhovateľom preukázaná, keď túto bolo možné v čase dania spornej výpovede a aj v súčasnosti získať len absolvovaním šesťročného denného štúdia hry na zobcovej flaute, alebo na inom dychovom nástroji na konzervatóriu, teda prípravou zodpovedajúcou znakom prípravy v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ Zák. práce. Od odporcu nebolo možné požadovať ani zamestnanie navrhovateľa na kratší pracovný čas vytvorením nového pracovného miesta, v ktorom by navrhovateľ pokračoval vo výučbe hry na violončelo pre svojich troch predchádzajúcich žiakov, keďže takýto výučbový záväzok bol priamo, ako zákonom určená vyučovacia povinnosť v rozsahu 5 hodín týždenne viazaný na funkciu riaditeľa a nemohol v jeho organizačnej štruktúre existovať samostatne ( § 5 ods.1 písm. o/ zák.č. 238/2004 Z.z.). Pokiaľ ide o obsadenie voľného pracovného miesta „ výchovno-vzdelávacia činnosť - hra na zobcovej flaute - výučba hudobnej náuky „ G. F. na základe pracovnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX, táto zamestnankyňa obsadzovala uvedené pracovné miesto opakovane už od roku XXXX.
Vo vzťahu k priznanej náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odporca poukázal na to, že v priebehu konania žiadal náhradu mzdy za obdobie presahujúce XX mesiacov znížiť alebo vôbec nepriznať. Vo vzťahu k odôvodneniu súdu prvého stupňa týkajúceho sa priznanej náhrady mzdy uviedol, že jeho aplikácia ust. § 79 ods.2 Zák. práce nemôže obstáť. Je nepochybné, že vo vzťahu k obdobiu prvých XX mesiacov má inštitút náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru okrem reparačnej aj satisfakčnú funkciu, nakoľko jej priznanie nie je obmedzené akoukoľvek zárobkovou činnosťou zamestnanca. Po uplynutí XX mesiacov je dominujúcou úlohou úloha reparačná a náhrady mzdy má v tomto období až do umožnenia výkonu práce zamestnávateľom zabezpečiť zamestnancovi príjem porovnateľný s jeho príjmom dosahovaným v neplatne skončenom pracovnom pomere. Viazanie § 79 ods.2 Zák. práce len na situáciu, že zamestnancovi neumožnil výkon práce samotný zamestnávateľ potom nie je dôvodné. Odporca napokon uviedol, že navrhovateľ je od šk. roka XXXX/XXXX zamestnaný v ZUŠ U. N.. Y. L. vo funkcii zástupcu riaditeľa s vyučovaním hry na violončelo a hudobnej náuky. Ak by odvolací súd rozsudok v časti určenia neplatnosti spornej výpovede potvrdil žiadal, aby výrok zaväzujúci ho k náhrade mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zmenil, alternatívne zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru bolo v konaní preukázané, že ako absolvent Konzervatória v Bratislave ( H. Š. F., X ročného vysokoškolského vzdelania s nostrifikáciou diplomu VŠMU ) má aprobáciu
aj na výučbu hudobnej náuky. K námietkam odporcu uviedol, že riaditeľ má síce popri svojej funkcii 5 hodinový vyučovací úväzok, avšak nejedná sa o úväzok konkrétne na hru na violončelo, ale podľa odbornosti riaditeľa . Zastupujúca riaditeľka neprevzala 5 hod. úväzok hry na violončelo, ale jeho troch žiakov preradila k inému pedagógovi . Sám odporca nerozporuje to, že navrhovateľ mohol vyučovať hudobnú náuku čo znamená, že sám uznal, že mal k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré mu neponúkol. Pokiaľ ide o p. F., táto nemala odbornosť hru na zobcovej flaute, učila ju i napriek tomu, že jej študijným odborom je hra na akordeóne a príbuzným študijným odborom je podľa k odvolaniu predloženého pokynu MŠ SR hra na keyborde. Pokiaľ ide o priznanú náhradu mzdy, súd prvého stupňa vychádzal zo mzdových listov za mesiace apríl až jún XXXX, nevychádzal zo mzdy riaditeľa, ale učiteľa
a nezapočítal do súčtu mzdy ani položku triednictvo. Keďže neznížil náhradu mzdy za obdobie XX mesiacov, navrhovateľ sa neodvolal.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 v spojení s § 372t O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať len čiastočný úspech.
Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa, v ktorom určil neplatnosť výpovede zo dňa XX.X.XXXX danej navrhovateľovi odporcom podľa ust . § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zák. práce odvolací súd po zhodnotení obsahu spisu, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov ( § 213 ods.1 O.s.p.) dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti výpovede, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu
11Co 79/2011-193
prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa určil neplatnosť výpovede zo dňa XX.X.XXXX danej navrhovateľovi podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zák. práce, a v ktorom podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
Odvolací súd vo vzťahu k medzi účastníkmi spornej otázke týkajúcej sa nesplnenia hmotnoprávnej podmienky uvedenej v ust. § 63 ods.2 Zák. práce konštatuje, že z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa je nepochybné, že pred daním výpovede odporca disponoval minimálne jedným voľným pracovným miestom zodpovedajúcim kvalifikácii navrhovateľa, a to pracovným miestom obsadeným k X.X.XXXX p. F.. Na listinné dôkazy označené a doložené odporcom v odvolaní, ktorými preukazoval nespĺňanie kvalifikačných predpokladov navrhovateľa k odbornosti „ hra na zobcovú flautu „ odvolací súd nemohol prihliadať, keďže pri ich predložení neboli preukázané zákonné podmienky uvedené v ust. § 205a O.s.p. ktoré sú predpokladom k tomu, aby pri odvolaní označené a predložené dôkazy mohli byť odvolacím dôvodom. Táto okolnosť však nebráni odvolaciemu súdu poznamenať, že ani v odvolaní doložené listinné dôkazy ( Pokyn MŠ SR č. 1067/2001-41, Pedagogické dokumenty 82296/705, oznámenie Mgr. Art. J. G. ) nič nemenia na správnosti úvahy súdu prvého stupňa o nesplnení si ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods.2 Zák. práce, keďže z vykonaného dokazovania je bez akejkoľvek pochybnosti, že odporca v čase dania výpovede mal možnosť navrhovateľa zamestnať , čo i len na skrátený úväzok. Pokiaľ ide o zamestnávanie p. F., ktorá i napriek tomu, že vyučovala hru na zobcovú flautu bez splnenia kvalifikačných predpokladov ( ktorých nesplnenie paradoxne odporca namietal u navrhovateľa ) je bez právneho významu v odvolaní udávaná okolnosť o tom, že označená pracovná pozícia bola p. F. opakovane obsadzovaná od roku XXXX. Z listinných dôkazov je zrejmé, že v prípade p. F. sa jednalo o uzatváranie pracovného pomeru na dobu určitú, vždy na pokrytie jedného
školského roka , keď pracovná zmluva s menovanou na školský rok XXXX/XXXX bola uzatvorená až dňa X.X.XXXX, t.j. po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa školy a v čase, kedy mal zamestnávateľ povinnosť mu ponúknuť inú pre neho vhodnú prácu. Na základe uvedeného potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej určil neplatnosť výpovede zo dňa XX.X.XXXX ako vecne a právne správne podľa ust. § 219 ods.1,2 O.s.p. potvrdil.
Pokiaľ ide o odvolanie proti výroku súdu o priznaní náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške XX.XXX,XX euro za obdobie od X.X.XXXX do XX.X.XXXX ( do rozhodnutia súdu prvého stupňa ) odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané zákonné podmienky na potvrdenie a ani na zmenu odvolaním napadnutého výroku rozhodnutia.
Podľa ust. § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Podľa ust. § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodnom období.
Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období.
Vo vzťahu k uvedenému výroku rozhodnutia je treba konštatovať, že s poukazom na rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede zo dňa XX.X.XXXX danej navrhovateľovi odporcom podľa ust. § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce pracovný pomer účastníkov na základe tohto právneho úkonu neskončil a zamestnávateľ bol povinný zamestnancovi bez ohľadu na výpoveď aj naďalej prideľovať prácu. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa XX.XX.XXXX. Pracovný pomer navrhovateľa s odporcom mal podľa neplatnej výpovede skončiť uplynutím trojmesačnej výpovednej doby ku G. XX.XX.XXXX.
11Co 79/2011-194
Pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie dvanástich mesiacov ( § 79 ods.1,2 v spojení s § 134 ods.1,2 Zák. práce ), ktorú je možné priznať zamestnancovi až od prvého dňa nasledujúceho po dni, v ktorom sa pracovný pomer medzi účastníkmi mal podľa neplatného úkonu skončiť je treba uviesť, že v danom prípade je treba pri výpočte priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, ktorý dosahoval navrhovateľ pri skončení pracovného pomeru výpoveďou s účinkami k XX.XX.XXXX zohľadniť, že rozhodným obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku navrhovateľa je obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka, t.j. obdobie 3. štvrťroka XXXX ( júl až september XXXX). Uvedené znamená, že ustálenie výšky priemerného zárobku navrhovateľa pre účely priznávania náhrady mzdy z neplatného skončenia súdom prvého stupňa, ktorý
vychádzal z rozhodného obdobia 2. štvrťroka XXXX nie je správne a nezodpovedá platnej právnej úprave.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov ( § 79 ods.2 Zák. práce ) bez prihliadnutia na žiadosť odporcu o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odvolací súd konštatuje, že z ustálenej súdnej praxe ( ktorú treba použiť aj na daný prípad) vyplýva, že pri znižovaní, poprípade pri nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, poprípade z akých dôvodov tak neurobil, či riadne spolupracoval s príslušným úradom práce zohľadňujúc pritom i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne i sám podieľal na hľadaní si zamestnania . Pri rozhodovaní o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť, či mal zamestnanec možnosť zaobstarať si pre seba vhodnú prácu, za akých podmienok, či a aký zárobok dosiahol, či to nebolo za nepriaznivých okolností (dochádzanie do inej obce, práca nadčas, nočná práca) a pod. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie dvanásť mesiacov potom súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. V tejto súvislosti je treba prisvedčiť odvolacej námietke odporcu v tom, že po uplynutí lehoty uvedenej v ust. § 79 ods.2 Zák. práce tak ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. V tomto prípade ide o to, či chovanie zamestnanca pri zaisťovaní si ďalšieho zárobku (iného príjmu) je korektné; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
V prejednávanom prípade potom nie je správna úvaha súdu prvého stupňa o tom, že k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy za obdobie nad dvanásť
mesiacov môže dôjsť len za situácie, že zamestnávateľ i napriek doručenej výpovedi umožnil zamestnancovi naďalej u neho pracovať , keď takýto výklad ust. § 79 ods.2 Zák. práce jednak nevyplýva ani z obsahu cit. zákonného ustanovenia a je v rozpore i s ustálenou súdnou praxou v otázkach rozhodovania o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru . Súd prvého stupňa okolnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov a ku ktorým je povinný vykonať dokazovanie aj bez návrhu ( § 120 ods.1 veta tretia O.s.p.) nezisťoval a ani nevyhodnocoval.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom prisudzujúcom výroku, v ktorom priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške XX.XXX,XX euro a v nadväzujúcich výrokoch o trovách konania a súdnom poplatku podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude doplniť dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci s prihliadnutím na príslušnú hmotnoprávnu úpravu ( § 120 ods.1 tretia veta O.s.p.), následne vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p.., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal prípadné ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy a uviesť úplný záver o skutkovom a právnom posúdení veci, t.zn. z akých právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav a to tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a relevantné dôvody svojho rozhodnutia nadväzujúce na príslušnú hmotnoprávnu úpravu.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods.3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.