Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/52/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109215433 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109215433.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky : U. I., X. O. XX, X., zastúpená Ing. Milanom Kasanickým, Heydukova 31, Bratislava, proti odporcovi : Y.. I. Y., U. Q., Z. XX, X., zastúpený Mgr. Andreou Stankovianskou, advokátkou, Heydukova 16, Bratislava, o určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 22.12.2008 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C/134/2009 -166 zo dňa 23. 9. 2010 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C/134/2009 - 172 zo dňa 4. 10. 2010, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. Výrok rozsudku o uložení povinnosti navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok 99,50 € z r u š u j e. Vo výroku o trovách prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi trovy konania 1.380,87 € k rukám Mgr. Andrey Stankovianskej, advokátky v Bratislave, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti výpovede, určenia, že pracovný pomer trvá naďalej a náhrady mzdy, poukazujúc na nedostatok formálnych náležitostí výpovede z pracovného pomeru, ako aj pre nesplnenie ponukovej povinnosti. Zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I sumu 99,50 € a nahradiť trovy konania vo výške 1.648,81 € k rukám Mgr. Andrey Stankovianskej, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením zo dňa 4. 10. 2010 č. k. 18C 134/2009 - 172 súd prvého stupňa v zmysle ust. § 164 O.s.p. opravil chybu v písaní z dôvodu, že pri vypracovaní rozsudku č. k. 18C/134/2009 - 166 zo dňa 23. 9. 2010 sa dopustil zrejmej nesprávnosti, spočívajúcej v tom, že v treťom odseku výroku rozsudku súd prvého stupňa síce uložil povinnosť navrhovateľke nahradiť trovy konania, avšak opomenul uviesť, že ide o náhradu trov konania, ktoré patria odporcovi. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľka pracovala u odporcu od 1. 7.2007 ako administratívny pracovník. Vykonávala úkony v jednoduchej agende, keď prevažne vyplňovala vzory, nevykonávala súpis hnuteľného majetku. Dňa 28.11.2008 rozhodol odporca o organizačnej zmene s cieľom zvýšiť efektívnosť práce tak, že zmení kvalifikačnú štruktúru zamestnancov a rozhodol o znížení počtu administratívnych pracovníkov o jedného zamestnanca. Dňa 19. 2. 2008 doručil odporca navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce spolu s Rozhodnutím o organizačnej zmene č. 1/2008. Odporca ako zamestnávateľ nemal založenú odborovú organizáciu zamestnancov ani funkciu zástupcu zamestnancov. Z Rozhodnutia o organizačnej zmene č. 1/2008 súd prvého stupňa zistil, že v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce bolo prijaté organizačné rozhodnutie o zmene kvalifikačnej štruktúry zamestnancov exekučného úradu, keď sa vedenie exekútorského úradu rozhodlo zamestnávať prednostne zamestnancov s ukončeným vysokoškolským vzdelaním v odbore právo. Z uvedeného dôvodu bol zvýšený počet zamestnancov - exekútorských koncipientov a zároveň bolo rozhodnuté o znížení počtu administratívnych pracovníkov, ktorí nespĺňajú kritérium požadovaného vzdelania v prvom štvrťroku 2009 o minimálne jedného zamestnanca. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, 1/ ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať prácami dojednanými v pracovnej zmluve, a to nie z dôvodov spočívajúcich v osobe zamestnanca, ale preto, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu, 2/ musí ísť zásadne o organizačné zmeny vo vnútri zamestnávateľskej organizácie a 3/ musí existovať príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Súd prvého stupňa poukázal na to, že nemá právomoc Rozhodnutie o organizačnej zmene č. 1/2008 preskúmavať; zisťuje len to, či k organizačnej zmene došlo alebo nie, pričom v prejednávanej veci mal za preukázané, že k organizačnej zmene u odporcu s cieľom zvýšiť efektívnosť práce došlo. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že jej daná výpoveď z pracovného pomeru nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, v zmysle ustálenej judikatúry v prípade neexistencie zástupcov zamestnávateľa u zamestnávateľa postačuje uvedenie organizačnej zmeny priamo vo výpovedi, pričom organizačná zmena bola doručená navrhovateľke spolu s výpoveďou ako jej príloha. Po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 74 a § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonník práce), § 22 ods. 1, 2 a § 28 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky pre danie platnej výpovede z organizačných dôvodov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce; návrh navrhovateľky ako nedôvodný preto zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.648,81 €, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, za celkom 5 úkonov právnej služby. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, namietajúc rozpor rozhodnutia súdu prvého stupňa so zákonom 71/1992 Zb., keď Okresný súd Bratislava I neodôvodnene a opakovane zaviazal navrhovateľku na platbu 2 - krát po 99,50 €, čím navrhovateľku poškodil v jej právach a spôsobil jej priamu finančnú škodu. Navrhovateľka preto žiada, aby odvolací súd túto chybu napravil, predmetné rozhodnutie súdu zrušil a rozhodol o vrátení vyplatenej sumy, t.j. 99,50 € navrhovateľke. Navrhovateľka v odvolaní namieta, že prvostupňový súd nerozhodol v hlavnom predmete sporu, t.j. či je výpoveď platná alebo neplatná, keď návrh navrhovateľky zamietol, a preto považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za alibistické, neurčité, nejednoznačné a poškodzuje navrhovateľku v jej právach. Navrhovateľka má za to, že splnila všetky zákonné podmienky pre kvalifikované podanie návrhu, poukázala na porušenia zákonných povinností na strane odporcu, zdôvodnila na základe akých právnych skutočností sa domáha svojho práva. Predložila tiež dostatočné množstvo písomných dôkazov, ktoré pojednávajú o skutočnostiach, kde odporca jednoznačne porušil ust. zákona č. 311/2001 Z. z. V dôvodoch svojho odvolania navrhovateľka uvádza, že prvostupňový súd neúplne zisťoval a nedôsledne, nesprávne vyhodnotil navrhovateľkou predložený písomný dôkazový materiál. Na argumenty a tvrdenia navrhovateľky nebral zreteľ a v konečnom dôsledku dospel na základe týchto skutočností k nesprávnym skutkovým zisteniam a navyše rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka trvala na tom, že výpoveď je neplatná a jej pracovný pomer trvá naďalej. Na vady výpovede odporcu poukazovala už v písomných námietkach proti výpovedi, prejavila záujem naďalej byť zamestnaná u odporcu, žiadala odporcu o prideľovanie práce a odmenu za vykonanú prácu v súlade s uzavretou pracovnou zmluvou. Nie je pravdou, že odporca si všimol chybu v písaní až dňa 11.02.2009, tak ako tvrdil na pojednávaní. Odporca prijímal nových zamestnancov po podaní výpovede navrhovateľke. Okresný súd Bratislava I vyzval odporcu na predloženie pracovných zmlúv pracovníkov prijatých v čase plynutia výpovednej doby a v období po nej, pričom odporca nepredložil všetky zmluvy prijatých pracovníkov, čím súd uviedol do omylu; súd netrval na svojej žiadosti tak, aby bolo jednoznačne preukázané, že odporca zákon porušil. Navrhovateľka vytýka prvostupňovému súdu, že neprihliadol na formálne a vecné vady výpovede danej zamestnávateľom zo dňa 22.12.2008, nezabezpečil dôkazový materiál predložením mzdových listov všetkých zamestnancov, ktorých odporca zamestnával, nevyžiadal si ani výpisy príslušných dokumentov z Daňového úradu, Zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne, kde by sa preukázalo, za ktorých zamestnancov zamestnávateľ platil odvody a v akej výške a v akom časovom období. V súvislosti s tým, že odporca nepoveril navrhovateľku vykonávať súpis hnuteľného majetku, navrhovateľka udáva, že to nie je dôvodom, aby zamestnávateľ kvôli tomu prepustil navrhovateľku z trvalého pracovného pomeru a namiesto nej prijal brigádnika - študenta, bez ukončeného právnického vzdelania, bez praxe a mimo pracovný pomer a predstieral tak organizačné zmeny. V zmysle ustanovení Exekučného poriadku mal odporca právo ju poveriť a to bez ohľadu či mala ukončené právnické vzdelanie alebo nie. Odporca vhodnú prácu pre navrhovateľku mal a pred daním výpovede ju navrhovateľke neponúkol, pričom odporca sám tvrdil, že v danom období mu pribudlo množstvo agendy - exekučných prípadov. Má za to, že odporca nesplnil zákonom určené povinnosti pri organizačných zmenách ani pri daní výpovede navrhovateľke. Odporca zamestnával nových pracovníkov, mal dostatok práce, ktorú navrhovateľke mohol ponúknuť. V tom čase si navrhovateľka zvyšovala odborné vzdelanie v oblasti práva a mohla tieto vedomosti uplatniť v zamestnaní, čím by bola zabezpečená vyššia odbornosť a efektívnosť práce. Napriek tomu, že nemala ukončené právnické vzdelanie, bola poverená odporcom a pravidelne zaúčala novo prijatých zamestnancov aj s právnickým vzdelaním, čím preukázala, že aj po odbornej stránke veci rozumie. Problémy vždy konzultovala s vedúcimi pracovníkmi, kolegami i pracovníkmi súdov. Tvrdenia odporcu, že konala svojvoľne, bez porady, robila chyby, lebo nemala právnické vzdelanie, označila za nepravdivé. Navrhovateľke nebolo dané ani písomné upozornenie, s výstrahou na odstránenie vád, pod sankciou skončenia pracovného pomeru. Naopak, odporca potvrdil, že pracovala svedomito. Navrhovateľka ďalej nesúhlasila s vyčíslením trov konania 1.648,81 €, ktorá odporuje vyhl.č. 655/2004 Z.z., aj dobrým mravom. Navrhovateľka žiadala v návrhu o náhradu mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy od 01.03.2009. Prvostupňový súd nerozhodol v danej veci jednoznačne tak, či navrhovateľka bola v spore úspešná alebo neúspešná. O výške náhrady mzdy prvostupňový súd vôbec nerozhodoval. Z tohto dôvodu nie je možné určiť, že hodnota sporu je 5.674,56 €. Nie je jasné, na základe akých právnych skutočností bola vyčíslená hodnota jedného úkonu právnej služby. Žiadala preto preskúmať správnosť a zákonnosť vyčíslenia výšky náhrady trov súdneho konania tak, aby bola v súlade so zákonom a s dobrými mravmi. Navrhovateľka žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu navrhovateľky vyhovie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci podľa ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok; odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 19. 12. 2008 ) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 63 ods. 2 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 19. 12. 2008 ) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Podľa § 61 ods. 3 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 19. 12. 2008 ) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/, nesmie počas troch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná ( objektívne jestvujúca ) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru podľa cit. zák. ustanovenia je splnenie povinností vyplývajúcich z ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami, dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a aj ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Je nutné posúdiť, či u zamestnávateľa došlo k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd v tomto smere nie je oprávnený rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Súd v konaní o určenie neplatnosti výpovede danej na základe ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce rovnako neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene ( také rozhodnutie totiž nemá povahu právneho úkonu podľa § 34 Obč.zák. ), zaoberá sa však rozhodnutím o organizačnej zmene ako skutočnosťou ( faktickým úkonom ), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon ( t.j. pre skončenie pracovného pomeru ), a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne ( § 63 ods. 1 písm. b/ Zák.práce ). Rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť dotknutému zamestnancovi oznámené; stačí však aj to, ak sa o ňom zamestnanec dozvie najneskôr z výpovedi o skončení pracovného pomeru (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 14/2000). V súdenej právnej veci preukázal odporca ako zamestnávateľ, že u neho došlo k organizačnej zmene, a to prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene č. 1/2008 zo dňa 28. 11. 2008 ( č.l. 23 spisu ) o zmene kvalifikačnej štruktúry zamestnancov exekútorského úradu. Organizačná zmena prijatá odporcom vychádzala z jeho odborných, kvalifikačných požiadaviek zamestnancov exekútorského úradu, konkrétne naplnenia kvalifikačných predpokladov - vysokoškolského vzdelania v oblasti práva a zároveň zníženia administratívnych zamestnancov, ktorí nespĺňajú uvedenú kvalifikačnú požiadavku. Prijať rozhodnutie o organizačnej zmene bolo plne v kompetencii odporcu, ako zamestnávateľa. On bol oprávnený rozhodnúť o skladbe zamestnancov aj z hľadiska ich kvalifikačnej štruktúry. Rovnako tak rozhodnutie o tom, ktorý konkrétny zamestnanec - nespĺňajúci kvalifikačnú požiadavku - je pre neho nadbytočný, spadalo do jeho výlučnej kompetencie. Je totiž potrebné umožniť zamestnávateľom, aby regulovali počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie pružne tak, aby zamestnávali len taký počet zamestnancov, ktorý bude pre nich najvýhodnejší. V konaní ďalej nebolo sporné, že navrhovateľka pracovala u odporcu ako administratívny pracovník, pričom nespĺňala kvalifikačnú požiadavku odporcu - vysokoškolské vzdelanie v odbore právo, ukončené najneskôr v prvom štvrťroku 2009. Odporca nekonal ani v rozpore s ust. § 61 ods. 3 Zák.práce, ktoré nedovoľuje zamestnávateľovi počas troch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto miesto iného zamestnanca. Navrhovateľke začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota dňom 1. 1. 2009 a uplynula 28. 2. 2009 ( § 62 ods. 2 Zák.práce ). Trojmesačná lehota v zmysle § 61 ods. 3 Zák.práce, nedovoľujúca odporcovi prijať na jej zrušené miesto nového zamestnanca, tak začala plynúť od 1. 3. 2009 a skončila 31. 5. 2009, počas ktorej odporca na zrušené pracovné miesto navrhovateľky neprijal žiadneho nového zamestnanca. Odporca citované zákonné ustanovenie neporušil ani tým, že prijal do pracovného pomeru exekútorských koncipientov, resp. brigádnikov na brigádnické miesto, keďže ich neprijímal na zrušené miesto navrhovateľky, ale na iné pracovné pozície. Podľa § 74 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 19. 12. 2008 ) výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom, Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. Citované ust. § 74 Zák. práce formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov ako hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie ktorej má za následok neplatnosť týchto spôsobov skončenia pracovného pomeru. Zamestnanci majú právo, nie však povinnosť, zriadiť si na ochranu a výkon niektorých svojich práv svojich zástupcov zamestnancov. Zamestnancov nemožno nútiť, aby sa združili do odborov, zvolili si zamestnaneckú radu alebo zamestnaneckého dôverníka proti svojej vôli. Zamestnávateľ má len povinnosť umožniť ich pôsobenie na pracovisku. Pokiaľ sa zamestnanci nerozhodnú takýto orgán u zamestnávateľa vytvoriť, nebude u zamestnávateľa pôsobiť. Citované ust. § 74 Zák. práce je založené na predpoklade existencie takéhoto orgánu u zamestnávateľa; v prípade jeho neexistencie sa toto ustanovenie logicky nemôže naplniť. Neprichádza totiž do úvahy povinnosť zamestnávateľa prerokovať vopred výpoveď či okamžité skončenie pracovného pomeru s nejestvujúcim subjektom. Ak nemôže vzniknúť takáto povinnosť, potom nemôže dôjsť ani k jej porušeniu, a teda ani k naplneniu predpokladov pre vznik sankcie v podobe neplatnosti zamýšľanej výpovede či okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto za predpokladu, že u odporcu zástupcovia zamestnancov v rozhodnej dobe nepôsobili, bola zákonná podmienka prerokovania výpovede pracovného pomeru vopred so zástupcami zamestnancov objektívne nemožná. Znamená to zároveň, že zamestnávateľ mohol konať samostatne a takéto jeho konanie potom nemohlo viesť k neplatnosti právneho úkonu - výpovede z pracovného pomeru - z dôvodu nesplnenia podmienky v ust. § 74 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 5. 12. 2008 ). Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť ( § 63 ods. 2 Zák. práce ) medzi účastníkmi konania je nesporné, že odporca pred daním predmetnej výpovede neponúkol navrhovateľke žiadne pracovné miesto z dôvodu, ako sám uvádzal, že voľné pracovné miesto pre ňu nemal. Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, i jeho kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec schopný vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti i kvalifikáciu, vykonávať. Z toho, že iná vhodná práca má zodpovedať, pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca, je nutné dôvodiť, že takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a len potom ( ak nie je pracovné miesto zodpovedajúce kvalifikácii voľné ) prácu, ktorá zodpovedá, pokiaľ možno, najviac kvalifikácii zamestnanca a nakoniec (ak nie je voľné ani pracovné miesto zodpovedajúce čo najviac kvalifikácii zamestnanca) prácu, pre ktorú sa zvláštna kvalifikácia nevyžaduje. Vhodnou prácou však nie je taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené schopnosti alebo pre nedostatok kvalifikácie, pokiaľ ju nemôže získať predchádzajúcou prípravou. Za predchádzajúcu prípravu však nemožno považovať získavanie schopností a kvalifikácie náročnými spôsobmi, napr. absolvovaním školy, vyučením v odbore a pod. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca vyžadoval vzhľadom na charakter a obsah činnosti exekútorského úradu vysokoškolskú kvalifikáciu v odbore právo, kde navrhovateľka pre pracovné miesto exekútorského koncipienta túto požiadavku nespĺňala. Navrhovateľka videla nesplnenie ponukovej povinnosti odporcom aj v tom, že výkon administratívnej práce, ktorá bola obsahom jej pracovnej náplne, sa rozhodol riešiť zamestnávaním brigádnikov, ktorých prijal aj v rámci jej výpovednej doby. Uvedená skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu neznamená porušenie ponukovej povinnosti zo strany odporcu. Ponuková povinnosť sa vzťahuje na prácu ponúkanú v rámci pracovného pomeru ( či už na dobu neurčitú, alebo určitú, na plný úväzok, alebo na kratší, t.j. čiastočný ) nie však na prácu, vykonávanú mimo hlavného pracovného pomeru (§ 223 a nasl. Zák. práce), ako je to v prípade dohody o brigádnickej práci študenta. Zjavne nesprávny dátum ( 22. 12. 2008 ) uvedený odporcom na písomnej výpovedi pracovného pomeru nemal za následok neplatnosť predmetnej výpovede pre jej neurčitosť či nezrozumiteľnosť ( § 37 ods. 1 Obč.zák. ), keď zo všetkých okolností prípadu nepochybne vyplývalo, že výpoveď bola v písomnej podobe ( s nesprávnym dátumom ) doručená navrhovateľke dňa 19. 12. 2008 ( § 37 ods. 3 Obč.zák.). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky, že jej bola nesprávne uložená poplatková povinnosť vo výške 99,50 € za návrh, odvolací súd k uvedenému poznamenáva, že podľa obsahu spisu navrhovateľka sa v konaní domáhala nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, pri uplatňovaní ktorých nárokov je navrhovateľka v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. § 4 ods. 2 písm. d/ osobne oslobodená od povinnosti platiť súdne poplatky; ale aj určenia, že pracovný pomer navrhovateľky trvá, ktorý nárok pod oslobodenie od poplatkovej povinnosti nespadá a za ktorý tak navrhovateľke vznikla poplatková povinnosť vo výške 99,50 €. Ako však vyplýva z obsahu spisového materiálu, uvedená poplatková povinnosť už bola navrhovateľke uložená na základe výzvy prvostupňového súdu zo dňa 2. 12. 2009 ( č.l. 79 spisu ) a navrhovateľka si túto povinnosť aj splnila ( záznam na č.l. 160 spisu ). Navrhovateľka tak bola na splnenie poplatkovej povinnosti za návrh o určenie, že jej pracovný pomer trvá, vyzvaná súdom prvého stupňa nesprávne dvakrát. Odvolací súd preto výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o uložení poplatkovej povinnosti navrhovateľke zrušil, podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvého stupňa aj v časti výroku o trovách konania rozhodol vecne správne, keď priznal v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia ( § 142 ods. 1 O.s.p. ), pochybil však pri výpočte ich výšky. Súd prvého stupňa počítal trovy právneho zastúpenia v danej právnej veci z dvoch nárokov, jednak z určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou ( za ktorý patrí odmena vo výške 1/13- iny výpočtového základu za rok 2010, t.j. 55,49 € ) a zo sumy 5.674,56 € uplatňovanej titulom náhrady mzdy. Pri spojení dvoch vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z hodnoty veci s najvyššou hodnotou ( 200,83 € zo sumy 5.674,56 € ) zvyšuje o polovicu ( § 13 ods. 4 cit. vyhl. v znení platnom do 31. 5. 2010 ) základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, resp. v znení § 13 ods. 3 cit. vyhl. v znení platnom od 1. 6. 2010 o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny v ostatných spojených veciach ( 1/2-ina zo sumy 55,49 € činí 27,74 €, resp. 1/3-ina zo sumy 55,49 € činí 18,49 € ). Trovy právneho zastúpenia potom predstavujú za : 1/ prevzatie a prípravu zastúpenia dňa 22. 1. 2010 sumu 228,57 € ( 200,83 € + 27,74 € ); 2/ účasť na pojednávaní dňa 23. 3. 2010 sumu 228,57 €; 3/ písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 28. 5. 2010 sumu 228,57 €; 4/ účasť na pojednávaní dňa 3. 6. 2010 sumu 219,32 € ( 200,85 € + 18,49 € ); 5/ účasť na pojednávaní dňa 23. 9. 2010 sumu 219,32 €, t.j. odmena spolu 1.124,35 €. Právnemu zástupcovi odporcu prináleží tiež režijný paušál 5 x 7,21 €, t.j. 36,05 €, ako aj 19 % DPH zo sumy 1.160,40 € ( 1.124,35 € + 36,05 € ), t.j. 220,47 €, úhrnom 1.380,87 € ( § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ). Námietka navrhovateľky, že súd prvého stupňa nerozhodoval aj o náhrade mzdy neobstojí; tým, že súd prvého stupňa posúdil návrh navrhovateľky v časti určenia neplatnosti výpovede ako nedôvodný, následkom čoho jej návrh zamietol, bol zamietnutý aj návrh navrhovateľky na priznanie jej náhrady mzdy ( základným predpokladom pre priznanie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je, že súd rozhodne o tom, že so zamestnancom zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, čo však nebol daný prípad ). To zároveň znamená, že pre výpočet výšky náhrady trov konania bolo nutné vychádzať nielen z návrhu navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede pracovného pomeru, ale aj z jej ďalšieho návrhu na priznanie náhrady mzdy. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny; v časti výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil ( § 220 O.s.p. ), ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže zo strany odporcu absentoval návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.