Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/23/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109230019 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109230019.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčka senátu JUDr. Bianka Gelačíková a členovia senátu JUDr. Katarína Štrignerová a JUDr. Blanka Podmajerská, v právnej veci navrhovateľa: C.. E. V., bytom Za D. XXXX/XX, H. L., štátny občan SR, zastúpeného: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, ul. Podbrezovská 34, Bratislava , proti odporcovi: Slovenská A. - G. E. E., Ž. U. XX, R., o zaplatenie náhrady škody vo výške 37.547,48 euro s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.11.2010, č.k. 19C /272/2009 - 251, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu škody vo výške XX.XXX,XX euro s príslušenstvom uplatnenej podľa ustanovení zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, predstavujúcu vyčíslené úroky z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov za obdobie rokov XXXX - XXXX, ktoré boli navrhovateľovi doplatené po rozhodnutí N. E. Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.12.2007, sp. zn. 2Ds 1/2001, na základe ktorého bolo disciplinárne konanie proti navrhovateľovi zastavené; v rozhodnutí odporcovi s aplikovaním ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 3, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1, § 20 zák.č. 58/1969 Zb., § 24 zák.č. 412/1991 Zb. a tým, že po skúmaní existencie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím nezistil naplnenie všetkých zákonných podmienok zodpovednosti štátu podľa citovaného osobitného zákona. V posudzovanom prípade mal z vykonaného dokazovania preukázané, že rozhodnutím G. E. E. č. 18613/2000-41 zo dňa 03.08.2000 bol po návrhu na začatie L. konania navrhovateľ N. Q. H. W. sudcu, a to až do prípadného rozhodnutia o odvolaní Q. funkcie . Súd prvého stupňa pri analogickom použití rozhodnutia NS SR 1 Cdo 53/93 dospel k záveru, že i keď ustanovenia zák. č. 335/1991 Zb. o sudcoch a súdoch ( podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie ministra spravodlivosti SR O. do D. H. W. E. zo dňa 03.08.2000 ) síce neupravujú prípadné podanie opravného prostriedku a ani zrušenie takéhoto rozhodnutia, má zastavenie N. ako aj F. konania vedeného proti navrhovateľovi rovnaké dôsledky, ako zrušenie rozhodnutia o N. D. H. W. E.. Pri skúmaní ďalšieho predpokladu zodpovednosti orgánu štátu - vzniku a existencie škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného buď vo forme skutočnej škody, alebo toho, čo poškodenému ušlo ( ušlý zisk ) dospel k záveru, že v danom prípade predstavuje škodu zadržaná časť mzdových nárokov, ktorá bola navrhovateľovi po obnovení H.L. W. E. ( k 28.12.2007) vyplatená, a preto náhrada škody v tomto smere už neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k prípadnému ušlému zisku poukázal na to, že za ušlý zisk možno považovať to, čo mohol poškodený dosiahnuť a čo mohol dostať pri bežnom slede udalostí, nebyť vzniku skutočnej škody. Škodu vo výške úrokov z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov, navrhovateľom vypočítaných podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu splatnosti zadržaných častí mzdových nárokov za uplatnené obdobie ( splatných od februára XXXX N. C. XXXX) je však možné považovať iba za fiktívny ušlý zisk. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ žiadajúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že mu prizná uplatnené nároky, ako i náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odvolaní poukázal na to, že súd prvého stupňa nepochopil podstatu sporu, ale ani konštrukciu jednotlivých predpokladov pre vznik škody, či ujmy na jeho majetkových právach vzniknutej v dôsledku protiprávneho konania odporcu. Protiprávnosť je v slovenskom deliktnom systéme bytostne spätá s porušením právnej povinnosti stanovenej priamo zákonom, v danom prípade ust. § 87 zák.č. 385/2000 Z.z. v platnom znení s tým, že za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát ( § 65 ods.4 cit. zákona ). Konajúci súd vychádzal z chybnej konštrukcie pojmu škoda, keď za ňu považoval iba ujmu nastalú v majetkovej sfére poškodeného. Podľa odvolateľa pojem škoda si vyžaduje majetkovú, alebo nemajetkovú ujmu na záujme, hodnote chránenej zákonom a postihuje akúkoľvek negatívnu zmenu v zákonom chránenej sfére 11Co 23/2011-263 poškodenej osoby. V dôsledku toho potom akákoľvek majetková či nemajetková ujma vo sfére poškodeného založí bez ďalšieho zodpovednosť za škodu . Odvolateľ poukázal na to, že splatnosť a vyplácanie platu bolo kogentne stanovené podľa ust. § 87 zák.č. 385/2000 Z.z. do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Podľa ust. § 150 ods. 1 cit. zákona sa na osobitný vzťah sudcu vzťahuje Zákonník práce. V prípade, že zamestnávateľ mešká s výplatou mzdy je v omeškaní, z titulu ktorého je povinný zamestnancovi uhradiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskoprávnych ( § 517 -§ 519 Obč. zákonníka ). Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo popri splnení základnej povinnosti požadovať úroky, ktorých výšku stanovuje osobitný predpis. Z doterajšieho konania je nesporné, že odporca sa pri vyplácaní platu dostal do omeškania a malo by byť aj samozrejmé, že mu vznikla povinnosť vyplatiť úroky z omeškania v požadovanej výške. Navrhovateľ pre prípad potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa navrhol, aby odvolací súd vo veci pripustil dovolanie na vyriešenie otázky právnej zodpovednosti štátu za včasné nevyplatenie platu E. z dôvodu, že by nemal byť žiaden rozdiel v posudzovaní vzniku povinnosti odčiniť majetkovú ( ale aj nemajetkovú ujmu ) vo forme úrokov z omeškania a včas nevyplatenej mzdy, či platu E.. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 v spojení s § 372t O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie nie je navrhovateľom podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na náhradu škody, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu XX.XXX,XX euro s príslušným úrokom z omeškania titulom náhrady škody za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu. Keďže v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru odvolací súd, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho doplnenie odvolací súd vo vzťahu k nároku uplatneného proti odporcovi , na ktorý súd prvého stupňa (so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval jeho nárok na zaplatenie požadovanej sumy) aplikoval správny právny predpis konštatuje, že ust. zák.č. 58/1969 Zb. vo všeobecnosti zakladá objektívnu zodpovednosť štátu ( bez ohľadu na zavinenie ), ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: a/ nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon nedefinuje „ nesprávny úradný postup „, z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Keďže citovaný osobitný zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy ( § 442 Občianskeho zákonníka ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu vzniknutú v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo ( ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma znamenajúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty , ktoré je treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti (v prejednávanej veci v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu ). O vzťah príčinnej 11Co 23/2011-264 súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, tj. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. V posudzovanom prípade, pri nespornosti existencie nezákonného rozhodnutia ( rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 18 613/2000-410 zo dňa 03.08.2000 ), je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce posúdenie otázky, či navrhovateľovi vznikla škoda a v prípade ak áno, či takúto škodu je možné považovať za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako dôsledok nezákonného rozhodnutia. Vychádzajúc z okolností prípadu, zisteného z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa je aj odvolací súd toho názoru, že škodu, ako peniazmi vyjadriteľnú ujmu na majetku poškodeného, ktorá vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti s označeným nezákonným rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť mzdových nárokov navrhovateľa ( splatných v období dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu ), ktorá mu bola po rozhodnutí N. E. Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.12.2007, sp. zn. 2 Ds 1/2001 vyplatená, a ktorá ani nebola predmetom tohto konania. Za škodu, ani vo forme skutočnej škody, a ani vo forme ušlého zisku nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím považovať úroky z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov navrhovateľa, ním vypočítaných vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ku dňom, v ktorých sa jednotlivé mzdové nároky počas obdobia dočasného pozastavenia výkonu funkcie E. stali splatnými. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v konaní z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti mzdových nárokov by bolo v posudzovanom prípade možné posúdiť ako formu majetkového prospechu navrhovateľa, ktorú sa dalo očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorá nenastala práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu. K námietkam odvolateľa odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že slovenské právo vychádza z toho, že nahradiť možno len majetkovú škodu s výnimkami možnosti odškodnenia za utrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia ( § 444 Obč. zákonníka) a výnimiek premietnutých do ustanovení Občianskeho zákonníka vplyvom práva EU/ ES ( napr. § 442a, § 509 ods.2, § 741i ) a do osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, resp. osobitných zákonov, v ktorých zákonodarca pripustil, že prípady nemajetkovej ujmy sa uhrádzajú v rámci náhrady škody ( napr. § 13 Obč. zákonníka, § 19b Obchodného zákonníka, § 17 zák.č. 541/2003 Z.z.). S poukazom na uvedené potom odvolací súd námietku odvolateľa, namietajúcu chybnú konštrukciu pojmu škoda súdom prvého stupňa posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu platnej právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávaný prípad. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozhodnutia nepripustil prípustnosť dovolania ( § 238 ods.3 O.s.p.) dôvodiac tým, že v danej veci sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci mal plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že tento si ich neuplatnil a z obsahu spisu nevyplýva, že by mu v súvislosti s odvolacím konaním trovy konania vznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.