Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/44/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110213922 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110213922.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ C. U., Q. B., Č. X, 2./ L. U., Q. B.I., Č. X, obaja zast. JUDr. Tatiana Vorobelová, advokátka, so sídlom Košice, Bajzova 2, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 4C 10/2010-96 zo dňa11.7.2011 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1./, 2./ náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške 88,74 € k rukám JUDr. Tatiany Vorobelovej, advokátky v Košiciach, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1./ a 2./ sumu 1 983,24 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 07.11.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť odporcu zaplatiť druhému navrhovateľovi v rozsahu plnenia. Vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 27.06.2005 začalo trestné stíhanie navrhovateľov pred Okresným riaditeľstvom PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Košiciach II pod sp.zn. ČVS: ORP: 292/ OEK-K2-2005 z podozrenia spáchania trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, po začatí ktorom uzatvorili s advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou zmluvu o právnej pomoci. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 02.04.2008 boli spod obžaloby oslobodení z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, sa vôbec stal. Na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5To 34/2008, konanom dňa 16.09.2008 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté. Advokátke uhradili odmenu za právnu pomoc podľa vyúčtovania zo dňa 03.08.2009 vo výške 59 747,- Sk. Žiadosťou zo dňa 05.08.2009 požiadali odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V odpovedi zo dňa 06.11.2009 odporca žiadosť neuznal z dôvodu, že neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu. Z faktúry č. LE-21/03 zo dňa 07.03.2008 súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľom bola vyfakturovaná suma 1 983,24 € (59 747,- Sk) ako odmena a náhrada výdavkov advokáta v trestnom konaní. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov § 4 ods. 1 písm. b) ; § 5 ods. ; § 6 ods. 1 ; § 16 ods. 2 ; § 17 ods. 1 a 2 ; § 18 ods. 1 cit. zákona v dôsledku čoho konštatoval, že zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. V danom prípade možno vyvodiť záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nevznikne v prípadoch ustanovených v § 8 ods. 6 cit. zákona, čo však nie je prípad navrhovateľov. Ustanovenia § 8 ods. 6 citovaného zákona vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste, pričom tieto ustanovenia je potrebné použiť analogicky aj pre prípad vznesenia obvinenia v súlade so zásadou systematického výkladu zákonov. Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa priznal navrhovateľom náhradu škody vo výške 1.983,24 € spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, a to teda vo výške, ktorú uhradili svojmu právnemu zástupcovi na základe predloženej faktúry, s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť odporcu zaplatiť druhému navrhovateľovi v rozsahu plnenia, nakoľko uplatnený nárok, ktorý predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní vyplatili zo spoločných prostriedkov, pretože sú manželia. Čo sa týka námietky odporcu, že nie je orgánom, ktorý nesie zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, prvostupňový súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko nárok na náhradu škody vychádzal z nezákonného rozhodnutia, ktoré v konaní vydal vyšetrovateľ a v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ. Ak by aj existovalo viacero orgánov, ktoré by prichádzali do úvahy zastupovať štát v spore, v zmysle § 4 ods. 1 písm. cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. V danom prípade totiž zodpovednosť za škodu nesie štát ako taký, nie jednotlivé orgány štátu, tie ho v konaní iba zastupujú. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., keď plne úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania voči odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia navrhovateľov vo výške 1.139,90 €. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol odporca, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že jediným orgánom príslušným rozhodnúť o tom, či uznesenie vyšetrovateľa je alebo nie je zákonné, môže s poukazom na ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. jedine prokurátor a preto civilné súdy nie sú príslušné určovať, či postup rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní sú alebo nie sú zákonné. Uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o začatí trestného stíhania vznesení obvinenia, ktorým mala byť spôsobená škoda navrhovateľov 1./ a 2./, nebolo nikdy zrušené prokurátorom, v dôsledku čoho nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody. Vyšetrovateľ Policajného zboru v trestnom konaní pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia vychádzal z úrovne poznatkov, ktoré mal k dispozícii v čase ešte pred vykonaním úkonu v trestnom konaní. Až v priebehu trestného konania je možné dospieť k záveru, či obvinený spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Rozhodnutie, ktoré vyšetrovateľ vydal, bolo v súlade s Trestným poriadkom a tento záver vyšetrovateľa potvrdil aj prokurátor uznesením o začatí trestného stíhania. V odvolaní poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 167/2007, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 320/2009 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 132/2010, zo záveru ktorých vyplýva, že uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je rozhodnutím zakladajúcim právo na náhradu škody a nie je ani rozhodnutím, ktoré konštatuje nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa. Vyšetrovateľ ako orgán činný v trestnom konaní v danom prípade postupoval správne, všetky svoje rozhodnutia vydal v súlade so zákonom. Oprávnenosť trestného stíhania obvineného nemožno dávať do pomeru s konečným výsledkom trestného konania, ale len s podmienkami pre trestné stíhanie stanovenými zákonmi. Náhradu nákladov trestného konania by bolo možné priznať len vtedy, pokiaľ by v príčinnej súvislosti s údajne nezákonným rozhodnutím vznikla škoda. Náklady trestného konania samy osebe nie sú škodou, pretože pojmovým znakom škody je zníženie majetku poškodeného bez toho, aby sa mu dostalo ekvivalentu. Za vynaložené náklady však bol navrhovateľom poskytnutý ekvivalent v podobe právnej služby obhajcu. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobný návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedli, že súhlasia s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý je v súdnej praxi dostatočne judikovaný, napr. uzn. NS SR sp. zn. 4Ncdo 15/2009, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Odporca za základ nároku na náhradu škody, v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, hľadá v jednotlivých zákonných ustanoveniach zákona č. 514/2003. Nevychádza však zo zmyslov účelu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola odčinená. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby treba hľadať nie len v ustanovení čl. 46 ods. 3, ale vo všeobecnej a v nej predovšetkým v čl. 1 ods. 1 základného zákona. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci á 81,33 € + režijný paušál 7,41 €, spolu 88,74 €. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Správne súd prvého stupňa aj vyvodil záver, že navrhovatelia, na ktorých bola v zmysle § 120 O.s.p. dôkazná povinnosť na preukázanie podmienok zodpovednosti, preukázali existenciu protiprávneho konania, existenciu škody a priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá mala navrhovateľom vzniknúť, s odôvodnením ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že k danej problematike Najvyšší súd SR už v rozhodnutí z 18. augusta 2010 sp.zn. 4 Cdo 15/2009 uviedol, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (por. aj rozsudok NS SR 1Cdo 64/2008, 4 Cdo 183/2009, 4 M Cdo 15/2009). Vzhľadom na uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje, s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 , § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď navrhovatelia cestou svojej právnej zástupkyne podali návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní úspešným navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania vo výške 88,74 €, ktorú zaviazal odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľov do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19.12.2011, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 81,33 €. Celková odmena potom a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 88,74 € (1 x 81,33 € + 1 x 7,41 € režijný paušál). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.