Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/540/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110234222 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110234222.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdy Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky : Q. I., O. O., Š. Č.. X, zastúpenej Evou Nováčkovou, advokátkou v Bratislave, Brančská č. 7, proti odporcovi : AXXENT, s.r.o., Bratislava, Na vŕšku č. 2, IČO : 35876719, zastúpeného AK H.I.F., spol. s r.o., Bratislava, Na vŕšku č. 2, IČO : 47235209, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5. mája 2011 č. k. 18 C 83/2010-110 a proti uzneseniu toho istého súdu zo dňa 7. júna 2011 č. k. 18 C 83/2010-116 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach a napadnuté uznesenie zo dňa 7. júna 2011 č. k. 18 C 83/2010-116 p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou zo dňa 24.6.2010 v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce je neplatné. Odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 5.872,97 € do 15 dní od právoplatnosti od rozsudku. Návrh v časti určenia, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá a návrh vo zvyšku náhrady mzdy zamietol. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 510,-€ na účet JUDr. Evy Nováčkovej, advokátky, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a navrhovateľku zaviazal k povinnosti zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal, zistil, že navrhovateľka pracovala u odporcu od 8.2.2010 vo funkcii recepčná - asistentka na dobu neurčitú. V dňoch 22. a 23.6 2010 navrhovateľka čerpala dovolenku z dôvodu účasti na prijímacích pohovoroch na vysokú školu. Navrhovateľka sa nestihla pripraviť na prijímacie pohovory, tak cestou internetového chatu služby G- Mail požiadala dňa 19.6.2010 výkonnú riaditeľku Q.. O. o dovolenku na deň 21.6.2010 so zdôvodnením. Po hľadaní riešení výkonná riaditeľka s čerpaním dovolenky súhlasila, že prácu skúsi zvládnuť sama. Na druhý deň, 20.6.2010 (nedeľu) si našla navrhovateľka od Q.. O. e-mail, či by nevedela prísť aspoň na poobedie. Navrhovateľka odpovedala záporne, nakoľko už bola dohodnutá s kamarátkou na príprave na prijímacie pohovory. Po návrate z dovolenky dňa 24.6.2010 bolo navrhovateľke doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Listom zo dňa 25.6.2010 navrhovateľka oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhovateľka mala 40 hodinový pracovný týždeň. Po právnej stránke prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 68 ods. 1, § 111 Zákonníka práce, keď aj vzhľadom na výpoveď svedkyne Q.. O. uviedol, že dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ. Ide o oprávnenie zamestnávateľa, pri uskutočňovaní ktorého má zamestnávateľ prihliadať aj na oprávnené záujmy zamestnanca. Takýmto oprávneným záujmom navrhovateľky určite bola príprava na prijímacie pohovory na vysokú školu. Je pravda, že je potrebné o dovolenku požiadať včas, aby si zamestnávateľ mohol zorganizovať prácu, avšak vo výnimočných prípadoch možno požiadať o čerpanie dovolenky aj náhle, neplánovane, telefonicky, alebo iným spôsobom. Z internetového chatu služby G-Mail jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ s čerpaním dovolenky navrhovateľkou na deň 21.6.2010 súhlasil. To, že následne zamestnávateľ sa opýtal navrhovateľky, či by nemohla prísť v pondelok aspoň na poobedie, nie je striktnou výzvou na prerušenie dovolenky a na nástup do práce, ale len pokusom o prerušenie dovolenky a zváženie, či preruší navrhovateľka dovolenku a nastúpi navrhovateľka do práce v pondelok poobede, bolo ponechané zamestnávateľom na navrhovateľku. Odporca založil do spisu dôkazy, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľka často nestíhala prísť včas do práce, avšak neskoré príchody nie sú predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu, že odporca nepreukázal závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou, prvostupňový súd návrhu navrhovateľky v časti neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel. Prvostupňový súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy od 1.11.2010 do rozhodnutia súdu, pričom vychádzal z mesačnej mzdy 600,02 €, dennej mzdy 27,60 €, hodinovej mzdy 3,45 € / rozhodné obdobie 2,3; odpracované 120 hod., 184 hod. spolu 304 hod., mzda 450,-€, 600,-€, spolu 1.050,- €, 1.050:404 = 3,45, t.j. priemerná hodinová mzda; 3,45 krát koeficient 173,92 (40 hodín. týždeň) = 600,02€ priemerná mesačná mzda; denná mzda priemerná 3,45 x 8 hodín = 27,60€ /. Navrhovateľka špecifikovala uplatnený nárok od 25.6.2010 do 31.10.2010 na sumu 2.514,46 €, od 1.11.2010 do 31.1.2011 1.823,66 € a od 1.2.2011 do vyhlásenia rozsudku 1.558,45 €. Súd priznal navrhovateľke za obdobie od 25.6.2010 do 31.10.2010 náhradu mzdy za 4 mesiace a 6 dní vo výške 2.514,46 €, nakoľko nad rámec petitu nemôže, keďže navrhovateľka za toto obdobie požadovala len 2.514,46 €, hoci jej prislúchalo 2.565,68 €. Za obdobie od 1.11.2010 do 31.1.2011 priznal 1.800,06 € a za obdobie od 1.2.2011 do vyhlásenia rozsudku priznal 1.558,45 €. Celkom priznal 5.872, 97 €, ale len do vyhlásenia rozsudku a v časti od vyhlásenia do právoplatnosti rozsudku súd návrh v časti náhrady mzdy zamietol, nakoľko v zmysle § 154 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Záverom prvostupňový súd uviedol, že návrh navrhovateľky o určenie, že pracovný pomer trvá, je návrhom určovacím v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a prvostupňový súd mal za to, že na určení, že pracovný pomer trvá, nie je naliehavý právny záujem, pretože z ustanovenia § 77 Zák. práce vyplýva, že toto ustanovenie účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu umožňuje uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, tým je však zároveň - z aspektu § 80 písm. c/ O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého dôvodu (základu) žalobou, podanou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. určenia, že pracovný pomer trvá (Rozs. NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008). Z toho dôvodu súd návrh na určenie, že pracovný pomer trvá zamietol ako nadbytočný. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania, ktorá pozostáva z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 510,- € (prevzatie a príprava 8.2.2011 - 216,79 €, účasť na pojednávaní dňa 17.2.2011 - odročené 54,19 €, účasť na pojednávaní dňa 5.5.2011 - 216,79 € + paušál 3x 7,41 €). Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na určenie, že pracovný pomer trvá, nakoľko toto konanie nie je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a to podľa položky 1 písm. b/ zákona č. 71/1992 Zb. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom, ktorými prvostupňový súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou zo dňa 24.6.2010 v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je neplatné, odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 5.872,97 € a k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 510,-€ podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a uloží navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenie § 111 ods. 1 Zákonníka práce a na to, že z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedkyne Q.. O., vyplynulo, že prítomnosť navrhovateľky bola vzhľadom na jej pracovné úlohy na pracovisku 21. júna 2010 nevyhnutná (súd prvého stupňa neodôvodnene uprednostnil záujmy zamestnanca pred záujmami zamestnávateľa). Je pravdou, že príprava na prijímacie pohovory je oprávneným záujmom zamestnanca, avšak vzhľadom na to, že navrhovateľka požiadala o dovolenku iba dva dni vopred (v sobotu 19. júna 2010) a navyše neštandardným spôsobom (SMS a internetový chat), je absolútne uprednostnenie záujmov zamestnanca, na ktorom je založený napadnutý rozsudok, v rozpore s citovaným ustanovením Zákonníka práce, ktoré vyžaduje vyváženie oprávnených záujmov zamestnanca so záujmami zamestnávateľa pri určovaní dovolenky. Súd prvého stupňa zjavne nesprávne vyložil výrok Q.. O. „ale nechaj tak, skúsim to zvládnuť sama“, ako jej súhlas s dovolenkou navrhovateľky na 21. júna 2010. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že internetovú chatovú komunikáciu a e-maily, ktoré sú založené v súdnom spise, treba posudzovať komplexne a v ich vzájomnej súvislosti. Poukázal tiež na to, že celá, do veľkej miery neformálna komunikácia, z ktorej navrhovateľka odvodzuje schválenie dovolenky, sa uskutočnila dištančnou písomnou formou, teda pozostáva z jednostranných prejavov navrhovateľky a Q.. O., ktoré sú však zjavne odlišné. Q.. O. totiž aj po tom, čo sa jej navrhovateľka poďakovala za údajný súhlas s dovolenkou, uviedla, že „to (nie je) dobré mi v sobotu povedať ... mám tam aspoň 4 pohovory, 1x musím odísť z kancelárie, 2 stretnutia a 1x zameranie žalúzií“ a že „dovolenka sa robí dopredu, aby sa všetko naplánovalo ... staviaš ma pred samé prekvapenia“. Napriek tomuto odmietavému postoju Q.. O. navrhovateľka v tejto fáze komunikáciu ukončila a poďakovala sa. Odmietla teda ďalej diskutovať o riešení situácie, ktorá by nastala v dôsledku jej neprítomnosti na pracovisku v pondelok 21. júna 2010. Vzhľadom na to, že navrhovateľke nebol v internetovej komunikácii s Q.. O. udelený jednoznačný a ničím nepodmienený súhlas s čerpaním dovolenky na 21. júna 2010 a vzhľadom na to, že navrhovateľka sa nedostavila do zamestnania ani po dodatočnej e-mailovej žiadosti Q.. O., je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou z 24. júna 2010 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny bolo dôvodné. Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce platného a účinného do 31.12.2010, t.j. v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (ďalej len „Zákonník práce“) zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok, predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú komunikáciu navrhovateľky a Q.. O. O. ako jej priamej nadriadenej ohľadne čerpania dovolenky na deň 21.6.2010, sa navrhovateľka mohla domnievať, že dovolenka jej bola zamestnávateľom odsúhlasená. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť potom jej správanie nevykazuje také znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by umožňovalo odporcovi okamžité skončenie pracovného pomeru ako výnimočného skončenia pracovného pomeru, keď je potrebné prihliadnuť aj na to, že nenastúpením navrhovateľky do práce v deň 21.6.2010 nevznikla odporcovi žiadna škoda. Prvostupňový súd správne priznal navrhovateľke s poukazom na ustanovenia § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku od 25.6.2010, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku, a to aj vzhľadom na viazanosť návrhu v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. Rovnako správne v zmysle § 134 Zákonníka práce bola určená náhrada mzdy, keď prvostupňový súd riadne odôvodnil akým spôsobom dospel k zisteniu priemernému zárobku navrhovateľa. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v týchto častiach aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach (výrok, ktorým prvostupňový súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou zo dňa 24.6.2010 v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce je neplatné, odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 5.872,97 € a k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 510,-€) ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, keď odvolací súd považuje všetky námietky odporcu uvedené v odvolaní vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako právne irelevantné. Napadnutým uznesením zo dňa 7. júna 2011 č. k. 18 C 83/2010-116 prvostupňový súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za návrh vo výške 451,50 € v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov, položka č. 1 písm. a) 352,-€ a položka č. 1 písm. b) 99,50 €, t.j. spolu 451,50 €. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorým žiadal napadnuté uznesenie zrušiť. Uviedol, že prvostupňový súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie návrhu navrhovateľky z 9. augusta 2009 na začatie konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a na náhradu mzdy na základe § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) vzhľadom na to, že navrhovateľka je oslobodená od súdneho poplatku za podanie tohto návrhu podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona o súdnych poplatkoch. Mal za to, že citované ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch treba vykladať tak, že rozhodnutie súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, musí byť v čase uloženia poplatkovej povinnosti odporcovi právoplatné. Hoci súd návrhu navrhovateľky rozsudkom č.k. 18C 83/2010-110 vyhovel, tento rozsudok nie je právoplatný, keďže proti nemu podal odvolanie a preto je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa nesprávne a predčasné. Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto uznesenia podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od poplatku sú oslobodení navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby povolania, v konaní o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Podľa § 2 ods. 2 veta prvá citovaného zákona ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. V danom prípade odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka je zo zákona oslobodená od súdneho poplatku za návrh a vzhľadom na jej úspech v konaní poplatková povinnosť prechádza v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona na odporcu. Prvostupňový súd správne rozhodol, keď zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorý bol s poukazom na Položku 1 písm. a), b) Sadzobníka súdnych poplatkov vyrubený v správnej výške. Námietka odporcu uvedená v odvolaní, že základným predpokladom použitia ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona o súdnych poplatkoch je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého alebo iného stupňa vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté o úspech z niektorej zo strán v konaní je právne irelevantná, keď odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa citovaného zákonného ustanovenia môže byť odporcovi uložená v rozhodnutí vo veci samej (napr. rozsudku), ale aj osobitným uznesením pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V takomto prípade je potom odvolací súd povinný, ak bolo podané odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok preskúmavať ako závislý výrok v zmysle § 206, 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. Odvolací súd s poukazom na uvedené napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej navrhovateľke vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej však odvolací súd nepriznal pre absenciu návrhu na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.