Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/161/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243868 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110243868.3 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave vo veci nariadenia návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu: T. Š., nar. XX.XX.XXXX a Y. Š., nar. XX.XX.XXXX, zastúpení kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Piešťany, Krajinská cesta 13, deti rodičov: matka - O. Š., bytom F., Y.. M. XX/XX, Slovenská republika, zast. JUDr. Danielou Suchánkovou, advokátkou, AK Piešťany, M. Waltariho 7, a otec - G.. F.H. Š., bytom Q. F. XXXX/XX, Č., Č. H., zast. splnomocneným zástupcom Ľubošom Paterom, bytom Dukelská 33, Bělěč, Česká republika, o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 17.2.2012, č.k. 2P 28/2010-473, jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým rozhodnutím nariadil návrat maloletého T., nar. XX.XX.XXXX a maloletého Y., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu do Č. republiky do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že po vykonanom dokazovaní a následnom ustálení skutkového stavu vo veci a jeho právnom detailnom vyššie uvedenom vyhodnotení dospel k záveru, že návrhu otca je možné vyhovieť. Súd vyhodnotil ako krajinu obvyklého pobytu maloletých detí Č. republiku. Premiestnením maloletých detí z miesta ich obvyklého pobytu Č. republiky na X. bez súhlasu otca bolo porušené opatrovnícke právo otca, čím došlo k neoprávnenému premiesteniu maloletých detí matkou na územie Slovenska. Podľa ust. čl. 11 Nariadenia Rady ES č. 2001/03 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudku v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ( tzv. Brusel II bis ), ktorým sa zrušuje nariadenie Rady ES č. 1347/2000 súd nezistil v tejto veci existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by obe maloleté deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie tak, ako to uvádzala počas konania matka. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto súd návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu Č. republiky vyhovel, nakoľko boli naplnené v tejto veci základné predpoklady pre úspešné uplatnenie takéhoto návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p.. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie matka maloletých detí. Namietala, že prvostupňový súd v tejto veci rozhodol bez ohľadu na výsledky dokazovania, ktoré vykonal. Vyhovel návrhu otca, nariadil návrat detí do Č. republiky len preto, že jeho pôvodné rozhodnutie v tejto veci ktorým rozhodol, že sa nenariadi návrat maloletých detí do Č. republiky bolo rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, ako odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Prvostupňový súd rozhodol tak bez ohľadu na výsledky vykonaného dokazovania a bez ohľadu na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení č.k. 11CoP 240/11-363, podľa ktorého súd prvého stupňa musí pri rozhodovaní zohľadniť nie len text Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ale tiež Nariadenie Rady ES č. 2201/2003 ( tzv. Brusel II bis ), ktorého vzťah k dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci EÚ sa prednostne použije Brusel II bis pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor. Napriek takto vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu, že súd má povinnosť pri rozhodovaní o návrhu otca prednostne aplikovať čl. 11 Nariadenia a vyporiadať sa v konaní s tým, či boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany našich maloletých detí po ich návrate, prvostupňový súd v tomto smere nevykonal žiadne relevantné dokazovanie. Prvostupňový súd len konštatoval, že po vykonanom rozsiahlom dokazovaní ustálil, že sa matke ani súdu nepodarilo preukázať existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo, že by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Svoje rozhodnutie oprel 11CoP 161/12-525 prvostupňový súd o prehlásenie otca, že po návrate do Č. republiky umožní mne a deťom bývať v spoločnom byte, pričom on sa odsťahuje do podnájmu, samotný súd uviedol, že ide o tvrdenie otca, ktoré nie je ním nijako preukázané a ďalej oprel svoje rozhodnutie o konštatovanie, že obe deti ovládajú Č. jazyk, Č. republiku poznajú, sú schopné zaradiť sa do vyučovacieho procesu v škôlke a základnej škole. Ona ako matka má možnosť vrátiť sa do spoločného bytu a pokračovať v zamestnaní v Č. republike. Takéto zjednodušené zdôvodnenie bez opory vo vykonanom dokazovaní pri tak závažnom rozhodnutí, ako je návrat detí po viac ako poldruha ročnom živote na X. späť do Č. republiky je neakceptovateľné. Prvostupňový súd nevykonal žiadne dokazovanie na preukázanie, či boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate do Č. republiky a pri rozhodovaní prehliadol niekoľko závažných skutočností, ktoré boli súdu známe a preukázané a v odôvodnení rozsudku sa nimi súd nezaoberal. Je to jednak podaný návrh na rozvod, ktoré konanie ešte doposiaľ nie je ukončené pre obštrukcie zo strany otca, skutočnosť, že deti jej boli zverené predbežným opatrením do výchovy, ako aj skutočnosť, že bol upravený styk a bolo akceptované stretávanie sa otca s deťmi na území X. republiky. Nesúhlasila s tým, že súd považuje za dostačujúce, že sa môže vrátiť do spoločného bytu, vzhľadom na predchádzajúce spolužitie, ktoré medzi ňou a otcom detí bolo. V plnom rozsahu bude tak odkázaná na pomoc rodičov, pretože otec maloletých detí okrem minimálnej vyživovacej povinnosti, ktorú si plní na základe predbežného opatrenia jej nedáva žiadne peniaze, hoci má stále vyživovaciu povinnosť aj voči nej ako manželke a voči deťom. Takúto pomoc jej nebude poskytovať, ak by ostala v Č. republike bez práce. Jeho čistým mesačný príjem sa pohybuje okolo XX.XXX,-Kč, pričom na výživu detí dáva na základe predbežného opatrenia len X.XXX,-Kč a okrem toho nič viac. Žiadala zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa a návrh otca zamietnuť, alternatívne žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Otec žiadal potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, že bude vypustená výroková časť určujúca návrat do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko vo veci návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu sa rozhoduje bezodkladne, maximálne do 6. týždňov od podania návrhu. Poukazuje aj na uznesenie č.k. 1P 225/11-206 kedy Okresný súd nariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu bez akejkoľvek lehoty. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 O.s.p., vec prejednal podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že za daného stavu nie je možné ustáliť, či je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne, odvolaniu matky maloletých detí je potrebné vyhovieť. Ako vyplýva z obsahu spisu predmetom konania je nariadenie návratu maloletých detí Š.: T., nar. XX.XX.XXXX a Y., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu Č. republiky. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. Podľa čl. 1 písm. a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. prijatého v Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25. 10. 1980, ktorú pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 01.02.2001 ( ďalej len " Dohovor " ), predmetom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a 11CoP 161/12-526 b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. Podľa čl. 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa čl. 17 preambuly Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27.11.2003, v prípadoch neoprávneného premiestnenia dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä čl. 11. Podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Ako sa konštatuje v uznesení Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP 240/11-363 zo dňa 27.09.2011 obvyklým pobytom maloletých detí v čase premiestnenia bola Č. republika a došlo k neoprávnenému premiestneniu detí. Účelom citovaného uznesenia nebolo dosiahnutie opačného rozhodnutia vo veci, ako aj namieta právna zástupkyňa matky, ale skutočnosť, aby bolo zamerané dokazovanie na zistenie, či boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenia ochrany detí po ich návrate. Z obsahu odôvodnenia súdu prvého stupňa takéto skutočnosti nevyplývajú, aj keď súd prvého stupňa uvádza, že vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate nezisťoval pokiaľ aj nejaké skutočnosti zistil tieto nevyhodnotil. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že otec je spôsobilý zabezpečiť pre matku s deťmi bývanie v spoločnom byte, z ktorého sa odsťahuje, ako aj namieta právna zástupkyňa matky ide len o ničím nepodložené tvrdenie. Tu nie je možné nechať bez povšimnutia celú genézu vývoja spolužitia rodičov maloletých detí. Rodičia maloletých detí sú manželmi od roku XXXX, od roku XXXX bývali v Č.B., dňa XX.XX.XXXX matka podala návrh na rozvod manželstva v Č.h, ktoré konanie nie doposiaľ ukončené. V máji XXXX sa matka odsťahovala do J. W., predbežným opatrením 30Nc 255/08 z 20.05.2010 boli deti zverené do opatery do starostlivosti matky. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX podala návrh na nahradenie súhlasu otca na vysťahovanie detí. Predbežným opatrením 30 Nc 255/08 z 18.10.2010 bolo deklarované miesto stretávania sa otca s deťmi na X.. XX.XX.XXXX sa mali rodičia porobiť rodinnej terapii v manželskej poradni v W.. V dôsledku zlého spolužitia matky s otcom detí bola matka XX.XX.XXXX umiestnená do azylového domu, následne potom sa odsťahovala do J. W., aby bola v Č. republike, ale bližšie k rodičom na pomoc, ktorých bola odkázaná. S prihliadnutím na spolužitie, ktoré medzi rodičmi maloletých detí v čase pobytu matky v Č. bolo, je potrebné vyvodiť, že vzťahy medzi rodičmi 11CoP 161/12-527 maloletých detí neboli dobré, matka využívala všetky možnosti, ako túto situáciu riešiť, pričom konanie o rozvod nebolo ešte ukončené. Za tejto situácie nemožno považovať e-mailovú komunikáciu medzi rodičmi o zabezpečení bývania v spoločnom byte, z ktorého matka odišla v dôsledku násilia na nej páchanom, za vytvorenie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Uvedené skutočnosti prvostupňový súd ani nevyhodnotil, konštatoval len, že deťom nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Z uvedeným názorom nie je možné súhlasiť, keď sú vzťahy medzi rodičmi natoľko kontroverzné, ako z obsahu spisu vyplýva, takéto spolužitie nemôže byť v záujme maloletých detí. Iné primerané opatrenia prvostupňový súd nezisťoval, resp. ich vo svojom rozhodnutí ani nevyhodnotil. Na zváženie je zabezpečiť si stanovisko maloletých detí, ktoré však vzhľadom na svoj vek bude vhodné vypočuť cestou kolízneho opatrovníka. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodní rozsudku uvedie súd čoho sa navrhovateľ domáha, z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa opätovne postrádalo zákonom predpísané skutočnosti a je nepreskúmateľné, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil, rozhodnutie súdu prvého stupňa a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dôkazy na primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, už aj s poukazom na kontroverzné vzťahy medzi rodičmi maloletých detí a skutočnosti, že matka bola postihovaná správaním sa otca deti a hľadala riešenia. Toto dokazovanie vyhodnotiť, opätovne vec právne posúdiť, rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p., uviesť stručný, jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel súd svoje zistenia, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy. V novom rozhodnutí o veci prvostupňový súd rozhodne o náhrade trov celého konania ( § 224 ods. 3 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.