Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/419/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246139 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110246139.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave vo veci starostlivosti o maloleté deti F.: V. ´. O., nar. XX.X.XXXX, štátne občianstvo I. O. N., O. E., nar. X.XX.XXXX, štátne občianstvo B. O. I. W., W. O., nar. X.XX.XXXX, štátne občianstvo B. O. I. W., zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, so sídlom M.R. Štefánika 9, 945 01 Komárno, deti rodičov: matky I. F. R.. X.XX.XXXX, bytom K. XXX, okres J.W. XXX XX, Slovenská republika, štátny občan Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Andreou Koczkás, advokátkou, AK so sídlom Elektrárenská 3, 945 01 Komárno, a otca S. O. F. N., nar. XX.X.XXXX, bytom XXXX E. Q. O. - D., K. XXXXX, I. Š. O., štátne občianstvo N., zastúpeného JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom AK so sídlom Bojnická cesta, 971 01 Prievidza, o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 20.01.2011, č.k. 1P 266/2010-323, jednohlasne ( pomerov hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20.01.2011, č.k. 1P 266/2010-323 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nariadil návrat maloletých detí F.: V. O., nar.XX.X.XXXX, O. E., nar. X.XX.XXXX, W. O., nar. X.XX.XXXX, do krajiny obvyklého pobytu do I. Š. O.. Štátu náhradu trov konania nepriznal, žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak, keď na základe podaného návrhu otca, po vypočutí rodičov a oboznámení sa s predloženými dokladmi ako zo strany otca, tak aj matky dospel k záveru, že v danej veci boli splnené podmienky na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, t.j. do I. Š. O.. Pokiaľ ide o určenie obvyklého pobytu maloletých detí vychádzal z čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len " Dohovor "), keď mal v konaní preukázané, že maloleté deti pochádzajú z manželského vzťahu rodičov, ktorých manželstvo doposiaľ trvá, mal. V. O. sa narodil na I. C. J., na základe rozhodnutia oboch rodičov žije od svojich X rokov v B., maloletý O. E. a W. O. sa narodili v B. s nadobudnutím štátneho občianstva B.. Po narodení mal. detí rodičovské práva a povinnosti k mal. deťom nadobudli obaja rodičia, ktorí ich aj spoločne vykonávali v spoločnej domácnosti v B., na adrese XXXX E. Q. O. - D., K. XXXXX, do 21.7.2010, kedy sa matka s deťmi presťahovala k svojim známym v tom istom meste. Naďalej však opatrovnícke práva vykonávali obaja rodičia, ktorí riešili nezhody v manželstve, potom čo sa matka rozhodla podať návrh na rozvod manželstva na príslušnom súde. Pokiaľ ide o existenciu obvyklého pobytu mal. detí na území B., túto matka nepoprela, a táto otázka v konaní sporná ani nebola. Následne súd prvého stupňa skúmal, či došlo k neoprávnenému premiesteniu maloletých detí matkou dňa 25.8.2010 z B. na územie Slovenskej republiky, pričom po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle vyššie uvedeného Dohovoru skutočne došlo, keďže matka o svojom rozhodnutí opustiť krajinu otca neinformovala, otec so zmenou obvyklého pobytu detí nikdy nesúhlasil a matke k takémuto konaniu súhlas nedal. O nesúhlase otca svedčí, že po oznámení matky dňa 26.8.2010 zo I. sa otec okamžite obrátil na príslušné orgány so žiadosťou o návrat detí do krajiny obvyklého pobytu. Po ustálení obvyklého pobytu mal. detí a preukázaní skutočnosti, že došlo k neoprávnenému premiesteniu detí z krajiny obvyklého pobytu súd prvého stupňa zisťoval, či v zmysle článku 13 Dohovoru existujú iné závažné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletých detí nemohol nariadiť, pričom takéto závažné skutočnosti nezistil. Podľa názoru súdu prvého stupňa matka v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o psychickom týraní seba, alebo maloletých detí zo strany otca maloletých detí, súd nezistil ani žiadne existujúce nebezpečenstvo, že by návrat detí vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Je nesporné, že rodina žila viac ako X rokov v spoločnej domácnosti v B., kde v rodinnom dome mala vytvorené primerané podmienky na výchovu a starostlivosť o deti. Obaja rodičia pracovali, matka ukončila pracovný pomer na vlastnú žiadosť. Maloleté deti sú zdravé, navštevovali školské a predškolské zariadenia, rodina nebola sledovaná pre nestarostlivosť, či zanedbávanie detí. Skutočnosti uvádzané matkou, ako je manželská kríza, negativistický postoj manžela, strata zamestnania, dlhotrvajúci ekonomický stres, jej psychický stav, predpoklad časovo náročného rozvodového konania, ňou udávaná sociálna izolácia, povinnosť postarať sa o rodičov žijúcich na I., či udomácnenie sa detí na I. za X posledných mesiacov, podľa názoru súdu prvého stupňa nie sú dôvodmi, ktoré by mohli mať za následok zamietnutie žiadosti otca o návrat detí do krajiny obvyklého pobytu. Pokiaľ matka žiadala doplniť dokazovanie psychologickým vyšetrením detí v súvislosti s ich adaptáciou na nové prostredie na I., šetrením v mieste bydliska otca na preukázanie sociálnych pomerov a výsluchom starej matky pani N. J., jej návrhu nevyhovel, pretože v danom konaní pri rozhodovaní o návrate detí súd neposudzuje možnosti rodičov a ich sociálne zázemie pre ich ďalšiu výchovu a starostlivosť o deti. V tejto súvislosti zdôraznil, že pri rozhodovaní postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, cieľom ktorých je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnené premiestnené do niektorého štátu, alebo sú v ňom zadržiavané a obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade neurčovať a meniť pomery rodičov k deťom. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podala odvolanie matka maloletých detí, ktorá navrhla uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť, návrh otca zamietnuť, alternatívne navrhla uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e O.s.p.. S rozhodnutím súdu prvého stupňa vyslovila nespokojnosť, keď podľa jej názoru súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, tiež nesprávne vyhodnotil dôkazy, z čoho vyplývajúc dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Podľa jej názoru súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z jednostranných tvrdení otca, ktoré si osvojil, pričom nemal tieto skutočnosti dostatočne podložené. Vyjadrenia otca, ktoré slúžili ako rozhodujúci podklad pre súdne rozhodnutie nie sú v súlade so skutočnosťou, a sú zavádzajúce. Uvedené skutočnosti sa týkali predovšetkým uistenia otcom, že sa ako rodina vrátia na I., ktoré by mohlo byť stabilným prostredím pre výchovu maloletých detí, čoho dôkazom je aj to, že v lete XXXX pricestovala aj s deťmi na I. so zámerom zistiť tunajšie pomery, a aby pripravila vhodné zázemie pre jej návrat s deťmi. Jej tvrdenie v tomto smere podporuje aj skutočnosť, že v júni XXXX, niekoľko dní pred jej odchodom otec osobne a výslovne požiadal starú matku detí N. J. o pomocnú ruku pri adaptácii na nový život na území SR, ktorú skutočnosť uviedla aj na pojednávaní dňa 20.1.2011. Z tohto dôvodu nesúhlasila s názorom súdu, keď zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania výsluchom starej matky detí pani N. J., keď práve tento dôkaz mal slúžiť na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, konkrétne toho, že otec prejavil súhlas s vycestovaním detí na I. krátko pred ich odchodom. Nesúhlasila ani s právnym názorom súdu prvého stupňa, keď tento vyslovil, že v zmysle článku 13 Dohovoru nie sú dané žiadne skutočnosti, pre ktoré by návrat detí nemohol nariadiť. Podľa jej názoru súd prvého stupňa si svoj názor na vec vytvoril bez toho, aby vykonal ňou navrhnuté dôkazy tak psychologickým vyšetrením detí v súvislosti s ich adaptáciou na nové prostredie na I., ako aj šetrením v mieste bydliska otca na preukázanie sociálnych pomerov. Rovnako sa nevysporiadal s otázkou, prečo nezobral do úvahy vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktorý neodporučil nariadenie návratu detí do B. s odôvodním, že ona ako matka maloletých má vytvorené vhodné podmienky pre ich starostlivosť a výchovu na území SR. Preukázanie sociálnych pomerov, ktoré žiadala vykonať šetrením v mieste bydliska otca a ktoré súd zamietol, považovala pritom za dôležitý dôkaz z toho pohľadu, aby mohla preukázať, že navrátenie detí do krajiny ich obvyklého pobytu nie je až tak prospešné ako to prezentoval otec, keď má obavy, že existuje nebezpečenstvo toho, že by silený návrat spôsobil deťom vážnu ujmu tak z duševného, ako aj z fyzického hľadiska. Uvedenému nasvedčujú výpovede účastníkov, z ktorých vyplynulo, že rodina nežila v dobrých sociálnych pomeroch, na stravu im prispievali rôzne charity, nehovoriac o ich rozvrátenom manželstve s otcom detí, ktoré nebolo a nie je vhodným výchovným prostredím pre ich synov. K tomu je nevyhnutné zobrať do úvahy, že jej možnosti na vrátenie sa do USA s deťmi sú podstatne obmedzené, pretože vízum na dlhodobý pobyt v tejto krajine je závislé od štatútu a zamestnania otca maloletých, pričom ona sama nemá reálnu možnosť sa bezodkladne zamestnať. Je potrebné si uvedomiť, že vízum typu „J2“ jej môže byť udelené len do doby trvania manželstva, ktoré však vzhľadom na ich pomery bude čoskoro právoplatne rozvedené. S poukazom na uvedené vyslovila názor, že ňou vyššie vytýkaný postup súdu zapríčinil, že skutkový stav veci v tomto konaní nemohol byť objektívne zistený, trvala na tom, že pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je potrebné minimálne doplniť dokazovanie psychologickým vyšetrením detí, šetrením sociálnych pomerov otca a výsluchom starej matky N. J. tak, ako to navrhla v konaní pred súdom prvého stupňa. K odvolaniu následne zaslala správu z psychologického vyšetrenia maloletých detí zo dňa 15.3.2011 vypracovanú K.. C. R. klinickým psychológom a psychoterapeutom, z ktorej správy vyplynulo, že všetky tri maloleté deti žijú v súčasnej dobe na I. s matkou u starých rodičov. Počiatočné príznaky úzkosti a strachu, ktoré boli zrejmé najmä pri interakciách s otcom, ako aj po nich, sa výrazne zmiernili, maloleté deti bývajú rozrušené po telefonickom kontakte s otcom, ktorý kontakt využíva na manipuláciu s deťmi a na dehonestáciu matkinej osobnosti. S matkou majú všetky tri deti vytvorený pozitívny vzťah, ktorý je sýtený pocitom bezpečia a spoločne tráveným časom. Všetky tri maloleté deti sú na veku primeranej mentálnej úrovni, nemajú sklony ku konfabulácii a ich tvrdenia a želania možno považovať za vieryhodné, ich vyjadrenie nie sú ovplyvňované matkou a ani inou osobou. K odvolaniu matky sa písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril otec maloletých detí, ktorý navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Namietal predloženie dôkazov v odvolacom konaní, čím matka sleduje ukrátenie jeho práv na obranu proti jej vyjadreniam. Pokiaľ matka v konaní ako aj v odvolaní udávala, že ju v minulosti ubezpečil, že sa rodina vráti na I., takéto tvrdenie je zavádzajúce. Je pravdou, že v minulosti tvrdil, že pokiaľ by situácia pre nich bola výhodnejšia, alebo by mali nejaké problémy, môžu bývať aj v inej krajine, vtedy uvažovali nielen o I., ale v prvom rade o O., Š., prípadne J., kde má podporu svojho strýka, čo však neznamená, že k nejakej dohode došlo. V roku XXXX sa dohodli len na tom, že matka si príde na I. odpočinúť, keďže mala zdravotné problémy. Takisto nie je pravdou, že by on v júni XXXX žiadal pomoc starej matky N. J., nikdy pred ňou neprejavil súhlas s vycestovaním detí na I.. O tom, že s odchodom vôbec nesúhlasil svedčí i samotná výpoveď matky v konaní, a spôsob akým odišla z B.. V konaní bolo preukázané, že poza jeho chrbát si vybavovala cestovné doklady cez Slovenský konzulát, v prípade, že by s vycestovaním súhlasil nepotrebovala by si vybavovať žiadne náhradné doklady, jednoducho by deti použili doklady, ktoré majú právoplatne vystavené, a ktoré má k dispozícii on. Nakoniec matka sama uviedla, že mali dohodnuté aj ďalšie stretnutie u psychológa, ktoré v prípade jeho súhlasu s vycestovaním by si určite nedohodli na čas, kedy už nebude v B.. Uvedené skutočnosti boli jednoznačne v konaní preukázané, a nemôže ich zmeniť výpoveď zaujatej starej matky zo strany matky detí. Pokiaľ matka v odvolaní udávala, že deti ovládajú len maďarský jazyk, ale rýchlo sa učia po slovensky opomenula spomenúť, že O. opakuje prvý ročník. Dôkazy, ktoré matka navrhovala vykonať, podľa jeho názoru budú môcť byť použité v konaní, v ktorom sa bude rozhodovať komu budú deti zverené; v danom konaní, predmetom ktorého je nariadenie návratu sa však o zverení detí do osobnej starostlivosti nekoná. To sa týka aj vyjadrenia kolízneho opatrovníka, ktorý bydlisko detí v B. vôbec nevidel. Pokiaľ matka v odvolaní poukazovala na článok 13 písm. b/ Dohovoru, ktorým preukazovala, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie, zdôraznil, že k uvedenému ustanoveniu sa matka doteraz vyjadrovala hlavne cez ich vzťahy ako manželov, ktoré nie sú najlepšie. Pokiaľ v odvolaní poukazovala na to, že ich rozvrátené manželstvo nebolo a nie je vhodným výchovným prostredím pre ich synov, zdôraznil, že v tomto konaní nemá súd za úlohu skúmať výchovné prostredie, alebo vzťahy medzi nimi, pripustil však, že ich vzájomné vzťahy nie sú dobré, snažili sa ich riešiť, a to najmä on sedeniami u psychológa. Čo sa týka sociálnej situácie, táto bola preukazová v konaní na súde prvého stupňa, z dokazovania vyplynulo, že pokiaľ boli obaja zamestnaní a mali dobré príjmy, zobrali si hypotéku na dom, a túto treba splácať. Bola to práve matka detí, ktorá dobrovoľne prišla o svoju prácu a neskôr sa nezamestnala, strata jedného príjmu postihla celú rodinu, napriek uvedenému situáciu zvládli. Tým, že sa jeho situácia v zamestnaní zlepšila na základe novo udelených víz, stúpol mu aj príjem, jednotlivé hypotéky a pôžičky refinancovali, splátky na auto sa zaplatili. Žiaľ to, že situáciu zvládli je najmä zásluha príjmov a podpory, ktorú zabezpečil on. Čo sa týka možnosti návratu matky, táto má teraz možnosť získať „J2“ vízum, ktoré je závislé na jeho štatúte, to však tiež znamená i výhodu, že si matka môže nezávisle nájsť zamestnávateľa a akúkoľvek prácu, nie je viazaná na zamestnávateľa tak, ako predtým. Nie je pravda, že by podal návrh na rozvod, z tohto dôvodu je matka stále jeho manželkou, čo môže využiť práve na vybavenie víza, s ktorým jej pomôže. Nevie, na základe čoho prišla k záveru, že ich manželstvo bude čoskoro právoplatne rozvedené, podľa jeho informácii svoju žiadosť o rozvod v B. zobrala späť. Čo sa týka psychologických vyšetrení detí, mal za to, že nie potrebné predlžovať súdne konanie, nakoľko bola to matka, ktorá vytrhla všetky tri deti z miesta ich obvyklého pobytu, deti sú momentálne v situácii, s ktorou nepočítali, a na ktorú sa musia narýchlo adaptovať. Úlohou súdu v zmysle medzinárodného Dohovoru je rozhodnúť, kde je obvyklý pobyt detí, matka potvrdila, že miestom obvyklého pobytu detí boli a sú B., neboli naplnené skutočnosti, že by z jeho strany sa jednalo o nejakú hrozbu fyzickej, alebo duševnej ujmy deťom, čo priznala aj matka. Takisto aj jej tvrdenia ohľadne budúcej neznesiteľnej situácie z hľadiska sociálneho statusu sa nepreukázali. V čase keď mali finančnú situáciu horšiu ako je dnes, deti tým vôbec netrpeli, zúčastňovali sa na všetkých aktivitách ako iní ich rovesníci, s ktorými sa hrávali, poriadali párty, pozývali deti k nim a opačne, deti si ani nevšimli, že by mali nejaké závažné finančné problémy. Čo sa týka súhlasu detí s návratom do B., poukázal na skutočnosť, že jeho synovia O. a W. sú aj občanmi B., všetky tri deti sú relatívne malé, a v súčasnosti sú pod jednostranným vplyvom matky, ktorá sa ich snaží čo najviac zmanipulovať. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením uznesenia dňa 28.04.2011 podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. V danej veci predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Haagský Dohovor stavia medzi svoje popredné ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu detí, sleduje snahu obnoviť situáciu zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava deti v inej krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorom mali deti obvyklý pobyt predtým ako bolo premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckych právach, sa má uskutočniť pred príslušnými orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý pobyt predtým, ako boli premiestené. Cieľom Dohovoru je preto obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom. Akonáhle sa deti navráti do miesta obvyklého pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave pomerov k deťom, prípadne o zmene pomerov. Tento pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdu v prípade, že rodičia nie sú schopní a ochotní sa dohodnúť, obaja rodičia tak majú rovnaké možnosti. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru, a v tomto kontexte v zmysle čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí sú Spojené štáty americké. Rovnako odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že opatrovnícke práva k maloletým deťom vykonávali obaja rodičia, a to v spoločnej domácnosti v USA. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V danej prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom s deťmi dňa 25.8.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z USA na územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca nemožno považovať v konaní tvrdenú, a aj v odvolaní uvádzanú skutočnosť matkou, že otec ju v minulosti ubezpečoval, že sa rodina vráti na Slovensko, naviac keď otec toto tvrdenie matky poprel. Za tejto situácie súd prvého stupňa správne nepripustil návrh matky na vykonanie dôkazu výsluchom starej matky detí zo strany matky, ktorá v tomto smere nemôže poskytnúť objektívne svedectvo. Že otec súhlas matke na vysťahovanie detí nedal svedčí aj spôsob, akým matka opustila územie USA, keď si od otca, ktorý mal cestovné doklady maloletých detí tieto nevyžiadala, naviac prerušila sedenia u klinického psychológa N.. T. E.. Q., ktorý za účelom pripravovanej rozluky rodičov posudzoval prispôsobenie sa detí novej situácií. Sedenia rodičov a detí sa uskutočnili dňa 19.8.2010, dňa 24.8.2010, ďalšie sedenie bolo naplánované na deň 31.8.2010. Podľa vyjadrenia psychológa detí hovorili len k možnej chystanej návšteve svojich starých rodičov na I. v lete XXXX, nemali ani tušenie, že má ísť o trvalé vysťahovanie sa z B.. Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd poukazuje na to, že rodičia maloletých detí sú manželia, od roku 1999 až do návratu matky s deťmi dňa 25.8.2010 deti trvale žili na území B. v rodinnom dome, ktorí zakúpili rodičia, detí navštevovali predškolské zariadenia, následne školské zariadenia, venovali sa záujmovým aktivitám, ako je hudba, šport, deti prostredie, v ktorom žili a vyrastali považovali za svoj domov, a na tejto situácii nemení nič ani skutočnosť, že vzťahy rodičov týkajúce sa ich manželského spolužitia sa narušili. S poukazom na uvedené nie je zrejmé, aká fyzická, či psychická trauma by mala deťom po návrate do ich domova hroziť, keď sa deti majú vrátiť do rodinného domu v ktorom vyrastali, zaradiť sa opäť do škôl, ktoré doposiaľ navštevovali, pokračovať v záujmových aktivitách tak, ako doposiaľ. Naopak podľa názoru odvolacieho súdu vytrhnutie detí z prostredia, v ktorom 11 rokov žili, by mohlo deťom spôsobiť vážnu ujmu, keď je zrejmé zo správy klinického psychológa, že deti nemali vedomosť, že ide o trvalé vysťahovanie sa, zvlášť traumaticky na deti musí vplývať situácia, keď deti neovládajú slovenský jazyk, hovoria iba anglicky a čiastočne maďarsky. Postavenie detí z tohto pohľadu sa stalo neistým, preto nebol dôvod na vykonanie ďalšieho dôkazu navrhnutého matkou, a to psychologické vyšetrenie detí v súvislosti s ich adaptáciou na nové prostredie na Slovensku. Účelom daného konania totiž nemá byť adaptácia detí na nové prostredie, ale návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Pokiaľ matka v odvolaní súdu prvého stupňa vytkla, že nebral do úvahy vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktorý neodporučil nariadenie návratu maloletých detí, jej výtka nie je dôvodná. Stanovisko kolízneho opatrovníka smerovalo totiž len k zhodnoteniu podmienok na starostlivosť matky o deti v mieste jej terajšieho bydliska, ktoré prešetril, a len k tejto skutočnosti sa vyjadril. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že starostlivosť matky a podmienky vytvorené v mieste jej bydliska nie sú sporné. Pokiaľ matka vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala zlými sociálnymi pomermi po návrate detí do B., opätovne treba poukázať na zmysel a cieľ ako Dohovoru, tak aj Nariadenia, ktoré sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestenia, alebo zadržania vyžaduje ( okrem výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch vyjadrených v čl. 13 Dohovoru ) vždy návrat dieťaťa. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi, v danej veci otcovi, a jeho oddelenie od rodiča únoscu, v danej veci matky, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie, a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, že súd, ktorý má právomoc vo veci konať, musí skúmať otázku opatrovníckeho práva, s prihliadnutím na všetky okolnosti, t.j. psychologické vyšetrenia, sociálne správy, prípadne výsluch dieťaťa. Súdy v Slovenskej republike takúto právomoc, t.j. právomoc s konečnou platnosťou rozhodnúť o opatrovníckych právach rodičov k ich maloletým deťom nemajú, preto je na matke zvážiť svoj návrat do B., a tam právnou cestou doriešiť vzťahy s otcom detí ako v rovine manželskej, tak aj rodičovskej, rovnako právnou cestou riešiť možnosť vysťahovania sa s deťmi z B. s prihliadnutím na najlepší záujem maloletých detí. S poukazom na uvedené, keďže matka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukázal na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Na základe ústavnej sťažnosti podanej matkou dňa 06.07.2011, ktorou namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, Ústavný súd SR sťažnosť matky uznesením zo dňa 15.12.2011, č.k. II. ÚS 584/2011-30 prijal na ďalšie konanie, súčasne odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP 86/11-374 z 28.04.2011. Nálezom zo dňa 16.05.2012, č.k. II. ÚS 584/2011-65 Ústavný súd SR rozhodol, že základné právo K.. I. F. ( matky maloletých detí ) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP 86/11-374 z 28.04.2011 porušené boli. Zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.04.2011, č.k. 11CoP 86/11-374 a vrátil vec Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie. K.. I. F. priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške XXX,XX €, ktorú uložil Krajskému súdu v Bratislave zaplatiť na účet právneho zástupcu K.. I. F. JUDr. Michala Mandzáka, advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd svoje rozhodnutie založil na zistení, že postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. 11CoP 86/11 bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľke ( matke maloletých detí ) nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k vyjadreniu otca detí k jej odvolaniu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dal do pozornosti, že rozhodnutiam všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, v danej veci v súlade s dohovorom, najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov práva na spravodlivé súdne konanie. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda - okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktoré okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania, čo v danej veci dodržané nebolo. Krajský súd v Bratislave vychádzajúc z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaslal právnej zástupkyni matky JUDr. Andrei Koczkás, zvolenej matkou pre konanie na súde prvého stupňa, ako aj pre odvolacie konanie vyjadrenie otca z 14.03.2011 k odvolaniu matky, toto rovnako zaslal kolíznemu opatrovníkovi maloletých detí Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Komárno. Po doručení uvedených vyjadrení, ďalšie podania zo strany účastníkov konania odvolaciemu súdu doručené neboli. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, a to uznesenie zo dňa 20.01.2011, č.k. 1P 266/2010-323 je odvolací súd toho názoru, že záver súdu prvého stupňa ohľadne miesta obvyklého pobytu maloletých detí v B., existencie opatrovníckych práv oboch rodičov k maloletým deťom, ako aj konštatovanie neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou z miesta obvyklého pobytu - B. na územie I. W. bol a je v súlade s čl. 1 a čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí ( ďalej len Dohovoru ), nakoľko súd prvého stupňa svoj záver založil na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že matka v konaní nepreukázala, a súd v konaní nezistil také závažné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru nemohol nariadiť, keďže matka v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o psychickom týraní seba alebo maloletých detí zo strany otca, rovnako v konaní nebolo zistené, že by návrat deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie, keď sa deti mali vrátiť do prostredia v ktorom vyrastali ( maloletý V. ´. O. žije v B. cca od X rokov veku, maloletý W. O. a maloletý O. E. v B. žijú od svojho narodenia ), žili s rodičmi v ich rodinnom dome, mali sa vrátiť do škôl a zariadení, ktoré navštevovali, obnoviť kontakty so svojimi priateľmi a podobne. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu neoprávneným premiestnením detí z miesta ich obvyklého pobytu treba konštatovať, že ich okamžitým vytrhnutím z prostredia v ktorom žili, došlo k porušeniu ich práva na rodinné prostredie, práva na oboch rodičov, ako aj ich práva na vzdelávanie, keďže deti nenastúpili po prázdninách do ďalších ročníkov škôl, ktoré navštevovali ( okrem maloletého W. O., ktorý navštevoval materskú školu ) a nastúpili do škôl na území Slovenskej republiky, kde neovládali slovenský jazyk, hovorili čiastočne iba maďarsky, ktorá skutočnosť sa jednoznačne prejavila aj na školských výsledkoch detí z dôvodu potreby adaptácie na nové prostredie v ktorom sa ocitli. Tým, že v dôsledku podania ústavnej sťažnosti matkou zo dňa 06.07.2011, túto Ústavný súd SR prijal uznesením z 15.12.2011 a Nález Ústavný súd vydal dňa 16.05.2012 došlo k plynutiu času, keď od rozhodnutia súdu prvého stupňa z 20.01.2011 ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu uplynulo značne dlhé časové obdobie, ktoré v živote maloletých detí môže znamenať výraznú zmenu v spôsobe ich života, ich postojov k návratu, nebolo možné na túto skutočnosť za súčasnej situácie neprihliadať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na súčasnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so zameraním na najlepší záujem maloletých detí, na vyhodnotenie ktorého, aj keď pri rozhodovaní o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu nejde o rozhodovanie opatrovníckych právach, je potrebné dôslednejšie skúmať širšie aspekty najlepšieho záujmu maloletých detí v súvislosti s návratom, napr. výsluchom detí, psychologickým vyšetrením detí, či odborným posúdením na vymedzenie rizika pre deti po návrate s tým, že pri rozhodovaní o návrate je potrebné prihliadať aj na časový moment, ktorý môže mať vplyv na hodnotenie konkrétnych dôsledkov návratu. Pokiaľ ide o právo dieťaťa sa vyjadriť, možnosť ( v niektorých prejedávaných veciach aj potreba ) výsluchu maloletého dieťaťa za účelom zistenia názoru k návratu vyplýva aj z čl. 13 Dohovoru, rovnako právo dieťaťa byť vypočuté vyplýva aj z ďalších medzinárodných predpisov ( čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa ). S poukazom na vek maloletých detí a najmä časový horizont od rozhodnutia súdu vo veci samej odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle čl. 13 Dohovoru bude pre objektívne rozhodnutie vo veci potrebné zistiť názor maloletých detí spôsobom zodpovedajúcim veku a stupňu vyspelosti detí, a podľa jeho výsledku pri rozhodovaní v prípade uplatnenia námietok podľa čl. 13 Dohovoru hodnotiť bezprostredný ( nie konečný najlepší ) záujem maloletých detí pre rozhodnutie vo veci. Pri hodnotení záujmu maloletých detí bude potrebné zaujať stanovisko aj k matkou predloženej správe z psychologického vyšetrenia detí z 15.03.2011, založenú v rámci odvolacieho konania. Keďže ide o dokazovanie ktoré prekračuje rámec odvolacieho konania, a keďže prípadné ďalšie dokazovanie ( psychologické vyšetrenie detí, správa o sociálnom prostredí detí v štáte ich obvyklého pobytu ) by mohlo mať za následok, že rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by v posúdení čl. 13 Dohovoru nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvého stupňa, čím by v rámci dvojinštančného súdneho konania účastníkom bolo odopreté právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie v naznačenom smere so zameraním na existenciu dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a po zistení na základe vykonaných dôkazov vo veci objektívne rozhodnúť. V novom rozhodnutí podľa § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.