Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/332/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247725 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110247725.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: P. D. Z., so sídlom D. Z. č.XXX, zastúpeného JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku 12, proti odporcovi v 1. rade: Slovenská F., zastúpená O. T. Z. F., so sídlom ul. Š. č. X, N., odporcovi v 2. rade: T. F. Z. F., so sídlom v N., S. X, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. septembra 2011 č.k. 10C/164/2010-95, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody v sume XX 202,XX eur spolu s príslušenstvom a odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle s ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady bol oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť. Navrhovateľ vyrubil prevádzkovateľom M. a.s. a Z. a.s. daň za jadrové zariadenia za roky XXXX a XXXX v plnej výške, následne boli jeho rozhodnutia odporcom v 2. rade zrušené a vec bola navrhovateľovi vrátená na nové konanie, navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške a odporca v 2. rade na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa /druhé v poradí/ zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Odporca v 2. rade pri rozhodnutí o daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska O. T. Z. F. zo dňa XX.X.XXXX, ktorým mu bolo odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v M. N. zohľadniť ustanovenie tretej vety § 73 zákona č.582/2004 Z.z. Odporca v 2. rade v zmysle tohto písomného odporúčania postupoval pri vyrubení dane v súlade ustanovením v § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok, pričom daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v 2. rade ktorým vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, písm. d/, § 5 ods.1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S poukazom na ust. § 4 ods.1 písm. d/ zákona č.514/2003 Z.z. konštatoval, že pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je len odporca v 1. rade, a preto návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol. Návrh voči odporcovi v 1. rade nepovažoval za dôvodný nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by W. F.Ľ. Z. F. ako správny orgán nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. S poukazom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 9 zák.č. 514/2003 Z.z., keď odporca v 2. rade pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s ust. § 73 veta tretia zákona č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období. Zdôraznil, že rozhodnutia vydané odporcom v 2. rade, od ktorých navrhovateľ odvíja nárok na náhradu škody, neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde) a navrhovateľ je týmito rozhodnutiami ako prvostupňový správny orgán viazaný. Konštatoval, že navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a v zmysle ust. § 5 zák.č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní a navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci. Návrh ako nedôvodný zamietol aj z toho dôvodu, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť odporcu v 1. rade podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup respektíve zrušenie nezákonného rozhodnutia a porušenie ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve pre osobitnú úpravu zák.č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že v danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis, a preto návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol aj z dôvodu, že jeho zodpovednosť nie je možné posudzovať v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní a úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnili z dôvodu, že im trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že svoj návrh na náhradu škody si uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu, a preto nemusel byť účastníkom konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ súd prvého stupňa posudzoval jeho nárok na základe ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, potom nesprávne zhodnotil skutkový a právny stav, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Dôvodil tým, že splnil zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny považoval názor súdu prvého stupňa, že zodpovednosť štátu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko túto zodpovednosť upravuje zákon o zodpovednosti za škodu, teda lex specialis. Zotrval na svojej argumentácii, že odporcovia konali v rozpore s § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkoch a nepostupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z.z.. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a zákonom č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie, v dôsledku čoho mu vznikla škoda. Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa rozviedol pojem nesprávneho úradného postupu a uviedol, že navrhovateľ si uplatnil svoj nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko pre jeho uplatnenie titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky a dodal, že je neprípustné, aby si správny orgán nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Odporca v 2. rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa vec posúdil správne tak, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom, a že pre jej uplatnenie neboli splnené zákonné podmienky. Vzhľadom na to, že ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je O. T. Z. nie je daná jeho pasívna legitimácia v konaní. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali odporcovia na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že odporca v 2. rade nie je pasívne legitimovaný v konaní a že vo vzťahu k odporcovi v 1. rade neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1,2) a svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (W. F. Z. a O. T. Z.) v daňovom konaní, aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorom zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistení skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam W. F. Z. a O. T. Z. pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri opačnom výklade, by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Na základe uvedeného možno dovodiť, že súdu neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak ako im ju vyrubil - pomerne. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že daňové orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup daňových orgánov mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. Napokon je správny aj právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná O. T. Z., ako ústredný orgánom štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z.z.. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t.j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu / štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie a voči odporcovi v 1. rade z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, keďže nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a ani im v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.