Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/264/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111203034 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1111203034.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: U. J., A. A. J. XX, J., zastúpeného JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku 12, proti odporcovi v 1. rade: Slovenská P., J. M. Y. A. P., A. A. F.. Š. Č.. X, K., odporcovi v 2. rade: Y. P. A. P., A. A. Z. K., Z. X, o náhradu škody, U. U. navrhovateĽ. proti P. Okresného A. K. T. J. V. XX.M. XXXX, Č..C.. XXC/XX/XXXX-XXX, B. E. r o z h o d o l : Odvolací súd opravuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že v jeho úvodnej časti má označenie odporcu v prvom rade správne znieť: „Slovenská P., J. M. Y. A. P., A. A. F.. Š. Č.. X, K. . Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v sume XX.XXX,XX N. s príslušenstvom a odporcom v prvom a druhom rade náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle s ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h/ zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia, ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť, navrhovateľ vyrubil prevádzkovateľom B. Q..A.. Q. A. Q..A.. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške, predmetné rozhodnutia boli právnym predchodcom odporcu v druhom rade zrušené a vec bola navrhovateľovi vrátená na nové konanie. Navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške, odporca v druhom rade na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa /druhé v poradí / zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne . Odporca v druhom rade pri rozhodnutí daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.3.2008, ktorým bolo odporcovi v druhom rade odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia Z. B. K. zohľadniť ustanovenie tretej vety §73 zákona č.582/2004 Z.z.. Odporca v druhom rade v zmysle citovaného písomného odporúčania postupoval pri vyrubení dane v súlade ustanovením v § 73 , veta tretia zákona č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok. Daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v druhom rade, ktorým vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Po právnej stránke takto zistený skutkový stav posúdil podľa § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods.1 ,písmeno d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako nedôvodný návrh navrhovateľa zamietol. V prvom rade skúmal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných odporcov a v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle ustanovenia § 4 ods.1, písmeno d/ zákona č.514/2003 Z.z. koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je teda štát zastúpený príslušným ministerstvom, respektíve ústredným orgánom štátnej moci. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v konaní je vecne pasívne legitimovaný subjektom len odporca v prvom rade v zmysle § 4 zákona 514/2003 Z.z. a odporca v druhom rade tak ako je navrhovateľom v konaní označený pasívne vecne legitimovaným subjektom nie je a z tohto dôvodu návrh voči tomuto odporcovi zamietol. Návrh navrhovateľa však zamietol aj voči odporcovi v prvom rade z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by V. P.A. A. P. ako správny orgán neprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. S poukazom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 9 zák.č. 514/2003 Z.z.. Odporca v druhom rade pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s ustanovením § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období. Poukázal na tú skutočnosť, že rozhodnutia vydané odporcom v druhom rade, od ktorých navrhovateľ odvíja škodu, neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde). Navrhovateľ je týmito rozhodnutiami ako prvostupňový orgán viazaný. Navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a v zmysle ust. § 5 zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní a navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci. Napokon návrh ako nedôvodný zamietol aj z toho dôvodu, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť odporcu v prvom rade podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup respektíve zrušenie nezákonného rozhodnutia (čo v danom prípade nenastalo) a porušenie ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu (odporcovi v prvom rade) práve pre osobitnú úpravu zák.č. 514/2003 Z.z.. Dôvodil, že v danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu (odporcu v prvom rade) podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Taktiež zodpovednosť odporcu v druhom rade nie je možné posudzovať v zmysle ustanovenia §420 Občianskeho zákonníka. Tento subjekt konal v súlade s ustanoveniami zákona č.511/1992 Zb. s poukazom na § 73 zákona č.582/2004Z.z., teda v rámci daňového konania, ktoré jedným z konaní správneho orgánu konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné pokiaľ neboli správnym súdom pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je ani priznané právo v zmysle ustanovenia § 247 O.s.p.. Toto právo je priznané účastníkom správneho konania ako aj osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom konania, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods.1 O.s.p. avšak úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporcovia, ktorí v konaní mali plný úspech si náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnili z dôvodu, že im trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, porušil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že argumentácia súdu prvého stupňa je nekonzistentná a protirečivá, keď na jednej strane súd prvého stupňa tvrdí, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde, na iných miestach však sám koná v rozpore s uvedeným tvrdením a vyjadruje vlastné závery ohľadom zákonnosti rozhodnutie V.U. P. A.. Namietal, že v odôvodnení sa obmedzil iba na konštatovanie, že rozhodnutia boli v súlade so zákonom bez toho, aby uviedol akékoľvek dôvody, ktoré ho k tomuto záveru viedli, čím porušil svoju povinnosť presvedčivo odôvodniť rozsudok a tým aj jeho právo na spravodlivý proces. Také právne posúdenie veci, že obec by nemala možnosť účinne sa domáhať náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba z dôvodu, že zákon o správe daní a poplatkov platný v relevantnom období jej nepriznával postavenie účastníka daňového konania, by viedlo k porušeniu ústavného práva na náhradu škody podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na to, že obec je orgánom verejnej moci pri vykonávaní úloh územnej samosprávy a delegovanej štátnej správy, ale zároveň je právnickou osobou, v oboch prípadoch môže vstupovať do vzťahov s orgánmi štátnej moci a ako právnická osoba je pri domáhaní sa náhrady škody subjektom ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, jej ústavné právo na náhradu škody však nie je zachované a rešpektované, keď síce má možnosť podať návrh na začatie konania, keď súd jej návrh automaticky zamietne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie; pokiaľ teda ústava priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, znamená to, že súdy pri výklade a uplatňovaní zákonov musia takéto vymedzenie subjektov ústavnoprávnej ochrany rešpektovať a nie je možné zákonmi, respektíve výkladom zákonov zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 Ústavy iba na účastníkov správneho konania, takýto výklad by bol v rozpore so samotným účelom ústavného práva na náhradu škody, ktorým je zabezpečenie účinnej zodpovednosti štátu za škodu a účinnej ochrany poškodených osôb. Účinná ochrana poškodených osôb a účinná zodpovednosť štátu za škodu nie je zaručená, ak si tento môže svojvoľne určovať kto je, a kto nie je účastníkom konania, a tým aj kto má a kto nemá nárok na náhradu škody. Vzhľadom na to súd prvého stupňa svojím právnym posúdením veci, ktoré viedlo k jeho rozhodnutiu, porušil jeho ústavné právo na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy a mal na daný skutkový stav aplikovať § 420 Občianskeho zákonníka, prípadne, ak by dospel k záveru, že ústavne súladný výklad zákona v danom prípade nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení obmedzujúcich právo na náhradu škody s Ústavou. Odporca v 1. rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že jeho tvrdenia v ňom obsiahnuté sú neopodstatnené a nezakladajú sa na skutočnostiach a dôkazoch zistených a preukázaných v rámci prvostupňového konania. Vyjadril názor, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, pretože ak by si ho uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Mal za to, že prvostupňový súd dostatočným spôsobom preskúmal vec, vykonal potrebné dokazovanie a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zistenia, a preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca v 2.rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany Y. P.A. A. P., ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Má za to, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe navrhovateľom uvedených skutočností posúdil vec správne, teda, že sa jedná o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom. Nakoľko zákon číslo 514/2003 Z.z. obsahuje úpravu náhrady škody spôsobenú aj nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, nie je možné domáhať sa náhrady tejto škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti, je potrebné uplatnený nárok navrhovateľa posúdiť ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pre uplatnenie, ktorej však neboli splnené zákonom stanovené podmienky, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, navrhovateľ nebol účastníkom konania, a teda náhradu škody nie je možné podľa platnej právnej úpravy v uvedenom prípade priznať. Zároveň poukázal na to, že ústredným orgánom štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy je podľa zákona číslo 575/ 2001 Z.z. Ministerstvo financií Slovenskej republiky, a preto v sporoch o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je pasívne legitimovaným. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali odporcovia na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že odporca v 2. rade nie je pasívne legitimovaný v konaní a že vo vzťahu k odporcovi v 1. rade neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1,2) a svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (V.I. P. A. Q. M. Y. A.) v daňovom konaní, aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam V. P.Ľ. A. Q. M. Y. A. pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôžu v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri opačnom výklade, by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Na základe uvedeného možno dovodiť, že súdu neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak ako im ju vyrubil - pomerne. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že daňové orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup daňových orgánov mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. Napokon je správny aj právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgánom štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z.z.. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu/ štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie a voči odporcovi v 1. rade z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 164 veta prvá O.s.p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a v počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia odvolací súd opravil chybu v úvodnej časti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ku ktorej došlo pri jeho písomnom vyhotovení nesprávnym označením odporcu v prvom rade. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, keďže nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a ani im v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.