Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/205/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111221010 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1111221010.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci navrhovateľa: H. Č. L. - R. H., Y. X.Ž. X, L., zast. LEGAL CARTEL, s.r.o., Ľubinská 18, Bratislava, proti odporkyni: G. Y.Š., bytom L., H. XX, o 93,- € s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. novembra 2011 č.k. 18C 148/2011-89, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 93,- € s 9% ročným úrokom z omeškania od 30.07.2009 do zaplatenia a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trovy konania vo výške 16,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ H. Č. L. - R. H. bol oprávnený ako správca odtiahnuť vozidlo odporkyne, avšak toto bolo odtiahnuté spoločnosťou C., R.. R. K..S.., ako osobou neoprávnenou. Prejudiciálne skúmal aj platnosť zmluvy uzavretej medzi Y. L. C. C., R.. R. K..S.. Vyslovil, že Správca komunikácie v zmysle štatútu hlavného mesta SR je navrhovateľ H. Č. L. - R. H. ako samosprávny orgán s preneseným výkonom štátnej správy a zriadením svojej organizácie Y. na plnenie ba plnenie úloh v H. Č. L. - R. H. na výkon správy a údržby miestnych komunikácii III. a IV. triedy nemôže presunúť svoje právomoci uložené mu zákonom na iný subjekt, uzavrieť zmluvu s treťou osobou na výkon miestnej štátnej správy. Preto zmluvu uzavretú medzi Y. L.- R. H. a C. , R.. R. K..S.. považoval za zmluvu neplatnú podľa § 39 Obč. zák., nakoľko odporuje zákonu, a to § 40 ods. 1 zák.č 315/1996 Z.z. a spoločnosť C., s.r.o. nie je orgánom, ktorému štát zveril výkon štátnej správy ns miestnych komunikáciách, nemá teda žiadne oprávnenie zasahovať do vlastníckych vzťahov tretích osôb a vykonávať tak motorových vozidiel. Konštatoval, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Pretože § 40 spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácii súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy, kde patrí aj odťah motorového vozidla. Poukázal na to, že odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, tri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstránení vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (výkon odťahu vozidla).Takéto opatrenie vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď samotná obec, alebo právnická osoba na tento účel zriadená. Dospel tak k záveru, že VU. L. - R. H. nebol oprávnený previesť na C. R.. R. K..S.. právomoci správcu komunikácie a C. R.J.. R. K..S.. nebol oprávnený odtiahnuť motorové vozidlo odporkyne a nakoľko toto navrhovateľ neodtiahol, nemôže sa domáhať zaplatenia nákladov za odťah. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, úspešnej v konaní, priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť dôvodiac tým, že náklady odťahu motorového vozidla vymáha on ako správca komunikácie, ktorý odťah aj nariadil. Považoval výklad ust. § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách za striktný, pretože ak by aj samotný odťah po stránke technickej bol oprávnený vykonať len správca komunikácie, bol by nútený vykonávať všetky povinnosti vyplývajúce mu z právneho poriadku SR sám, bez možnosti využiť služby dodávateľov, čo by nebolo možné realizovať tak z hľadiska personálnej, ako aj vecnej vybavenosti správcov komunikácii. Taktiež považoval doslovný výklad ust. § 43 zákona o cestnej premávke za neúmerne reštriktívny a v priamom rozpore so zmyslom, účelom a cieľom zákonodarcu uvádzaného aj v dôvodovej správe. Poukázal na to, že obchodná spoločnosť C., R.. R. K..S.. ako jeho zmluvný partner vykonávala len technickú realizáciou samotného rozhodnutia správcu komunikácie o odťahu motorového vozidla s činnosťami s týmto súvisiacimi, bez ktorých by odťah motorového vozidla nebolo možné vykonať. Mal za to, že obchodná spoločnosť C., R.. R. K..S.. nerozhodovala o odťahu motorového vozidla a rovnako ani nevymáhala náklady tohto odťahu, a teda žiadnym spôsobom nezasahovala do práv jednotlivcov a nevykonávala štátnu správu. Taktiež poukázal na nález Ústavného súdu sp.zn. III ÚS 300/07-30 zo dňa 14.02.2008 a mal za to, že zmluva č. 48/2006 o výkone odťahovej služby uzatvorená dňa 23.10.2006 medzi rozpočtovou organizáciou Y. L. - R. H. ním zriadenou a obchodnou spoločnosťou C., R.. R. K..S.. neodporuje zákonu č. 9/2009 Z.z. o cestnej premávke, ani inému právnemu predpisu Slovenskej republiky, nejde o neplatný právny úkon a je v spore aktívne legitimovaný. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za správne, vystihujúce podstatu veci a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa v celom rozsahu aj stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na skonštatovanie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zdôrazňuje, že z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách vyplýva, že jedine správca cesty, ktorým je obec alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená, je v uvedených prípadoch oprávnená odstrániť vozidlo na náklady prevádzkovateľa, pričom o jeho odstránení môže rozhodnúť aj policajt. Odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca miestnej komunikácie (§ 3d ods. 5 písm. c/ zák.č. 315/1996 Z.z. v znení neskorších predpisov) pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci ä správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jeho výkon a nemôže ju zmluvne preniesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej, t.j. čo sa týka zabezpečenia samotného výkonu odťahu vozidla. V danom prípade k odťahu vozidla odporcu nedošlo oprávnenou osobou, nakoľko navrhovateľ nie je ani obec ani oprávnená osoba na tento účel zriadená, nemohli byť na neho prevedené právomoci správcu komunikácie, z ktorého dôvodu nebol oprávnený predmetné motorové vozidlo odporcu odtiahnuť a požadovať od neho náhradu nákladov vzniknutých mu týmto odťahom. Preto námietky navrhovateľa neboli dôvodné. K poukazu navrhovateľa na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.02.2008 č.k. III ÚS 300/07-30, odvolací súd poznamenáva, že otázku či samotný výkon odťahu možno zmluvne zabezpečiť súkromnými spoločnosťami a či následne takýmito zmluvami dochádza k postúpeniu pohľadávok tretích osôb, zreteľne interpretoval Najvyšší súd SR najmä vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 2Cdo 108/01 a sp.zn. 3Cdo 70/03, ktorý konštatoval dbajúc pritom na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb, a tým aj ústavne komfortným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy), že „odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona“ a že „ odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo do samotného výkonu odtiahnutia vozidla)“. Nález III ÚS 300/07 sa skladá z troch bodov. V prvej časti odôvodnenia svojho nálezu ústavný súd „reprodukuje“ postoj sťažovateľa. V druhom bode rovnako preberá tvrdenia a návrhy sťažovateľa, uvádza príslušnú právnu úpravu ( vrátane čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) a odvoláva sa na svoj skorší nález III ÚS 2/01-29 zo 16.10.2001, ktorým rozhodoval o návrhu generálneho prokurátora SR na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia (ďalej „VZN“) mesta Spišská Nová Ves č. 4/99 s Ústavou SR a viacerými ustanoveniami zákonov (ktoré však neboli zhodné s ustanoveniami zákonov v tejto veci). Vyslovil pararelu, ktorá nie je odôvodnená a nemožno identifikovať ani jeho právny názor. Následne ústavný súd vyslovil, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, pričom akceptoval sťažovateľom navrhované porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, aj keď nie vždy celkom jasné. Kde sa vyjadruje k arbitrárnosti a kde porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z jeho základnej axiómy však vyplýva, že „skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Takýto postoj ústavného súdu má základ v jeho právomociach odvodených z čl. 124 ústavy. Ústavný súd tak dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré videl práve v nutnosti odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ by tak malo ísť o viazanosť rozhodnutím ústavného súdu, ide o viazanosť rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva odôvodniť rozsudok. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že aj podľa čl.2 ods. 2 Ústavy SR „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom poukazuje na rozdielnu povahu verejného práva, kedy pri uplatňovaní verejnej moci (preneseného výkonu štátnej správy) nemožno postupovať nad rámec zákona, t.j. používať analogicky inštitúty súkromného práva (napr. zmluvné zastúpenie). Správa verejných komunikácii patrí jednoznačne do oblasti správneho práva. Správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu je orgán verejnej správy, takže sa na neho nevzťahuje čl. 2 ods. 3 ústavy, ale čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žiadny osobitný výklad práva Ústavný súd SR nepodáva a nekonkretizuje. Z hľadiska ochrany základných práv a slobôd nemožno vykladať ust. § 124 ods. 6 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z. všeobecné predpisy o správnom konaní sa nepoužijú na odstránenie prekážky cestnej premávky a vozidla tak, že odstraňovanie prekážky cestnej premávky a vozidla je vyňaté z verejnoprávnej normy. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporkyni úspešnej v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.