Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/319/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205033 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1112205033.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: A. S. W., W..Y..R.., W. W. Ú. X, O., H.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: Š. Y., O. S.. X. Y. X, O., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: G. na R. R. W. Z., W. W. B. XX, V., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 66, Svidník, o zaplatenie X.XXX,XX A. s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného W. O. H., G. P. XX. W. XXXX, Č.. S.. XXC XX/XXXX-XX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd n e p o ž i a d a W. P. A. Ú. o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. XXX G. R. E. A. Ú.. Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania vedeného na Okresnom W.P. O. H. V. W.. G.. XXC XX/XXXX z a m i e t a . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX A. k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Uznesením č. k. XXC XX/XXXX-XX G. P. XX.XX.XXXX súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 146 ods. 2 veta prv, § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. V časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že vzniknuté trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nepovažuje za účelne vynaložené na uplatnenie či bránenie jeho práv, resp. práv odporcu, na strane ktorého vedľajší účastník vystupoval v prejednávanej veci. Zdôraznil, že v konaní vystupuje na strane odporkyne vedľajší účastník - združenie, ktorého cieľom je kolektívna ochrana spotrebiteľa. Jednou z požiadaviek podmieňujúcich zápis združenia do zoznamu oprávnených osôb na vykonávanie tejto činnosti je aj to, že združenie je spôsobilé poskytovať aktívnu pomoc spotrebiteľovi a to vrátane kvalifikovanej právnej pomoci. Vychádzajúc zo stanov združenia je zrejmé, že bolo vytvorené za účelom ochrany spotrebiteľa a teda je spôsobilé a schopné chrániť práva a oprávnené záujmy spotrebiteľov tak v mimosúdnom ako aj súdnom konaní. Uviedol, že uvedené nič nemení na tom, že aj takéto združenie na ochranu spotrebiteľa, ktoré vzniklo práve na to, aby poskytovalo predovšetkým právnu pomoc spotrebiteľom (a jeho registrácia tým bola podmienená), sa môže v postavení vedľajšieho účastníka konania dať zastúpiť v konaní advokátom (podľa čl. 2 Ústavy SR to zákon združeniu nezakazuje). Náhradu za takéto zastúpenie však v prípade subjektu, ktorý vznikol práve z dôvodu, aby účastníka konania (spotrebiteľa) v konaní zastupoval, nie je možné priznať, pretože vynaložené náklady nie je možné považovať za účelne vynaložené pre účely náhrady trov konania. Napokon dodal, že z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti predstavuje pre vedľajšieho účastníka prejednávaná vec celkom jednoduchý spor, pričom z úradnej činnosti mu je známe, že takto vstúpil vedľajší účastník do množstva rovnakých alebo obdobných sporov, kde jeho jediná obrana spočíva vo vznesení námietky premlčania. Je preto zrejmé, že z pohľadu vedľajšieho účastníka je účasť v tomto konaní bežnou až rutinnou záležitosťou. Vzhľadom na uvedené postupoval podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. V zákonom stanovenej lehote napadol uznesenie súdu prvého stupňa vedľajší účastník odvolaním, čo do výroku o nepriznaní náhrady trov konania, dôvodiac, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Poukázal na svoje postavenie ako neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením ani materiálnym zabezpečením, aby mohla zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak, ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve jeho vstup do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Ďalej uviedol, že navrhovateľ ťaží z pasivity a rezignácie spotrebiteľa, pričom práve táto nečinnosť spotrebiteľa navrhovateľovi vyhovuje s ohľadom na jeho agendu, kde sú uplatňované zväčša premlčané pohľadávky. Argumentoval aj princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Jeho vstupom do konania sa posilnilo postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe väčšinou pasívny a nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto napĺňa aj ciele politiky Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľov. Podotkol, že pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby, nakoľko jeho členovia nie sú právnici s výnimkou jednej členky, ktorá sa však výkonom svojho povolania nezaoberá. Vyslovil názor, že mnohokrát práve už len jeho samotný vstup do konania postačuje na to, aby navrhovateľ zobral späť svoj návrh, ktorým uplatnil proti spotrebiteľovi premlčaný nárok. Považoval tiež za potrebné uviesť, že práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa v každom konaní vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by prestali podávať návrhy domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Do pozornosti dal aj novelizované ustanovenie § 137 O.s.p. Napokon v prípade pochybností navrhol konanie prerušiť a požiadať W. P. A. o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, pričom navrhol aj okruh otázok. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a priznal mu náhradu trov celého konania. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom. Svoj názor podložil viacerými rozhodnutiami krajských a okresných súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné. Uviedol, že nevidí preto význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, ktoré sa mu javí ako nadbytočné, účelové a nehospodárne. Zastáva názor, že ak sa združenie rozhodlo využiť pomoc advokáta v tisíckach sporov, do ktorých hromadne vstupuje, musí trovy právneho zastúpenia znášať z vlastných prostriedkov; v opačnom prípade jeho konanie vytvára dojem účelovosti. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať. Navyše nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci. Argumentoval aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX A. pozostávajúcich z 1/2 úkonu právnej služby vo výške XX,XX A. W. P. a režijného paušálu vo výške X,XX A. W. P.. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že V. W. P. A. W. o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.) Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a predovšetkým s poukazom na to, že posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, preto v danom prípade neprichádza do úvahy položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil , že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po tom, ako mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, v ktorom vzniesol námietku premlčania a navrhol návrh na začatie konania zamietnuť. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že aj týmto jeho konaním v prospech odporcu došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu aj vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s postupom súdu prvého stupňa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko v tejto veci nevzhliadol naplnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom dáva do pozornosti, že účelnosť vynaložených trov konania sa posudzuje vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku W. P. A. D.- XXX/XX G. P. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd preto ďalej poznamenáva, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Q. B. W. Y., preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporcu a teda z vlastného podnetu, v konaní neurobil na prospech odporcu okrem paušálne vznášanej námietky premlčania žiadny ďalší úkon, nakoľko navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť. Z úradnej činnosti je však známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Okrem toho, z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú. W. W. Y. H.. Ú.W. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Odvolací súd po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po vyhodnotení odvolacích námietok považuje uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa XX.XX.XXXX D. B. B. XX,XX A. (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pri základnej sadzbe tarifnej odmeny vo výške XX,XX A., tzv. režijným paušálom vo výške X,XX A. a 20 %-nou DPH vo výške XX,XX A.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.