Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/466/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204128709 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1204128709.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : G.. Ľ. M.Á., W. T. XX, Ľ., Q. - E., proti odporcovi : Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, š.p. v likvidácii, Žilina, Orolská 3, zastúpený Advokátskou kanceláriou MHS Legal, s.r.o., Bratislava, Nám. SNP 13, o zaplatenie 3.647,08 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23. 6. 2011 č.k. 13C 300/2004 - 212, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 3.154,71 € spolu s 10 % úrokom z omeškania ročne od 8. 5. 2004 do zaplatenia, ako i náhradu trov konania vo výške 418,02 €. Vo zvyšku (navrhovateľ sa domáhal zaplatenia tiež istiny 492,37 € a priznania úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne) návrh navrhovateľa zamietol. Odporcu zaviazal povinnosťou uhradiť trovy štátu 73,44 € na účet Okresného súdu Bratislava II. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa poukazoval na výsledky vykonaného dokazovania, ktorým zistil, že navrhovateľ bol zamestnancom Okresného stavebného podniku Nitra š.p., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 4. 12. 1971. Dňa 25. 3. 2002 bola medzi Okresným stavebným podnikom Nitra, š.p.v likvidácii a Základnou organizáciou odborového zväzu Stavba pri Okresnom stavebnom podniku Nitra, š.p. v likvidácii uzavretá Kolektívna zmluva na rok 2002. Rozhodnutím ministra výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 30. 8. 2002 boli zlúčené štátne podniky Okresný stavebný podnik Nitra, š.p. v likvidácii a Stavoservis Bratislava, š.p. v likvidácii. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 1. 10. 2002 sa navrhovateľ stal členom likvidačnej komisie Stavoservisu Bratislava, š.p. v likvidácii. Dňa 27. 9. 2002 uzavreli Stavoservis Bratislava, š.p. v likvidácii a Základná organizácia odborovej organizácie v Stavoservise Bratislava, š.p. v likvidácii Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve zo dňa 25. 3. 2002. Dňa 28. 1. 2004 doručil odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pričom výpovedná doba začala plynúť dňom 1. 2. 2004 a skončila dňa 30. 4. 2004. Pracovný pomer navrhovateľa bol ukončený v čase, kedy už navrhovateľ bol v dôchodkovom veku ( tento nadobudol dňa 16. 4. 2003 ); odporca vyplatil navrhovateľovi odchodné vo výške 14.833,- Sk ( v prepočte 492,37 € ). Navrhovateľ sa v konaní domáha vyplatenia odchodného vo výške šesťnásobku svojho priemerného mesačného zárobku podľa čl. XIV Kolektívnej zmluvy, v sume 109.872,- Sk, vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku 18.312,- Sk. Výška priemerného mesačného zárobku navrhovateľa ku dňu skončenia pracovného pomeru určená znaleckým posudkom č. 5/2010 znalkyne G.. B. D., znalkyne z odboru ekonómia a manažment, sumou 20.602,- Sk. Termín výplaty bol stanovený na siedmy deň v mesiaci. Počas súdneho konania sa rozhodnutím Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky MVRR-2010-16679/2189-13 zo dňa 12. 4. 2010 rozhodlo o zlúčení štátneho podniku Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, š.p. v likvidácii, ako nástupcu, so štátnym podnikom Stavoservis Bratislava, š.p. v likvidácii, ako zanikajúcim štátnym podnikom a o začlenení zostávajúcich aktív a pasív štátneho podniku Stavoservis Bratislava, š.p. v likvidácii do štátneho podniku Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, š.p.v likvidácii, ktorý sa tým stal právnym nástupcom zanikajúceho štátneho podniku Stavoservis Bratislava, š.p. v likvidácii. Prvostupňový súd z uvedeného dôvodu pokračoval v konaní so spoločnosťou Stredoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, š.p. v likvidácii, ako právnym nástupcom pôvodne žalovaného odporcu. Vyššie popísaný skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný; sporný však bol nárok navrhovateľa na odchodné vo výške šesťnásobku priemernej mesačnej mzdy podľa Kolektívnej zmluvy a jej Dodatku č. 1, keď odporca namieta neplatnosť Kolektívnej zmluvy, ako aj jej Dodatku č. 1. Prvostupňový súd, zaoberajúc sa otázkou platnosti Kolektívnej zmluvy zo dňa 25. 3. 2002, dospel k záveru, že je platná, keď nezistil žiadne pochybenia ani vady, ktoré by ju robili neplatnou. Následne sa zaoberal aj platnosťou Dodatku č. 1 zo dňa 27. 9. 2002 ku Kolektívnej zmluve a dospel k rovnakému záveru, že je platný. V Dodatku nedošlo k žiadnej relevantnej zmene alebo zámene zmluvných strán, ktorá by spôsobovala jeho neplatnosť či neurčitosť; v Dodatku došlo len k zmene v označení zmluvných strán, a to tak, aby zodpovedalo ich vtedajšiemu názvu. Zmluvné strany v Dodatku č. 1 vyjadrili slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne svoju vôľu byť naďalej viazané ustanoveniami Kolektívnej zmluvy zo dňa 25. 3. 2002, a to až do skončenia likvidácie podniku. Dodatkom č. 1 chceli zmluvné strany predĺžiť záväznosť a účinnosť Kolektívnej zmluvy, a to až do skončenia likvidácie štátneho podniku. Žiadny iný výklad prejavu vôle účastníkov zmluvy neobstojí - a bol by aj v rozpore s logikou - pretože by išlo o nezmyselný a nepotrebný právny úkon, ktorý by účastníci nemali dôvod inak robiť. Kolektívna zmluva zo dňa 25. 3. 2002 v čl. III bod 3.1 pripúšťa jej zmenu a zmenu kolektívnej zmluvy pripúšťa aj ust. § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Pri zmene Kolektívnej zmluvy Dodatkom č. 1 zo dňa 27. 9. 2002 postupovali zmluvné strany ako pri uzatváraní kolektívnej zmluvy a dodatok bol prejednaný na členskej schôdzi dňa 27. 9. 2002. Odporca sa v konaní bránil poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 103/2003, v ktorom Najvyšší súd SR vyjadril právny názor, že nie je možné v jednej zmluve dohodnúť dve rozdielne doby platnosti, lebo je to v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjadnávaní. Súd prvého stupňa uvedenej argumentácii odporcu neprisvedčil, nakoľko dospel k záveru, že v prejednávanej veci nejde o dve rozdielne doby platnosti, ktoré by boli dohodnuté v jednej zmluve, ale o situáciu, kedy došlo k predĺženiu doby platnosti Kolektívnej zmluvy jej dodatkom č. 1. Pôvodne dohodnutá doba platnosti zmluvy teda bola nahradená novou dobou platnosti. Po vyhodnotení prejudiciálnej otázky sa súd prvého stupňa ďalej zaoberal uplatneným nárokom, ktorý posúdil na základe ust. § 76 ods. 6 Zák.práce, účinného ku dňu skončenia pracovného pomeru navrhovateľa ( k 30. 4. 2004 ). Vzhľadom na skutkový stav mal súd prvého stupňa za to, že navrhovateľovi nesporne vznikol nárok na odchodné, a to podľa kolektívnej zmluvy vo výške šesťnásobku priemernej mesačnej mzdy. V prípade, ak si zamestnávateľ dohodne s odborovou organizáciou v Kolektívnej zmluve pre zamestnancov výhodnejšie odchodné, potom takýto záväzok zamestnávateľa tvorí normatívnu časť kolektívnej zmluvy, ktorej sa zamestnanec môže domáhať aj súdnou cestou. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 15a ods. 1, 4, § 15c ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, § 4 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. a/, b/, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, § 31 ods. 7, § 37 ods. 1, 2 Obč.zák. Keďže dospel k záveru, že Kolektívna zmluva ako aj Dodatok č. 1 zmluvy sú platné, priznal navrhovateľovi istinu v sume 3.154,71 €, t.j. odchodné vo výške šesťnásobku priemernej mesačnej mzdy, t.j. 6 x 18.312,- Sk = 109.872,- Sk ( v prepočte 3.647,08 € ), od ktorej odpočítal už vyplatených 492,37 € ( 14.833,- Sk ), keď v tej časti istiny, ktorá už navrhovateľovi bola vyplatená, jeho návrh zamietol. Navrhovateľ uplatňoval tiež priznanie úrokov z omeškania, a to vo výške 17,6 % ročne od 8. 5. 2004 do zaplatenia.Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 10 % ročne, s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Obč.zák. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď úroky z omeškania ku dňu 8. 5. 2004 činili 10 % ročne ( t.j. dvojnásobok základnej sadzby určenej NBS k prvému dňu omeškania, 5 % ). Nad rámec priznaných úrokov z omeškania súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Záverom súd prvého stupňa ešte dodal, že aj keby sa stotožnil s právnym názorom odporcu o neplatnosti dodatku č. 1 kolektívnej zmluvy, vzhľadom na zistený skutkový stav by posudzoval právnu vec aj v zmysle ust. § 17 ods. 3 Zák. práce, ktorý poskytuje zamestnancovi zvýšenú ochranu v prípade neplatnosti právneho úkonu. Ak neplatnosť právneho úkonu, ktorý sa týka práv zamestnanca, spôsobia zamestnávateľ a odborová organizácia, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca, ktorý bol v tomto prípade jednoznačne dobromyseľný. Prvostupňový súd konštatoval, že by potom vyhodnotil uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody, ktorá vznikla navrhovateľovi. Rozhodnutie o trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p.; navrhovateľ mal úspech vo veci, a teda aj nárok na náhradu trov konania. Navrhovateľ dosiahol v konaní 90 % úspech, preto mu aj náhradu trov priznal pomerne. Trovy konania navrhovateľa predstavujú súdny poplatok v sume 5.490,- Sk a súdny poplatok za odvolanie v sume 5.490,- Sk, spolu po prepočítaní 364,47 € a preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 100 €, spolu 464,47 €. Potom pomerná časť 90 % činí náhradu trov konania vo výške 418,02 €, ktorú súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi. Trovy štátu v sume 73,44 € predstavuje znalečné, vyplatené predbežne zo štátnych finančných prostriedkov. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, zjavne v jeho vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania, keď odvolaciemu súdu navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrh navrhovateľa zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlasil so záverom súdu o platnosti Kolektívnej zmluvy a jej Dodatku č. 1. Odporca trval na tom, že Dodatok č. 1 je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa § 35 ods. 2 Obč.zák. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového znenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. V Dodatku č. 1 je presne uvedené, ktoré ustanovenia Kolektívnej zmluvy sa menia, pričom ide len a výlučne o zmenu zmluvných strán. Odporca mal za to, že výklad súdu, že Dodatkom č. 1 došlo k predĺženiu doby záväznosti Kolektívnej zmluvy, je v rozpore s jej jazykovým znením, a preto tento výklad nie je možné považovať za prípustný. Odporca trval na tom, že Dodatkom č. 1 nebola doba platnosti predĺžená, ale bola do Kolektívnej zmluvy zakomponovaná druhá doba platnosti, ktorá spôsobila neplatnosť Kolektívnej zmluvy. Existencia dvoch dôb platnosti Kolektívnej zmluvy spôsobuje rozpor s ust. § 6 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, keď odporca opätovne argumentoval rozsudkom NS SR sp. zn. 1Cdo 103/03. V čase ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa v roku 2004 neexistovala žiadna Kolektívna zmluva, ktorá by zakladala navrhovateľov nárok na požadované odchodné. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu potvrdiť. Rozsudok považuje za správny, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolaním sa odporca len snaží predĺžiť konanie. Podaním zo dňa 24. 10. 2011, označeným ako „doplnenie odvolania“, odporca doplnil pôvodné znenie odvolania, s tým, že podaním nerozširuje dôvody odvolania, ani nerozširuje jeho rozsah. V podaní poukazoval na to, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s argumentom odporcu, že Dodatkom č. 1 nebola nijako dotknutá doba platnosti a účinnosti Kolektívnej zmluvy, pričom čl. V Dodatku č. 1 sa týka podľa odporcu výlučne samotného Dodatku č. 1. Prijatím Dodatku č. 1 teda došlo v rámci Kolektívnej zmluvy len a jedine k zmene zmluvných strán, pričom doba platnosti a účinnosti Kolektívnej zmluvy nebola dotknutá. Doba platnosti a účinnosti Dodatku č. 1 bola stanovená len pre samotný Dodatok č. 1, o čom svedčí výklad ustanovení samotného Dodatku č. 1, ako aj konštrukcia a umiestnenie čl. V v rámci Dodatku č. 1. Platnosť a účinnosť Kolektívnej zmluvy teda skončila uplynutím doby, ktorá bola dohodnutá zmluvnými stranami, t.j. ku dňu 1. 4. 2003, a teda v čase zániku pracovného pomeru navrhovateľa bola neplatná a neúčinná. V ostatnom sa odporca pridržiaval skutočností uvedených vo svojom odvolaní. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok ( § 156 ods. 3, § 211 ods. 2 O.s.p. ), keď dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, sú kolektívne zmluvy paltné, ak sú uzavreté písomne a podpísané na tej istej listine oprávneným zástupcom alebo oprávnenými zástupcami príslušných odborových orgánov a zamestnávateľmi, prípadne zástupcami ich organizácií. Podľa § 4 ods. 2 zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, je kolektívna zmluva neplatná v tej časti, ktorá a/ je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, b/ upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa. Podľa § 6 ods. 1, 2 zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, sa kolektívna zmluva uzaviera na dobu, ktorá je v nej výslovne určená. Ak k určeniu tejto doby nedôjde, predpokladá sa, že sa dojednala na jeden rok. Účinnosť kolektívnej zmluvy sa začína prvým dňom obdobia, na ktoré sa doba uzavrela, a končí sauplynutím tohto obdobia, pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je v kolektívnej zmluve dojednaná odchylne. Podľa § 8 ods. 5 zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, môžu zmluvné strany v kolektívnej zmluve dohodnúť možnosť zmeny kolektívnej zmluvy a rozsah; pri tejto zmene sa postupuje ako pri uzavieraní kolektívnej zmluvy. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo veci vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust. § 4 ods. 1, písm. a/, § 4 ods. 2, písm. a/, b/, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ďalej § 15a ods. 1, 4, § 15c ods. 1 zák.č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ako aj ust. § 37 ods. 1 Obč.zák. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, z akého dôvodu nepovažoval uzavretú Kolektívnu zmluvu zo dňa 25. 3. 2002, a ani jej Dodatok č. 1 zo dňa 27. 9. 2002 za neplatné. Súd prvého stupňa sa detailne zaoberal relevantnými ustanoveniami ako Kolektívnej zmluvy tak aj obsahom Dodatku č. 1 a vyvodil správny právny záver o dobe platnosti a záväznosti uvedených právnych úkonov. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi, ku ktorým prvostupňový súd vo svojom rozsudku dospel, osobitne so záverom, že Dodatkom č. 1 bola predĺžená doba, na ktorú bola uzavretá Kolektívna zmluva zo dňa 25. 3. 2002, a to tak, že pôvodná doba ukončenia platnosti kolektívnej zmluvy 1. 4. 2003 bola Dodatkom zmenená na dobu až do skončenia likvidácie podniku. Možno súhlasiť s právnym názorom prvostupňového súdu, že iný výklad prejavu vôle zmluvných strán by bol v rozpore s elementárnou logikou, uzavretie Dodatku č. 1 v prípade akceptovania výkladu, ktorý zaujal odporca, by nedávalo žiadny zmysel. Pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku navrhovateľa je z obsahu Kolektívnej zmluvy na rok 2002 ( č.l. 10 až 16 spisu ) relevantný čl. XIV bod 14.1, podľa ktorého pri skončení pracovného pomeru, a po nadobudnutí nároku na starobný alebo invalidný dôchodok, patrí zamestnancovi odchodné v sume šesťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Citovaný článok sa vzťahoval aj na navrhovateľa, ktorého pracovný pomer skončil ku dňu 30. 4. 2004, pričom dôchodkový vek navrhovateľ dovŕšil ešte dňa 16. 4. 2003. V zhode so záverom prvostupňového súdu ani súd odvolací nezistil žiadne také vady právnych úkonov _ kolektívnej zmluvy na rok 2002 a Dodatku č. 1 k nej - ktoré by mali za následok ich neplatnosť. Pre posúdenie uplatneného nároku bolo ďalej významné ustanovenie čl. II bod 2.1 Kolektívnej zmluvy na rok 2002, podľa ktorého bola predmetná Kolektívna zmluva uzavretá na obdobie od 1. 4. 2002 do 1. 4. 2003. Z uzavretého Dodatku č. 1 ku Kolektívnej zmluve zo dňa 25. 3. 2002 vyplýva, že Dodatok č. 1 ( č.l. 18, 19 spisu ) bol podpísaný dňa 27. 9. 2002, s účinnosťou pre zmluvné strany od 1. 10. 2002 do skončenia likvidácie podniku (Stavoservisu Bratislava š.p. v likvidácii ). Odporca vykladá obsah Dodatku č. 1 zo dňa 27. 9. 2002 nezávisle od Kolektívnej zmluvy. S jeho právnym názorom však nemožno súhlasiť - samotný Dodatok č. 1 bol nesporne prijatý v súvislosti s Kolektívnou zmluvou na rok 2002 a výlučne za účelom jej zmeny. Odporcov výklad Dodatku č. 1 neobstojí, zmluvné strany priamo v Kolektívnej zmluve počítali s možnosťou zmeny alebo doplnenia jej obsahu v čl. III bod 3.1. Samotný Dodatok č. 1 bol prijatý za účelom zmeny zmluvných dojednaní Kolektívnej zmluvy na rok 2002, keď reagoval na rozhodnutie príslušného ministra o zlúčení Okresného stavebného podniku Nitra, š.p.v likvidácii so Stavoservisom Bratislava, š.p. v likvidácii, ku dňu 1. 9. 2002 a jeho obsah ( a teda aj stanovenie doby jeho platnosti a záväznosti ) je možné vykladať len v spojení s Kolektívnou zmluvou na rok 2002. Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje. Po právnom závere o platnosti ako Kolektívnej zmluvy tak aj jej dodatku č. 1 súd prvého stupňa správne vyhodnotil navrhovateľom uplatňovaný nárok ako dôvodný, keďže navrhovateľ spĺňal podmienky stanovené v Kolektívnej zmluve na rok 2002 v spojení s Dodatkom č. 1 pre priznanie odchodného vo výške šesťnásobku priemernej mesačnej mzdy, s výnimkou už vyplateného odchodného. Prvostupňový súd správne posúdil aj nárok navrhovateľa v časti priznania úrokov z omeškania, vzhľadom na to, že odporca sa s plnením dostal do omeškania. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z uvedených dôvodov v napadnutej časti ( t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania ) ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania mu však nevznikli ( resp. tieto si ani neuplatnil, § 151 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.