Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/222/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206212559 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1206212559.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľky: W.. C. D., J. L. A.. Č.. XX, Š., proti odporcovi: D. R. S..D.., D. D. C. L. XX, J., W.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného D.K. J. W. X. K. XX.I. XXXX Č..T.. XXC/XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa XX.I. XXXX Č..T.. XXC/XXX/XXXX-XXX súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke XX.XXX R. brutto spolu s úrokom z omeškania, vo zvyšku návrhu zamietol, žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok za návrh v sume X.XXX R.. Vychádzal z toho, že medzitým nym rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX, Č..T.. XXC XXX/XXXX - XXX bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa XX.XX.XXXX je neplatná a pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, a tak bol predmetom ďalšieho konania už len nárok navrhovateľky na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Postupoval v zmysle pokynov odvolacieho súdu, ktorý uznesením Č..T.. XCo XXX/XXXX-XXX X. K. XX.X.XXXX zrušil skorší rozsudok súdu prvého stupňa Č..T.. XXC/XXX/XXXX-XXX X. K. XX.X.XXXX, ktorým bol návrh navrhovateľky na náhradu mzdy zamietnutý. Uznesením X. K. XX.X.XXXX, Č..T.. XXC XXX/XXXX - XXX pripustil navrhovateľkou uplatňovanú zmenu návrhu na zaplatenie náhrady mzdy. Vychádzajúc z ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. a vykonaného dokazovania priznal navrhovateľke náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru od XX.XX.XXXX, teda odo dňa, kedy mal preukázané, že navrhovateľka odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával (list zo dňa XX.XX.XXXX adresovaný generálnemu riaditeľovi odporcu C. S.) až do právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j. K. XX.XX.XXXX s konštatovaním, že po tomto dni sa vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom opäť riadia obsahom pracovnej zmluvy a v prípade, že zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, potom sa nárok na náhradu mzdy neposudzuje podľa ust. § 79 Zákonníka práce, ale sa riadi ust. § 142 Zákonníka práce, a preto uzavrel, že v prejednávanej veci sa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce posudzuje nárok navrhovateľky na náhradu mzdy za dni XX.XX S. XX.XX.XXXX. Pokiaľ navrhovateľka vo svojich vyjadreniach poukazovala na to, že už v januári 2006 oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával, konštatoval, že toto svoje tvrdenie ničím nepreukázala, rovnako za doklad preukazujúci doručenie takéhoto oznámenia nepovažoval ani mailovú komunikáciu D. W.. G., nakoľko z listinných dôkazov založených do spisu nie je zrejmé, kedy bol predmetný list napísaný a kedy bol odporcovi doručený, pričom dôkazom o doručení takéhoto oznámenia nemôže byť iba dátum dopísaný ručne navrhovateľkou na predmetnom listinnom dôkaze. Za oznámenie, že navrhovateľka trvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával napokon nepovažoval ani samotnú žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s odôvodnením, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahrádza len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj požiadavku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žiadosti odporcu, aby súd v poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce navrhovateľke nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 9 mesiacov, nevyhovel, a to z dôvodu, že v spore o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má ust. § 79 ods. 2 povahu procesnej obrany a v prípadnom spore má preto procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, že sú splnené predpoklady pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy uvedené v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ, ktorý nesie i procesnú zodpovednosť za to, že túto povinnosť si nesplní; aby bol zamestnávateľ v spore úspešný, musí nielen tvrdiť, že zamestnanec sa zapojil alebo sa mohol zapojiť do pracovného procesu u iného zamestnávateľa, príp. že vykonával alebo mohol vykonávať podnikateľskú činnosť za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu takúto prácu, ale tiež musí preukázať, že sa zamestnanec do takejto práce zapojil alebo, že tu takáto možnosť pre zamestnanca skutočne bola. S ohľadom na uvedené dovodil, že v prejednávanej veci sa odporcovi nepodarilo preukázať žiadnu z uvedených relevantných skutočností, keď nebolo v konaní zistené, že navrhovateľka mala možnosť vykonávať u iného zamestnávateľa prácu porovnateľného pracovného zaradenia, za porovnateľných platových podmienok, čím procesná obrana odporcu v tomto smere ostala len v rovine tvrdení. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z ust. § 134 Zákonníka práce, a za rozhodné obdobie pre výpočet náhrady mzdy považoval kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom nastala právna skutočnosťou zakladajúca nárok na náhradu mzdy (M., L., K. XXXX), v ktorom bola navrhovateľke vyplatená hrubá mzda v sume XX.XXX,-Sk, navrhovateľka odpracovala v rozhodnom období XXX,X Y., na základe čoho ustálil priemerný hrubý mesačný zárobok vo výške X.XXX R. (XX.XXX,XX,-Sk). Konštatoval, že náhrada mzdy patrí navrhovateľke za obdobie odo dňa kedy odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával, t.j. od XX.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX, G. za K. XX.XX.XXXX, kedy by jej prináležala náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, jej náhrada mzdy bola vyplatená zamestnávateľom dňa XX.X.XXXX. Takto ustálil náhradu mzdy za obdobie M. XX.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX za XX G. K. E. D. XXX,XX R., za M. M. X.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX v sume XX.XXX R., E. M. M. X.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX za 17 pracovných dní v sume X.XXX,XX R., D. E. E. XX.XXX eur. Nakoľko odporca sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania, zaviazal ho tiež na zaplatenie úroku z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ust. § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., keď v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy bol termínom výplaty mzdy desiaty kalendárny deň v mesiaci. Nakoľko odporca v konaní preukázal, že dňa XX.X.XXXX vyplatil navrhovateľke náhradu mzdy za tri pracovné dni v mesiaci december, P..I.. XX.XX., XX.XX. S. XX.XX XXXX, zaviazal ho na zaplatenie úroku z omeškania, a to odo dňa splatnosti mzdy za mesiac december XXXX, P..I.. M. XX.X.XXXX až do zaplatenia, t.j. do XX.X.XXXX. V zostávajúcej časti istiny a úroku z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania a odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 224 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na to, že navrhovateľka mala v konaní úspech len čiastočný, rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. O povinnosti odporcu zaplatiť štátu súdny poplatok v sume X.XXX R. rozhodol podľa § 2 ods. 2, § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého vznikla odporcovi povinnosť zaplatiť podľa výsledku konania súdny poplatok za návrh, a to vo výške vychádzajúcej z náhrady mzdy, ktorá bola navrhovateľke priznaná titulom neplatného skončenia pracovného pomeru (6% zo sumy 36.567 eur), nakoľko navrhovateľka bola od platenia súdnych poplatkov v tejto časti oslobodená [§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb.]. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby nebola navrhovateľke priznaná náhrada mzdy za obdobie presahujúce deväť mesiacov a aby mu bola priznaná náhrada trov konania spočívajúca v súdnom poplatku dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa nevyhovel jeho žiadosti o nepriznanie, respektíve zníženie náhrady mzdy presahujúcej deväť mesiacov s poukazom na to, že na základe dokladov predložených navrhovateľkou možno vyvodiť, že nemala záujem sa skutočne zamestnať, keďže potvrdenia o hľadaní zamestnania boli vyhotovené pre úrad práce a potvrdzujú len hľadanie si práce jedenkrát mesačne, pričom tri doklady o hľadaní zamestnania sú od rovnakej spoločnosti v priebehu jedného roka a jeden doklad je od spoločnosti I. N. D..O..M.. E. Č., čo sa javí vzhľadom na vzdialenosť od bydliska navrhovateľky a jej rodiny ako účelové. Podľa jeho názoru je zrejmé, že navrhovateľka napriek svojej kvalifikácii a skúsenostiam nemala vážnu snahu sa zamestnať. Uviedol, že on nemá a nemôže získať informácie o tom, či sa navrhovateľka zúčastnila výberových konaní na voľné pracovné miesta, respektíve či bola zamestnaná na plný alebo len čiastočný úväzok alebo či vykonávala prácu na základe dohody o pracovnej činnosti, keď personálne agentúry tretím subjektom, ktoré nemajú záujem o hľadanie zamestnania, neposkytnú informácie, či danú osobu majú v databáze a vykonávajú pre ňu sprostredkovanie zamestnania, tieto informácie majú osobnú povahu a žiadny zamestnávateľ ich tretím subjektom neposkytne. Domnieva sa, že konanie navrhovateľky pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku nebolo korektné, smerovalo len k preukázaniu skutočnosti, že zamestnať sa nie je možné, a preto nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej deväť mesiacov prichádza do úvahy aj z dôvodov, že po vyhodnotení skutkových okolností možno dospieť k záveru, že navrhovateľka vlastným konaním (cielene) zanedbala možnosť zamestnať sa. Poukázal na to, že navrhovateľka na pojednávaní uviedla, že prácu nehľadá a vykonáva dobrovoľnícku činnosť, že mala ponuku na prácu, noví zamestnávatelia ju nezamestnajú z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania, čo svedčí o tom, že mala ponuky na prácu ale nemá skutočný záujem pracovať. Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal dôkazy na zistenie skutkového stavu, či navrhovateľka mala záujem a intenzívne si hľadala zamestnanie. Je toho názoru, že predloženými dokladmi potrebnými pre úrad práce a výpoveďou navrhovateľky o ponukách iných zamestnaní bolo možné preukázať, že mala možnosť sa zamestnať. Namietal, že súd prvého stupňa ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 10,5 % zo sumy 285,64 eur od 11. 1. 2009 do 13. 9. 2011. V tejto súvislosti namietal, že výška istiny, z ktorej súd určil povinnosť uhradiť úrok z omeškania, nie je správne určená, keď pri určení sumy vychádzal z jeho informácie o tom, že vyplatil navrhovateľke 13. 9. 2011 D. XXX,XX R., ktorá suma prevyšovala sumu priemerného zárobku, ktorý by bol povinný navrhovateľke uhradiť, keď priemerný zárobok bol vypočítaný vo výške X XXX,- R. za mesiac, a teda za tri dni od právoplatnosti rozsudku v decembri 2008 mal byť priemerný zárobok XXX,XX R., napriek tomu súd prvého stupňa ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 285,63 eur, ktorá suma prevyšuje sumu priemerného zárobku, a teda suma XX,XX R. bola navrhovateľke neprávom vyplatená. Súd prvého stupňa podľa neho nesprávne právne posúdil vec, keď na rozhodnutie o trovách konania síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho aplikoval. V danom prípade výsledok konania predstavuje neúspech navrhovateľky, nakoľko jej bola priznaná suma XX XXX,- R., čo predstavuje 40,84 % zo žalovanej sumy, z čoho vyplýva, že on bol v konaní o náhradu mzdy úspešný, a preto by nemal byť zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku, ani jeho časti určenej zvyškom sumy priznanej navrhovateľke, nakoľko táto suma predstavuje neúspech navrhovateľky v konaní, keď v danom prípade nie je možné hovoriť ani len o nepomerne malom neúspechu navrhovateľky, nakoľko priznaná suma nepredstavuje ani polovicu žalovanej sumy. Výklad súdu prvého stupňa by podľa neho znamenal, že aj napriek jeho úspechu v konaní, by bol vždy zaviazaný na úhradu súdneho poplatku v prípade, keď je navrhovateľ od zaplatenia súdneho poplatku oslobodený; daný výklad zo zákona o súdnych poplatkoch však nevyplýva, nakoľko povinnosť odporcu uhradiť súdny poplatok je viazaná na výsledok sporu, ak bol odporca v konaní úspešný, súdny poplatok je v tomto prípade povinný uhradiť samotný navrhovateľ. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že ho ponecháva bez akéhokoľvek jej stanoviska. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie nároku navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ako aj z hľadiska opodstatnenosti tvrdení odporcu, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov takto vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že odporca nepreukázal existenciu predpokladov pre zníženie či nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie presahujúce deväť mesiacov a dôvody vedúce k priznaniu náhrady mzdy za obdobie od 13.11.2006 do 28.12.2008 aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktorý by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne dôvodil, že navrhovateľke vznikol v súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od XX.XX.XXXX - kedy mal preukázané jej oznámenie odporcovi, aby ju ďalej zamestnával a to listom zo dňa XX.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX, nakoľko dňom XX.XX.XXXX nadobudol právoplatnosť rozsudok v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že za obdobie od XX.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX sa nárok navrhovateľky na náhradu mzdy posudzuje podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa správne vychádzal pri výpočte priemerného mesačného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka práce z rozhodného obdobia - IV. kalendárneho štvrťroku 2005 a správne ustálil aj výšku priemerného mesačného zárobku v sume X XXX,- R.. V súvislosti so žiadosťou odporcu nepriznať navrhovateľke náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov, súd prvého stupňa správne zisťoval, či bola medzičasom navrhovateľka zamestnaná, resp. z akého dôvodu sa do práce nezapojila. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľke patrí náhrada mzdy aj za obdobie presahujúce deväť mesiacov, s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané, že by sa navrhovateľka bola mohla zapojiť do pracovného procesu u iného zamestnávateľa za pracovných (vrátane mzdových) podmienok v zásade rovnocenných, porovnateľných alebo dokonca výhodnejších než mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u odporcu. V danej veci bolo potrebné vziať na zreteľ predovšetkým skutočnosti, že navrhovateľka pracovala u odporcu od 1.5.1996 a jej následná možnosť uplatnenia sa na trhu práce v trvalom pracovnom pomere, na dobu neurčitú, bola po skončení pracovného pomeru u odporcu - K. XX.X.XXXX, sťažená jej vekom i prebiehajúcim súdnym sporom. Navrhovateľka hodnoverne doložila, že sa v rokoch 2007 a 2008 uchádzala o prácu u konkrétnych zamestnávateľov, spolupracovala tak s úradom práce pri sprostredkovaní zamestnania, keď nič nenasvedčuje tomu, že by sa práci v pracovnom pomere vyhýbala. Obsah spisu nedáva dostatočný podklad pre záver, že by sa navrhovateľka do práce zodpovedajúcej jej kvalifikácii, schopnostiam a skúsenostiam s porovnateľnými pracovnými podmienkami nezapojila z iných, ako objektívne existujúcich okolností. Rešpektujúc právo navrhovateľky na slobodnú voľbu povolania, ktoré jej pri zachovaní ľudskej dôstojnosti má zabezpečiť právo zamestnať sa prácou, ktorá zodpovedá jej kvalifikácii, schopnostiam, získaným skúsenostiam a zdravotnej spôsobilosti tak, aby dosiahla príjmy, ktoré jej zabezpečia zachovanie získanej životnej úrovne, odvolací súd považoval; aj vzhľadom na vekový hendikep na strane navrhovateľky; čas dvoch rokov za primeraný na to, aby sa navrhovateľka mohla zamestnať prácou zodpovedajúcou jej odboru a dosahovať príjmy porovnateľné s príjmami z neplatne skončeného pracovného pomeru. Ani námietky odporcu, že tri doklady pre úrad práce o hľadaní zamestnania boli od rovnakej spoločnosti v priebehu jedného roka a jeden doklad bol od spoločnosti so sídlom E. Č., neboli spôsobilé spochybniť skutočný záujem navrhovateľky nájsť si adekvátne zamestnanie. Pokiaľ odporca namietal, že on nemá možnosť získať informácie o tom, či sa navrhovateľka zúčastnila výberových konaní na voľné pracovné miesta, či bola zamestnaná na plný alebo len čiastočný úväzok alebo či vykonávala prácu na základe dohody o pracovnej činnosti, keď personálne agentúry tretím subjektom neposkytnú informácie, či danú osobu majú v databáze a vykonávajú pre ňu sprostredkovanie zamestnania, odvolací súd poukazuje na to, že odporca mal možnosť v konaní pred súdom prvého stupňa navrhnúť vykonanie dôkazu dopytom na takéto personálne agentúry na zistenie voľných pracovných miest na trhu práce zodpovedajúcich kvalifikácii a skúsenostiam navrhovateľky a na okolnosti sprostredkovania jej práce. Pokiaľ takýto návrh na doplnenie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa nepodal napriek tomu, že bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nedôvodne až v odvolacom konaní namieta, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal dôkazy na zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania, keďže odporca sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania, a preto vznikol navrhovateľke nárok na zaplatenie úroku z omeškania (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.). Správne bol navrhovateľke priznaný aj úrok z omeškania z odporcom vyplatenej náhrady mzdy za tri pracovné dni v mesiaci december 2008 (XX.XX., XX.XX. S. XX.XX XXXX), a to odo dňa splatnosti mzdy za mesiac december 2008, t.j. od XX.X.XXXX S. K. X. XX.X.XXXX. Ide o úroky z omeškania z nároku na náhradu mzdy pre tzv. iné prekážky v práci na strane odporcu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a keďže nejde o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, odporca nedôvodne namieta, že správne mal zaplatiť úrok z omeškania z náhrady mzdy za tri dni vo výške priemerného zárobku XXX,XX R. z dôvodu, že priemerný zárobok bol vypočítaný vo výške X XXX,- R. a potom suma XXX,XX R., z ktorej bol úrok z omeškania priznaný, prevyšuje sumu priemerného zárobku o 70,53 eur. Súd prvého stupňa nepochybil, pokiaľ v mesiaci K. XXXX priznal úroky z omeškania zo sumy X XXX,XX R. zodpovedajúcej náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od X.XX.XXXX K. XX.XX.XXXX, vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku X.XXX,- R. vypočítaného z rozhodného obdobia určeného podľa § 79 ods. 1 Zák.práce a následne za obdobie od XX.XX. K. XX.XX.XXXX priznal úroky z omeškania z náhrady mzdy skutočne vyplatenej odporcom pre prekážky v práci, na ktorú navrhovateľke vznikol nárok podľa § 142 ods. 3 Zák.práce, a keďže už nešlo v tomto prípade o nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nemožno vytýkať súdu prvého stupňa, že nevychádzal z priemerného mesačného zárobku vypočítaného podľa § 79 ods. 1 Zák.práce. Odvolacie námietky odporcu neobstoja ani čo do výroku rozsudku súdu prvého stupňa o uložení mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume X.XXX R. podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keď súd prvého stupňa si správne vyložil uvedené ustanovenie zákona z hľadiska výsledku konania, na základe ktorého poplatková povinnosť vzniká tak, že tento predstavuje náhrada mzdy, ktorá bola navrhovateľke priznaná titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v sume XX.XXX R., z ktorého základu je potrebné súdny poplatok vyrubiť. So zreteľom na vyššie uvedené neuznal odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazoval odporca vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa v napadnutej časti návrhu navrhovateľky vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnej navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodala návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., keď jej ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.