Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/193/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207201776 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1207201776.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci navrhovateľa: W.. I. D., T.. O. X, J., zast. advokátkou Mgr. Ľubicou Sopkovou, Nádražná 1 Malacky proti odporcovi: V. L. C. D., K. XX, J., v konaní o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 02.12.2010, č.k. 17C 13/2007-218, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 02.12.2010, č.k. 17C 13/2007-218 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov prvostupňového konania p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 1.266,83 eur spolu s 11% úrokom z omeškania zo sumy 1.085,04 eur od 31.01.2004 až do zaplatenia, zo sumy 1.085,04 eur od 28.02.2004 až do zaplatenia, zo sumy 1.085,04 eur od 31.03.2004 až do zaplatenia, zo sumy 1.085,04 eur od 30.04.2004 do zaplatenia, zo sumy 648,83 od 31.05.2004 až do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a o trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Súd prvého stupňa vychádzal z návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1.291.834,- Sk z titulu náhrady mzdy v zmysle § 61 Zákonníka práce. Navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, že i napriek právoplatnému rozsudku súdu prvého stupňa sp.zn. 9C 285/99 zo dňa 05.03.2002, ktorým súd určil, že výpoveď, ktorou odporca skončil pracovný pomer je neplatná, odporca navrhovateľovi náhradu mzdy nevyplatil. Poukázal na uznesenie NS SR 4Cdo 142/2009, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2008, sp.zn. 4Co 427/07 zrušený, následne Krajský súd v Bratislave uznesením z 31.03.2010, pod č.k. 4Co 324/2009-145 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ sa týka určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru o tomto bolo právoplatne rozhodnuté, na základe čoho vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu mzdy, a to odo dňa, kedy odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do právoplatného rozhodnutia o skončení pracovného pomeru. Zároveň navrhovateľ uviedol, že začiatok doby nároku navrhovateľ preukázal oznámením zo dňa 27.05.1999. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa zák.č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení do 30.06.2000, teda v znení platnom v čase, keď mal nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vzniknúť. Poukázal na ust. § 61 a § 130 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj na ust. § 261, § 262, § 263 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že právo na náhradu mzdy nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Nárok na náhradu mzdy teda v danom prípade patrí do právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. S poukazom na ust. § 262 ods. 1 Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy možno prvý krát uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, pričom s poukazom na ust. § 119 Zákonníka práce, náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Súd prvého stupňa poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo 180/2009 z 01.01.2010. Ak sa navrhovateľ domáhal náhrady mzdy za obdobie od 27.05.1999 do 18.03.2004, najskôr sa mohol navrhovateľ domôcť náhrady mzdy dňom 01.06.1999, t.j. deň nasledujúci po uplynutí výpovednej doby, teda po 31.05.1999. Keďže s poukazom na ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, súd prvého stupňa ustálil, že nároky navrhovateľa sú premlčané, pokiaľ neboli uplatnené v premlčacej lehote 3 rokov podľa § 263 Zákonníka práce. Nepremlčané zostali len nároky na náhradu mzdy za mesiac december 2003, ktorá mala byť vyplatená v januári 2004, nárok na náhradu mzdy za mesiac január 2004 (mzda mala byť vyplatená vo februári 2004), za február 2004 (mzda mala byť vyplatená v marci 2004, ak návrh bol podaný dňa 19.01.2007, bol podaný v lehote) a za mesiac marec 2004 mala byť navrhovateľovi vyplatená mzda v apríli 2004, a preto ak podal návrh dňa 19.01.2004 podal návrh navrhovateľ včas. Za obdobie od 19.03.2004 do 28.04.2004 po nástupe navrhovateľa do zamestnania tomuto vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle § 130 Zákonníka práce - prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Súd prvého stupňa vypočítal priemerný denný zárobok 49,91 eur, z toho priemerný mesačný zárobok 1.086,04 eur. Za obdobie, ktoré navrhovateľ uplatnil v zákonnej trojročnej premlčacej lehote mal teda odporca povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 4.340,17 eur, ako aj náhrada mzdy za obdobie od 01.04.2004 do 28.04.2004 vo výške 1.503,40 Sk (priemerný denný zárobok x 13 dní, čo predstavuje 19.546,80 Sk - 648,83 eur brutto). Celkom bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.989,- eur brutto. Súd prvého stupňa však vzhľadom na vznesenú kompenzačnú námietku zo strany navrhovateľa s poukazom na ust. § 580 Občianskeho zákonníka po započítaní sumy 3.722,17 eur voči sume náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a prekážok v práci vo výške 4.989,- eur ustálil rozdiel, a to sumu 1.266,83 eur, na ktorú sumu súd zaviazal odporcu, vzhľadom na vyššie uvedené. Súd pri svojom rozhodovaní o návrhu odporcu znížiť náhradu mzdy presahujúcu 6 mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, po vykonaní dokazovania mal za to, že u navrhovateľa nenastali také okolnosti, ktoré by odôvodňovali zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhrady mzdy. Zároveň s poukazom na ust. § 256 ods. 1, 2 Zákonníka práce priznal navrhovateľovi i úrok z omeškania. O trovách prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie v celom rozsahu navrhovateľ, žiadal napadnutý rozsudok zmeniť. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2010, č.k. 4Co 324/2009-145, ktorý vo svojom odôvodnení poukázal na to, že o nároku navrhovateľa o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou bolo už právoplatné rozhodnuté dňa 18.03.2004, na základe čoho navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy, a to odo dňa, kedy odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do právoplatného rozhodnutia o skončení pracovného pomeru. Navrhovateľ mal za to, že súd prvého stupňa nárok navrhovateľa na náhradu mzdy nesprávne právne a skutkovo posúdil, keď si právo na vyplatenie náhrady mzdy uplatnil až po zákonom stanovenej premlčacej lehote a potom čo odporca vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že aj súd prvého stupňa v rozsudku zo dňa 02.12.2010 uznáva, že nárok na náhradu mzdy si zamestnanec môže uplatniť buď spolu s návrhom o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru alebo samostatným návrhom na náhradu mzdy po právoplatnom skončení konania o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Keďže teda podľa názoru súdu prvého stupňa rozsudkom o neplatnosti výpovede je založený nárok na vyplatenie náhrady mzdy, navrhovateľ si mohol prvý krát uplatniť svoj nárok na náhradu mzdy nasledujúci deň po právoplatnosti uvedeného rozsudku, a preto jeho nárok na vyplatenie mzdy od 01.06.1999 nie je premlčaný. Poukázal zároveň na rozhodnutie NS SR č.k. 5Cdo 36/2000, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu mzdy je výrok súdu o neplatnosti výpovede. Právo na náhradu mzdy mohlo byť prvý krát úspešné uplatnené až po výroku súdu o neplatnosti výpovede, preto navrhovateľ svoju požiadavku vzniesol včas. Vytkol súdu prvého stupňa, že už pri podaní žaloby o neplatnosť pracovného pomeru sa mal súdu prvého stupňa automaticky zaoberať aj nárokom na náhradu mzdy z dôvodu, že ak z obsahu žaloby vyplýva, že zamestnanec sa domáha vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru preto, že chce aj naďalej zostať u zamestnávateľa zamestnaný, potom treba predpokladať, že si uplatňuje i nárok na náhradu mzdy pritom poukázal na rozhodnutie NS SR ČSSR zo dňa 31.05.1968, sp.zn. 6CZ 11/1968. Tiež poukázal na skutočnosť, že na splatnosť náhrady mzdy podľa ust. § 61 Zákonníka práce sa nevzťahuje ustanovenie § 119 ods. 1 Zákonníka práce. Zákonník práce totiž upravuje osobitne v ust. § 61 až § 64 nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Táto úprava má povahu lex specialis a vylučuje preto použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy. Navrhovateľ tiež pripomenul, že odporca v septembri 2006 vyplatil navrhovateľovi z titulu náhrady mzdy sumu 772,52 eur, ktorá sa rovná výške jednej mesačnej mzdy navrhovateľa pred výpoveďou pracovného pomeru. Odporca teda po viac ako 7-ich rokoch od výpovede navrhovateľovi vyplatil sumu rovnajúcu sa priemernej mesačnej mzde navrhovateľa z dôvodu neplatnej výpovede danej mu ešte v roku 1999. Navrhovateľ má za to, že ak by odporca bol presvedčený o premlčaní nároku navrhovateľa, nemal by žiaden dôvod náhradu mzdy mu vyplatiť. K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca a uviedol, že nárok navrhovateľa na náhradu mzdy v období od 01.06.1999 do 18.01.2004 je premlčaný, nakoľko nebol uplatnený v lehote 3 rokov s poukazom na ust. § 263 Zákonníka práce, pričom podrobne poukázal na svoje písomne vyjadrenie z 18.10.2010. Uviedol, že súd prvého stupňa správne postupoval aj pokiaľ sa týka posudzovania splatnosti náhrady mzdy podľa § 119 Zákonníka práca, v zmysle ktorého ustanovenia vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý sa považuje. K vyplateniu mzdy v septembri 2006 navrhovateľovi, odporca uviedol, že výkonný výbor V. L. C. D. svojim uznesením č. 6/38/06 zo dňa 31.07.2006 odsúhlasil vyplatenie náhrady mzdy vo výške 6 násobku (6 x 27.497,- Sk) priemerného mesačného zárobku odporcu s tým, že v tejto sume bude započítané odstupné vo výške 5 násobku priemernej mesačnej mzdy (134.484,- Sk), ktoré bolo odporcovi vyplatené v roku 1999 s prihliadnutím na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Zároveň však v listoch zo dňa 02.08.2006, ako aj z 27.02.2007 upozornil navrhovateľa, že jeho nárok považuje odporca za premlčaný. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, keď právne otázku nároku navrhovateľa posudzoval podľa zák.č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce v znení do 30.06.2000), teda v znení, ktoré bolo platné v čase vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. V prvom rade je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce, v tom čase platného, je a/ neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, b/ oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozsudkom okresného súdu sp.zn. 9C 285/99, z 05.03.2002, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co 16/03, zo dňa 05.02.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 18.03.2004 súd právoplatne určil, že výpoveď, ktorou odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľom je neplatná. Pokiaľ sa týka oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, táto skutočnosť bola v priebehu prvostupňového konania preukázaná listom navrhovateľa adresovaným odporcovi zo dňa 27.05.1999 (č.l. 43 spisu) a následne aj potvrdená listom - odpoveďou odporcu pre navrhovateľa zo dňa 02.06.1999 (č.l. 107 spisu). V zmysle § 262 ods. 1 vtedy platného Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý krát uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Od splatnosti sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku. Z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne za ten ktorý mesiac. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, kedy u nich nastala splatnosť. S možnosťou uplatniť právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nesúvisí skutočnosť, že ešte nie je rozhodnuté o návrhu na určenie neplatnosti, ale nárok na náhradu mzdy nemožno priznať skôr, než je naisto rozhodnuté, že ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Správne preto súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení poukázal i na uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo 180/2009, zo dňa 01.01.2009, v zmysle ktorého rozhodnutia začína premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru plynúť odo dňa splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac. Z obsahu doposiaľ vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa vyplynulo, že odporca navrhovateľovi náhradu mzdy, prípadne jej časť, ktorej splatnosť nastala od oznámenia navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní do doby právoplatného rozhodnutia (t.j. do 18.03.2004). Správne súd prvého stupňa rozhodol, že zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy s poukazom na ust. § 61 Zákonníka práce, vrátane náhrady mzdy v zmysle ust. § 130 Zákonníka práce, v znení do 30.06.2000. Ak sa navrhovateľ domáhal náhrady mzdy za obdobie od 27.05.1999 do 18.03.2004, správne súd prvého stupňa uzavrel, že najskôr sa navrhovateľ mohol domôcť náhrady mzdy dňom 01.06.1999, t.j. dňom, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda po 31.05.1999 (kedy malo dôjsť skončeniu pracovného pomeru). Následne správne uzavrel, že nepremlčané sú len nároky navrhovateľa na náhradu mzdy, s poukazom na návrh navrhovateľa podaný dňa 19.01.2007, teda nároky na náhradu mzdy za mesiac december 2004, január 2004, február 2004 a marec 2004, ako aj nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 130 Zákonníka práca z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od 01.04.2004 do 28.04.2004. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že v danom prípade nič nebránilo navrhovateľovi, aby si uplatnil spolu so žalobou o určenie neplatnosti výpovede i ďalší nárok, a to nárok o náhradu mzdy. Ak nárok o náhradu mzdy si navrhovateľ uplatnil neskôr, a to ďalším návrhom, (viď. žaloba z 19.01.2007), je tu riziko, prípadného úspešného namietania premlčania zo strany odporcu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru (R 8/2003). Opätovne je potrebné zdôrazniť, že náhrada mzdy nie je splatná ako celok. Pre náhradu mzdy je stanovená mesačná splatnosť, tak ako u mzdy. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky, a to vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. K námietke navrhovateľa v súvislosti s kompenzačnou námietkou, že postup súdu prvého stupňa je v rozpore s ustanovením vtedy platného ust. § 243 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré predniesol na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 02.12.2010 (č.l. 216 spisu), kde právna zástupkyňa potvrdila, že navrhovateľ z titulu odstupného prevzal sumu 112.134,- Sk, a preto súhlasia, aby táto suma bola započítaná do nároku navrhovateľa. Správne preto súd prvého stupňa po započítaní sumy 3.722,17 eur voči sume náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a prekážok práci na strane zamestnávateľa v sume 4.989,- eur ustálil sumu 1.266,83 eur, na ktorú sumu bol odporca zaviazaný, vrátane príslušného úroku z omeškania. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd s poukazom na ust. § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil dovolanie k položenej dovolacej otázke zo strany navrhovateľa, v danom prípade totiž nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol odporca úspešný, avšak trovy odvolacieho konania si neuplatnil, pretože mu nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.