Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/13/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208203823 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Škrinárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208203823.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Škrinárovej a sudkýň JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Sone Pekarčíkovej v právnej veci žalobcu X. S., V. XXX, N.: XX 314 921, zast. advokátom Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Bratislava, Mickiewiczova 2, proti žalovanému OVB Allfinanz Slovensko, a.s., Bratislava, Bajkalská 30/A, IČO: 31 361 358, zast. advokátom JUDr. Branislav Drgoňa, Bratislava, Jesenského 2, o 2.368,45 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/22/2008-234 z 9. júla 2010, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/22/2008-234 z 9. júla 2010 v napadnutej vyhovujúcej časti o zaplatenie 663,88 EUR s úrokom z omeškania v sadzbe 14,25 % ročne od 21. októbra 2007 do zaplatenia potvrdzuje. V časti o zaplatenie 278,95 EUR pripúšťa späťvzatie návrhu, napadnutý rozsudok zrušuje a konanie zastavuje. Súvisiaci výrok o náhrade trov konania potvrdzuje. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 120,89 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám jej právneho zástupcu. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 942,83 EUR spolu s 14,25 % p.a. úrokom z omeškania ročne zo sumy 663,88 EUR od 21. októbra 2007 do zaplatenia a náhradu trov konania v celkovej sume 898,39 EUR k rukám jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.368,54 EUR konanie zastavil. Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci dňa 6. decembra 2006 uzatvorili zmluvu o sprostredkovaní, predmetom ktorej bolo sprostredkovanie poistenia, investičných služieb, stavebného sporenia, starobného dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia a iných finančných služieb, za vykonanie tejto činnosti vzniká obchodnému zástupcovi právo na vyplatenie provízie, výška provízie nebola v zmluve priamo určená, provízia sa určovala podľa províznych listov, ktoré v zmysle čl. 3 zmluvy boli jej súčasťou, žalovaný nepreukázal vznik protipohľadávky žalovaného na započítanie, a to zmluvnej pokuty v sume 663,88 EUR a sumy 141,63 EUR, ktorá predstavovala stornované provízie žalobkyne zo strany zmluvných partnerov žalovaného, nepovažoval za preukázaný, keď ustanovenie zmluvy týkajúce sa zmluvnej pokuty, a to čl. 7.5, v spojení s čl. 6.6 zmluvy považoval za neplatné, a to pre jeho neurčitosť, pretože rozsah povinnosti žalobkyne, nesplnenie ktorej bolo sankcionované zmluvnou pokutou bolo podľa názoru súdu prvého stupňa vymedzené iba exemplifikatívne, z ustanovenia nie je zrejmé, čo presne bola žalobkyňa povinná žalovanému odovzdať, a teda aká jej povinnosť mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená a pokiaľ ide o stornované provízie konštatoval, že ak aj žalovanému vznikla povinnosť vrátiť províziu jeho zmluvným partnerom, pre ktorých vykonával činnosť obchodného zástupcu, nezakladá to jeho právo nevyplatiť provízie svojim obchodným zástupcom, čl. 4 bod 4.3 písm. b/ zmluvy, ktorý upravuje právo pozastaviť vyplácanie provízií, sa v zmysle čl. 4.5 zmluvy vzťahuje len na špeciálne vykonané produkty špecifikované v províznych listoch, provízne listy s takýmto obsahom však žalovaný nepredložil, takže nie je zrejmé, na ktoré sprostredkovávané poisťovacie produkty sa ustanovenie čl. 4 bod 4.3 písm. b/ vzťahovalo a ďalej konštatoval, že tento nárok žalovaného nemožno vyvodiť ani z obchodných zvyklostí, na ktoré žalovaný poukazoval, nakoľko v zmysle § 264 Obch. zák. možno na ne prihliadať iba v prípade, ak nie sú v rozpore s obsahom zmluvy, pričom v danom prípade nakoľko účastníci zmluvne odlišným spôsobom uplatňovanie záporných provízií, nemožno z obchodných zvyklostí vychádzať, preto považoval žalobkyňou uplatnené právo na zaplatenie provízie v žalovaným nezaplatenom rozsahu za dôvodné. Žalovaný v priebehu konania zaplatil sumu 2.226,89 EUR a 455,56 EUR, ktoré súd prvého stupňa v súlade s § 330 ods. 1 obch. zák. započítal v rozsahu 2.226,82 EUR na žalobkyňou uplatnené nevyplatené provízie a v rozsahu 455,56 EUR na úrok z omeškania, keď mal zato, že takýto spôsob započítania zodpovedá vôli žalovaného. Okamih splatnosti provízií vzhľadom na neexistenciu dohody účastníkov určil v súlade s § 660 ods. 3 Obch. zák. posledným dňom mesiaca, ktorý nasledoval po skončení štvrťroka, v ktorom naň vznikol nárok. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na úspech žalobcu v konaní a skutočnosť, že žalovaný svojím konaním zapríčinil čiastočné zastavenie konania a vznik trov na súdnom poplatku v sume 140,41 EUR a právnom zastúpení 757,98 EUR. Súd prvého stupňa nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za rokovanie s protistranou dňa 29. januára 2009 a 5. marca 2009, nakoľko ich nepovažoval za trovy konania a písomné podanie zo dňa 24. júna 2010, keď konštatoval, že písomné podanie, ktorého obsah mohol právny zástupca žalobcu predniesť na pojednávaní nemožno považovať za úkony právnej pomoci, ktoré boli nevyhnutné pre uplatňovanie žalobcovho práva. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc ho v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal, že súd prvého stupňa v rozpore s § 153 ods. 2 O.s.p. prekročil návrh žalobkyne a priznal jej viac, než čoho sa svojou žalobou domáhala, keď žalobkyňa na pojednávaní dňa 9. februára 2010 požadovala, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu istiny 663,88 EUR s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % p.a. odo dňa 21. októbra 2007 do zaplatenia a vo zvyšku zobrala svoj návrh späť a žiadala konanie zastaviť. Za nesprávny označil záver súdu prvého stupňa, že čl. 7 bod 7.5 je neplatný pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, a preto nezrozumiteľnou a neplatnou je aj dohoda o zmluvnej pokute. Vyslovil názor, že vymedzenie dokumentov je dostatočné a vyčerpávajúce a povinnosť žalobkyne vrátiť tieto dokumenty je dostatočne identifikovaná. Na podporu správnosti svojho názoru poukázal aj na § 663 Obch. zák., ktorý taktiež neobsahuje presný výpočet dokladov, ktoré musí obchodný zástupca uschovať, pretože takéto dokumenty nie je objektívne ani možné vopred špecifikovať. Z obsahu čl. 7.5 zmluvy nepochybne vyplýva, že žalobkyňa bola povinná vrátiť podklady klientov, analýzy a poradenské protokoly klientov. Navyše ak žalobkyňa tvrdí, že svoju povinnosť splnila a predmetné podklady žalovanému vrátila, musela si byť vedomá, aké doklady mala žalovanému vrátiť. Vyslovil názor, že vrátenie podkladov vyžadovaných v zmysle zmluvy musí preukázať žalobkyňa. So zreteľom na uvedené konštatoval, že zmluvná pokuta bola uplatnená oprávnene, a preto pohľadávky zanikli vzájomným započítaním a ak neexistuje nárok žalobkyne na zaplatenie istiny v sume 663,88 EUR, nemohlo žalobkyni vzniknúť ani právo na úrok z omeškania. Pri rozhodovaní o trovách konania žiadal použiť § 150 ods. 1 O.s.p., a to s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa preukazovala svoj nárok faktúrou, ktorá mu vôbec nebola doručená a neuviedol, za sprostredkovanie ktorých zmlúv svoj nárok na zaplatenie sprostredkovateľskej provízie považuje. Za neúčelne vynaložené označil trovy právneho zastúpenia za čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 22. októbra 2009 a písomnú zmenu žaloby a vyjadrenie, doručené súdu 8. februára 2010, nakoľko ich mohol uskutočniť priamo na pojednávaní. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Za správny označila záver súdu prvého stupňa týkajúci sa neplatnosti ustanovenia zmluvy týkajúceho sa zmluvnej pokuty, keď z čl. 6.6 zmluvy nepochybne vyplýva, že umožňuje taký výklad predmetného ustanovenia, na základe ktorého by bolo možné pod tieto podklady subsumovať akékoľvek podklady, a to podľa jednostranného výkladu tej-ktorej zmluvnej strany, pričom ide aj o také vymedzenie povinností, ktoré umožňuje jej rozšírený výklad a uplatnenie v akomkoľvek prípade. V súvislosti s priznaním sumy 141,63 EUR uviedol, že žalovaný v priebehu konania nepredložil doklady, ktoré by preukazovali splnenie akýchkoľvek podmienok, o ktorých žalovaný tvrdí, že boli podmienkami na vznik nároku žalovaného na stornoprovízie. Poukazujúc na čl. 1 bod 1.6 zmluvy uviedol, že vzťahy medzi finančnými inštitúciami a žalovaným sa riadili samostatnými zmluvnými vzťahmi, žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že rovnaký systém, aký bol dohodnutý medzi finančnými inštitúciami a žalovaným by bol dohodnutý aj medzi žalovaným a žalobkyňou. Ak mal žalovaný so žalobkyňou dohodnutý akýkoľvek systém, podľa ktorého mal žalovanému vzniknúť voči žalobkyni návrh na stornoprovízie, žalovaný bol povinný toto tvrdenie v priebehu prvostupňového konania preukázať, čo sa však nestalo. Žalobkyňa ďalej uviedla, že podľa jej názoru neboli v prejednávanej právnej veci splnené podmienky pre postup podľa § 150 O.s.p., nakoľko práve žalovaný bol povinný viesť evidenciu žalobcom sprostredkovaných zmlúv a nárokov k nim prináležiacich, z výplaty provízií zo strany žalovaného vyplýva, že evidenciu aj viedol a na jej základe výplatu aj realizoval. Na pojednávaní dňa 25. januára 2012 zobrala žalobkyňa žalobu v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 663,88 EUR spolu so 14,25 % úrokom z omeškania od 21. októbra 2007 do zaplatenia späť. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Odvolací súd v súlade s dispozičným úkonom žalobkyne a súhlasným prejavom žalovaného v zmysle § 208 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie 278,95 EUR pripustil späťvzatie žaloby, napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil. Odvolací súd prejednal vec v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, i keď sčasti z iných ako súdom prvého stupňa v odôvodnení jeho rozsudku uvedených dôvodov. Podľa čl. 7.5 účastníkmi uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní, po zániku tejto zmluvy je sprostredkovateľ povinný do 14 dní vrátiť spoločnosti OVB prostredníctvom svojho vedúceho na vlastné náklady všetky jemu poskytnuté a ním spracované doklady a materiály uvedené v bode 6.6 a tiež podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov. Ak sa tak nestane, zmluvné strany sa dohodli na zmluvnej pokute 20.000,- Sk, ktorú môže záujemca voči sprostredkovateľovi uplatniť. Podľa čl. 6.6 sprostredkovateľ sa zaväzuje po ukončení spolupráce vrátiť OVB všetky poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre OVB. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že vymedzenie povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou nie je dostatočne určité, zrozumiteľné a z jej obsahu nie je zrejmé, čo presne bol žalobca povinný žalovanému odovzdať. Je pravdou, že iba niektoré z dokumentov, s ktorými v súvislosti s činnosťou pre žalovaného žalobkyňa disponovala, sú v citovaných ustanoveniach zmluvy presne konkretizované, aj podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na charakter činnosti vykonávanej sprostredkovateľmi nie je možné presne vymedziť všetku súvisiacu dokumentáciu, ktorú sú sprostredkovatelia pri ukončení zmluvy povinní záujemcovi vrátiť. O tom, že vymedzenie dokumentov bolo dostatočne zrozumiteľné a určité aj z pohľadu žalobkyne, svedčí jej konanie, keď pri vracaní dokumentov nemala žiadne pochybnosti o tom, ktoré z podkladov bola povinná vrátiť. O dostatočnej určitosti článkov zmluvy, upravujúcich povinnosť vrátiť doklady, svedčí aj výpoveď svedka, ďalšieho sprostredkovateľa O. V., ktorý potvrdil, že uvedené články pochopil ako aj výpoveď ďalšieho sprostredkovateľa G. C., ktorý potvrdil, že sa tým mysleli všetky doklady. Výpovede svedkov podľa názoru odvolacieho súdu teda svedčia o tom, že jednotliví sprostredkovatelia nemali problém identifikovať doklady, ktoré pri ukončení účasti mali odovzdať žalovanému. Z čl. 7.5 zmluvy o sprostredkovaní vyplýva povinnosť sprostredkovateľa po zániku zmluvy vrátiť do 14 dní žalovanému doklady, a to prostredníctvom svojho vedúceho. Svedkyňa T. Š., ktorá bola nadriadenou žalobkyne potvrdila, že žalobkyňa jej podklady odovzdala a odovzdanie dokladov žalobkyňa či už priamo jemu alebo prostredníctvom pani Š. potvrdil aj svedok C., ktorý pracoval ako okresný vedúci a žalobkyňa patrila do jeho štruktúry. Nakoľko účastníkmi uzatvorená zmluva o sprostredkovaní spôsob vrátenia dokumentov bližšie neupravuje a výpovede svedkov potvrdili, že u žalovaného bol neformálny spôsob preberania dokumentov, o vrátení sa neviedla evidencia a vrátenie dokladov svojím podpisom nepotvrdzoval pracovník žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala, že svoju povinnosť splnila a žalovanému v zmysle čl. 7.5 zmluvy o sprostredkovaní nevzniklo právo na zmluvnú pokutu. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade sú dané okolnosti mimoriadneho zreteľa hodné, vzhľadom na ktoré žalovaný navrhol, aby súd nepriznal žalobcovi náhradu trov, keď podľa názoru odvolacieho súdu za takéto okolnosti nemožno považovať žalovaným tvrdenú skutočnosť, že žalobca nepreukázal, za sprostredkovanie ktorých zmlúv požaduje uhradenie provízie. Prípadné neunesenie dôkazného bremena môže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby, ale nemôže odôvodňovať použitie § 150 ods. 1 O.s.p.. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa priznania náhrady aj za podľa jeho názoru úkony, ktoré neboli potrebné pre uplatňovanie práva, keď odvolací súd považoval späťvzatie žaloby a rozšírenie žaloby za riadne úkony právnej služby, za ktoré žalobcovi patrí náhrada. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, patrí jej preto náhrada jeho trov, ktoré jej vznikli za 2 úkony právnej služby, a to priznané podanie na súd dňa 13. decembra 2010 a účasť na pojednávaní dňa 25. januára 2012 v sadzbe á 43,16 EUR, paušálnej náhrade hotových výdavkov 1x 7,21 EUR a 1x 7,63EUR a náhrade DPH, a to 1x v sadzbe 19 % a 1x v sadzbe 20 %, a to v celkovej sume 120,89 EUR. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.