Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/146/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208213954 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208213954.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členov senátu: JUDr. Ayše Pružinec Erenová a JUDr. Mária Hajdínová v právnej veci navrhovateľa: P., M..N.., N. N. S. J. XX, G., F.: XX XXX XXX, zast. advokátkou JUDr. Zuzana Majcherová, Mlynské Nivy č. 54, Bratislava, proti odporcovi: W. J. G. (K. P. J. N. K. G.), F.: XX XXX XXX, K. W.. Č.. X, G., o zaplatenie istiny 32.235,44 eur (971.125,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. apríla 2010, č. k. 13C/17/2010-100, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 2.190,83 eur do troch dní. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 117,50 eur, k rukám JUDr. Zuzany Majcherovej, advokátky v Bratislave, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 3.667,48 eur a trovy konania v sume 2.952,76 eur na účet advokátky JUDr. Zuzany Majcherovej, do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a vecne tým, že predmetom sporu po späťvzatí návrhu navrhovateľom v časti uplatnenej istiny (971.125,- Sk = 32.235,44 eur) z dôvodu jej zaplatenia odporcom po podaní návrhu na súd, predmetom sporu ostalo príslušenstvo k žalovanej istine, vyčíslené navrhovateľom vo výške 5.858,31 eur a nakoľko dospel k záveru, že medzi účastníkmi nejde o obchodno-právny vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže odporca nie je podnikateľským subjektom a jeho hlavná činnosť nie je zameraná na dosiahnutie zisku, navrhovateľovi priznal úroky z omeškania vo výške 8,5 % ako dvojnásobok základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (2 x 4, 25 %), t. j. podľa Občianskeho zákonníka. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že nakoľko z faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 27.03.2008 pri fakturovanej sume 594.441,- Sk (19.731,83 eur) bol vyčíslený úrok v sume 68.431,77,- Sk a odporca sumu 1.000,- Sk uhradil dňa 28.11.2008, t. j. jeho omeškanie predstavuje 245 dní, za ktoré 8,5% úrok z omeškania predstavuje sumu 57,05,- Sk, sumu 994,16,- Sk odporca zaplatil dňa 13.03.2009, teda po 350 dňoch omeškania a preto 8,5% úrok z omeškania predstavuje sumu 81,03,- Sk, sumu 592.446,77,- Sk zaplatil odporca dňa 05.08.2009, teda po 495 dňoch omeškania s plnením peňažného dlhu a 8,5 % úrok z omeškania tak predstavuje sumu 68.293,69,- Sk, z faktúry číslo XXXXXXX, splatnej dňa 12.04.2008 pri fakturovanej sume 118.888, - Sk (3. 946, 36 eur) zaplatil odporca dňa 28.11.2008 sumu 1000,- Sk, v omeškaní bol 229 dní a 8,5 % úrok z omeškania tak predstavuje sumu 53,32,-Sk, dňa 13.03.2009 zaplatil odporca sumu 994,16 Sk, t. j. po 334 dňoch omeškania a 8,5 % úrok z omeškania predstavuje sumu 77,33,- Sk, dňa 18.09.2009 po 523 dňoch omeškania zaplatil odporca sumu 116.888,88,- Sk a preto 8,5 % úrok z omeškania predstavuje sumu 14.236,42,- Sk, faktúru č.XXXXXXX, ktorej splatnosť bola dňa 15.04.2008 zaplatil odporca fakturovanú sumu 43.434,50,- Sk (1.441,76 eur) po 187 dňoch omeškania dňa 20.10.2008, z ktorej úrok z omeškania vo výške 8,5 % predstavuje sumu 1.891,48,- Sk, faktúru č. XXXXXXX, ktorej splatnosť bola dňa 16.04.2008 uhradil odporca z fakturovanej sumy 214.361,50,- Sk (7.115,50 eur), dňa 28.11.2008 sumu 1.000,- Sk, t. j. po 225 dňoch omeškania a preto 8,5 % úrok z omeškania predstavuje sumu 52,39,- Sk, dňa 13.03.2009 uhradil odporca, teda po 330 dňoch omeškania sumu 994,16,- Sk, z ktorej 8,5% úrok z omeškania predstavuje sumu 76,40,- Sk a dňa 18.09.2009 zaplatil odporca po 519 dňoch omeškania sumu 212.367,21,- Sk, z ktorej 8,5% úrok z omeškania činí sumu 25.667,34,- Sk. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko odporca žalovanú istinu zaplatil po dôvodne podanom návrhu na súd a jeho neúspech vo výške úrokov z omeškania posúdil súd prvého stupňa ako nepatrný s tým, že navrhovateľovi priznal trovy, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za návrh (v rozdiele medzi vrátenými súdnymi poplatkami pri zastavenom konaní) a v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 2.190,83 eur ako i trovy odvolacieho konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia záväzkového vzťahu účastníkov konania ako občiansko- právneho vzťahu. Poukázal na skutočnosť, že na základe postúpenia pohľadávky od obchodnej spoločnosti N. - N., M.. N.. (pôvodného navrhovateľa v konaní), pôvodný navrhovateľ dodával odporcovi tovar - lieky a zdravotné pomôcky, ktorý odporca využíval výlučne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, t. j. nie za účelom ďalšieho predaja a dosahovania zisku, čo je činnosť, ktorú je možné podriadiť pod ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. uspokojovanie verejných potrieb a preto bolo v konaní potrebné skúmať povahu navrhovateľa a odporcu ako účastníkov záväzkového vzťahu, jeho povahu, resp. zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a účel, ktorý predmet zmluvy sledoval. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že medzi pôvodným navrhovateľom ako podnikateľom a odporcom ako štátnou príspevkovou organizáciou boli uzatvárané kúpne zmluvy, ktorých účelom bolo naplňovanie základného účelu, za ktorým bol odporca S. L. N. V. zriadený, t. j. za účelom verejného zabezpečovania zdravotnej starostlivosti a preto právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol posúdený ako obligatórny obchodnoprávny vzťah podľa § 261 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti, nakoľko odporca je štátnou príspevkovou organizáciou založenou na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Poukázal na ustanovenie § 2 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého vyplýva, že zdravotnou starostlivosťou sa rozumie súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Uviedol, že nákup a zásobovanie liekmi patrí medzi elementárne činnosti odporcu, ktorými nesleduje žiadne podnikateľské záujmy zamerané na dosahovanie zisku, ale zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti, realizovanej vo verejnom záujme s tým, že vzťah medzi účastníkmi konania vznikol a existuje výlučne v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti a preto je tento vzťah občianskoprávnym vzťahom, v zmysle ktorého je potrebné posudzovať aj úroky z omeškania. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti nie je vecne správny a odvolaniu navrhovateľa je potrebné priznať úspech. Súd prvého stupňa vykonal v preskúmavanej veci náležité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti návrhu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, že odporca sa dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr za dodávku liekov a zdravotníckeho materiálu, avšak z nepochybných skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery o tom, že záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym vzťahom, a preto aj úroky z omeškania je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci je zo spisu zrejmé, že navrhovateľ na základe objednávky odporcu dodával odporcovi lieky a zdravotnícke pomôcky, pričom je nesporné, že odporca sa s úhradou ceny za ich dodávku dostal do omeškania. Odporca nenamietal počet dní omeškania, ani jeho výpočet, avšak namietol výšku sadzby úroku z omeškania práve z dôvodu, že podľa neho sa má vec posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť úrok z omeškania len vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej NBS, platnej v prvý deň omeškania. V konaní teda bolo sporným posúdenie charakteru záväzkového vzťahu, keď navrhovateľ na rozdiel od odporcu tvrdil, že medzi účastníkmi konania vznikol obchodno-právny vzťah a preto mu vznikol nárok na úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka . Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou, územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca je štátna príspevková organizácia, ktorá plní úlohy v súvislosti so starostlivosťou o zdravie ľudí, ako aj ďalšie úlohy určené S. L., zdravotníckym zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti (nemocnica) poskytujúcim zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 4 písm. a/, bod 1, § 7 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Zdravotná starostlivosť, okrem iného, zahŕňa aj poskytovanie liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom sa vykonáva vo forme ambulantnej, ústavnej a lekárenskej starostlivosti (§ 2, § 7 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti). Lekárenskú starostlivosť upravuje osobitný zákon č. 140/1998 Z.z. o liekoch, pričom táto zahŕňa zabezpečovanie, prípravu, kontrolu, uchovávanie, výdaj liekov a poskytuje sa aj v nemocničných lekárňach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú starostlivosť a sú určené na prípravu a výdaj liekov oddeleniam tohto zdravotníckeho zariadenia na základe objednávky (§ 34 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 cit. zákona). Lekárenskú starostlivosť v nemocničnej lekárni poskytuje zdravotnícke zariadenie na základe povolenia S. L. N. (§ 35 ods. 5 cit. zákona). Z uvedeného je zrejmé, že odporca realizoval nákupom liekov "lekárenskú" starostlivosť, ktorá je formou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa nepovažujú za živnosť podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Odporca teda nákupom liekov nevykonával žiadne zo živnostenských oprávnení v rámci svojej zapísanej podnikateľskej činnosti, ktorú môže vykonávať popri svojej hlavnej činnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb s ňou súvisiacich. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nevznikol obchodno- záväzkový vzťah ako medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, obchodno-právnym vzťahom však môže byť aj záväzkový vzťah medzi štátom, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, pričom na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva uspokojovanie verejných potrieb. So zreteľom na uvedené bolo potrebné v danej veci posúdiť, či vzťah medzi navrhovateľom (podnikateľom) a odporcom (štátnou organizáciou) by bolo možné subsumovať pod ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo predpokladá vyriešenie zásadnej otázky, či sa uzavretá kúpna zmluva týka uspokojovania verejných potrieb. Obchodný zákonník bližšie nedefinuje, čo je potrebné považovať za verejnú potrebu, a jej vymedzenie je tak ponechané na úvahu súdu podľa okolností konkrétneho prípadu. "Verejnou potrebou" treba rozumieť nielen potrebu týkajúcu sa všetkých obyvateľov, ale i potrebu, na ktorej je záujem z hľadiska určitej územnej oblasti alebo obce, potreby v určitých vecných oblastiach a úsekoch, na ktorých je všeobecne uznávaný záujem; pôjde o záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, životného prostredia, kultúrnej, či sociálnej oblasti, pokiaľ sú zabezpečované štátom a to jednotne, pre všetky subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať. Na základe takto vymedzeného chápania verejnej potreby zastáva odvolací súd právny názor, že zabezpečenie zdravotnej starostlivosti je potrebné považovať za uspokojovanie verejnej potreby. V tomto smere pri svojej úvahe vychádzal aj z článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje v rámci práva na ochranu zdravia každému občanovi právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky, čomu korešponduje záväzok štátu vytvoriť podmienky umožňujúce realizáciu tohto práva. Za účelom splnenia povinnosti implikovanej v článku 40 Ústavy SR štát zabezpečuje zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti prostredníctvom jej poskytovateľov (§ 4 ods. 1 zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti), a to zabezpečením vytvorenia verejnej minimálnej siete poskytovateľov, ktorá predstavuje usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne dostupných poskytovateľov na území príslušného samosprávneho kraja alebo na území príslušného okresu v takom počte a zložení, aby sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť (§ 5 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve). Chápaniu zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby svedčí aj definícia v § 4 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v znení novely č. 489/2008 Z. z. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na novelu zák. č. 489/2008 Z. z, zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, účinnú od 21.12.2008, ktorou sa v ust. § 4 ods. 1 definovalo poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti ako služba vo všeobecnom hospodárskom záujme, čo nasvedčuje chápaniu zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa, v ktorom uvádza, že nákup a zásobovanie liekmi patrí medzi činnosti, ktorými nesleduje podnikateľské záujmy zamerané na dosahovanie zisku, ale zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti realizovanej vo verejnom záujme. So zreteľom na uvedené úvahy odvolací súd uzavrel, že v danej veci bolo obsahom zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dodanie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých zabezpečením odporca, ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti, realizoval lekárenskú starostlivosť, ktorá je formou zdravotnej starostlivosti zabezpečovanej štátom ako verejnej potreby v rámci ústavne garantovaného práva na ochranu zdravia. Odvolací súd preto na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade ide o obchodnozáväzkovo-právny vzťah podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na vzťahy medzi podnikateľmi a štátom, pričom za štát sa v zmysle druhej vety ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka považujú všetky štátne organizácie pri uzavieraní zmlúv, ktorých obsahom je uspokojovanie verejných potrieb. Odporca v dobe vzniku záväzku bol nemocnicou štátnou, príspevkovou organizáciou a odoberal tovar (dodávku liekov a zdravotníckych pomôcok) za účelom riadneho naplňovania svojho poslania - poskytovania zdravotnej starostlivosti, nie pri svojej podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku. V tomto záväzkovom vzťahu teda nevystupoval v postavení podnikateľa, ale v postavení štátnej organizácie. Svojou povahou, vzájomným vzťahom účastníkov uzavretej zmluvy, ako aj účelom išlo o relatívny obchod a ako zmluvná strane nesie preto aj zodpovednosť za porušenie povinnosti vyplývajúcich z tohto záväzkového vzťahu, čo v danom prípade znamená zodpovednosť za omeškania s plnením peňažného záväzku. Na základe uvedeného odvolací súd priznal navrhovateľovi úrok z omeškania v celom rozsahu (14,25 % ročne podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v období za omeškanie s plnením dlhu do 31.12.2008 a v období od 01.01.2009 do 30.6.2009 a od 01.07.2009 do zaplatenia) tak, ako si ich vyčíslil navrhovateľ podaním zo dňa 12.02.2010 (č. l. 88 spisu), pričom vyčíslením úroku z omeškania sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko odporca výšku vyčísleného úroku z omeškania nenamietol a túto, ak by sa vec posudzovala podľa Obchodného zákonníka považoval za správnu. Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací k záveru, že súd prvého stupňa vec po právnej stránke nesprávne posúdil, pričom v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie nebolo potrebné, keďže súd prvého stupňa síce zistil úplne skutkový stav veci, avšak vec nesprávne právne posúdil, z dôvodu ktorého je jeho rozhodnutie vecne nesprávne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že priznal navrhovateľovi v odvolaní vyčíslený úrok z omeškania, teda sumu 2.190,83 eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal odmenu za jeden úkon právnej služby - odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa á 91,29 eur (z hodnoty sporu v odvolacom konaní 2.190,83 eur), paušálna náhrada vo výške 7,21 eur a 19 % DPH, spolu 117,50 eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.