Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/229/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208216087 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208216087.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľov: v X.V.: M. Š., I. X.V.: M. Š.Á., Q. G. G., V. J. Č..X, zastúpených JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom so sídlom Rovinka č. 578 proti odporcovi: K. G. N.. N. V..Q.., J. K., V. O. Č..XX, G., F.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dobšinského 12, Q. L. X.XXX,XX D. N. K., Q. Q. navrhovateľov proti V. OkresnéE. N. G. F. L. O. XX.Z. XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX, proti W. Okresného N. G.I. F. L. O. XX.M. XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX M. proti W. OkresnéE. N. G. F. L. O. XX.M. XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa XX.M. XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa XX.M. XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa XX.Z.X. XXXX Č..H.. XX U.-XXX zastavil súd prvého stupňa konanie v časti návrhu o zaplatenie X,XX %. Ú. z omeškania ročne zo sumy X.XXX,XX D. Q. X. X. XXXX do zaplatenia a vo zvyšku návrh o zaplatenie X.XXX,XX D. N. X,X% úrokom z omeškania ročne od X. X. XXXX do zaplatenia zamietol, s tým, že o náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Výsledky vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 4, § 6, § 118 ods. 2, § 415, § 417, § 419, § 491, § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3, § 5 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku účinného od 1. 1. 1959 do 1. 10. 1976, § 76 ods. 1, § 85 ods. 1, ods. 2 stavebného zákona č. 50/1976 Zb. účinného od 1. 10. 1976 a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľov nie je možné vyhovieť. Ako otázku predbežnú v konaní riešil, či navrhovateľom vzniklo užívacie právo k bytu, ktoré sa zo zákona malo zmeniť na nájom, a či teda majú navrhovatelia právo, do ktorého im odporca zasiahol, či tento zásah bol neoprávnený a či navrhovatelia mohli použiť na vynútenie si nimi tvrdeného práva, svojpomoc, ako zvláštny prostriedok právnej ochrany. Konštatoval, že v danom prípade bolo dôkaznou povinnosťou navrhovateľov v konaní preukázať vznik práva osobného užívania trojizbového bytu, ktoré právo sa účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb. zmenilo na nájom bytu, ochrany, ktorého sa navrhovatelia podaným návrhom domáhajú. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovatelia vznik tohto práva nad všetky pochybnosti nepreukázali, tak k jednoizbovému služobnému bytu, ako ani k trojizbovému bytu, ku ktorému navyše užívacie právo nevzniklo žiadnemu z navrhovateľov z dôvodu, že na takýto byt absentuje vydanie rozhodnutia o pridelení bytu príslušnou organizáciou hospodáriacou s majetkom štátu, ktorá bola súčasne zamestnávateľom navrhovateľa v 1.rade, ktorý navyše sám potvrdil, že na užívanie trojizbového služobného bytu v L. N. na V. J. Č.. X I. G. S. Ú. J.V. L. S. G. odovzdal iba zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu a evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu. V tejto súvislosti konštatoval, že bez právoplatného rozhodnutia o pridelení bytu vydaného príslušným orgánom (organizácia hospodáriacou s bytmi), je dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu absolútne neplatným právnym úkonom ( § 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej považoval zo strany navrhovateľov za nepreukázané ich tvrdenie, že by miestnosti určené na bývanie (vo výmere o pridelení bytu zo strany organizácie označené ako jednoizbový služobný domovnícky byt a v zápisnici o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu označené ako trojizbový byt), nachádzajúce sa v L. N. K., V. J. Č.N. X (neskôr Č. X) I. G., spĺňali pojem bytu v zmysle § 62 zákona číslo 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, respektíve § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade ide o byt, je rozhodujúci kolaudačný stav a nie stav faktický - spôsob užívania miestnosti alebo súboru miestností. Dôvodil tiež, že ak sa kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Konštatoval tiež, že ak nie sú miestnosti alebo súbor miestností objektívne určené kolaudačným rozhodnutím na trvalé užívanie ako samostatné bytové jednotky, určenie ich účelu užívania nemôže byť zmenené rozhodnutím vlastníka (správcu majetku štátu), a to ani so súhlasom nájomníkov miestnosti, zmenu účelu užívania nemôže spôsobiť sama osebe ani skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebnotechnického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie alebo že účastníci uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom, podľa označenia v zmluve, bolo užívanie podnikového služobného bytu s príslušenstvom; rozhodujúcim pre vymedzenie miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je teda právny stav, založený právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby (prípade o zmene jej užívania), a preto pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že predmetom ich užívania bol trojizbový byt a toto tvrdenie vyvodzovali aj z platenia mesačných zálohových platieb nájomného za podnikový byt, nemôže byť rozhodujúcim označenie predmetu užívania zo strany zmluvných strán, ale len jeho účelové určenie zodpovedajúce účelu, ktorý vymedzil stavebný úrad rozhodnutím o povolení užívania stavby a uzavrel, a že ani samotná faktická zmena stavby nemôže byť právne relevantná a právne významnou mohla byť až zmena, ktorá by sa odzrkadlila vo vydaní kolaudačného rozhodnutia. S ohľadom na uvedeného potom uzavrel, že navrhovatelia nepreukázali, že sa stali nájomcami bytu, ktorý nájom požíva zákonnú ochranu. V súvislosti s aplikáciou § 6 Občianskeho zákonníka konštatoval, že zabezpečovanie a poskytovanie právnej ochrany je jednou zo základných povinností právneho štátu, súčasťou ktorého je aj právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva a istota, že sa mu táto ochrana poskytne. Poskytovanie právnej ochrany je nielen povinnosťou, ale aj výlučným právom štátu a nikto iný než štátny orgán, teda súd alebo iný, podľa zákona príslušný štátny orgán, nie je oprávnený, a nie je ani spôsobilý, takúto právnu ochranu poskytovať (štátny monopol poskytovania právnej ochrany). Z tohto monopolu vyplýva všeobecný zákaz svojpomoci, a teda nikto, ani štát, či jeho orgán, nie je oprávnený svojpomocne si dopomáhať k svojmu právu, ale ani svojpomocne chrániť svoje právo, ak bolo porušené a je potrebné sa obrátiť na príslušný štátny orgán a požiadať ho, aby mu právnu ochranu poskytol; príslušný štátny orgán má povinnosť tak urobiť zákonom stanoveným postupom. Uviedol, že občianske právo vo výnimočných prípadoch, za splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok; pripúšťa takzvanú svojpomoc; ako možnosť ohrozeného vlastnými silami bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah inej osoby do svojho práva sám odvrátiť. Zdôraznil, že svojpomoc je prípustná len za kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok, a to, že jej použitie patrí len ohrozenému, a nie tretej osobe, že hrozí zásah do práva, že tento zásah je neoprávnený, že zásah hrozí bezprostredne, že zásah môže byť odvrátený spôsobom primeraným spôsobu, okolnostiam a intenzite zásahu, ktorý hrozil (zásada proporcionality). V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že naše platné právo nepripúšťa útočnú svojpomoc smerujúcu k opätovnému nadobudnutiu svojho práva potom, čo už trval určitý pokojný stav v tomto práve, aj keby tento stav bol neoprávnený (protiprávny); v takomto prípade svojpomoc už použiť nemožno. Kto nerešpektuje tieto zásady a svojpomoc používa do pokojného stavu, hoci aj protiprávneho, a teda nie v priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti s hroziacim neoprávneným zásahom, sám sa dopúšťa protiprávneho konania, ktoré je postihnuteľné normami trestného, správneho, alebo občianskeho práva. S poukazom na uvedené konštatoval, že navrhovatelia použili svojpomoc vyplývajúcu z práva, ktoré nemajú (právo nájmu bytu), preto ani odporca nemohol neoprávnene do neexistujúceho práva navrhovateľov zasiahnuť, keď je napokon zákonnou povinnosťou vlastníka stavby, túto udržiavať v dobrom stave tak, aby nevzniklo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedošlo k jej znehodnoteniu, aby nedošlo z dôvodu závad stavby k ohrozeniu života a zdravia osôb. Na základe uvedeného dospel k záveru, že navrhovatelia tak neprípustne použili svojpomoc (a to útočnú), bez splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok pre jej použitie, dopomáhajúc si k neexistujúcemu subjektívnemu právu, a preto uzavrel, že nemajú nárok proti odporcovi na úhradu nákladov, ktoré im pri takomto konaní vznikli. V súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. si vyhradil rozhodnutie o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia domáhajúc sa jeho zmeny v tejto časti tak, aby bolo ich návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je riadne a dostatočne zdôvodnené vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo. Vytýkali súdu prvého stupňa, že sa jednostranne sústredil na skutočnosti umožňujúce zamietnutie žaloby, ostatné zistené skutočnosti v rozsudku neuviedol, ani nevyhodnotil. Dôrazne trvali na tom, že predmetný spor a nastolenú otázku nemožno posudzovať mimo rámca procesu privatizácie časti K. K. V., v rámci ktorého odporca k X.X.XXXX nadobudol nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádza trojizbový byt, ktorý majú v nájme. Poukázali na to, že v rámci privatizácie bol spracovaný privatizačný projekt a bolo prijaté rozhodnutie vlády SR číslo 913 o spôsobe privatizácie, ktorým vláda rozhodla, že odporca ako privatizér, je povinný predmetný „byt“ previesť do ich vlastníctva ako nájomcov a odporca sa k prevodu bytu opakovane dobrovoľne a slobodne zaviazal bez akýchkoľvek výhrad, poznajúc vecnú aj právnu stránku privatizovaného majetku. Súčasťou prípravy privatizačného projektu bolo aj skúmanie spôsobu, ako štát nadobudol majetok určený na privatizáciu, ako aj overenie záväzkov viažucich sa na privatizačný majetok, pričom o záveroch tohto skúmania existuje rad výstupov, ktoré mal súd prvého stupňa, ako dôkazy, predložené k dispozícii ale ich nebral do úvahy a v napadnutom rozsudku sa o nich ani nezmienil. Uviedli, že predovšetkým svedok Y.. E., ako osoba zodpovedná za spracovanie privatizačného projektu, výslovne uviedol, že z preskúmaných dokladov vyplynul záver, že boli nájomcami bytu, ktorý nemá povahu služobného bytu. Podľa nich sa súd prvého stupňa skúmaním stavu pred X.X.XXXX zaoberal zbytočne. Vytýkali súdu prvého stupňa, že nebral do úvahy, že v čase od X. X. XXXX do rozhodnutia o privatizácii, respektíve do účinnosti zmluvy číslo XXXX/XXXX, Y.. Z.. O. X. X.XXXX, tu existovalo z ich strany dlhodobé a nerušené užívanie bytu, ktoré je doložené a obojstranne rešpektované a spĺňa náležitosti platného nájomného vzťahu. Tento vzťah, trvajúci od účinnosti zmluvy číslo XXXX/XXXX, 11 rokov nepochybne preukazuje zhodu vôle zmluvných strán a vznik zmluvy o nájme po X.X. XXXX bez ohľadu na skutočnosti a prípadné formálne nedostatky vzniku inštitútu osobného užívania. Vznik práva nájmu preukázateľným konsenzom zmluvných strán, ako aj dlhodobé užívanie práva nájmu v procese privatizácie, uznal aj štát reprezentovaný I. N., rovnako existenciu nájomného vzťahu uznal aj právny predchodca odporcu, S. L.U. N., ako zriaďovateľ privatizovaného podniku, a tiež S. pre N. M. K.U. J. S., o čom sú v spise založené doklady. Existencia nájomného vzťahu, ako záväzku viazaného na privatizovaný majetok, je súčasťou rozhodnutia I. N. o spôsobe privatizácie, ktoré podľa zákona nepodlieha preskúmaniu súdom. Vytýkali súdu prvého stupňa, že túto ich argumentáciu o vzniku a existencii práva nájmu, v rozsudku úplne opomenul. Analýza súdu prvého stupňa týkajúca sa existencie samotného bytu je podľa nich účelová a jednostranná, postavená tak, aby podporila zamietavý výrok rozsudku. V tejto súvislosti uviedli, že v rozsudku absentuje nesporne zistený fakt, že stavba budovy, dnes označovaná ako zdravotné stredisko, bola postavená v rokoch minulého storočia, teda pred účinnosťou stavebného zákona z roku 1959, respektíve v súčasnosti platného stavebného zákona č. 50/1976 Zb., preto na režim povolenia užívania stavby, povoľovania ich zmien, respektíve zmeny spôsobu využitia, nemožno mechanicky aplikovať požiadavky súčasného zákona a vyžadovať doklady podľa neho. Uviedli, že nie je dôvodné od nich ako nájomcov spravodlivo požadovať, aby čokoľvek, pokiaľ ide o charakter stavby a jej užívanie, riešili, vybavovali alebo dokladovali oni. Existencia bytu je podľa nich z technického hľadiska nesporná od zriadenia stavby a táto skutočnosť bola v konaní opakovane a nesporne doložená, štát ako vlastník so stavbou nakladal podľa vlastného uváženia a potrieb a ak nedodržal v danom čase platné postupy, nemožno z toho spätne viniť ich, a tieto skutočnosti im nemôžu byť na ujmu. Problém preukázania naplnenia pojmu bytu nie je, a ani môže byť ich problémom, tento problém je problémom štátu, ako predchádzajúceho vlastníka a právneho predchodcu odporcu, ktorý im byt do užívania odovzdával a v konečnom dôsledku je to problém odporcu, ktorý mal dostatok času vecne si overiť stav nadobudnutého majetku, záväzkov s ním spojených a rozhodnúť sa tak, či zmluvu podpíše alebo nadobudnutie majetku pre pochybnosti odmietne. Odporca sa podľa nich rozhodol pre špekulatívny postup - po nadobudnutí majetku spochybňuje ním slobodne prevzaté záväzky. Nesúhlasili preto s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v predmetnej stavbe nie je doložená existencia bytu ako ani s tým, že predmetná stavba je budova nemocnice alebo zdravotného zariadenia, keďže na uvedené konštatovanie chýba akákoľvek opora v kolaudačnom alebo inom užívacom povolení. Absurdnosť záveru súdu prvého stupňa podľa nich podčiarkuje fakt, že v budove je technicky zriadený byt od počiatku, naproti čomu stavba (pôvodne radnice) nemá žiadne stavebné technické prvky, ktoré by predurčovali jej využitie na účel nemocnice, resp. zdravotného zariadenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu je nevyhnutné v konaní vyžiadať si osvedčenie stavebného úradu podľa § 104 ods. 1 stavebného zákona, na čo ako dôkaz upozornili v podaní zo dňa X. X. XXXX. Nakoľko existencia bytu sa podľa napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa stala spornou, navrhli vykonať dôkaz vyžiadaním stanoviska (osvedčenia) od N. Ú. S. Č.M. G. - V. Q. D. G. I. Q. na V. J. Č. X I. G. v súlade s § 104 ods. 1 stavebného zákona, a to na preukázanie nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa o čiastkovej otázke, ktorá má podľa ich názoru za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhnutý dôkaz je podľa nich prípustný podľa ustanovenia § 205 O.s.p.. Vytýkali súdu prvého stupňa, že v rozsudku úplne absentuje posúdenie a zhodnotenie postupu odporcu, ktorým zasiahol do ich práv a že ponechal bez povšimnutia a odsúdenia zásah vedený voči ním - 70 ročným dôchodcom, ktorí nemajú finančné prostriedky na iné náhradné riešenie bývania a pripustil, aby boli v domácnosti, v ktorej žijú v zimnom období (Z. XXXX), ponechaní bez elektriny, možnosti ohrevu a bez vody a možnosti základnej hygieny a vystavil ich tak akútnej ujme na živote a zdraví . Dovolávali sa postupu odporcu v rozpore s dobrými mravmi, s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zneužívania vlastníctva odporcom. Namietali, že súd prvého stupňa nebral do úvahy ich obranu, najmä povinnosť odporcu udržiavať stavbu v stave spôsobilom na užívanie, robiť bežné opravy a údržbu, pričom stav, na ktorý sa odvolávajú F. K., Y. F. M. E., bol v prevažnej miere vyvolaný zámerne a účelovo. Úplne iný bol technický stav ich bytu, ktorý je ich starostlivosťou a nákladmi udržiavaný v perfektnom stave, má platné revízne správy, je spôsobilý na riadne užívanie prakticky nezávisle od prevádzky ostatnej časti stavby. Znalecký posudok profesora S. preukázal podľa nich existenciu bytu, ako aj to, že stav bytu je plne spôsobilý na užívanie. Vytýkali súdu prvého stupňa, že nehodnotil, že odporca predbežné opatrenie, vydané Okresným N. G. F., vedome a zámerne nedodržal a taktiež neuviedol vo svojom odôvodnení, že predbežné opatrenie nezabraňuje odporcovi vykonávať opravy a údržbu, ktorých sa podľa jeho výslovného obsahu predbežné opatrenie zásadne netýka. Pokiaľ nereflektovali na ponuku bytovej náhrady v podobe dvojizbového bytu, uviedli, že mali platnú nájomnú zmluvu a nájomný vzťah, ponuka odporcu prichádzala do úvahy iba v prípade výpovede nájmu, neboli povinní na ponuku reagovať a v tejto súvislosti vytýkali súdu prvého stupňa, že neskúmal primeranosť ponúkaného náhradného bytu, jeho vybavenosť, čo bol jeden z dôvodov, pre ktorý byt odmietli a navyše odporca im byt ponúkal na dožitie, teda bez riadneho nájomného vzťahu a bez možnosti jeho odkúpenia, čo bola neakceptovateľná ponuka v pomere k existujúcemu záväzku odporcu previesť v súčasnosti nimi užívaný trojizbový byt do ich vlastníctva. Zotrvali preto na tom, že zásah odporcu do ich práva nájmu bol protiprávny a v rozpore s platnou nájomnou zmluvou, v rozpore s predbežným opatrením, nebol vecne opodstatnený a nutný, bol v rozpore s dobrými mravmi, za daného stavu boli nútení využiť na ochranu svojich práv dovolenú svojpomoc. V tejto súvislosti súd prvého stupňa podľa nich opomenul, že majú zaručené aj právo na ochranu zdravia a života, právo na slušné zaobchádzanie v starobe, právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, právo na ochranu obydlia, v ktorom žijú a súkromia, právo na ochranu pred zneužívaním vlastníckeho práva iných subjektov a právo domáhať sa ich ochrany. Je nepochybné, že odporca okrem zásahu do práva nájmu, zasiahol nedovoleným hrubým spôsobom aj do ich ostatných práv, tento zásah bol bezprostredný a vážne ohrozujúci, odvrátenie zásahu bolo s ohľadom na ich status naliehavé (hrozilo spôsobenie poškodenia zdravia a ohrozenia života v byte bez tepla, vody a základnej hygieny), časove neodkladné (blížila sa sezóna, kedy je kúrenia pre prežitie nevyhnutné). Oni postupovali primerane všetkým okolnostiam a odvrátili reálne pôsobiaci a hroziaci neoprávnený zásah do ich práv, postupovali odborne tak, aby výsledok svojpomoci neohrozil práva odporcu a sfunkčnenie bytu zabezpečili iba v nevyhnutnom rozsahu. Postupovali tiež s maximálnou možnosťou legálne, nový odber elektriny bol riešený ako riadne zriadené odberné miesto, tiež k náhradnému napojeniu odberu vody dal súhlas starosta obce, vedomí si naliehavosti veci a stroskotania rokovaní o obnovení pokojného stavu s odporcom. Uvedené okolnosti vylučujú označiť svojpomoc za útočnú, naopak pre využitie svojpomoci boli na ich strane splnené všetky zákonné predpoklady. Z uvedených dôvodov je podľa nich napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vecne aj právne chybný, neobjektívny a nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, jeho rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a je riadne a dostatočne zdôvodnený vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo, prvostupňový súd rozhodol podľa neho tiež v súlade so zákonom. Mal za to, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania súd prvého stupňa správne vyriešil ako predbežnú otázku existenciu nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania, keď dospel k záveru, že nájomný vzťah medzi navrhovateľmi a ním nikdy nevznikol, keď navrhovatelia v konaní vôbec nepreukázali, že sa stali nájomcami predmetného bytu a účelovo sa snažia vzbudiť dojem, že skúmaním stavu pred X.X.XXXX sa súd zaoberal zbytočne, vzhľadom na to, že ani dlhodobým užívaním priestorov nachádzajúcich sa v zdravotnom stredisku navrhovateľmi a prejavenou vôľou právneho predchodcu - odporcu prenechať im do užívania predmetné priestory za dohodnutú odplatu, nájom bytu vzniknúť nemohol, keďže priestory, ktoré dlhodobo užívajú, nie sú bytom, vznik nájmu bytu, tak ako to tvrdia navrhovatelia v podanom odvolaní, je podľa neho vzhľadom na neexistenciu bytu vylúčený. Stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, že pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade ide o byt, je rozhodujúci kolaudačný stav a nie stav faktický a že zmenu účelu využívania nemôže spôsobiť sama osebe prípadne skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebnotechnického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie alebo že účastníci uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bolo užívanie podnikového služobného bytu s príslušenstvom. Zotrvali na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa o tom, že navrhovatelia nemajú nárok na peňažné plnenie, nakoľko užívali priestory v budove bývalého zdravotného strediska neoprávnene, bez právneho titulu, neprijali ním ponúkanú bytovú náhradu, a aj napriek upozorneniam na možné nebezpečenstvo vzniku škody na živote a zdraví, na vlastnú zodpovednosť zotrvali v predmetných priestoroch svojvoľne, bez predchádzajúceho upozornenia na odstránenie závad vykonali ich odstránenie, zriadili elektrickú prípojku, vodovodnú prípojku a kúrenie protiprávne, bez súhlasu vlastníka stavby, neuplatnili si u neho právo na náhradu účelne vynaložených nákladov na odstránenie závad bez zbytočného odkladu, a teda ich právo zaniklo. Poukázal tiež na to, že v rámci vykonaného dokazovania navrhovatelia nepreukázali nielen účelnosť vynaložených nákladov, ale nepreukázali ani samotné vykonanie uvádzaných náhradných opatrení na zabezpečenie užívaniaschopnosti priestorov. Namietal, že by u navrhovateľov došlo k protiprávnemu zásahu do ich zákonom chránených práv, práve naopak, navrhovatelia neoprávneným užívaním predmetných priestorov domu zasahujú do jeho vlastníckeho práva, nakoľko ako výlučný vlastník predmetného objektu nemôže tieto priestory užívať. Namietal, že by sa dopustil výkonu práv prenajímateľa v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, a že by u navrhovateľov nastali podmienky pre použitie dovolenej svojpomoci, keď navrhovatelia opätovným pripojením vytvorili nový stav, ktorým dodávky energií do nimi užívaných priestoroch opätovne obnovili, pričom došlo z ich strany k porušeniu práva a k použitiu nedovolenej útočnej svojpomoci. Napokon poukázal aj na to, že konanie navrhovateľov nie je možné podradiť pod všeobecnú prevenčnú povinnosť a ani pod odvracanie hroziacej škody. Navrhovatelia protiprávnym zriadením elektrickej prípojky do predmetného objektu; v ktorom zariadenie elektroinštalácie nespĺňalo požiadavky bezpečnosti technických zariadení; a obnovením dodávky vody; a to aj napriek tomu, že rozvody vody, ktoré sú v predmetom objekte, sa nachádzajú v havarijnom stave; práve naopak, sami, svojím konaním vystavili jeho majetok nebezpečenstvu vzniku škody. Podľa neho tak navrhovatelia svojimi náhradnými opatreniami neodvracali hroziacu škodu, nakoľko im žiadna škoda ani nehrozila, keďže bola pre nich zabezpečená primeraná bytová náhrada. Na základe uvedeného navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov na náhradu nimi vynaložených nákladov v súvislosti s použitím svojpomoci na ochranu ich práv, a na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcu, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom o neexistencii práva nájmu navrhovateľov k trojizbového bytu a na tomto základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre použitie (dovolenej ) svojpomoci podľa § 6 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia vo svojom odvolaní namietali skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, čím založili odvolanie na dôvodoch uvedených v § 205 ods. 2 písm.c/, d/, a f/ O.s.p., spočívajúcich v tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal nimi navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2, písm.c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplne skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dokaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. V rámci rozhodovania o návrhoch účastníkov konania na vykonanie dokazovania, súd nevykoná ako nadbytočné tie dôkazy, ktoré neslúžia na odstránenie medzi účastníkmi sporných skutočností, ani dôkazy, ktoré nie sú potrebné na zistenie právne významných rozhodujúcich skutočností, resp. sú nespôsobilé na ich preukázanie alebo ktorými by sa síce preukázala právne významná skutočnosť v konaní však už skôr preukázaná inými dôkazmi, ktoré neboli spochybnené; súd nevykoná ani tie dôkazy, ktoré nemôže vykonať, pretože neboli riadne označené (nedostatočne označený svedok) alebo sa vykonať nedajú (svedok na neznámom mieste). Navrhovatelia v odvolacom konaní namietali, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal nimi navrhnutý dôkaz - vyžiadanie stanoviska (osvedčenia) stavebného úradu k existencii bytu v objekte na V.J. J. Č.. X I. G. v súlade s § 104 osa. 1 stavebného zákona, ktorý ako dôkaz navrhovali v podaní zo dňa X.X.XXXX. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia boli v konaní pred súdom prvého stupňa riadne poučení o ich dôkaznej povinnosti v súlade s ustanovením 120 ods. 4 O.s.p. v doručenom predvolaní na pojednávanie dňa XX. X. XXXX (Č..X.. XXX). Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že písomným podaním zo dňa X. X. XXXX (Č..X.. XXX, XXX) navrhovatelia založili do spisu listinné dôkazy na preukázanie existencie trojizbového bytu, náhradného pripojenia vody, ich úsilia o obnovenie pokojného stavu, náhradného odberu elektriny a existencie nájomného vzťahu. Na pojednávaní dňa XX. XX. XXXX, na ktorom súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené, právny zástupca navrhovateľov uviedol, že navrhovatelia v tomto štádiu konania nemajú návrhy na doplnenie dokazovania a následne písomným podaním zo dňa XX. XX. XXXX predložil súdu prvého stupňa stanovisko vo veci samej, kde sa vyjadril k vykonanému dokazovaniu, ako aj k právnej stránke veci a písomným podaním zo dňa X. X. XXXX predložil stanovisko k záverečnej reči odporcu. Na pojednávaní dňa X. X. XXXX, na ktorom bolo uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené zrušené, žiadal právny zástupca navrhovateľov doplniť dokazovanie vyžiadaním kompletného privatizačného projektu z Fondu národného majetku na preukázanie dokladov tvoriacich jeho obsah, ktoré mali dokladovať spôsob nadobudnutia privatizovaného majetku, ako aj záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom a súčasne požiadal o odročenie pojednávania s tým, že predloží návrh na doplnenie dokazovania k otázke prestavby jednoizbového bytu v zdravotnom stredisku na byt trojizbový. Písomným podaním zo dňa XX. X. XXXX (Č..X.. XXX spisu ) navrhol právny zástupca navrhovateľov vykonať dokazovanie vyžiadaním dokladov z archívu polikliniky V. M. I. N. S.. Y. E. k otázke spôsobu nadobudnutia nehnuteľného majetku štátom, na uvedenom doplnení dokazovania zotrval aj na pojednávaní dňa XX. X. XXXX (Č..X.. XXX N.). Písomným podaním zo dňa XX. X. XXXX (Č..X.. XXX, XXX N.) navrhol právny zástupca navrhovateľov vykonať ohliadku na mieste samom, nariadiť výsluch zhotoviteľov, ktorí sa dodávateľským spôsobom podieľali na vykonaní náhradných opatrení a účtovali náklady s tým spojené, a to k otázke účelnosti vynaložených nákladov, respektíve znalecké posúdenie rozsahu vykonaných prác a dôvodnosti uplatňovaných nákladov. Na pojednávaní dňa XX. X. XXXX, na ktorom súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené, právny zástupca navrhovateľov zotrval na doplnení dokazovania zo dňa XX. X. XXXX. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že pokiaľ boli navrhovatelia riadne poučení súdom prvého stupňa o ich povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom v prvostupňovom konaní dôkaz, ktorého vykonania sa v odvolacom konaní dovolávajú (osvedčenie stavebného úradu), včas (do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa) nepredložili ani neoznačili, nedôvodne vytýkajú súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal tento dôkaz. Odvolací súd taktiež na tento dôkaz, aj na ďalšie nimi navrhované dôkazy v odvolacom konaní, nemohol prihliadnuť, nakoľko nešlo ani o nové dôkazy podľa ust. § 205a ods.1 O.s.p. a vo vzťahu ku ktorým nebol navrhovateľmi odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2, písm. e/ O.s.p. uplatňovaný. Pretože odvolací súd nemohol na dôkazné návrhy navrhovateľov označené až v podanom odvolaní prihliadnuť, skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvého stupňa na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené účastníkmi konania do skončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa, resp. nevykonané súdom prvého stupňa z dôvodu ich nadbytočnosti, bolo potrebné považovať za úplný. Z uvedených dôvodov navrhovatelia neopodstatnene vytýkajú súdu prvého stupňa, že nevykonal dôkaz, ktorý nebol v konaní pred súdom prvého stupňa riadne a včas uplatnený. Odvolací súd tak dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov z hľadiska nimi uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1, písm. c/ O.s.p. neobstojí. Rovnako ani odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať v prvostupňovom konaní navrhovateľmi navrhované dokazovanie vykonaním ohliadky na mieste samom, výsluchom zhotoviteľov a znaleckým dokazovaním na posúdenie rozsahu vykonaných prác a dôvodnosti uplatňovaných nákladov. Pokiaľ navrhovatelia navrhovali vyžiadať osvedčenie stavebného úradu ako dôkaz v odvolacom konaní, nepovažoval odvolací súd za potrebné výnimočne doplniť dokazovanie jeho vykonaním v odvolacom konaní na preukázanie existencie bytu postupom podľa § 213 ods. 5 O.s.p. vzhľadom na to, že navrhovatelia v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázali ani vznik nájomného vzťahu k bytu, tak ako bude nižšie uvedené, a preto vykonanie uvedeného dôkazu by bolo nadbytočné a neviedlo by k iným právnym záverom pokiaľ ide posúdenie splnenia zákonných podmienok pre použitie svojpomoci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností- poznatkov, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky relevantné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, hodnovernosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom. Ani odvolací súd nepovažoval za rozhodujúce, pre posúdenie existencie nájmu trojizbového bytu, privatizačný projekt či rozhodnutie vlády SR o spôsobe privatizácie, a hoci aj tieto nepodliehajú preskúmaniu súdom, nie sú pre súd záväzné, pokiaľ ide o vyriešenie uvedených sporných otázok. Rovnako výpoveď svedka Y.. E. nebola spôsobilým dôkazom pre hodnoverné preukázanie vzniku nájmu navrhovateľov k trojizbovému bytu. Súd prvého stupňa postupoval správne pokiaľ zisťoval, či navrhovateľom vzniklo právo osobného užívania trojizbového bytu podľa právnej úpravy pred X.X.XXXX a na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že pre absenciu rozhodnutia o pridelení trojizbového bytu im nemohlo, len na základe zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa X.XX.XXXX, vzniknúť právo osobného užívania bytu, a toto sa nemohlo potom ani transformovať dňom X.X.XXXX na právo nájmu bytu. V tejto súvislosti neobstojí argumentácia navrhovateľov v tom, že dňom X.X.XXXX došlo ku vzniku zmluvy o nájme tým, že právny predchodca odporcu im prenechal byt do užívania, určil im nájomné a úhradu za služby, platby prijímal a pravidelne vyúčtoval, navrhovateľov za nájomcov označoval a toto ich postavenie rešpektoval. Pokiaľ aj pre vznik nájomnej zmluvy sa písomná forma podľa platnej právnej úpravy od X.X.XXXX nevyžadovala (§ 685 ods. 1, § 686 ods. 1 Obč. zák.), len ďalšie pokojné a nerušené užívanie bytu navrhovateľmi od X.X.XXXX a platenie úhrad za jeho užívanie nepreukazuje, bez ďalšieho, vznik ich práva nájmu k trojizbovému bytu, hoci sa aj právny predchodca správal k navrhovateľom ako k nájomcom bytu, pričom v tejto súvislosti je bezvýznamné aj to, že existenciu ich práva nájmu uznal štát, resp. právny predchodca odporcu. Závery súdu prvého stupňa o tom, že navrhovateľom nevzniklo na základe zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa X.XX.XXXX právo osobného užívania bytu korešpondujú aj s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov, od ktorej sa odvolací súd nemal dôvod v tomto konaní odkloniť. J. N.O. N. V. I. N. V. L. XX. Z. XXXX, N..L.. X U. XX/XX vyslovil právny názor, že ak išlo o byt, ktorý sa podľa zákona č. 41/1964 Zb. prideľoval a takéto administratívne rozhodnutie chýba (§ 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 1991), dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 1991) je neplatná a fakticky obsadený byt treba považovať za byt získaný protiprávne. V takomto prípade neexistoval právny vzťah spôsobilý zmeniť sa na nájom podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tiež v ňom bolo konštatované, že ak totiž občanovi byt príslušný orgán nepridelil, nemá spôsobilosť na uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu; ak by však takúto dohodu uzavrel, bola by neplatná od samého počiatku (ex tunc) a nemohla by sa ani dodatočne konvalidovať. Ak by príslušný orgán dodatočne predsa len pridelil byt osobe, ktorá sa protiprávne nasťahovala do bytu, musela by sa uzavrieť nová dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu, aby sa napravil predchádzajúci vadný právny stav. V uvedenom rozhodnutí J. súd N. tiež poznamenal k otázke platnosti uzavretia dohody o odovzdaní a prevzatí bytu ústne či konkludentne, že v tomto prípade musí dôjsť medzi jej účastníkmi k zmluvnému konsenzu o jej obsahu, t.j. o podstatných náležitostiach takejto dohody (essentialia negotii), keďže bez zmluvnej zhody vôle niet totiž žiadnej dohody. Čo je obsahom zmluvy, mali určovať zmluvné strany v medziach objektívneho práva svojím konsenzom ohľadne návrhu a jeho prijatia (akceptáciou). Zmluvou, aj ústne či konkludentne uzavretou, je totiž zhodný dvojstranný, prípadne viacstranný právny úkon, ktorý síce nemá znaky výslovného prejavu pri bezformálnej dohode, ale ktorým zmluvné strany medzi sebou zakladajú právny vzťah, a tým i vzájomné práva a povinnosti. Len v tomto zmysle je zmluva právotvorná (lex contractus) a je prameňom autonómneho práva. Preto vôľu zmluvných strán je treba vždy spoľahlivo zistiť pre odstránenie pochybností, či vôbec išlo o prejav vôle konajúceho, s akým obsahom a či došlo k jej zhode ohľadne podstatných náležitostí, žiadaných jej účastníkmi a objektívnym právom. Vychádzajúc z týchto uvedených zásad v danej veci pokiaľ ide o posúdenie vzniku práva nájmu navrhovateľov k trojizbovému bytu počnúc zmenou právnej úpravy od X.X.XXXX dospel odvolací súd k záveru, že zo strany navrhovateľov a právneho predchodcu odporcu nedošlo v tejto súvislosti k takému ich vzájomnému konkludentnému prejavu vôle, ktorý by nepochybne smeroval k uzatvoreniu nájomnej zmluvy (§ 35 ods. 1 Obč. zák.). Navrhovatelia tiež nedôvodne namietali, že súd prvého stupňa neprihliadol na dôvody, pre ktoré neprijali od odporcu ponuku náhradného bytu a na nedodržanie predbežného opatrenia odporcom vydanom v konaní pod sp.zn. XXC X/XXXX, nakoľko tieto skutočnosti neboli právne významné z hľadiska posúdenia splnenia zákonných predpokladov pre použitie svojpomoci z ich strany. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorom zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistení skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa § 6 Obč. zákonníka, ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Podstata svojpomoci spočíva v tom, že si oprávnený subjekt vynucuje uskutočnenie svojho práva vlastnou mocou a silou a jej účelom je zabezpečiť ochranu práva bez účasti štátneho alebo iného orgánu, ktorý je právnym poriadkom určený na to, aby mocensky (autoritatívne) zabezpečoval ochranu ohrozeného alebo porušeného subjektívneho občianskeho práva . Všeobecne platí, že ochrana subjektívnych práv patrí zásadne na to právnym poriadkom povolaným štátnym orgánom, najmä súdom, a svojpomoc predstavuje v právnom poriadku výnimku zo zásady, že ochrana práv je výlučným oprávnením a zároveň povinnosťou štátu. Svojpomoc je prípustná len tam, kde ochrana poskytnutá štátom by prišla oneskorene a kde by sa teda ohrozený subjekt dostával nutne do situácie, že by ochranu svojho subjektívneho občianskeho práva dosiahol oneskorene, prípadne s rizikom, že ju dosiahne len čiastočne alebo dokonca vôbec. Občiansky zákonník teda vychádza zo všeobecnej zásady, že svojpomoc je možná tam, kde sa nemožno účinne dovolať pomoci verejnej moci. Ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, svojpomoc možno vo všeobecnosti rozdeliť na svojpomoc útočnú - ofenzívnu, ktorej účelom je zmeniť existujúci právny stav a na svojpomoc obrannú - defenzívnu, ktorej účelom je zachovať doterajší právny stav. Základnými podmienkami pre použitie zákonom prípustnej obrannej svojpomoci je, že musí ísť o ochranu subjektívneho občianskeho práva, zásah, proti ktorému sa ohrozený sám bráni, musí byť neoprávnený, ochranu ohrozeného subjektívneho práva musí vykonať sám ohrozený subjekt, zásah musí bezprostredne hroziť a spôsob ochrany subjektívneho práva svojpomocou musí byť primeraný intenzite, nebezpečenstvu a spôsobu zásahu do tohto práva. Z uvedeného vyplýva, že svojpomocou sa možno brániť len takému neoprávnenému zásahu, ktorý má bezprostredne nastať, prípadne už nastal, pokračuje a nebol doposiaľ ukončený; svojpomoc ohrozeného, respektíve už postihnutého, musí byť tak v priamej časovej súvislosti s neoprávneným zásahom rušiteľa. Preto nemožno použiť svojpomoc tam, kde neoprávnený zásah do subjektívneho občianskeho práva bol už ukončený. Neprimeranosť nastáva tam, kde ide o hrubý nepomer medzi ujmou neoprávnene a bezprostredne hroziacou chránenému subjektívnemu právu na jednej strane a ujmou, ktorá pri odvracaní tejto hrozby vznikla na strane druhej. Svojpomoc, ktorá nespĺňa zákonné podmienky zakladá takzvaný exces, je svojpomocou nedovolenou, neoprávnenou - protiprávnou so všetkými z toho vyplývajúcimi zodpovednostnými dôsledkami Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 6 Obč. zák. upravuje tzv. dovolenú svojpomoc ako subjektívne právo ohrozenej osoby na odvrátenie bezprostredného a neoprávneného zásahu do jej práva. Pokiaľ dovolená svojpomoc zodpovedá medziam zákonného povolenia je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, v opačnom prípade, kedy z týchto medzí vybočuje, ide o exces, ktorý nepožíva právnu ochranu (tzv. nedovolená svojpomoc). Ust. § 6 obč. zák. tak nedovoľuje tzv. útočnú svojpomoc. Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, svojpomoc je teda dovolená len v prípade bezprostredne hroziaceho neoprávneného zásahu do subjektívneho práva, neprichádza však do úvahy pri pokojnom, hoci aj protiprávnom stave, ktorý už určitú dobu trvá. Súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď na zistený skutkový stav aplikoval § 6 Občianskeho zákonníka, ktorý aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou (V. J. N. N., N..L.. X Q. XX/XXXX) a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania možno nepochybne dovodiť právny záver, že vzhľadom na neexistenciu subjektívneho občianskeho (hmotného) práva navrhovateľov (práva nájmu trojizbového bytu) bolo z ich strany použitie svojpomoci, smerujúcej k jeho ochrane, vylúčené, keďže zo strany odporcu nemohlo dôjsť k neoprávneného zásahu do neexistujúceho práva navrhovateľov. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa tak spočíva na správnom právnom posúdení veci. Navyše odvolací súd k právnej stránke veci dodáva, že pokiaľ by aj navrhovatelia preukázali v konaní, že im vzniklo právo nájmu k trojizbovému bytu, použitie svojpomoci by vylučovala skutočnosť, že navrhovatelia sa mali účinne a efektívne dovolávať súdnej ochrany svojich práv vyplývajúcich im z nájomnej zmluvy, a to žalobou proti prenajímateľovi smerujúcou k zabezpečeniu výkonu ich práv spojených s užívaním bytu tak, ako mu táto zmluvná povinnosť vyplýva z ust. § 687 ods. 1 Obč. zák., resp. odstránenia závad ohrozujúcich výkon ich práv a brániacich im v riadnom užívaní bytu, prípadne náhrady účelne vynaložených nákladov na ich odstránenie po upozornení prenajímateľa postupom podľa § 691 Obč. zák.. Z obsahu spisu napokon vyplýva, že navrhovatelia sa takejto súdnej ochrany (na obnovenie dodávky vody a elektrickej energie) aj domáhali formou návrhu na vydanie predbežného opatrenia podaného dňa XX.X.XXXX na Okresnom N. G. F. v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy vedenom pod N..L.. XXC X/XXXX, ktorý bol uznesením zo dňa X.X.XXXX Č..H.. XXC X/XX-XXX zamietnutý. Právny poriadok tak navrhovateľom ako nájomcom, odpojeným odporcom ako prenajímateľom od dodávky energií, dáva zákonnú možnosť účinne sa domáhať právnymi prostriedkami ochrany ohrozených či porušených práv súdnou cestou, podaním žaloby v občianskom súdnom konaní, resp. predbežného opatrenia na okamžité zamedzenie možných nepriaznivých následkov. Existencia týchto právnych prostriedkov nápravy na odstránenie ich porušených práv nájomcov vylučuje použitie svojpomoci na dosiahnutie takejto nápravy. V prípade ak navrhovateľom nájom bytu nevznikol a užívajú byt bez právneho dôvodu, nemôžu sa dovolávať ani použitia svojpomoci na ochranu ich života, zdravia, obydlia, súkromia, cti, ľudskej dôstojnosti, pokiaľ im v súvislosti so zásahom do týchto práv nesvedčí konkrétne subjektívne (hmotné) právo vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov, do ktorého by odporca mohol neoprávnene zasiahnuť. K námietke navrhovateľov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je riadne a dostatočne zdôvodnené vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo, odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa svoj výrok, ktorým návrh navrhovateľov zamietol, aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď sa dôkladne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a argumentmi, na ktoré v konaní poukazovali účastníci konania, podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. S ohľadom na uvedené navrhovateľmi uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstať. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (F.. Ú. XXX/XX). V odvolacom konaní tak nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia ( § 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na vyššie uvedené neuznal odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazovali navrhovatelia vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa v napadnutej časti návrh navrhovateľov zamietol, rozhodol vecne správne, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O.s.p.). Nakoľko súd prvého stupňa si vyhradil rozhodovanie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania ( § 224 ods. 4 O.s.p.). Napadnutým uznesením č.k. XXC/XX/XXXX - XXX L. O. XX. X. XXXX súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi v 1.rade oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p., nakoľko u neho nezistil také majetkové pomery, pre ktoré by od neho nebolo možné spravodlivo požadovať, v súvislosti s podaným odvolaním, splnenie poplatkovej povinnosti. Konštatoval, že mal preukázané, že navrhovateľovi v 1.rade bol na základe rozhodnutia N. K. zo O. X. XX. XXXX zvýšený starobný dôchodok na sumu XXX,XX D. S.Č., žije je v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá je taktiež poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej bol rozhodnutím N. K. zo dňa X. XX. XXXX L. na N. XXX,XX D. S.. S poukazom na uvedené má za to, že mesačné príjmy navrhovateľa v 1.rade spolu s jeho manželkou pokrývajú ich mesačné výdavky na domácnosť, ako aj mesačné výdavky na lieky a lekárov, ktorých úhradu však žiadnym spôsobom nepreukázali. Uzavrel, že skutočnosť, že navrhovateľ v 1.rade je starobným dôchodcom, ešte nezakladá dôvod na jeho oslobodenie od poplatkovej povinnosti. Napadnutým uznesením č.k. XXC/XX/XXXX - XXX L. O. XX. X. XXXX súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľke v 2.rade oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p., nakoľko u nej nezistil také majetkové pomery, pre ktoré by od nej nebolo možné spravodlivo požadovať, v súvislosti s podaným odvolaním, splnenie poplatkovej povinnosti. Konštatoval, že mal preukázané, že navrhovateľke v 2.rade bol na základe rozhodnutia N. K. zo dňa X. XX. XXXX zvýšený starobný dôchodok na sumu XXX,XX D. S., žije v spoločnej domácnosti s manželom, ktorý je taktiež poberateľom starobného dôchodku, ktorý mu bol rozhodnutím N. K. L. O. X. XX. XXXX L.Ý. na N. XXX,XX D. S.. S poukazom na uvedené má za to, že mesačné príjmy navrhovateľky v 2.rade spolu s jej manželom pokrývajú ich mesačné výdavky na domácnosť, ako aj mesačné výdavky na lieky a lekárov, ktorých úhradu však súdu žiadnym spôsobom nepreukázala. Uzavrel, že skutočnosť, že navrhovateľka v 2.rade je starobným dôchodcom, ešte nezakladá dôvod na jej oslobodenie od poplatkovej povinnosti. Proti týmto uzneseniam podali navrhovatelia v zákonom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa ich zmeny tak, aby im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie a vyvodil nesprávny právny záver. Vytýkali súdu prvého stupňa, že úplne obišiel ich právneho zástupcu a výzvu zo dňa XX. X. XXXX mu nedoručil, čím bol ich právny zástupca vylúčený z možnosti náležite preukázať opodstatnenosť návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku. Dôvodili tým, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil ich majetkové pomery, keď nebral do úvahy ich vek a skutočnosť, že žijú v spoločnej domácnosti výlučne z dôchodkov, ktoré im ako tak postačujú na úhradu mesačných výdavkov na domácnosť a nezohľadnil výdavky na lekársku starostlivosť, ktorá je vzhľadom k ich veku nutná. To, že nedoložili výdavky bolo vyvolané postupom súdu, súčasne to ale neznamená, že v praxi tieto výdavky reálne neexistujú. Ich majetkové pomery podľa nich dostatočne odôvodňujú potrebu oslobodenia od poplatkov. Žiadali zároveň, aby bolo prihliadnuté aj na samotný charakter sporu v tom, že z ich strany rovnako nejde o svojvoľne vyvolaný spor, keď sa iba domáhajú náhrady vynaložených nákladov. Uviedli, že súdu prvého stupňa muselo byť z obrany odporcu v spore jasné, že zásadne ich nárok neuznáva, a preto podanie žaloby bolo nevyhnutné, napadnuté uznesenie je preto chybné a nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľov proti uzneseniam súdu prvého stupňa L. O. XX.X.XXXX Č..H.. XXC/XX/XXXX-XXX M. Č..H.. XXC/XX/XXXX - XXX podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvodné. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia občianskeho súdneho poriadku. V rámci garantovaného práva na súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia vyššie uvedených zákonných predpokladov. Z tohto hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Právo na spravodlivý proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie. V zmysle ust. § 138, ods.1 O.s.p. sú pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodujúce jednak majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery účastníka a tiež skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde buď o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť súčasne naplnené. Úlohou súdu pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je vyhodnotiť celkové pomery žiadateľa (zárobkové, majetkové, rodinné, sociálne, zdravotné, osobné) aj vzhľadom na povahu a výšku uplatňovaného nároku, ktorý je predmetom konania z ktorého je odvodená samotná výška súdneho poplatku. Na základe skutočností týkajúcich sa pomerov účastníka je potrebné posúdiť, či z nich vyplývajúca nepriaznivá situácia vznikla subjektívnym zavinením žiadateľa alebo je objektívne daná okolnosťami existujúcimi nezávisle od jeho vôle, na čo sa prihliadne aj pri rozhodovaní. Napokon súd zhodnotí všetky relevantné zistenia z hľadiska opodstatnenosti záveru, či úhradou súdneho poplatku vo vyrubenej výške dôjde k takému závažnému zásahu do majetkovej sféry žiadateľa, že by mu privodila stav hmotnej núdze a znemožnila by mu tak efektívne sa v konaní svojich ohrozených či porušených práv a právom chránených záujmov domáhať. Pri posudzovaní druhej podmienky treba brať na zreteľ, že o svojvôľu pôjde spravidla vtedy, ak by išlo o zneužívanie práva, ktoré by inak účastníkovi náležalo tak, že by sa jeho uplatnením sledoval iný účel, aký zákon predpokladá, teda napr. by bolo právo uplatňované so zámerom poškodiť druhého účastníka na jeho právach či majetku, so zjavnou snahou oddialiť splnenie povinnosti nepochybne ho zaväzujúcej. O zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva by išlo v prípade, ak by z rozhodujúcich tvrdení, na pravdivosť ktorých by nebolo potrebné vykonávať už dokazovanie, bolo nepochybné, že pre účastníka (žiadateľa) nemožno priaznivé rozhodnutie vo veci samej dovodiť, napr. keď pre jeho úspešné uplatnenie nároku bude absentovať zákonný podklad alebo bude už vyriešené záväzne v inom konaní. Súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď podľa ust. § 138 ods. 1,2 O.s.p. zisťoval pomery na strane navrhovateľov, správne vyhodnotil ním zistené skutočnosti týkajúce sa ich majetkových, zárobkových a osobných pomerov, keď dospel k právnemu záveru, že tieto nezakladajú dôvody pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v odvolacom konaní. Skutočnosť, že navrhovatelia sú dôchodcami a poberajú starobný dôchodok, za stavu, keď nie sú odkázaní pre stav hmotnej núdze na sociálne dávky, ešte neznamená, že sa nachádzajú v tak nepriaznivej finančnej situácii, ktorá by odôvodňovala ich oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní. S ohľadom na tieto skutočnosti možno spoľahlivo uzavrieť, že celkové pomery navrhovateľov nie sú celkom zjavne neprimerané ich schopnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, a preto od nich možno spravodlivo požadovať jeho úhradu s tým, že im nebude odopretý reálny prístup k súdu a nebudú tak neprimerane obmedzení v možnosti efektívne sa domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou. Osobitne treba uviesť, že žiadajúci účastník konania (pokiaľ chce, aby jeho žiadosti bolo vyhovené ) je (procesne) povinný súdu vierohodným spôsobom preukázať všetky svoje pomery, rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti a má teda dôkaznú povinnosť svoje tvrdenia o nepriaznivých pomeroch brániacich mu v úhrade súdneho poplatku, v konaní hodnoverne doložiť. Súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ nedoručoval tlačivo o potvrdení o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch aj právnemu zástupcovi navrhovateľov ( § 49 ods. 1 O.s.p.), avšak táto iná vada konania (§ 212 ods. 3 O.s.p.) nemala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Navyše právny zástupca navrhovateľov mal v odvolacom konaní dostatočný priestor pre doloženie z jeho hľadiska potrebných dokladov na preukázanie pomerov navrhovateľov, resp. mesačne nimi vynakladaných výdavkov, a pokiaľ v tomto smere odvolanie navrhovateľov nedoplnil ani do vyhlásenia rozhodnutia odvolacím súdom, nebolo možné za tejto dôkaznej situácie na nimi tvrdené výdavky na lekársku starostlivosť ani v odvolacom konaní prihliadnuť. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že u navrhovateľov nie sú dané zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v odvolacom konaní, a preto napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa XX.X.XXXX Č.. H.. XC/ XX/XXXX-XXX M. Č..H.. XC/XX/XXXX-XXX, ktorými navrhovateľom nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní, ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.