Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/26/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208218722 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208218722.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. BiankyGelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: K. J., P. X, J., zastúpeného: JUDr. Viera Klíčová, Budovateľská 27, Bratislava, proti odporkyni: G. O., P. XX, J., o zrušenie spoločného nájmu bytu, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.9.2010, č.k. 17C/220/2008-135, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zrušil účastníkom konania právo spoločného nájmu k bytu č. X, X. kategórie, nachádzajúceho sa na P. A.. Č.. X v J., X. poschodie, pozostávajúceho z K. izieb, kuchyne a príslušenstva o výmere XX C. obytnej plochy, za výlučného nájomcu predmetného bytu určil navrhovateľa s tým, že odporkyňa nemá právo na bytovú náhradu. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 703 ods.1, § 705 ods.3, § 712 ods.1, § 712a ods.7 Občianskeho zákonníka, keď po dokazovaní vykonanom v priebehu konania výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov K. J., E. L., W.. C.na T., R. L., K. J., I. J., I. K., X. O., výsluchom splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10C 318/2000, obsahom rozhodnutia o prechode nájmu bytu zo dňa XX.XX.XXXX, stanoviska prenajímateľa zo dňa XX.X.XXXX, ako aj ďalším obsahom spisového materiálu dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu. Súd prvého stupňa zistil, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX pred Okresným úradom Bratislava II, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 10C 318/2000-15 zo dňa XX.XX.XXXX ( právoplatného a vykonateľného dňa XX.XX.XXXX) rozvedené. Počas trvania manželstva účastníkov konštatoval Miestny úrad mestskej časti J. -O. pod č.j. Byt XXX/X-XXXX/XX-Y., že podľa § 706 ods. 1, §§ 707, 708 Občianskeho zákonníka došlo dňom XX.XX.XXXX, po úmrtí pôvodného nájomcu bytu na P. A.. Č.. X, J., W. J. - otca navrhovateľa, k prechodu nájmu tohto bytu na K. J.. Následne bola dňa XX.XX.XXXX uzavretá nájomná zmluva medzi Miestnym úradom mestskej časti J.D. - O. a K. J., ktorej predmetom bol byt č. X, pozostávajúci z K. izieb, kuchyne a príslušenstva, o rozlohe XX C. nachádzajúci sa na P. A. Č.. X E. J.. Prvostupňový súd s použitím v rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení a po zohľadnení skutkových okolností prípadu dospel k záveru, že účastníkom konania vzniklo právo spoločného nájmu k bytu na P. A.. Č.. X E. J.; po rozvode manželstva sa však účastníci na ďalšom nájme bytu nedohodli. Pri rozhodovaní, koho určí za výlučného nájomcu bytu vzal ohľad na príčiny rozvratu manželstva, na správanie sa oboch účastníkov po rozvode manželstva, na záujmy maloletých detí a na to, ktorý z manželov sa vo väčšej miere pričinil k nadobudnutiu bytu. Vo veci zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené na návrh G. O., ktorá návrh na rozvod podala dňa XX.XX.XXXX z dôvodu, že ako manželia nežili spolu od roku XXXX - v návrhu ako dôvod rozvratu manželstva uviedla vekový rozdiel, rozdielne povahové vlastnosti a názory, neustále hádky, ktorých svedkom bol aj ich vtedy maloletý syn. Napriek tomu, že manželstvo účastníkov bolo v novembri XXXX právoplatne rozvedené a syn bol zverený do výchovy matke, účastníci naďalej žili v spoločnej domácnosti, uzmierili sa, obnovili spolužitie a chodili spoločne ako rodina na dovolenky. Tento stav pretrvával až do roku XXXX, kedy navrhovateľ nadviazal známosť s I. J. a medzi účastníkmi konania sa opätovne začali hádky a pretrvávala napätá atmosféra. Súd prvého stupňa nemal po vykonanom dokazovaní za preukázané tvrdenia odporkyne o streľbe, keď svedecké výpovede v konaní vypočutých svedkov boli rozdielne a nebolo z nich možné jednoznačne ustáliť, že pokus o fyzický útok na odporkyňu so zbraňou sa zo strany navrhovateľa odohral. Súd prvého stupňa v tomto smere poukázal na to, že odporkyňa údajný pokus o spáchanie trestného činu zo strany navrhovateľa nikdy nenahlásila na polícii, a ani políciu na miesto údajného incidentu neprivolala. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za nesporné, že odporkyňa sa aj spolu so synom K. v júli XXXX odsťahovala na P. XX E. J.. Po 11Co 26/2011-154 prihliadnutí k výpovede svedkyne I. J. O.. J. ( súčasnej manželky navrhovateľa ktorá uviedla, že na P. X E. J. sa nasťahovala v júli XXXX) dospel k záveru, že samotné odsťahovanie sa odporkyne nemožno potom v tomto prípade chápať ako trvalé opustenie spoločnej domácnosti v zmysle § 708 Občianskeho zákonníka, t.zn. ako dobrovoľné a trvalé opustenie spoločnej domácnosti, a jednalo sa o akt faktického odsťahovania sa z dôvodu neúnosnej situácie v domácnosti. Odporkyňa sa z bytu , ktorého sa týka predmet konania odsťahovala pod tlakom udalostí, hádok a roztržiek, ku ktorým medzi účastníkmi konania začalo dochádzať jednoznačne z dôvodu, že navrhovateľ nadviazal známosť s inou ženou, ktorú si v júli XXXX nasťahoval na P. ulicu. V rozhodnutí súd prvého stupňa i napriek tomu, že odporkyni bol na čas po rozvode manželstva zverený do starostlivosti syn K., určil za výlučného nájomcu bytu navrhovateľa. Pri rozhodovaní prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ sa pričinil o nadobudnutie bytu tým, že došlo k prechodu nájmu bytu po jeho otcovi, a tiež na skutočnosť, že sám uhradil nedoplatok vzniknutý z dôvodu neuhrádzania poplatkov za služby spojené s nájmom bytu vo výške XX.XXX,- Sk. Rovnako prihliadol k tomu, že navrhovateľ dňa XX.XX.XXXX uzavrel manželstvo s I. J.Ň., ktorá má v osobnej starostlivosti dve deti: T. I., nar. XX.XX.XXXX a O. J.S., nar. XX.XX.XXXX, ktoré bývajú so svojou matkou na P. A.. E. J. u navrhovateľa. Odporkyni súd nepriznal bytovú náhradu z dôvodu, že svoju bytovú otázku má vyriešenú tým, že má od X.X.XXXX uzavretú nájomnú zmluvu s prenajímateľom W. N. k bytu na P. XX E. J.. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 142 ods.1 O.s.p. a v konaní neúspešnej odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu XX,XX euro za zaplatený súdny poplatok za návrh na začatie konania . Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa namietajúc, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľka namietla nepravdivosť výpovede svedkov vypovedajúcich v priebehu konania pred prvostupňovým súdom a napokon to, že konajúci súdne prihliadol k tomu, že spoločne so synom musí bývať v prenajatom byte a nemá istotu, dokedy jej vlastník bytu predĺži nájomnú zmluvu. Navrhovateľ sa k riadne doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 v spojení s § 372t O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zrušenie spoločného nájmu k bytu č.3 na Tekovskej ulici č. 2 v Bratislave , výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa pri rešpektovaní zásad uvedených v ust. § 703 ods.1, § 705 ods.3, § 712 ods.1, § 712a ods.7 Občianskeho zákonníka zrušil účastníkom konania právo spoločného nájmu k bytu č. 3, 4. kategórie, nachádzajúceho sa na P. A.. Č.. X E. J., X. poschodie, pozostávajúceho z K. izieb, kuchyne a príslušenstva o výmere XX C. obytnej plochy, za výlučného nájomcu predmetného bytu určil navrhovateľa s tým, že odporkyňa nemá právo na bytovú náhradu, a v ktorom dostačujúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľka zopakovala i v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) 11Co 26/2011-155 by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. K námietkam odporkyne súvisiacich s hodnotením výsluchu v konaní vypočutých svedkov ( podľa tvrdenia odporkyne nepravdivo vypovedajúcich k okolnostiam týkajúcim sa tvrdeného násilia navrhovateľa voči nej ) odvolací súd poznamenáva, že hodnovernosť výpovede svedka je možno hodnotiť aj s prihliadnutím k spôsobu , akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k tomu, aký je pomer svedka k účastníkom konania. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti je vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie; k spôsobu tohto hodnotenia by odvolací súd mohol prihliadať iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola hodnotená na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede nevzťahujú. Keďže v prejednávanom prípade nebola hodnovernosť v konaní vypočutých svedkov pred prvostupňovým súdom spochybnená, a táto ani nevyplynula z okolností prípadu, nemajú okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa v konaní nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie skutkového stavu je treba uviesť, že povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov, ktorá je im všeobecne uložená v ust. § 120 ods.1 O.s.p. - ide o povinnosť toho z účastníkov, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou ( kam patrí aj konanie o zrušenie spoločného nájmu k bytu ) sa nazýva povinnosťou tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania . Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy; sám určuje rozsah a mieru, v akej sa dokazovanie vykoná. Systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach predpokladá, že sa skutková stránka veci objasní na súde prvého stupňa. Účastník musí preto všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia, predložiť alebo označiť pred súdom prvého stupňa najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a O.s.p.), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy predložené alebo označené neskôr súd v odvolacom konaní nemôže prihliadnuť a výnimočne ich môže použiť iba za podmienok uvedených v ust. § 205a O.s.p.. V súvislosti s uvedenou námietkou, pri zohľadnení obsahu spisu je treba uviesť, že v prejednávanom prípade súd prvého stupňa vykonal v priebehu konania všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi ( t.zn. i všetky dôkazy navrhnuté odporkyňou, ktorá bola súdom riadne poučená o svojich procesných právach a povinnostiach ), a v súlade s ust. § 120 ods.1 veta tretia O.s.p. sám vykonal i dokazovanie nenavrhnuté účastníkmi, nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( opakované výsluchy svedkov K. J., X. O. a I. K.Š. a oboznámenie sa s obsahom súdom žiadaných listinných dôkazov ). Vychádzajúc z uvedeného, potom odvolací súd aj túto námietky odvolateľky posúdil za nedôvodnú. Pokiaľ ide o hmotnoprávne posúdenie prípadu, k doplneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že v prípadoch zrušenia spoločného nájmu bytu manželmi pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu, je vedľa hľadísk uvedených v ust. § 705 ods.3 Občianskeho zákonníka, na ktoré je súd povinný prihliadať a sa s nimi vždy vyporiadať ( záujem maloletých detí a stanovisko prenajímateľa ), možné prihliadnuť podľa okolností konkrétneho prípadu aj na ďalšie hľadiská, ako sú príčiny rozvratu manželstva , možnosti usporiadania bytových pomerov bývalých manželov, to, ako sa ktorý z manželov pričinil o získanie bytu, účelné využitie bytu, to, kto v byte fakticky býva a pod. ( viď R 27/1999). Podľa súdnej praxe nie je vylúčené, aby tieto ďalšie hľadiská pre rozhodovanie 11Co 26/2011-156 podľa § 705 ods.3 Občianskeho zákonníka prevážili nad hľadiskami, ktoré zákon v citovanom ustanovení výslovne uvádza. Z odôvodnenia rozhodnutia v danej veci vyplýva, že pri posudzovaní otázky ďalšieho nájmu bytu konajúci súd správne zohľadnil práve tieto ďalšie hľadiská, t.j. hľadisko pričinenia sa k získaniu bytu, hľadisko účelného využitia bytu a to, kto v danom byte od roku XXXX od rozpadu spoločnej domácnosti účastníkov konania v byte býva. Z vyššie uvedených dôvodov prihliadajúc i na správnosť záverov súdu vo výroku, ktorým podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania v sume 99,58 euro ( náhradu za zaplatený súdny poplatok za návrh ), odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci mal plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. S prihliadnutím na to, že v odvolacom konaní si plne úspešný navrhovateľ právo na náhradu trov konania neuplatnil, a tieto mu nevyplývajú ani z obsahu spisu, odvolací súd rozhodol v otázke trov odvolacieho konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.