Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/430/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208224961 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208224961.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci navrhovateľov: X/ F. N., G. J. XX, G., X/ S. N., G. J. XX, G., Q. L. JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti odporcovi: G. P., N.. N. V..Q.., N. N. Š.H. XX, G., F.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom so sídlom Námestie M. Benku 12, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy a určenie vlastníctva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného N. G. F. L. O. XX. Z. XXXX Č.. H.. XC XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a to rodinného domu so súpisným číslom XXXX, K. na K. Č. XXX/X, ďalej pozemku parcelného čísla XXX/X - zastavané plochy a nádvoria Q. I. XXX S.X, pozemku parcelného čísla XXX/ X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX S.X, pozemku parcelného čísla XXX/X - L. Q. I. XXX S.X a pozemku parcelného Č. XXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX S.X, všetky zapísané na X. Č.. XXXX, vedenom H. Ú. I. G., Správou katastra pre Hlavné mesto SR, katastrálne územie K. G.. Vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení ktorého dospel k názoru, že návrh je dôvodný, vzhľadom k tomu, že v konaní bolo zistené, že dňa 20.10.2008 uzatvorili navrhovatelia ako predávajúci s odporcom ako kupujúcim „na prvý pohľad“ perfektnú kúpnu zmluvu o predaji nehnuteľností, na základe čoho je odporca evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľností a navrhovatelia sa svojím návrhom domáhajú reštitúcie tohto stavu z dôvodu absolútnej neplatnosti titulu (kúpnej zmluvy) opierajúc sa o zodpovedajúce ustanovenia simulovaného (zastretého) právneho úkonu a právneho úkonu, ktorý sa prieči dobrým mravom. S prihliadnutím na skutkové okolnosti pred a po uzavretí kúpnej zmluvy vrátane návrhov ďalších právnych úkonov, vyhodnotil tieto vo vzájomných súvislostiach a konštatoval, že aj samotná kúpna zmluva nesie viaceré podstatné vady, z ktorých každá sama o sebe spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. V prvom rade ide o nedostatok vážnosti vôle v právnom úkone. Navrhovatelia sa totiž ocitli v situácii, kedy im bezprostredne hrozila exekúcia na predmetné nehnuteľnosti a odporca prišiel s ponukou jej odvrátenia prostredníctvom prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, k čomu by koniec koncov došlo aj v dôsledku vykonania exekúcie, avšak v danom prípade k narýchlo uzavretej kúpnej zmluve došlo len ako k zdanlivému prejavu vôle, pričom existujúca vôľa smerovala k inému alternatívnemu výsledku ako ponúkala exekúcia. Zdôraznil, že v tomto prípade je podstatné, že nedostatok vážnosti vôle bol prítomný u všetkých účastníkov zmluvy a že skutočnou vôľou účastníkov bolo len odvrátiť exekúciu poskytnutím úhrady zo strany odporcu veriteľovi navrhovateľov a po vrátení úhrady vrátiť nehnuteľnosti navrhovateľom, nie definitívne previesť nehnuteľnosti na odporcu. Po ďalšie sa jedná o úkon priečiaci sa dobrým mravom, nakoľko dohodnutá cena predávaných nehnuteľností (XX.XXX,XX D.) bola násobne podhodnotená (U. XXX.XXX,- D. M. I.), nepoctivá, čo aj pri zmluvnej voľnosti pri jej určení zodpovedá rozporu s dobrými mravmi, na ktorý súd prihliada ex offo. Ako na ďalšiu vadu kúpnej zmluvy poukázal na nedostatok formy z dôvodu, že účastníci zmluvy si dohodli právo spätnej kúpy, pričom tento inštitút môže vzniknúť len písomne a musí byť dohodnutý najneskôr v čase dohody o všetkých podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy, teda má byť jej súčasťou. Napadnutá zmluva v rozpore so zákonom obsahuje len odkaz na inú zmluvu, k uzavretiu ktorej nedošlo a navyše jej návrh bol tiež v rozpore s pravidlom o rovnakých právach a povinnostiach, keď navrhovatelia mali vrátiť kúpnu cenu vyššiu Q. XXX.XXX,- Sk, nehovoriac o mesačnom „poplatku“ za právo spätnej kúpy. Vzhľadom na uvedené mal za preukázané, že účastníci kúpnou zmluvou simulovali poskytnutie pôžičky, pričom uviedol, že aj tento zastretý právny úkon sa javí ako neplatný, keď profit veriteľa mal pri pôžičke vo výške X.XXX.XXX,- Sk byť za tri mesiace minimálne vo výške XXX.XXX,- Sk, to však už nebolo predmetom tohto konania. Žalobný petit vo zvyšnej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy pre jeho nadbytočnosť zamietol, nakoľko túto otázku si predbežne posúdil v rámci rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o tejto otázke bude rozhodovať až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca vytýkajúc súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že pokiaľ ide o vymedzenie dobrých mravov, Najvyšší súd SR všeobecne vymedzil dobré mravy ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám. S poukazom na uvedené má za to, že súd prvého stupňa neskúmal podrobne všetky kauzálne skutočnosti tejto právnej veci a obsahové náležitosti posudzovaných zmluvných prejavov. Poukázal na výpoveď svedkyne Z.. H. (bývalá právna zástupkyňa navrhovateľov), ktorá uviedla, že navrhovateľka v 2. rade za ňou prišla s problémom nesplácania úveru, ďalej že vedela o tom, že spolupracujúca realitná kancelária našla pre navrhovateľku v 2. rade kupca na dotknuté nehnuteľnosti za cenu XX.XXX.XXX,- Sk a radila jej nehnuteľnosti predať. Predaj však stroskotal na požiadavke navrhovateľky v 2. rade na zvýšenú cenu XX.XXX.XXX,- Sk a odvtedy svedkyňa navrhovateľku v 2. rade nevidela. Svedkyňa neskôr zistila, že predmetné nehnuteľnosti sú v dražbe, o čom upovedomila navrhovateľku v 2. rade a zároveň ju upozornila, nech sa nekontaktuje s mimo bankovými subjektmi. Následne sa svedkyňa dozvedela, že navrhovateľka v 2. rade tak urobila a uzavrela zmluvu s odporcom deň pred dražbou. Neskôr svedkyňa kontaktovala konateľku odporcu, s ktorou sa postupne podarilo nájsť riešenie situácie vyhovujúce navrhovateľke v 2. rade, avšak opäť sa stalo to, čo viackrát predtým, že navrhovateľka v 2. rade prestala komunikovať a spolupracovať. Zdôraznil, že to boli navrhovatelia, ktorí nesplácali úver, čím spôsobili, že peňažný ústav si chcel uplatniť svoju pohľadávku formou dobrovoľnej dražby a bola to navrhovateľka v 2. rade, ktorá sa obrátila na konateľku odporcu s tým, že na nehnuteľnosti sa má konať dražba. Ako ďalej uviedol, dohodli sa, že odporca požičia sumu potrebnú na úhradu dražobnému veriteľovi - K. N. N., M..N.., aby nedošlo k realizácii takéhoto speňaženia, následne došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k dohode na uzavretí zmluvy o práve spätnej kúpy a napokon k dohode o finančnom vysporiadaní, v rámci ktorej došlo aj k dohode o navýšení sumy. Suma X.XXX.XXX,- Sk bola pôžičkou na vrátenie dlhu K. N. N. vo výške cca X.XXX.XXX,- Sk M. L.U. XXX.XXX,- Sk bolo použitých na poplatky spojené s dražbou a poplatky odporcu. Poznamenal, že prejavy vôle účastníkov kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, boli v súlade s platným právom a vlastnícke právo odporcu k sporným nehnuteľnostiam nebolo medzi účastníkmi sporné. Argumentáciu navrhovateľov označil za irelevantnú a navyše správanie navrhovateľov len dokazuje, že to boli práve oni, ktorí konali a konajú v rozpore s vymedzením pojmu „dobré mravy“. Ďalej uviedol, že navrhovatelia sa v tomto prípade skrývajú a zneužívajú zákonnú úpravu na vlastné obohatenie ku škode odporcu a súd prvého stupňa svojím rozhodnutím pripustil jednostranné zneužitie práv v neprospech odporcu. Trvá na tom, že pri faktickej činnosti medzi navrhovateľmi a odporcom došlo k platnému uzatvoreniu zmlúv, zmluvy boli výsledkom prejavu vôle zúčastnených strán, spĺňali predpísané náležitosti a nie je pravdou, že proklamované prejavy vôle mali smerovať k inému následku. V danom prípade bola uplatnená zmluvná voľnosť subjektov, boli uzatvorené zmluvy, ktoré v danom čase a za danej situácie vyhovovali požiadavkám na úpravu vzájomných vzťahov a pokiaľ ide o vedľajšie dojednanie pri kúpnej zmluve oprávňujúce predávajúceho žiadať od kupujúceho spätný prevod vlastníctva za dohodnutú cenu, to nedokazuje, že došlo k obchádzaniu zákona, keď táto možnosť bola dojednaná s cieľom dať predávajúcemu šancu znovunadobudnúť nehnuteľnosti pre prípad výhodnejšieho zabezpečenia finančných prostriedkov. Preto záver súdu prvého stupňa, že ide o simulované právne úkony, je nesprávnym právnym posúdením, pretože pri uzatvorení zmluvy prejavy vôle smerovali k následku, ktorým bol predaj nehnuteľností, súčasťou čoho bolo aj vyplatenie dlhu predávajúceho a z toho dôvodu navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu v napadnutej časti zmenil a návrh navrhovateľov zamietol s tým, že odporcovi prizná náhradu trov konania. Odporca sa v písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.05.2011 označenom ako „doplnenie odvolania“ odvoláva na vzájomnú povinnosť oboch zmluvných strán vrátiť druhému všetko, čo na základe neplatnej zmluvy dostal v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka s tým, že prvostupňový súd sa v rámci rozsudku nedostatočne vysporiadal s touto povinnosťou, keď tejto zákonnej konštrukcii musí zodpovedať aj žalobný petit, ako aj výrok rozsudku. Uviedol, že žiaden z účastníkov zmluvy sa nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal a v konkrétnom prípade sa prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či sú navrhovatelia ochotní a vzhľadom k ich majetkovým pomerom zároveň aj schopní vrátiť odporcovi prijaté plnenie. Opätovne žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal vec v medziach a v dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu proti vyhovujúcej časti vo veci samej nemožno priznať úspech, pretože súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa určil vlastnícke právo navrhovateľov ku špecifikovaným nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď si v rámci konania o určenie vlastníckeho práva ako predbežnú otázku riešil platnosť kúpnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval kúpnu zmluvu zo dňa 20.10.2008 za simulovaný právny úkon, keďže zmluva nebola urobená vážne, pretože v nej absentuje jeden prvok vôle (vážnosť vôle), čím sa stala v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným úkonom. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. Ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. dissimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. Z ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že simulovaný právny úkon je síce neplatný, ale v zásade nie je vylúčená platnosť zastieraného (dissimulovaného) právneho úkonu, ktorý účastníci v skutočnosti urobili, ktorý však musí zodpovedať vôli účastníkov a súčasne spĺňať všetky jeho náležitosti (podstatné zložky právneho úkonu). Zastieraný právny úkon nebude platný vtedy, ak sám osebe bude mať niektorú vadu vyvolávajúcu jeho neplatnosť (absolútnu alebo relatívnu, úplnú alebo čiastočnú). Simulovaný právny úkon môže vyvolávať dôsledky spojené s platným právnym úkonom voči tomu, kto ho so zreteľom na všetky okolnosti prípadu považoval za nezastretý úkon. Voči takému účastníkovi sa nemožno dovolať neplatnosti zastretého právneho úkonu. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje druhého účastníka úkonu, resp. ostatných účastníkov úkonu, ktorí musia preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu. V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania (predovšetkým výpoveďami účastníkov, svedkyne Z.. H. - Č.. X.. XXX, ako aj z predložených listinných dôkazov) preukázané, že účastníci zmluvy označenej ako kúpna zmluva uzavretej dňa 20.10.2008 len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože skutočnou vôľou navrhovateľov nebolo predať odporcovi rodinný dom s pozemkami, ale získať od neho pôžičku na vyrovnanie iného dlhu a vyhnúť sa tak vyhlásenej dražbe na ich nehnuteľnosti s dátumom konania dňa 21.10.2008. Následne mali totiž navrhovatelia predmetné nehnuteľnosti získať späť do vlastníctva na základe zmluvy o práve spätnej kúpy, ktorej uzavretie v rovnaký deň ako došlo k podpisu kúpnej zmluvy deklarovali v čl. VI. bod 1. kúpnej zmluvy, avšak zriadenie práva spätnej kúpy a jeho trvanie po dobu 3 mesiacov si už odporca podmienil povinnosťou pre navrhovateľov zaplatiť mu za každý i začatý kalendárny mesiac jeho trvania poplatok vo výške XX.XXX,- Sk, spornou zostala výška kúpnej ceny pri spätnom prevode, dátum uzavretia ako aj samotné uzavretie tejto zmluvy, na ktorej chýba podpis druhého konateľa v zmysle spôsobu konania zapísaného v Obchodnom registri v danom čase. Keďže predmetná kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Preto správne vyhodnotil súd prvého stupňa, že dissimulovaným právnym úkonom bola v podstate zmluva o pôžičke so snahou zabezpečiť pohľadávku odporcu zo zmluvy o pôžičke, ktorý úkon by mohol byť platný, iba ak by spĺňal všetky náležitosti príslušného právneho úkonu. Uvedenému záveru o nedostatku vôle navrhovateľov zbaviť sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nasvedčujú aj ďalšie právne kroky navrhovateľov a to domáhanie sa uzatvorenia zmluvy o práve spätnej kúpy, odstúpenie od kúpnej zmluvy, ako aj podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dňa 10.11.2008 s cieľom zakázať odporcovi nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré navrhovatelia doposiaľ užívajú. Preto, ak súd prvého stupňa vo svetle všetkých okolností prípadu vyhodnotil simulovaný právny úkon ako neplatný, je akceptovateľné rešpektovať tento úsudok. Je dôležité uviesť, že v prejednávanej veci obe zmluvné strany (navrhovatelia aj odporca) vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich robia, to znamená, že odporca so zreteľom na všetky okolnosti prípadu nemohol považovať predmetný úkon za nezastretý úkon a tento simulovaný právny úkon preto nemohol voči nemu vyvolať dôsledky spojené s platným právnym úkonom. Na tom nemôže nič zmeniť ani text kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého účastníci kúpnej zmluvy vlastnými podpismi potvrdili, že sa oboznámili s obsahom kúpnej zmluvy, s ktorým súhlasia a že zmluva vyjadruje ich skutočnú, slobodnú a vážnu vôľu a neuzatvárajú ju v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy v skutočnosti nebolo to, čo sa vo všeobecnosti sleduje takýmto právnym úkonom (výmena veci za peniaze), ale zabezpečenie pohľadávky odporcu, resp. návratnosti požičanej sumy. Popri uvedenom dôvode absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy je plne zodpovedajúcou stavu veci aj úvaha prvostupňového súdu o konaní v rozpore s dobrými mravmi. Posúdenie, či v konkrétnej situácii dané subjektívne konanie je v súlade s dobrými mravmi je na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená konkrétnymi zisteniami dovoľujúcimi tento záver prijať a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že odporca za podhodnotenú sumu XX.XXX,XX D. (X.XXX.XXX,- Sk) nadobudol do svojho vlastníctva dotknuté nehnuteľnosti, ktorých reálna hodnota je v skutočnosti niekoľko násobne vyššia (realitná kancelária našla kupcu za XX.XXX.XXX,- Sk, neskôr spoločnosť E., N..V..Q.. ich chcela kúpiť za sumu X.XXX.XXX,- Sk, Y.. Z.. XXX.XXX,XX D. ako vyplýva z dohody o vzájomnom finančnom vysporiadaní). Výkon práva odporcu je bez hlbšej analýzy uvedených okolností evidentne smerujúci k poškodeniu navrhovateľov, naviac umocnený bezprostredným sledom udalostí spočívajúcich v tom, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o práve spätnej kúpy s rovnakými právami a povinnosťami ako boli dohodnuté v kúpnej zmluve, odporca požadoval zaplatenie kúpnej ceny navýšenej za 3 mesiace o XXX.XXX,- Sk, nehovoriac o tom, že navrhovatelia tvrdili, že zo strany odporcu ani nedošlo k odovzdaniu celej dohodnutej kúpnej ceny vo výške X.XXX.XXX,- Sk, ale len k vyplateniu ich dlhu voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. vo výške 1.750.000,- Sk a poplatkov súvisiacich s dražbou - spolu U. X.XXX.XXX,- Sk, čo odporca koniec koncov ani nerozporoval. Odvolací súd dáva do pozornosti, že odporca sám vo svojom odvolaní uvádza nasledovné: „Dohodli sa, že žalovaný požičia sumu potrebnú na úhradu dražobnému veriteľovi - K. N. N., aby nedošlo k realizácii takéhoto speňaženia. Došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k dohode na uzavretí zmluvy práva spätnej kúpy. Napokon došlo k dohode o finančnom vysporiadaní, kedy došlo k dohode o navýšení sumy. Suma X.XXX.XXX,- Sk bola pôžičkou na vrátenie dlhu K. N. U. X.XXX.XXX,- Sk a zvyšok XXX.XXX,- Sk bol použitý na poplatky spojené s dražbou a poplatky žalovaného.“ Uvedené len dokazuje skutočný úmysel strán a výšku požičanej sumy. V tomto smere je teda plne zodpovedajúcou stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neplatnosti právneho úkonu tak pre absenciu vôle ako aj pre rozpor s dobrými mravmi, pričom je nepodstatné, ktorým z týchto dôvodov neplatnosti je úkon prioritne postihnutý, podstatná je konzekvencia. V prípade, ak si odporca chcel právne súladným spôsobom zabezpečiť svoju pohľadávku voči navrhovateľom, bolo potrebné postupovať podľa iných príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a uzatvoriť zmluvu o zriadení záložného práva alebo zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva a je neplatná, lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Zdanlivo platné právne úkony sú také, ktoré vyvolávajú neplatnosť práve svojím reťazením, t. j. nie ani tak sami o sebe, ale predovšetkým vo svojom súhrne a v tom ako na seba nadväzujú, pričom len iniciátor uzavretia kúpnej zmluvy (odporca) skutočné dôsledky týchto právnych úkonov vopred predpokladá a využíva tak tieseň predávajúcich (navrhovatelia), v ktorej sa ocitnú. Je na mieste skonštatovať, že navrhovatelia neplatnou kúpnou zmluvou nikdy nestratili vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a preto ak súd prvého stupňa návrhu o určenie vlastníckeho práva vyhovel, postupoval vecne správne. Absolútne neplatný právny úkon totiž nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z nepráva nemôže vzniknúť právo, t. j. na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Odvolací súd nad rámec svojej prieskumnej činnosti považuje za potrebné poznamenať aj to, že za tri mesiace pôžičky vo výške X.XXX.XXX,- Sk odporca požadoval vrátenie X.XXX.XXX,- Sk, teda Q. XXX.XXX,- Sk viac ako mala byť poskytnutá pôžička. Výška úrokov pri peňažných pôžičkách nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je však neobmedzená. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, nesmie sa priečiť dobrým mravom, v opačnom prípade právny úkon postihnutý takouto vadou je v tejto časti absolútne neplatný. K námietke odporcu uvedenej v doplnenom odvolaní je potrebné uviesť, že odvolací súd je oprávnený rozhodnutie prvostupňového súdu preskúmať len v rozsahu, v akom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným odvolacím dôvodom vrátane obsahového vymedzenia (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len dôvodmi taxatívne vymedzenými v citovanom ustanovení pod písmenom a/ až f/. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a ods. 1 pís. a/ až d/ O.s.p. Občiansky súdny poriadok je procedurálny predpis, pričom na dodržiavanie jeho pravidiel dohliada súd ex offo. Odporca sa pred súdom prvého stupňa nebránil tým, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Keďže táto skutočnosť bola v odvolacom konaní skutočnosťou novou, na ktorú sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 205a ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p., nebola uplatnená pred súdom prvého stupňa, odvolací súd sa ňou nemohol zaoberať a prihliadnuť na ňu z dôvodu uvedeného v § 205a ods. 1 O.s.p.. Ak by aj táto požiadavka vzišla už v konaní pred súdom prvého stupňa, z pohľadu žalobného petitu, ktorým je určenie vlastníckeho práva, neobstojí. Povinnosť vydať všetko, čo z neplatnej zmluvy bolo získané, vyplýva priamo zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka a v prípade, že nedôjde k dobrovoľnému plneniu, má účastník právo domáhať sa vrátenia súdnou cestou v rámci žaloby o plnenie. Vzhľadom na vyššie uvedené obsah odvolania podaného odporcom nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Zo spisu je nepochybné, že odporca bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa neprihliada. Nadväzne ním uvádzané „nové skutočnosti“ v rámci odvolacieho konania nemôžu byť relevantným odvolacím dôvodom (§ 205a ods. 1 O.s.p. ), t. j. podkladom pre ustálenie iného skutkového stavu. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti neuznal preto odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazoval odporca vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa v napadnutej časti vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O náhrade celkových trov konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.