Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/316/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209202969 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1209202969.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť, a.s., Banská Bystrica, Partizánska cesta 5, proti odporcovi : Slovenská republika - Slovenská správa ciest, Bratislava, Miletičova 19, o zaplatenie 508,56 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 5. 2010 č.k. 11C 153/2009 - 123, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 508,56 € spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 216,04 € od 17. 6. 2008 do zaplatenia, 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 225,60 € od 3. 10. 2008 do zaplatenia, 6,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 66,92 € od 23. 11. 2008 do zaplatenia, titulom náhrady škody. Vykonaným dokazovaním zistil, že odporca bol napojený na verejnú kanalizáciu, ktorú prevádzkoval navrhovateľ od 1. 11. 2002. Do verejnej kanalizácie prevádzkovanej navrhovateľom odvádzal odporca v období od 1. 3. 2008 do 28. 9. 2008 zrážkové vody z cesty I. triedy č. 67. Navrhovateľ zaslal odporcovi dňa 31. 5. 2008 návrh zmluvy č. 408201254, ktorý však odporca nepodpísal a návrh žiadal doplniť v zmysle jeho podania zo dňa 13. 8. 2008. Za uvedené obdobie navrhovateľ vystavil odporcovi ako producentovi odpadových vôd do verejnej kanalizácie faktúru č. 282048052 zo dňa 29. 5. 2008, splatnú dňa 16. 6. 2008 na sumu 216,04 €, za obdobie od 1. 3. 2008 do 29. 5. 2008; faktúru č. 282083771 zo dňa 31. 8. 2008 splatnú dňa 2. 10. 2008 na sumu 225,60 € za obdobie od 30. 5. 2008 do 31. 8. 2008; faktúru č. 282102241 zo dňa 23. 10. 2008 splatnú 22. 11. 2008 na sumu 66,82 € za obdobie od 1. 9. 2008 do 28. 9. 2008; faktúry v celkovej sume 508,56 €, ktoré odporca navrhovateľovi neuhradil. Prvostupňový súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcu, ktorý odmietol uhradiť pohľadávku navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ neuzatvoril s ním písomnú zmluvu v lehote určenej zákonom, t.j. do 31. 12. 2005 a považoval ju z hľadiska predmetu sporu za bezvýznamnú. Ako vyplýva z dôkazov predložených navrhovateľom, faktúry sa týkajú stočného za zrážkové odpadové vody odvádzané do verejnej kanalizácie v období od marca do septembra 2008. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 5. 3. 2009. K premlčaniu práva navrhvoateľa by tak došlo po uplynutí dvoch rokov odo dňa, čo sa navrhovateľ dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Nakoľko podľa faktúry č. 282048052 zo dňa 29. 5. 2008 splatnej dňa 16. 6. 2008, faktúry č. 2820837711 zo dňa 31. 8. 2008 splatnej dňa 2. 10. 2008, faktúry č. 28210002241 zo dňa 23. 10. 2008 splatnej dňa 22. 11. 2008 fakturoval navrhovateľ stočné za obdobie marec až september a je nesporné, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok včas pred uplynutím premlčacej doby, preto súd na námietku odporcu o premlčaní dlhu prihliadať nemohol. Obchodnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd verejnou kanalizáciou v lehote do 31. 12. 2005 mal navrhovateľ uzavretú s Banskobystrickou regionálnou správou ciest, ktorá poplatky aj uhrádzala. Ak by navrhovateľ účtoval poplatky aj odporcovi, získal by bezdôvodné obohatenie. Keďže Mierová ulica v Tornali je ako cesta I.triedy vo vlastníctve štátu, spravovaná odporcom, ukončila Banskobystrická regionálna správa ciest k februáru 2008 úhrady za stočné. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca je napojený na verejnú kanalizáciu prevádzkovanú navrhovateľom a že je producentom odpadových vôd. Rovnako tak bolo nesporné, že navrhovateľ odvádzal z nehnuteľnosti - cestných telies - spravovaných odporcom, zrážkové vody verejnou kanalizáciou aj v žalovanom období. Producentovi preto vznikla nielen povinnosť uzavrieť zmluvu na odvádzanie odpadových vôd, ale aj platiť navrhovateľovi poplatky za ich odvádzanie. Povinnosť uhrádzať poplatky za odvod odpadových vôd vzniká bez ohľadu na to, či medzi vodárenskou spoločnosťou a producentom odpadových vôd je uzavretá zmluva. Neuhradením platieb za odvádzanie odpadových vôd do kanalizačnej siete bez uzavretia príslušnej zmluvy vzniká na majetku navrhovateľa škoda. V danom prípade medzi účastníkmi konania zmluva uzavretá nebola; odporca však odpadové vody do verejnej kanalizácie odvádzal. Preto s poukazom na ust. § 757 Obch.zák. nebolo možné aplikovať ustanovenia citovaného zákona, ale ust. § 420 a nasl. Obč.zák. V zmysle § 420 ods. 1 Obč.zák.; 1/ protiprávnym úkonom v tomto prípade je porušenie právnej povinnosti odvádzania odpadovej vody odporcom bez uzavretej zmluvy s navrhovateľom, 2/ spôsobenie škody - navrhovateľ vyčíslil škodu vo výške fakturovanej za stočné v súlade s cenovým rozhodnutím, 3/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou - je nesporné, že na majetku navrhovateľa vznikla škoda zmenšením majetku dôsledkom neuhradenia platieb za jeho prevádzkovú činnosť pri odvádzaní odpadových vôd, 4/ zavinenie - súd prvého stupňa dospel k záveru o naplnení tejto podmienky, vo forme zavinenia z nedbanlivosti. Prvostupňový súd navrhovateľovi priznal ďalej okrem istiny aj úroky z omeškania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ako v prípade istiny. Odporca sa s plnením dostal do omeškania dňom nasledujúcom po dni splatnosti jednotlivých faktúr ( § 517 ods. 1, 2 9Co 316/2010 - 143 Obč.zák., § 3 nar. Vlády SR č. 87/1995 Z.z. ). Uplatnené úroky z omeškania nad rámec priznaných úrokov z omeškania zamietol ako nedôvodné. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 30 € titulom uhradeného súdneho poplatku za návrh. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca; jeho odvolanie smerovalo zjavne proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa návrhu vyhovel a proti výroku o trovách konania, v ktorých žiadal odvoalcí súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca poukazoval na to, že nezaplatenie faktúr odôvodňoval nie tým, že s navrhovateľom nemal uzavretú zmluvu, ale ust. § 25 ods. 3 písm. a/, § 42 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. Z ustanovenia § 42 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. vyplýva, že na strane odporcu nedošlo k neoprávnenému vypúšťaniu odpadových vôd do verejnej kanalizácie, nakoľko sa na neho nevzťahovalo ust. § 25 ods. 3 písm. a/ cit. zákona. Ustanovením § 42 ods. 5 zák.č. 442/2002 Z.z. sa súd prvho stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal, hoci práve ním odporca v konaní argumentoval. Povinnosť uzavrieť zmluvu o odvádzaní odpadových vôd je zákonom č. 442/2002 Z.z. uložená vlastníkovi alebo prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie. Odporca sa nebránil uzavretiu zmluvy a po zapracovaní jeho vecných pripomienok zmluvu dňa 29. 9. 2008 s navrhovateľom aj uzavrel. Odporca odmietol uhradiť faktúry za obdobie pred uzavretím zmluvy; v súlade s ust. § 42 ods. 5 zák.č. 442/2002 Z.z. sa nedopustil neoprávneného vypúšťania odpadových vôd do verejnej kanalizácie podľa § 25 ods. 3 písm. a/ zákona, a teda mu ani nevznikla povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu podľa § 25 ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z. Keďže v súlade s § 42 ods. 5 zákona u odporcu nedošlo k neoprávnenému vypúšťaniu odpadových vôd do verejnej kanalizácie podľa § 25 ods. 3 písm. a/ zákona, nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu. Nová právna úprava zakotvená v zákona č. 442/2002 Z.z. počítala s existenciou fyzických a právnických osôb odvádzajúcich odpadové vody do verejnej kanalizácie bez zmluvného vzťahu s vlastníkom alebo prevádzkovateľom verejnej kanalizácie a v § 42 a § 42a výslovne riešila ako a v akej lehote má byť tento vzťah upravený zmluvou. Do doby uzavretia zmluvy v súlade s ust. § 25 ods. 3 písm. a/ zákona nedochádzalo u takýchto producentov k neoprávnenému vypúšťaniu odpadových vôd do verejnej kanalizácie, a to aj v prípade, že lehota na uzavretie zmluvy nebola dodržaná. Pokiaľ ide o nárok z hľadiska bezdôvodného obohatenia, odporca v odvolaní poukazoval na to, že o odvedení odpadových vôd z cesty I/67 na Mierovej ulici v Tornali musel navrhovateľ vedieť už v čase výstavby verejnej kanalizácie, t.j. pred viac ako 20 rokmi. Odporca v konaní vzniesol námietku premlčania nároku, uplatňovaného či už ako nárok na náhradu škody, alebo vydania bezdôvodného obohatenia, v súlade s ust. § 106, resp. § 107 Obč.zák. K premlčaniu nároku došlo 2 roky odo dňa, ako sa navrhovateľ dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, resp. že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Uvedené skutočnosti museli byť navrhovateľovi známe už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, kedy došlo k výstavbe verejnej kanalizácie a zaústeniu povrchových vôd z cesty I/67 do nej, najneskôr však účinnosťou zákona č. 442/2002 Z.z., ktorý ukladá navrhovateľovi povinnosť viesť majetkovú a prevádzkovú evidenciu o objektoch a zariadeniach verejnej kanalizácie, a teda mať i vedomosť o producentoch odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Odporca ďalej v odvolaní poukázal na to, že Banskobystrická regionálna správa ciest a.s. vznikla dňa 1. 1. 2004 ako organizácia zriadená Banskobystrickým samosprávnym krajom, ktorý ako vlastník ciest II. a III. triedy jej zveril tieto cesty do správy a prevádzky. BBRSC, a.s. od 1. 1. 2004 nemala cesty I.triedy ( t.j. ani cestu I/67 ) ani vo vlastníctve ani v správe, a teda nemala dôvod s navrhovateľom uzatvoriť zmluvu na odvádzanie zrážkových vôd na ceste I/67 na Mierovej uliciv Tornali a platiť navrhovateľovi za odvádzanie odplatu. Takéto konanie BBRSC, a.s. vychádzalo zrejme z omylu pracovníkov BBRSC, a.s., príp. pracovníkov navrhovateľa. Navrhovateľ tak prijímal odplatu od BBRSC, a.s. neoprávnene. Príjemcom plnenia spočívajúceho v odvádzaní zrážkových vôd do verejnej kanalizácie bol odporca, ktorý za poskytnuté plnenie navrhovateľa neplatil, nakoľko s navrhovateľom nemal uzavretú zmluvu. Odporca je preto názoru, že navrhovateľ sa prijímaním odplaty od Banskobystrickej regionálnej správy ciest, a.s. bezdôvodne obohatil, bez ohľadu na to, či odproca za rovnaké obdobie tiež platil alebo neplatil za rovnaké odberné miesto. Súd prvého stupňa mal preto prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú odporcom. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Navrhovateľ uviedol, že sa návrhom voči odporcovi domáha zaplatenia žalovanej sumy buď titulom náhrady škody podľa § 420 Obč.zák., príp. titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Obč.zák. Ust. § 42 ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z., na ktoré sa odvoláva odporca, nemožno na daný prípad aplikovať. Je nesporné, že navrhovateľ bol do obchodného registra zapísaný dňom 1. 1. 2006 a že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal pre navrhovateľa prvé cenové rozhodnutie dňa 29. 6. 2006, ktoré navrhovateľ uplatňoval v praxi počnúc 1. 7. 2006. Ďalšou okolnosťou, ktorá vylučuje použitie ust. § 42 ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z. je, že navrhovateľ mal uzatvorenú písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd z odberného miesta I/67 na Mierovej ulici v Tornali s BBRSC, a.s. Odporca však tým, že odmietol uznať odvádzanie zrážkových vôd z predmetného cestného telesa v jeho správe od 1. 3. 2008, porušil ust. § 24 ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z. Odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou je splnené vtokom odpadových vôd vypúšťaných zo zariadenia producenta do verejnej kanalizácie. Námietka premlčania nároku uplatňovaného za obdobie od 1. 3. 2008 do 28. 9. 2008, ktorý bol na súde uplatnený dňa 5. 3. 2009, bola vznesená odporcom nedôvodne. Ide o nepretržite poskytované plnenie, ktoré navrhovateľ vyúčtoval odporcovi ako plnenie poskytované počas štvrťročných cyklov. Podľa § 106 ods. 1 Obč.zák. sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z uvedeného je nesporné, že navrhovateľ si nárok uplatnil na súde riadne a včas, pred uplynutím premlčacej doby. Súd preto správne na námietku premlčania neprihliadal. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu ( t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, keď zamietajúci výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý ), podľa § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ), na ktorom odvolací súd za prítomnosti účastníkov konania zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov ( § 129 ods. 1 a § 213 ods. 3 O.s.p. ): 1/ faktúry č. 282048052, 282083771, 282102241, 2/ zmluvy č. 408201254 o odvádzaní odpadových vôd verejnou kanalizáciou zo 9Co 316/2010 - 144 dňa 5. 5. 2008 a zo dňa 29. 9. 2008, 3/ rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 29. 6. 2006, 4/ obchodnej zmluvy č. 406200974, 5/ miestopisného priebehu miestnych komunikácií so stavom k 1. 1. 2009. Odvolací súd zistil, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné potvrdiť, hoci z iných právnych dôvodov. Vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že navrhovateľ je prevádzkovateľom verejnej kanalizácie, pričom v žalovanom období od 1. 3. 2008 do 29. 9. 2008 odvádzal odpadové vody aj z nehnuteľnosti spravovanej odporcom. Poskytnuté plnenie odporcovi vyfakturoval vyššie označenými faktúrami, ktoré však odporca odmieta zaplatiť. Súd prvého stupňa po právnej stránke posúdil navrhovateľom uplatňovaný nárok ako nárok zo zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč.zák., keď porušenie právnej povinnosti videl v tom, že odporca porušil povinnosť uzavrieť s navrhovateľom zmluvu o odvádzaní odpadových vôd verejnou kanalizáciou, pričom mal preukázané naplnenie aj ďalších zákonom vyžadovaných náležitostí pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 Obč.zák. ( t.j. tiež vznik škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, ako aj zavinenie, a to vo forme zavinenia z nedbanlivosti ). Uvedené právne posúdenie prvostupňovým súdom však nie je správne. Navrhovateľovi odporca nespôsobil škodu ( § 25 ods. 3 písm. a/, § 25 ods. 4 cit. zák. ), ale sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil; nárok navrhovateľa je teda dôvodný, avšak v zmysle ust. § 451 Obč.zák. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( § 451 ods. 1, 2 Obč.zák. ). Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie základných predpokladov, a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom, majetková ujma iného subjektu, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukazovať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Obohatenie spočíva v tom, že sa plnením dostane majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by sa tak za bežných okolností, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, stalo, pretože za prijaté plnenie by musel poskytovať náhradu. Odporca sa v konaní bránil poukazovaním na ust. § 42 ods. 5 zák.č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 2002. V zmysle ust. § 42 ods. 5 cit. zákona sa ustanovenia zákona č. 442/2002 Z.z. vzťahujú (okrem iného ) aj na tie právnické osoby ( producentov odpadových vôd ), ktoré sú ku dňu účinnosti tohto zákona ( t.j. k 1. 1. 2002 ) pripojené na verejnú kanalizáciu, aj keď zatiaľ nemajú uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie, príp. prevádzkovateľom. Z ustanovení zákona č. 442/2002 Z.z. však podľa § 42 ods. 5 zákona existovala výnimka, týkajúca sa ustanovenia § 25 ods. 3 písm. a/, podľa ktorého neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v rozpore s takouto zmluvou. Podľa § 25 ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z. kto neoprávnene vypúšťa odpadové vody do verejnej kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie. Navrhovateľ bol v zmysle zákona č. 442/2002 Z.z. povinný uzavrieť s odporcom zmluvu o odvádzaní odpadových vôd do verejnej kanalizácie, podľa § 16 ods. 7 písm. b/. Účastníci takúto zmluvu uzavreli, ale až dňa 29. 9. 2008. Odporca vypúšťal odpadové vody do verejnej kanalizácie aj pred uzavretím uvedenej zmluvy, t.j. aj v období od 1. 3. 2008 do 29. 9. 2008 ( t.j. aj za obdobie, za ktoré navrhovateľ žiada priznať peňažné plnenie ). Toto vypúšťanie odpadových vôd však vzľadom na výnimku v § 42 ods. 5 cit. zák. nemožno zo strany odporcu považovať za neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd, v zmysle § 25 ods. 3 písm. a/. Neznamená to však, že by to zbavovalo povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi finančnú úhradu za poskytnuté plnenie - odvod odpadových vôd. Je pravdou, že navrhovateľ nemal s odporcom uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd do verejnej kanalizácie hneď k 1. 3. 2008, t.j. bezprostredne po ukončení predchádzajúceho zmluvného vzťahu s BBRSC, a.s., trvajúceho do 29. 2. 2008. Zároveň však niet pochýb o tom, že navrhovateľ bez ohľadu na to, že účastníci nemali uzatvorenú zmluvu podľa zák.č. 442/2002 Z.z., v prospech odporcu poskytoval plnenie tým, že odvádzal z nehnuteľnosti odporcu ( cestného telesa I/67, Mierova ulica v Tornali ), ktoré odporca spravoval, zrážkové vody verejnou kanalizáciou aj v žalovanom období. Vzhľadom na chýbajúcu písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd medzi účastníkmi konania poskytoval navrhovateľ odporcovi plnenie a odporca toto plnenie prijímal - bez právneho dôvodu - čím odporca získal majetkový prospech ( spočívajúci v tom, že majetkový stav odporcu sa nezmenšil, hoci za bežných okolností, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - zmluva - sa zmenšiť mal, a to práve o platby za prijaté plnenia poskytované navrhovateľom ). Výška bezdôvodného obohatenia predstavuje sumu stočného (ktorú odporca nespochybňoval) za žalované obdobie od 1. 3. 2008 do 28. 9. 2008. Súd prvého stupňa teda správne navrhovateľovi priznal ním uplatňovaný peňažný nárok, nesprávne ho však právne posúdil ako nárok z titulu zodpovednosti za škodu namiesto správneho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa tiež správne posúdil odporcom vznesenú námietku premlčania uplatňovaného nároku ako nedôvodnú, a teda správne dospel k záveru, že navrhovateľ si svoje právo uplatnil na súde včas, ešte pred uplynutím premlčacej doby, ktorú však nesprávne posudzoval z titulu premlčania nároku na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, keď po správnosti mal na právny vzťah medzi účastníkmi konania aplikovať hmotnoprávne ustanovenia Obchodného zákonníka. Navrhovateľ je obchodná spoločnosť ( akciová spoločnosť ), odporca je štátnou rozpočtovou organizáciou; uplatňovaný nárok vyplýva z predmetu ich činnosti. Záväzkový právny vzťah medzi nimi ( pokiaľ ide o uplatňovaný nárok ) spadá pod ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. Napokon účastníci konania si v zmluve 9Co 316/2010 - 145 o odvádzaní odpadových vôd verejnou kanalizáciou dohodli v čl. 4 bod 4.3, že ich záväzkový vzťah založený zmluvou sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Potom aj premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo nutné posudzovať z hľadiska ust. § 397 Obch.zák., v zmysle ktorého je premlčacia doba štyri roky. Skutočnosť, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v obchodnom zákonníku priamo upravené, a že v tomto smere je nutné použiť aj úpravu bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku, na aplikácii ust. § 397 Obch. zák. nič nemení. Premlčanie v súdenej právnej veci tak po správnosti bolo potrebné skúmať z hľadiska uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obch.zák. Odporca pri počítaní plynutia premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzal zo skutočnosti, že objektívna trojročná premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Obč.zák. začala plynúť navrhovateľovi od 1. 1. 2006 a uplynula dňa 31. 12. 2008, keď vychádzal z toho, že navrhovateľ bol povinný v zmysle § 42a ods. 3 zák.č. 442/2002 Z.z. uzavrieť písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd do 31. 12. 2005 ( v prípade, ak takúto zmluvu doteraz uzatvorenú nemal ). Keďže navrhovateľ podal predmetný návrh na súde až dňa 4. 3. 2009 ( správne 5. 3. 2009, pozn. odvolacieho súdu ), uplatnil svoje právo na súde po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 Obč.zák. Odporca však stanovil začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k uplatňovanému právu na zaplatenie stočného nesprávne. Odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou je splnené vtokom odpadových vôd vypúšťaných zo zariadenia producenta do verejnej kanalizácie ( § 24 ods. 4 cit. zák. ). Uvedené plnenie má teda podobu nepretržite poskytovaného plnenia. Návrh na začatie konania na zaplatenie stočného za odvod odpadových vôd bol na súde podaný navrhovateľom dňa 5. 3. 2009 ( prijímacia pečiatka súdu na č.l. 1 spisu ); navrhovateľ na jeho základe mohol úspešne uplatňovať neuhradené platby za stočné za štyri roky spätne ( t.j. platby neuhradené od 5. 3. 2005, § 397 Obch.zák. ). Navrhovateľ však predmetným návrhom uplatňuje neuhradené platby za stočné za obdobie až od 1. 3. 2008 do 28. 9. 2008, t.j. právo na zaplatenie stočného za uvedené obdobie uplatnil na súde včas, ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. ( Odvolací súd len poznamenáva, že aj keby sa posudzoval nárok navrhovateľa z hľadiska zachovania subjektívnej dvojročnej premlčacej doby počítanej v zmysle § 107 ods. 1 Obč.zák., navrhovateľ by svoj nárok na nezaplatené stočné žaloval na súde včas ). Odvolací súd ďalej dodáva, že nakoľko právny vzťah medzi účastníkmi konania je obchodnoprávnej povahy, tak aj úroky z omeškania mal súd prvého stupňa po správnosti priznať v zmysle Obchodného a nie Občianskeho zákonníka; keďže však vo zvyšku, v ktorom bol návrh navrhovateľa zamietnutý ( a zamietnutý bol práve v časti požadovaných úrokov z omeškania nad rámec priznaných úrokov z omeškania podľa občianskoprávnych predpisov ) nebolo podané odvolanie, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nadobudol právoplatnosť a nemohol byť teda predmetom prieskumu odvolacím súdom v odvolacom konaní. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny ( § 219 ods. 1 O.s.p. ), hoci z iných právnych dôvodov, a to včítane vecne správneho výroku o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.; v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania nevznikla ( navrhovateľ náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval, § 151 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.