Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/54/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210206785 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210206785.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Beáty Jurgošovej, v právnej veci navrhovateľa: W.. W.. F. S., Q. X, A., zast. JUDr. Petrom Škultétym, advokátom v Bratislave, Heydukova 3, proti odporcovi: V. Č. A. - T., V. XX, A., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: X. B. W., P..B.., W. X/C, A., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom v Bratislave, Björnsonova 8, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 7. decembra 2010 č.k. 13C 117/2010-90, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi náhrady škody za bolesť (za zlomené rebrá, pomliaždené rameno a kolenný kĺb, povrchové odreniny a rany podľa lekárskeho posudku z 22.09.2008) vo výške 1.671,25 eur a poškodenie oblečenia 103,86 eur a okuliarov o výške 549,37 eur, ktorá škoda mu bola spôsobená pri páde dňa 26.08.2008 na poškodenom a rozbitom chodníku na Fibichovej ulici v Bratislave, pred domom č. 18, za ktoré zodpovedá odporca ako správca miestnej komunikácie podľa ustanovenia § 9a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) tým, že neodstránil závady na chodníku. Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ spadol na chodníku, na ktorom boli viditeľné hrboly, pričom miesto a čas, kde sa to stalo a stav chodníka v rozhodnej dobe, neboli medzi účastníkmi konania sporné. Z predloženej fotodokumentácie vyhodnotil, že chodník bol bežne opotrebovaný, nebol rozbitý, boli na ňom hrbole, ryhy a praskliny. Tieto zistenia posúdil podľa ustanovenia § 420 ods. 1 a ods. 3 Obč. zák., § 9a ods. 3 cestného zákona, § 12 ods. 2, ods. 4 a ods. 5 vyhl.č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva cestný zákon a dospel k záveru, že chodník, na ktorom navrhovateľ spadol umožňoval bezpečnú chôdzu pri normálnej, bežnej opatrnosti chodcov, keďže hrboly boli viditeľné a bolo možné sa im bez problémov vyhnúť, a ak tak navrhovateľ neurobil, mal pri kráčaní po hrboloch vynaložiť zvýšenú opatrnosť, ktorá by mu bezpečný prechod umožnila. S ohľadom na toto vyhodnotenie skutkového stavu, vyvodil ďalší záver, že odporca neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s úrazom navrhovateľa. Keďže k úrazu navrhovateľa nedošlo pre závady v schodnosti chodníka, ktoré by bol odporca povinný odstraňovať, resp. na ne upozorňovať, ale pre nedostatočnú opatrnosť navrhovateľa, návrh ako nedôvodný zamietol. Po tomto závere už neskúmal, aké zranenia navrhovateľ utrpel, ani dôvodnosť žiadaného bolestného a uplatňovanej hmotnej náhrady škody. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu za zaplatený súdny poplatok za odpor 139,- eur. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu veci tým, že nevypočul svedkyňu R. M., ktorá bola pri jeho páde na H. ul. v A. a vie o tom, že na tomto mieste sa zranilo už viac osôb. Fotografie miesta, na ktorom padol, predložené v konaní, nepostačovali podľa jeho názoru k zisteniu, že chodník je bežne opotrebovaný a schodný. Hrbole (výdute) na chodníku vysoké niekoľko centimetrov, považoval jednoznačne za závady v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 vyhl.č. 35/1984 Zb., nie za opotrebovanie chodníka, ale o dlhotrvajúcu závadu, ktorá vznikla nekvalitným pokrytím chodníka asfaltom, pravdepodobne na vlhký podklad a odparovaním vody pod asfaltom. Poukázal na to, že z jeho výpovede na pojednávaní 19.10.2010 vyplynulo, že pri chôdzi pred pádom mu slnko svietilo do chrbta a hrboly nebolo vidno a že mu chôdzu po chodníku sťažilo zaparkované auto, a preto záver súdu, že hrbolom sa bolo možné vyhnúť, nezodpovedá skutočnému stavu. Podľa neho bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že pri chôdzi po chodníku bol dostatočne opatrný a že úraz mu vznikol v príčinnej súvislosti so závadami na chodníku. Za nemysliteľné označil, aby chodec sústavne „hľadel do zeme“, z čoho vychádzal súd prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnil, čím nebol pri svojej chôdzi opatrný a ani to, prečo nevypočul ním navrhovanú svedkyňu R. M., čo spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Namietal aj právne posúdenie veci, že odporca neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s jeho úrazom. V rozpore so skutkovým stavom, a teda za nesprávnym považoval aj jeho druhý záver, že k úrazu došlo jeho nedostatočnou opatrnosťou. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril, odvolací návrh nepodal. Vedľajší účastník konania vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal tvrdenie, že chodník na H. ul. v A. bol v čase jeho úrazu poškodený a rozbitý, prípadne, že existovali závady v jeho schodnosti. Podľa vyjadrení v konaní, chodník bol v čase vzniku škody spôsobilý na štandardné užívanie a nevykazoval žiadne nezvyčajné, nebezpečné a život ohrozujúce vlastnosti, t.j. umožňoval bezpečnú chôdzu, k čomu dospel aj súd prvého stupňa. Rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu považoval za správne majúc za to, že súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uvádza v odvolaní. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu uvádzanom v odvolaní navrhovateľa podľa uplatnených dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Zistil, že prvostupňový súd na zistenie skutkového stavu vo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, z preukázaného vyvodil správne závery a tieto aj posúdil podľa prislúchajúcich právnych noriem. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa ustanovenia § 9a ods. 3 cestného zákona, správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a na chodníkoch, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Predpokladom zodpovednosti podľa uvádzaného ustanovenia § 9a ods. 3 cestného zákona sú závady v schodnosti komunikácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, a to bez ohľadu na zavinenie (úmyselné, nedbanlivosť) správcu komunikácie alebo jeho zamestnancov. Rozhodnutie o zodpovednosti správcu komunikácie podľa cestného zákona závisí predovšetkým od zistenia stavu komunikácie (chodníka) v dobe a mieste nehody a od posúdeniu charakteru závad, ktoré nehodu zapríčinili. Zásadne je treba vychádzať z toho, že objektívna zodpovednosť správcu komunikácie za škody spôsobené závadou podľa cestného zákona je spájaná s takým stavom chodníka, ktorý tvorí závadu v schodnosti v zmysle § 9a ods. 3 tohto zákona. Závadami v schodnosti chodníka sa rozumejú natoľko významné zmeny schodnosti chodníka, že chodec ani pri obozretnej chôdzi rešpektujúcej stav komunikácie a dôsledky počasia, nemôže ich výskyt predpokladať a účinne na ne reagovať. Súd prvého stupňa v danej veci zameral správne dokazovanie na zistenie stavu chodníka v mieste, kde navrhovateľ spadol, a posúdenie charakteru závad chodníka, ktoré ho mali spôsobiť. Závery o týchto otázkach, ktoré vyvodil z fotografie chodníka vyhotovenej policajtmi vyslanými na žiadosť navrhovateľa na miesto udalosti (č.l. 51), fotografie chodníka predloženej navrhovateľom, ktorú vyhotovil hneď po páde (č.l. 69), fotografii chodníka pred domom č. 18 na H. ul. predložených odporcom (č.l. 60 až 66) a vyjadrenia navrhovateľa, že fotografie sú z miesta, na ktorom padol, zodpovedajú takto zistenému skutkovému stavu. Súd prvého stupňa konštatoval, že chodník nebol rozbitý, bol bežne opotrebovaný, bolo na ňom pár hrbolov, rýh a prasklín, bol však spôsobilý na užívanie a bezpečnú chôdzu. Hrboly na chodníku umožňovali bezpečnú chôdzu i pri normálnej, bežnej opatrnosti chodcov, pretože boli viditeľné a bolo možné sa im bez problémov vyhnúť, nakoľko chodník je dostatočne široký. Z fotografie miesta pádu, predloženej navrhovateľom je zrejmé, že hrboly boli dobre viditeľné, mohol ich teda obísť, a ak sa tak nerozhodol, mal pri kráčaní po hrboloch vynaložiť zvýšenú opatrnosť, ktorá by mu umožnila bezpečný prechod. Uvádzané podľa odvolacieho súdu zodpovedá zisteniam zaobstaraným v konaní a je dostatočným podkladom pre záver súdu prvého stupňa, že k úrazu navrhovateľa nedošlo pre závady chodníka ale preto, že neprispôsobil svoju chôdzu po chodníku jeho stavu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 2, ods. 4 a ods. 5 vyhl.č. 35/1984 Zb., ktoré sa uplatňujú pri posudzovaní schodnosti chodníkov, a ktoré vo veci aplikoval aj súd prvého stupňa, že závadami schodnosti chodníkov sú zmeny spôsobené vonkajšími vplyvmi, ktoré chodec nemôže predvídať ani pri chôdzi prispôsobenej ich stavebnému stavu a pri zvýšenej opatrnosti. Pokiaľ súd prvého stupňa zistil, že jednou z hlavných príčin vzniku škody nie je závada v schodnosti chodníka v mieste pádu navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 5 vyhl.č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva cestný zákon, nebola daná objektívna zodpovednosť správcu komunikácie za uplatňovanú škodu podľa osobitného ustanovenia § 9a ods. 3 cestného zákona a ani zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zák. Po tomto závere nemožno namietať ani proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevykonávať ďalšie dokazovanie na zistenie, či sa chodníku na H. ul. spadli aj iné osoby a k uplatňovanej škode, keďže by bolo nadbytočné (§ 120 a nasl. O.s.p.). Odvolací súd nezistil pochybeniu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vykonaných v konaní a ani v právnom posúdení zisteného, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi úspešnému v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v tomto konaní nevznikli a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane preto, že si ich náhradu neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.