Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/50/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214869 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210214869.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: IRDistribution, a. s., so sídlom Palkovičova 9, Bratislava, IČO: 35 872 110, zastúpeného JUDr. Andrejom Dankom, advokátom, so sídlom Mlynské nivy 73/a, Bratislava, proti odporcovi: OKAY Slovakia, spol. s r.o., so sídlom Krajná 86, Bratislava, IČO: 35 825 979, zastúpenému JUDr. Markom Polakovičom, advokátom, so sídlom Vysoká 19, Bratislava, o zaplatenie 39.654,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.10.2011 č. k. 22Cb 238/2010-576, takt r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy konania k rukám právneho zástupcu odporcu vo výške 6.184,70 Eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku dôvodiac, že pre posúdenie nároku navrhovateľa na zaplatenie kúpnej ceny za vrátený tovar sa stal rozhodujúci výklad ustanovenia článku 8 písm. b/ obchodných podmienok, pričom výkladové pravidlá obsiahnuté v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka určujú ako prvoradé kritérium posudzovania prejavu vôle úmysel konajúcej osoby, avšak za podmienky, že tento bol alebo musel byť osobe, ktorej bol prejav vôle určený, známy. Podľa odôvodnenia nebolo súdu v konaní preukázané, že navrhovateľ mal alebo musel mať vzhľadom na okolnosti uzatvárania zmluvy vedomosť o tom, akým spôsobom si odporca sporné ustanovenie zmluvy vykladá, a preto ako výkladové kritérium aplikoval ustanovenie § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je spornému prejavu vôle potrebné pripisovať význam, aký by mu spravidla pripisovala osoba v postavení osoby, ktorej je prejav vôle urobený, t. j. osoba v postavení navrhovateľa. Súd pritom vzal do úvahy aj prax, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli a dospel k záveru, že ustanovenie článku 8 písm. b/ obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom, je potrebné vykladať tak, že toto ustanovenie upravuje dva rôzne inštitúty, a to v prvom rade inštitút tzv. vratky, ktorá odporcovi umožňovala vrátiť navrhovateľovi vylistovaný tovar v originálnom balení, pričom, ak navrhovateľ takýto tovar akceptoval, bol povinný vrátiť odporcovi celú nadobúdaciu cenu tohto tovaru a v prípade, že vylistovaný tovar nebol v originálnom balení, mal odporca možnosť vrátiť ho navrhovateľovi s tým, že tento mu následne dobropisoval 15 % z nadobúdacej ceny tohto tovaru. Mal za to, že uvedený spôsob výkladu sporného ustanovenia vyplýva nielen z jeho gramatického výkladu, ale je podporený aj praxou zmluvných strán, keďže v konaní bolo listinnými dôkazmi preukázané, že navrhovateľ odporcovi vrátil 100 % nadobúdacej ceny tovaru v prípade, že mu bol vrátený tovar v originálnom balení, pričom táto skutočnosť bola zároveň potvrdená aj svedeckou výpoveďou G.. Ďalej dôvodil, že taktiež zo zmlúv uzatvorených medzi odporcom a inými obchodnými partnermi vystupujúcich v postavení obdobnom navrhovateľovi vyplýva, že v zmysle článku 8 písm. b/ obchodných podmienok sa odporcovi vracia 100 % ceny vylistovaného tovaru, ktorý vráti v originálnom obale, a preto je potrebné konštatovať, že navrhovateľ nepostupoval v súlade so zmluvou, ak odporcovi za vrátený tovar (v originálnom obale) dobropisoval len 15% kúpnej ceny dodaného tovaru, keďže v zmysle zmluvných podmienok vznikol odporcovi nárok na vrátenie celej nadobúdacej ceny tovaru. Vychádzajúc z uvedeného výkladu je podľa názoru súdu možné uzatvoriť, že navrhovateľovi síce vzniklo právo na zaplatenie kúpnej ceny dodaním tovaru odporcovi, avšak vrátením tohto tovaru v originálnom obale a akceptáciou vráteného tovaru navrhovateľom, vznikla navrhovateľovi povinnosť kúpnu cenu tovaru vrátiť odporcovi. V zmysle uvedených skutočností a v rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení (§ 409 ods. 1, § 273 ods. 1, § 266 ods. 1, 2 a 3) súd dospel k záveru, že návrh na začatie konania nie je dôvodný. O čiastočných späťvzatiach návrhu na začatie konania súd rozhodol samostatným uznesením. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkovi, ktorý mal plný úspech vo veci priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal, pričom podľa odôvodnenia trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 2.379,- Eur a z náhrady trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za šesť úkonov právnej služby v základnej sadzbe tarifnej odmeny vo výške 499,57 Eur / 1 úkon (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2 x písomné podanie na súd vo veci samej - odpor, vyjadrenie k podaniu navrhovateľa zo dňa 23.9.2010, účasť na pojednávaní dňa 02.03.2011, 16.05.2011, 12.10.2011), jeden úkon právnej služby v sadzbe jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 124,89 Eur (účasť na pojednávaní dňa 22.11.2010), jeden režijný paušál po 6,30 Eur, 3 režijné paušály po 7,21 Eur / 1 RP, štyri režijné paušály po 7,41 Eur / 1 RP a DPH vo výške 633,23 Eur, čo spolu predstavuje trovy konania vo výške 6.184,70 Eur. Súd odporcovi nepriznal náhradu za dva úkony právnej služby vyčíslené jeho právnym zástupcom vo vyčíslení trov konania, ktoré bolo súdu doručené dňa 14.10.2011, a to konkrétne založenie zmlúv s inými dodávateľmi odporcu do súdneho spisu a založenie faktúr (dobropisov) vystavených inými dodávateľmi odporcu do súdneho spisu z dôvodu, že tieto úkony nemožno považovať za účelne vynaložené trovy konania, keďže listinné dôkazy mohol odporca, resp. jeho právny zástupca predložiť súdu aj na pojednávaní. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že v časti úrokov z omeškania okrem úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 30.832,10 Eur odo dňa 29.01.2011 až do zaplatenia sa konanie zastavuje; odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 30.832,10 Eur, úroky z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 30.832,10 Eur odo dňa 29.01.2011 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vrátane trov odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p., teda tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa samostatným uznesením zo dňa 12.10.2011, č. k. 22Cb 238/2010-580, rozhodol na základe troch čiastočných späťvzatí návrhu uskutočnených navrhovateľom pred začatím pojednávania vo veci samej tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.822,51 Eur zastavil. Namietal, že hoci podaniami doručenými súdu dňa 29.06.2010, 22.12.2010 a 23.02.2011 navrhovateľ zobral žalobu čiastočne späť nielen v časti istiny, ale vždy aj v príslušnej časti príslušenstva (úrokov z omeškania), a to v časti celých uplatnených úrokov z omeškania okrem úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 30.832,10 Eur odo dňa 29.01.2011 až do zaplatenia, konanie o tejto časti príslušenstva zastavené nebolo, a teda súd prvého stupňa v rámci zamietajúceho výroku napadnutého rozsudku rozhodol o zamietnutí žaloby aj v tej časti úrokov z omeškania, v ktorej navrhovateľ zobral žalobu späť. Týmto postupom došlo podľa jeho názoru k inej vade konania, keď súd prvého stupňa nezastavil konanie v časti, v ktorej zobral navrhovateľ žalobu späť, ale konal o tejto časti ďalej a žalobu okrem iného aj v tejto časti zamietol. Ďalej tvrdil, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v otázke výkladu sporného ustanovenia obchodných podmienok v prvom rade z dôvodu, že nevyhodnotil komplexne všetky skutočnosti rozhodujúce pre tento výklad a v rozpore s ustálenou judikatúrou neaplikoval výkladové pravidlo, podľa ktorého, ak súd v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, majú sa vykladať v neprospech tohto, kto ich do zmluvy vložil poukazujúc na to, že v posudzovanom prípade sporné obchodné podmienky naformuloval odporca a ich formulácia sa ukázala ako nejednoznačná, pripúšťajúca rôzny výklad, a preto súd prvého stupňa mal toto sporné ustanovenie vykladať na ťarchu odporcu a vyložiť ho tak, že za tovar vrátený podľa tohto bodu obchodných podmienok má odporca nárok na vrátenie (dobropisovanie) 15 % nákupnej ceny tovaru. Tiež uviedol, že v prípadoch predložených odporcom navrhovateľ vrátil za vrátený tovar 100 % kúpnej ceny nie z dôvodu akceptácie odporcovho výkladu obchodných podmienok, ale vrátil ju nad rámec týchto podmienok na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia v záujme ďalšej obchodnej spolupráce, pričom vždy išlo o osobitnú dohodu medzi účastníkmi, avšak v prípade, ktorý je predmetom tohto sporu k žiadnej dohode nad rámec obchodných podmienok nedošlo, preto mal odporca nárok len na vrátenie 15 % kúpnej ceny. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď dospel k záveru, že pokiaľ súd vyhodnotil ako oprávnený nárok odporcu na vrátenie 100 % kúpnej ceny vráteného tovaru, výška tohto nároku v celom rozsahu pokrýva navrhovateľom uplatnený nárok. Tu poukazoval na to, že aj pokiaľ by boli právne závery súdu prvého stupňa ohľadne výkladu sporného ustanovenia obchodných podmienok správne, nevyhodnotil súd správne výšku pohľadávky navrhovateľa, ktorá je v dôsledku takéhoto právneho posúdenia neoprávnená. Výrok o trovách konania navrhovateľ napáda jednak z dôvodu, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej, jednak samostatne aj z dôvodu, že aj v prípade správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej, súd nesprávne rozhodol o trovách konania, a to z dôvodu, že nesprávne posúdil otázku trov konania za časť návrhu, o ktorej bolo konanie zastavené na základe čiastočných späťvzatí navrhovateľa zo dňa 29.06.2010, 22.12.2010 a 23.02.2011. Namietal, že súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil zastavenie konania v časti istiny 8.822,51 Eur, pričom vzhľadom na to, že všetky čiastočné späťvzatia návrhu boli uskutočnené z dôvodu zániku uplatnených pohľadávok úhradou alebo započítaním až po podaní návrhu, mal súd prvého stupňa o trovách konania za späťvzatú časť návrhu rozhodnúť podľa ust. § 146 ods. 2 druhej vety O.s.p. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že prvostupňový súd správne nemal zastaviť konanie na základe navrhovateľových čiastočných späťvzatí v žiadnej časti, či už istiny alebo úrokov z omeškania, pričom tu poukazoval na obsah jeho odvolania proti uzneseniu č. k. 22Cb 238/2010-580 o zastavení konania v časti 8.822,51 Eur. Odporca mal za to, že pokiaľ ide o odvolací dôvod, spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci, navrhovateľ nepredložil súdu žiadne relevantné skutočnosti, ani nepreukázal vo svojom odvolaní nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, keď argumentuje tými istými argumentmi, ktoré už prezentoval pred prvostupňovým súdom, a ktoré boli dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom v plnom rozsahu vyvrátené. Výklad článku 8 b/ obchodných podmienok prezentovaný navrhovateľom a s ním súvisiacu argumentáciu odporca považuje za striktne účelové a bez akejkoľvek opory ako v uzatvorených obchodných podmienkach, tak i v konaní navrhovateľa počas obchodnej spolupráce odporcu a navrhovateľa. Uviedol, že opakovane v priebehu dlhšej obchodnej spolupráce obidve zmluvné strany postupovali zhodne a v súlade s výkladom daného ustanovenia jednej z nich, pričom odrazu pri ukončení spolupráce sa druhá strana rozhodne vykladať dané ustanovenie inak a dokonca v rozpore s vlastným aktívnym konaním v priebehu celej obchodnej spolupráce, pričom poukazoval na to, že v každom jednom prípade vrátenia tovaru v originálnom balení zo strany odporcu navrhovateľovi tento vystavil dobropis vo výške 100 % nákupných cien a ani jedenkrát neupozornil odporcu akýmkoľvek spôsobom, že tak robí len z vlastnej dobrej vôle a nad rámec jeho povinností vyplývajúcich z uzatvorených obchodných podmienok. Podľa názoru odporcu je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že odporcova pohľadávka voči navrhovateľovi nespočíva len v 85 % nákupných cien tovarov, ktoré odporca navrhovateľovi vrátil v originálnom balení, a ktorých kúpnu cenu odporca nezaplatil, ale i v 85 % nákupných cien tovarov, ktoré odporca navrhovateľovi vrátil v originálnom balení a za ktoré odporca navrhovateľovi zaplatil plnú kúpnu cenu, pričom mu bol následne zo strany navrhovateľa vystavený dobropis len na 15 % nákupných cien daných tovarov alebo mu nebol zo strany navrhovateľa vystavený žiaden dobropis, hoci tovar bol navrhovateľovi vrátený, ako aj skutočnosť, že pri čiastočnom späťvzatí návrhu uskutočnenom navrhovateľom podaním zo dňa 22.02.2011, navrhovateľ nezapočítal sumu zaplatenú mu odporcom vo výške 6.063,32 Eur len voči svojej pohľadávke, ale aj voči úrokom z omeškania uplatneným navrhovateľom voči odporcovi v jeho návrhu, a to i napriek jednoznačnému označeniu zo strany odporcu, ktoré pohľadávky navrhovateľa odporca danou platbou uhrádza. Odporca je preto presvedčený, že navrhovateľ nebol oprávnený započítavať sumu zaplatenú odporcom voči fiktívnemu nároku navrhovateľa na úroky z omeškania, ale mal ju započítať na úhradu pohľadávok, ktoré určil sám odporca ako dlžník. S ohľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. . Odvolací súd mal za to, že napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, keď žalobu zamietol aj v časti, v ktorej bolo na základe troch čiastočných späťvzatí návrhu uskutočnených navrhovateľom dňa 28.09.2010, 22.12.2010 a 23.02.2011 pred začatím pojednávania vo veci samej súčasne uznesením č. k. 22Cb 238/2010-580 zastavené konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.822,51 Eur a takisto nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď pri čiastočnom späťvzatí návrhu mal skúmať, ktorý z účastníkov konania z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v späťvzatej časti návrhu, pričom túto skutočnosť súd prvého stupňa vôbec neskúmal. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený v uznesení sp. zn. 1Cob 51/2012, podľa ktorého súd prvého stupňa v predmetnej veci uznesením č. k. 22Cb 238/2010-580 správne rozhodol vo vzťahu k istine žalovanej pohľadávky, keď na základe troch čiastočných späťvzatí návrhu uskutočnených navrhovateľom dňa 28.09.2010, 22.12.2010 a 23.02.2011 pred začatím pojednávania vo veci samej konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.822,51 Eur zastavil, avšak súd prvého stupňa vcelku nerozhodol správne, pokiaľ nerozhodol o celom späťvzatom nároku, iba o istine a nie aj o príslušenstve (úrokov z omeškania), keď navrhovateľ vzal späť svoj návrh na začatie konania vždy v príslušnej časti o zaplatenie istiny a súčasne aj v príslušnej časti úrokov z omeškania, teda príslušenstva zodpovedajúceho späťvzatej časti istiny, a preto zastavením konania len v časti o zaplatenie istiny mal v predmetnom konaní súd prvého stupňa nesprávne ustálený predmet a rozsah konania, o ktorom rozhodoval. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), v ktorom súd prvého stupňa rozhodne o žalobe v časti, ktorá ostane predmetom sporu po rozhodnutí súdu o zastavení konania v časti celého späťvzatého nároku, ako aj o náhrade trov konania s prihliadnutím na skutočnosť, ktorý z účastníkov konania z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v späťvzatej časti návrhu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci podľa § 224 ods. 3 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.