Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/275/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210220262 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210220262.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: Q.. A. W.Ý., bytom O., V. XX, zast. JUDr. Svetlanou Machovou, advokátkou v Skalici, Čulenova 2A/2621, proti odporcovi: U., W..Y..R.., Š. X, O., IČO: XX XXX XXX, zast. Mgr. Tomášom Rybárom, advokátom so sídlom Štúrova 4, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. februára 2012 č.k. 52C 176/2010-265, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,58 € k rukám jeho právnej zástupkyne do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti zaplatenia náhrady mzdy v sume 146,04 € za obdobie od 30.08.2010 do 31.08.2010 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu ako zamestnávateľa dané navrhovateľovi ako zamestnancovi zo dňa 13.07.2010 je neplatné a že pracovný pomer medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom trvá. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 615,62 € brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Návrh odporcu, ktorým žiadal určiť, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával zamietol, a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.421,40 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a na účet súdu súdny poplatok vo výške 136 € v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný a okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu odporcom dňa 13.07.2010 je neplatné a určil, že pracovný pomer trvá, nakoľko neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré zákon pre platnosť tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru vyžaduje. Mal za preukázané, že odporca ako zamestnávateľ písomným spôsobom skončil pracovný pomer so svojim zamestnancom, t.j. navrhovateľom dňa 13.07.2010, ktoré okamžité skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľovi doručené dňa 04.08.2010. Nestotožnil sa s námietkou navrhovateľa, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo dané neoprávnenou osobou, pretože pani X. K. konala na základe splnomocnenia udeleného jej v súlade s hmotným právom. Dospel však k záveru, že konania, ktorými sa mal navrhovateľ dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny označené odporcom v bodoch 1 až 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru boli vymedzené v prevažnej miere neurčite, nejasne a boli len predpokladané. Konštatoval, že v bodoch 1 a 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo potrebné presne uviesť, za ktoré konkrétne podujatia (školenia), ktoré sa podľa odporcu nemali konať, si navrhovateľ uplatnil náklady, ktoré mu boli preplatené, teda aké konkrétne náklady si mal navrhovateľ uplatniť a za ktoré konkrétne neuskutočnené podujatia. Nemal za dostatočne a konkrétne uvedený v bode 1 dôvod, kedy navrhovateľ v rozpore so zásadami pre firemné karty nepoužil firemnú kartu a pokiaľ nebolo možné platobnú kartu používať, nepovažoval to za konanie v rozpore so zásadami pre firemné karty, takéto konanie zásady priamo predpokladajú. Mal za to, že pokiaľ navrhovateľ nepoužil kartu tam, kde to nebolo možné, nemohol porušiť pracovnú disciplínu a už vôbec nie závažným spôsobom. Nemal za postačujúce skutkové vymedzenie tohto dôvodu odporcom. V bode 2 vymedzenú špecifikáciu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru za nielen nejasnú a neurčitú, ale odkazujúcu na schému, ktorá sa nedotýka pracovnoprávneho vzťahu podľa právneho poriadku SR. Konštatoval, že odporca nemôže spájať pracovný vzťah navrhovateľa s výkonom jeho činnosti v štatutárnom orgáne jediného spoločníka odporcu. Mal za to, že pravidlo (etický kódex), na ktoré odporca poukazoval, je dané nadnárodnou skupinou U., ktoré rieši konanie zamestnanca navonok voči tretím osobám (t.j. kvázi „konkurenčnou doložkou“), ktoré nemôže vyvolať nemožnosť zamestnanca riešiť finančné otázky súvisiace s výkonom jeho práce so štatutárnymi orgánmi zamestnávateľa, t.j. odporcu. Z hľadiska pracovného práva SR považoval za nepodstatné, kto vykonáva činnosť štatutárneho orgánu zamestnávateľa (t.j. či je to manželka navrhovateľa alebo iná osoba) a zamestnávateľ nemôže na ťarchu zamestnanca riešiť prípadný blízky vzťah zamestnanca a štatutárneho orgánu zamestnávateľa a označovať ho za konflikt záujmov. Vyslovil názor, že pokiaľ zamestnávateľ, ktorého vo funkcii konateľa reprezentovala manželka navrhovateľa, videl v jej spolupráci s navrhovateľom „konflikt záujmov“, mohol a mal túto okolnosť riešiť svojimi riadiacimi orgánmi (valným zhromaždením) v súlade s možnosťami vyplývajúcimi z úpravy obchodného práva (napr. odvolanie konateľa) alebo podriadením navrhovateľa inak konkrétnej určenej osobe zastupujúcej odporcu ako zamestnávateľa. Mal preto za to, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca nemôže byť považovaná skutočnosť, že tento predloží na schválenie konateľovi zamestnávateľa výdavky vzniknuté v súvislosti s výkonom jeho práce. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ funkciu člena štatutárneho orgánu jediného spoločníka odporcu vykonával už od roku 2007, ktorá skutočnosť bola odporcovi známa a nemohol ju preto použiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v roku 2010. V bode 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca podľa neho neuviedol, ktoré konkrétne súbory s akými konkrétnymi údajmi vytvorenými v súvislosti s pracovnou činnosťou navrhovateľa u odporcu boli vymazané, aké konkrétne údaje dôležité pre odporcu mali tieto súbory obsahovať a ktoré konkrétne záujmy odporcu ich vymazanie poškodilo, pretože nie každý súbor vytvorený zamestnancom pri výkone jeho práce na služobnom notebooku musí obsahovať údaje, alebo mať charakter súboru, ktorý je pre zamestnávateľa podstatný a je potrebné ho chrániť. Nemal odporcom za preukázané, že by bol navrhovateľ v zmysle pracovnej zmluvy alebo iného pre navrhovateľa závažného interného pokynu povinný uchovávať každý ním vytvorený súbor, alebo že by mal zákaz odstránenia akéhokoľvek ním vytvoreného súboru. K bodu 4 konštatoval, že odporca neuviedol, aké konkrétne dodatky, kedy a kým boli podpísané, kým konkrétne mali byť odsúhlasené apod. a poukázal na dôvody uvedené pod bodom 2. Mal za to, že dodatky k pracovnej zmluve sú riadne podpísané konateľom odporcu a navrhovateľ ako zamestnanec nenesie žiadnu zodpovednosť za skutočnosť, kto za zamestnávateľa podpisuje dodatky alebo kto vykonáva funkciu konateľa odporcu. V konaní odporcu videl účelovosť vo vzťahu k navrhovateľovi. Za závažné ani iným porušením pracovnej disciplíny nepovažoval ani skutočnosť, že dodatky k pracovnej zmluve neboli schválené nadriadeným nadnárodnej skupiny, nakoľko takýto postup nemá oporu v pracovnom práve SR. Vyslovil, že bez presného časového vymedzenia skutkových dôvodov odporcom, nebolo možné bez pochybností zistiť, či sú uplatnené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru v súlade s ust. § 68 ods. 2 Zák. práce, a to z hľadiska začiatku plynutia tak objektívnej, ako aj subjektívnej prekluzívnej lehoty, preto odporcom uvedené dôvody v bodoch 1 až 4 považoval za neurčité, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi a nepreskúmateľné. Nemal za preukázané ani tvrdenie odporcu, že podujatie, ktoré sa malo konať dňa 13.06.2010 sa nemohlo uskutočniť, nakoľko navrhovateľ bol v tom čase v S., nakoľko potvrdením cestovnej kancelárie bolo preukázané, že aj na podujatí konanom dňa 13.06.2010 sa navrhovateľ mohol zúčastniť, keďže priletel v ranných hodinách do B. a do hodiny mohol byť autom v O.. Vykonaným dokazovaním nemal za preukázané ani tvrdenie odporcu, v bode 5, že sa navrhovateľ na telefonickú výzvu a sms správy odporcu nedostavil, bez ospravedlnenia, čím sa mal dopustiť neospravedlnenej absencie, keď nevyvrátil ani tvrdenia navrhovateľa, že služobný mobil už v tom čase nemal k dispozícii, nakoľko ho už skôr odporcovi odovzdal. V časti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, pri určovaní výšky náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľa zisteného zo mzdy za rozhodné obdobie, t.j. za mesiace apríl, máj, jún 2010, v ktorom období navrhovateľ mal odpracovať 240 pracovných hodín, čo pri dennom dohodnutom 6 hodinovom pracovnom čase predstavuje 40 pracovných dní a bola mu vyplatená brutto mzda vo výške 12.312,33 € a celkovú náhradu mzdy za uplatnené 2 dni 30.08.2010 a 31.08.2010 vyčíslil sumou 615,62 €. Vo zvyšku návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi umožniť mu pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, keď jeho právne postavenie sa tým nezmení a táto skutočnosť vyplýva zamestnávateľovi zo zákona. Zamietol aj návrh odporcu, ktorým sa domáhal, aby v prípade, ak určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, určil, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. Stotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že nie sú dané žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by odporca nemohol navrhovateľa ďalej zamestnávať, nebolo preukázané žiadne konanie alebo činnosť navrhovateľa po daní mu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré by bolo v rozpore so záujmami odporcu a navyše navrhovateľ v súčasnosti už pracuje ako lekár operatér. Konštatoval tiež, že navrhovateľ bol len spoločníkom v spoločnosti U. a majetková účasť v inej obchodnej spoločnosti nezakladá relevantný dôvod na vyhovenie návrhu odporcu. Nemal ničím preukázané, že by pre menovanú spoločnosť vykonával nejakú činnosť, ktorá by bola porušením zákazu konkurencie, alebo že by sa navrhovateľ okrem majetkovej účasti nejakým spôsobom podieľal na jej činnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 1.421,40 €, pričom mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon poskytnutých právnych služieb, a to za písomné podanie - zmenu návrhu zo dňa 19.11.2010, nakoľko podanie bolo len odstránením vád návrhu, ktoré bolo zapríčinené samotným navrhovateľom. O poplatkovej povinnosti odporcu rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch s odôvodnením, že navrhovateľ bol v konaní od súdneho poplatku za návrh oslobodený a v konaní bol úspešný. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť alebo zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v okamžitom skončení pracovného pomeru špecifikoval jeho dôvody a tieto vymedzil dostatočne určite, sú nezameniteľné s inými dôvodmi a v konaní preukázal všetky závažné porušenia pracovnej disciplíny vytýkané navrhovateľovi. Poukázal na to, že v bode 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo navrhovateľovi vytknuté neoprávnené odstránenie elektronických dokumentov z prenosného osobného počítača dňa 17.06.2010 a zároveň v bode 1 presne uviedol, že závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľa predstavovalo podvodné požiadanie o preplatenie výdavkov za mesiac január 2010 v sume 5.447,- €, za mesiac február 2010 v sume 4.874,- €, za mesiac marec 2010 v sume 4.252,- €, za mesiac apríl 2010 v sume 5.416,- € a za mesiac máj 2010 v sume 6.261,- €, z čoho je zrejmé, že za mesiace január až máj 2010 požiadal odporcu o preplatenie výdavkov za činnosti, ktoré sa však reálne neuskutočnili a identifikoval sumu nákladov požadovaných navrhovateľom, čo predstavuje jednoznačnú a nezameniteľnú identifikáciu vytýkaného porušenia. Skutočnosť, či sa samotné podujatia v obmedzenej podobe uskutočnili, síce nemohol v danom čase úplne vylúčiť, avšak mal za to, že sa s veľkou pravdepodobnosťou vôbec neuskutočnili. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dôkazy predložené ním, vrátane výsluchu svedkov, ktorí sa mali zúčastniť školení, za účelom preukázania, že školenia sa neuskutočnili a nevykonanie dôkazov ani neodôvodnil. Viedol, že v konaní poukázal na opodstatnenosť toho dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, najmä že organizovanie školení nebolo dohodnutým druhom práce medzi ním a navrhovateľom, preplácanie výdavkov bolo štandardne v iných prípadoch schvaľované nadriadeným pánom V. a nie konateľkou. Uviedol, že z bodu 2 okamžitého skončenia pracovného pomeru je zrejmé, že porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľa predstavovalo jeho konanie v konflikte záujmov tým, že spolu so svojou manželkou vytvorili schému, kedy si navzájom schvaľovali výdavky z titulu svojich funkcií u neho a jeho jediného spoločníka, ktoré neboli schválené a boli v rozpore s jeho interným predpisom. Konštatoval, že navrhovateľovi nevyčítal skutočnosť, že si nechal schvaľovať preplácanie výdavkov konateľkou, keďže na vzájomné schvaľovanie výdavkov boli z titulu ich funkcií oprávnení, ale konanie v konflikte záujmov zakázanom interným predpisom a v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Mal za to, že samotný zákaz konfliktu záujmov v internom predpise možno vnímať ako súčasť zákazu konať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa v zmysle § 81 písm. e/ Zák. práce. Považoval požiadavku súdu prvého stupňa k bodu 3 za nad rámec náležitostí vyžadovaných Zákonníkom práce a za nesplniteľnú. Za nepochybné závažné porušenie pracovnej disciplíny považoval neoprávnené odstránenie elektronických dokumentov z firemného prenosného osobného počítača navrhovateľom dňa 17.06.2010 a nepovažoval za potrebné ich jednotlivo identifikovať a to aj z dôvodu, že bolo vymazaných 583 súborov, boli ako také jeho vlastníctvom a navrhovateľ nemal právo ich odstrániť, tieto nemohol použiť v budúcnosti. Povinnosť navrhovateľa uchovávať vytvorené súbory vyvodzoval aj z ust. § 81 písm. e/ Zák. práce, v zmysle ktorého je každý zamestnanec povinný hospodáriť riadne s prostriedkami zverenými zamestnávateľom a poukázal na bod 8 a 9 pracovnej zmluvy, kde sa zmluvné strany dohodli, že zamestnanec je povinný všetky výsledky svojej práce v zamestnaní oznamovať zamestnávateľovi a prenechať mu ich do výlučného vlastníctva. Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvého stupňa k bodu 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru a mal za to, že je nepochybné, že k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľom došlo podpísaním dodatku k pracovnej zmluve reálne v roku 2010, v čase prešetrovania pracovných aktivít navrhovateľa a vytýkalo sa mu aj obchádzanie platných interných predpisov v tejto oblasti. K bodu 5 okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že nespochybnil, že okrem telefonického kontaktovania navrhovateľa, tohto kontaktoval aj iným spôsobom, napr. zanechaním odkazu u jeho manželky, čím sa súd prvého stupňa nezaoberal a aj v prípade tvrdeného čerpania dovolenky v danom čase by ho bol ako zamestnávateľ mohol z dovolenky odvolať a samotné čerpanie dovolenky nezakladá právo navrhovateľa ignorovať komunikáciu od zamestnávateľa, ani po jej ukončení ho však nekontaktoval. Považoval tvrdenie navrhovateľa, že počas celej doby od 13.06. až 17.06. do 12.07.2010 nebol žiadnym spôsobom telefonicky zastihnuteľný, za nereálne a nepravdivé. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý zamietol jeho protinávrh, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, dôvodiac tým, že vzájomné vzťahy s navrhovateľom sú vážne narušené z dôvodu konania v rozpore s jeho záujmami a odporca je majetkovo, resp. personálne prepojený na obchodnú spoločnosť vykonávajúcu konkurenčnú činnosť k jeho hlavnej činnosti - U. SK, W..Y..R.., keď navrhovateľ bol jedným zo zakladateľov tejto spoločnosti, ako aj že táto spoločnosť vykonáva činnosť, ktorá je v priamej konkurencii s jeho činnosťou a akákoľvek aktivita pre konkurenčnú spoločnosť predstavuje prekážku pre možnosť ďalšieho zamestnávania navrhovateľa. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal druhým dôvodom uvedeným v jeho protinávrhu, a to narušenými vzťahmi medzi ním a navrhovateľom a stratou dôvery. Poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ u neho pracoval na vysokej pracovnej pozícii, pre výkon ktorej je vzájomná dôvera medzi ním a navrhovateľom a ostatnými jeho predstaviteľmi zásadného významu. S poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a mal za to, že sa vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal so všetkými dôležitými právnymi otázkami a zrozumiteľne nevysvetlil, prečo sa priklonil k záverom uvedeným v rozsudku a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skončenie pracovného pomeru nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti, čo zakladalo dôvod jeho neplatnosti, konania, ktorých sa mal dopustiť a tým závažným spôsobom porušiť pracovnú disciplínu, označené odporcom v bodoch 1 až 4 boli vymedzené neurčite, nejasne a boli len predpokladané, odporca nepreukázal ním reálne porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, naopak týchto sa nedopustil. Odporcom uplatnený protinávrh považoval za nedôvodný, keďže nepreukázal, že by vykonával akúkoľvek činnosť, ktorá by bola v rozpore so záujmami odporcu, ani narušenie vzťahov medzi ním a odporcom spôsobené údajným vykonávaním konkurenčnej činnosti. Považoval argumentáciu odporcu v jeho odvolaní za v rozpore s právnym a skutkovým stavom preukázaným v konaní. Konštatoval, že odporca sa v bodoch 1 až 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru vyjadruje spôsobom, ktorý porušenie pracovnej disciplíny len predpokladá, resp. sa domnieva, pričom pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, nestačí iba podozrenie, že tento dôvod je daný. K bodu 1 uviedol, že všetky odporcom namietané sumy výdavkov sú výrazne nižšie ako suma 50.000,- €, ktorú mal určenú ako mesačnú hranicu na marketingové aktivity a odporca nedodržal ani subjektívnu prekluzívnu lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru v tejto časti údajne podvodne uplatnených výdavkov za mesiace január - apríl 2010, pričom sa závažného porušenia pracovnej disciplíny spôsobom uvedeným odporcom v bode 1 nedopustil. K bodu 2, ktorý tiež považoval za nedostatočne určitý, uviedol, že preplácanie výdavkov vždy schvaľoval konateľ spoločnosti, nakoľko išlo o jeho právomoc a on pri predkladaní vynaložených výdavkov na preplatenie postupoval v súlade s pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce. Pokiaľ ide o bod 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru, zo služobného osobného počítača vymazal výlučne svoje súkromné dokumenty, nakoľko ho odporca vyzval na odovzdanie tohto počítača a odporca opak nepreukázal, ani to, že by bol povinný uchovávať každý ním vytvorený súbor/dokument, alebo že by mal zákaz odstránenia akéhokoľvek ním vytvoreného súboru/dokumentu z prideleného počítača. Mal za to, že odporca v bode 4 neuviedol, uzatvorenie ktorých konkrétnych dodatkov k pracovnej zmluve považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a neurčito uvádza, že dodatky zo dňa 29.12.2008 boli sfalšované. Za absolútne irelevantné považoval poukazovanie odporcu na konflikt záujmov a porušenie zákonnej povinnosti konať v súlade so záujmami spoločnosti a odporca nešpecifikoval akého konfliktu záujmu sa mal dopustiť a v rozpore s akými záujmami odporcu postupoval. Čo sa týka bodu 5, uviedol, že v čase, kedy bol údajne odporcom vyzývaný, aby sa zúčastnil stretnutia v priestoroch spoločnosti, nemal k dispozícii služobný telefón a odkazy na stretnutie mu neboli doručené. Mal za to, že tvrdenia odporcu o jeho neospravedlnenej absencii nezodpovedajú skutkovému a právnemu stavu. Poukázal na to, že v predmetnom čase od 12.07.2010 čerpal dovolenku, ktorú riadne a včas nahlásil zamestnávateľovi a čerpanie ktorej schválil konateľ odporcu svojim podpisom na dovolenkovom lístku a v predmetnom čase zároveň existovali zákonné prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktorými je písomné oznámenie odporcu zo dňa 15.06.2010, podľa ktorého sa nemal dostavovať na pracovisko a vykonávať dohodnutú prácu, nešlo o zavinenú absenciu, preto z jeho strany nemohlo ísť o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Konštatoval tiež, že výkon práv a povinností spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným vyplývajúci iba z kapitálovej účasti v spoločnosti, sám o sebe nie je zárobkovou činnosťou v zmysle § 83 ods. 1 Zák. práce, aj keď ide o spoločnosť, ktorá má zhodný predmet činnosti. V žiadnom prípade tiež nepoškodil záujmy odporcu sprístupnením akýchkoľvek informácií akémukoľvek konkurentovi odporcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) považujúc námietky odporcu za nedôvodné. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným a menej závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny vyššej intenzity je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Hodnotenie porušenia pracovnej disciplíny závisí od rôznych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu, ap. Dôvodom pre skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je iba porušenie pracovnej disciplíny značnej intenzity. Vzhľadom na charakter tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny ide. K porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľa uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru je potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zák. práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81 a § 82 Zák. práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuté ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Závažné porušenie pracovnej disciplíny najčastejšie súvisí so zavineným porušením pracovnej disciplíny a musí byť zo strany zamestnávateľa preukázané. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer (podľa § 68 ods. 1 Zák. práce) iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (§ 68 ods. 2 Zák. práce). Podľa § 70 Zák. práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie meniť. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa súd posudzuje nielen z hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov ako ich zakotvuje Občiansky zákonník, to znamená z hľadiská náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu tohto právneho úkonu so zákonom (§ 34 a nasl. Obč. zák.). Vychádzajúc z vyššie uvedených požiadaviek Zákonníka práce na skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru pri porušení pracovnej disciplíny, ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdom prvého stupňa, že vymedzenie dôvodov porušenia pracovnej disciplíny uvedené v bodoch 1 až 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru daného navrhovateľovi odporcom je neurčité a odporcom nepreukázané. V bode 1 okamžitého skončenia pracovného pomeru je odporcom uvedený dôvod, že navrhovateľ požiadal o preplatenie výdavkov a prijal náhradu za tieto údajné výdavky na účely reprezentácie pre údajné školenie zdravotníckych odborníkov, tieto školenia mali byť uskutočnené spoločnosťou Q. W., W..Y..R.., na neurčenom mieste v O. (bez uvedenia dátumu týchto školení) a za ceny, ktoré sú výrazne neprimerané údajnej veľkosti a účelu podujatia (neuvedené primerané a navrhovateľom požadované ceny) a že neexistuje žiaden dôkaz, že sa tieto podujatia uskutočnili. V čase konania podujatia, ktoré sa malo uskutočniť dňa 13.06.2010 mal byť navrhovateľ v S. a že takéto výdavky sú v rozpore s platnými ustanoveniami Zásad pre firemné karty, podľa ktorých refundovateľné obchodné výdavky musia byť zaplatené použitím firemnej karty kedykoľvek a kdekoľvek je to možné a za žiadnych okolností sa nemajú poskytovať žiadne peňažné zálohy, výdavky mali byť schválené manželkou navrhovateľa p. W.. Uvedené je tiež, že spoločnosť predpokladá, že tieto podujatia sa neuskutočnili a ak sa neuskutočnili, tak za podstatne odlišných okolností a výdavkov než aké sa požadovali. Požiadavky navrhovateľa o preplácanie výdavkov považoval odporca za podvodné a za závažné porušenie povinností zamestnanca. Malo ísť o preplatenie výdavkov za mesiac január 2010 v sume 5.447,- €, február 2010 4.874,- €, marec 2010 4.252,- € apríl 2010 5.416,- €, máj 2010 6.261,- €. Odporca založil tieto skutkové tvrdenia, že išlo o údajné výdavky za údajné školenie zdravotníckych pracovníkov a na predpoklade, že sa tieto podujatia neuskutočnili, čiže išlo z jeho strany len o predpoklady a tieto tvrdenie ničím nepreukázal, tak ako ani tvrdenie, že ceny navrhovateľom uplatnené sú výrazne neprimerané údajnej veľkosti a účelu podujatia, pričom neuviedol aké ceny by mali byť primerané a o koľko boli prekročené a či v dôsledku toho mu vznikla škoda. Pokiaľ odporca spochybňoval uskutočnenie podujatia dňa 13.06.2010 tým, že navrhovateľ mal byť v tom čase v S., v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol už tento deň na území SR. Pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom zamestnávateľ musí mať bezpečne zistený dôvod na toto okamžité skončenie pracovného pomeru, teda keď sa zamestnávate skutočne preukázateľne dozvedel o tomto dôvode. Nestačí iba podozrenie, že tento dôvod je daný. V bode 2 okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý nie je bližšie špecifikovaný, je navrhovateľovi vytýkané, že požiadal o schválenie výdavkov v schéme, ktorá zhŕňala jeho manželku p. A. W., v ktorej si vzájomne odsúhlasili výdavky, zvýšenia platov a odmeny porušením Zásad pre udelenie právomoci, podľa ktorých sú potrebné aspoň dva podpisy nadriadených a Kódexu správania Spoločnosti, ktorý zakazuje konanie v konflikte záujmov a s ktorými mal byť oboznámený a schéma ako taká, kde sa ako štatutárny zástupca jediného spoločníka Spoločnosti stal podriadeným zamestnancom jeho manželky v Spoločnosti, mala spôsobiť jednoznačné porušenie záujmov Spoločnosti a jej spoločníka, snažiac sa vyhnúť preskúmaniu výdavkov. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že z hľadiska pracovného práva SR nie je podstatné, či funkciu konateľky vykonávala manželka navrhovateľa, ktorej z tejto funkcie vyplývali aj konkrétne povinnosti uvedené odporcom a na možnosť odporcu riešiť tento pracovnoprávny vzťah svojimi riadiacimi orgánmi (valným zhromaždením), t.j. odvolaním manželky navrhovateľa ako konateľa alebo podriadenie navrhovateľa inej osobe zastupujúcej odporcu. Takže ani pri konkrétnejšej špecifikácii tohto dôvodu, nebolo by možné vyvodiť porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom. V bode 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca ako dôvod porušenia pracovnej disciplíny označil konanie navrhovateľa spočívajúce v tom, že pri vrátení prenosného osobného počítača, ktorý mu bol zverený ako majetok Spoločnosti sa preskúmaním jeho pevného disku zistilo, že množstvo súborov bolo zjavne vymazaných večer dňa 17.06.2010 a zjavne bol použitý vymazávací softvér N. C. zabraňujúci vykonať obnovu obsahu vymazaných súborov a že je možné sa domnievať, že obsahovali materiál vytvorený v súvislosti s jeho zamestnaním v Spoločnosti a odstránením alebo umožnením ich odstránenia mal značne poškodiť záujmy zamestnávateľa a ohroziť úsilie preskúmať akékoľvek porušenie zákonov a vnútorných predpisov. Odporca nekonkretizoval, aké súbory mal navrhovateľ z počítača vymazať a v čom konkrétne došlo k poškodeniu jeho záujmov a ohroziť ich preskúmanie a jeho tvrdenie je založené len čisto na domnienke, že obsahovali materiál vytvorený v súvislosti so zamestnaním navrhovateľa v Spoločnosti. Aj keby takýto materiál boli vymazané súbory obsahovali, odporcom nebolo preukázané, že išlo o súbory, ktorých neexistencia by v niečom poškodila činnosť odporcu, naopak mohlo ísť už o neaktuálne a nepotrebné súbory alebo súbory súkromného charakteru. Odporca v bode 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru ako porušenie pracovného pomeru podpísanie dodatkov navrhovateľom k jeho pracovným zmluvám s p. W. ako zástupkyňou Spoločnosti, oprávňujúce ho na odstupné zodpovedajúce 24-mesačnej priemernej mzde a iné hmotné výhody, ktoré neboli odsúhlasené žiadnym zodpovedným nadriadeným, výrazne nevýhodných pre Spoločnosť, v čom videl konflikt záujmov a porušenie zákonnej povinnosti konať v súlade so záujmami zamestnávateľa a chrániť jeho majetok pred stratou alebo zneužitím a dodatky zo dňa 29. decembra 2008 mali byť sfalšované spätne datované. Dodatky k pracovnej zmluve boli podpísané konateľom odporcu, ktorý nesie zodpovednosť za úkony vykonávané v mene zamestnávateľa, preto túto skutočnosť nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom. V bode 5 ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 09.07.2010 vyzvaný Spoločnosťou, prostredníctvom jeho nadriadených p. S. V. a p. X. K., aby sa dňa 12.07.2010 zúčastnil stretnutia v priestoroch Spoločnosti a napriek tomu, že bol pracovný deň, kedy sa na základe inštrukcie zamestnávateľa malo prerušiť jeho uvoľnenie z plnenia pracovných úloh, na ktoré stretnutie sa bez ospravedlnenia nedostavil a nereagoval na telefonáty na jeho služobný telefón, čo považoval za neospravedlnenú absenciu a túto za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré však odporca tiež nepreukázal. Navrhovateľ v tom čase čerpal dovolenku a podľa oznámenia odporcu zo dňa 15.06.2010 sa nemal dostavovať na pracovisko a vykonávať dohodnutú prácu a odporca nepreukázal, že navrhovateľa vyzval, aby sa dostavil na ním uvedené stretnutie, a tým ani jeho zavinené porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa tak dospel k správnemu záveru, keď z vyššie uvedených dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi za neplatné a priznal mu aj náhradu mzdy z tohto titulu, ktorej výšku aj správne vyčíslil, výška náhrady mzdy účastníkmi nebola namietaná. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odporcu týkajúcu sa zamietnutia jeho určovacieho návrhu, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával dôvodiac tým, že vzájomné vzťahy s navrhovateľom sú vážne narušené z dôvodu konania v rozpore s jeho záujmami a odporca je majetkovo, resp. personálne prepojený na obchodnú spoločnosť vykonávajúcu konkurenčnú činnosť k jeho hlavnej činnosti - U. SK, W..Y..R.., keď navrhovateľ bol jedným zo zakladateľov tejto spoločnosti, ako aj že táto spoločnosť vykonáva činnosť, ktorá je v priamej konkurencii s jeho činnosťou a akákoľvek aktivita pre konkurenčnú spoločnosť predstavuje prekážku pre možnosť ďalšieho zamestnávania navrhovateľa, poukazujúc na to, že súd prvého stupňa sa nezaoberal druhým dôvodom uvedeným v jeho protinávrhu, a to narušenými vzťahmi medzi ním a navrhovateľom a stratou dôvery pričom navrhovateľ u neho pracoval na vysokej pracovnej pozícii, pre výkon ktorej je vzájomná dôvera medzi ním a navrhovateľom a ostatnými jeho predstaviteľmi zásadného významu. V Slovenskej republike nie je v predpisoch pracovného práva explicitne zakotvený zákaz konkurencie bývalého zamestnanca. Na druhej strane existujú určité obmedzenia vedľajších konkurenčných aktivít zamestnancov počas trvania pracovného pomeru. Napr. podľa § 83 ods. 1 Zák. práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom. Podľa § 81 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, zamestnanec nesmie konať v rozpore s oprávneným záujmom zamestnávateľa. Môže ísť napríklad o zneužitie informácii pre iného podnikateľa. Porušenie uvedených povinností možno považovať v závislosti od vzniknutých právnych dôsledkov za závažné porušenie pracovnej disciplíny a zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. Po novelizácii Zák. práce od 01.09.2011 platí, že ak je vykonávaná činnosť len podobná činnosti zamestnávateľa, písomný súhlas zamestnanec nepotrebuje. Pokiaľ odporca poukazoval na to, že navrhovateľ bol jedným zo zakladateľov spoločnosti U. SK, W..Y..R.., ktorá vykonáva činnosť, ktorá je v priamej konkurencii s jeho činnosťou, v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ ako spoločník spoločnosti U. SK, W..Y..R.. sa nejakým spôsobom podieľal aj na jej činnosti. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku odporcu o narušených vzťahoch medzi ním a navrhovateľom. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania, vzniknutých mu na právnom zastúpení za 1 úkon poskytnutých právnych služieb v sume 58,69 € (vyjadrenie k odvolaniu), 1x 7,63 € režijný paušál + DPH v sume 13,26 €, spolu v sume 79,58 €. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie.