Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/261/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223096 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210223096.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného: Advokátska kancelária ADVOKÁTI, s.r.o., Klariská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 638, konajúca prostredníctvom Jána Buocika, konateľa a advokáta, proti povinnému: G. L., C. XXX/X, XXX XX R., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčkom, so sídlom Exekútorského úradu Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, pod č. EX 1283/2010, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 0Er/1086/2010-10 zo dňa 1.6.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 0Er/1086/2010-10 zo dňa 1.6.2011 p o t v r d z u j e . Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. B1209331 zo dňa 30.7.2010, vydaný rozhodcami JUDr. Jánom Huňadym, JUDr. Marcelom Hudákom a Mgr. Jarmilou Chomovou. Súd prvého stupňa tak rozhodol podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. por.), nakoľko dospel k záveru, že úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Obč. zákonník) a z ktorej vzniknutý spor bolo rozhodnutý vyššie uvedeným rozhodcovským rozsudkom, obsahuje v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zákonníka neprijateľnú podmienku spočívajúcu v dojednaní rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol dňa 06.12.2006, keď bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej len Obch. zákonník). Svoj názor, že v danom prípade sa právny vzťah posudzuje ako vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa Obč. zák., oprel o skutočnosť, že oprávnený ako bankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb, mal teda pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa, pričom povinný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, konal ako fyzická osoba, a teda mal postavenie spotrebiteľa. Na úverovú zmluvu preto v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zák. súd prvého stupňa aplikoval príslušné ustanovenia predpisov občianskeho práva. Súd prvého stupňa považoval za nevyhnutné vyporiadať sa s povahou ustanovenia prvej a druhej vety čl. 11 bodu 11.2 (správne má byť čl. 9 bod 9.2). Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodných podmienok, vrátane sporov o ich platnosť, výklad a zánik, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., IČO: 35 862 882. Pri právnom posudzovaní, či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd prvého stupňa vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva. Súd prvého stupňa poukázal pritom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Podľa ods. 1 písm. g) prílohy smernice nekalou podmienkou je o.i. neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou. V oblasti vnútroštátneho práva sa súd prvého stupňa opiera o ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák.. Ustanovenie § 53 ods. 3 Obč. zák. uvádza exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Súd prvého stupňa zdôraznil, že hoci neprijateľná podmienka spočívajúca v požadovaní v rámci rozhodcovskej doložky od spotrebiteľov, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní je výslovne uvedená v tomto výpočte až s účinnosťou od 01.01.2008 (teda po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy medzi oprávneným a povinným), nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvého stupňa uviedol, že povaha úverovej zmluvy je adhézna, nakoľko spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ako celok odmietnuť, teda aj dojednanie rozhodcovskej doložky. Okrem iného súd prvého stupňa konštatoval, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, čo ho vedie k pristúpeniu na vopred pripravené zmluvné podmienky bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, a práve tieto obsahujú neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa navyše uviedol, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol povinný sa podrobiť takémuto konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by mu chcel zabrániť. Záverom súd prvého stupňa uviedol, že z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych právnych noriem a noriem európskeho práva týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Pritom zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Obč. zák. je poskytnúť spotrebiteľom na území SR minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica. Vnútroštátny súd je potom povinný vykladať príslušné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby tento štandard bol dosiahnutý. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že spotrebiteľ nie je viazaný neprijateľnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou a táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Obč. zák., ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V odvolaní uviedol, že povinnému boli poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle dohodnutých podmienok uvedených v zmluve o úvere, pričom povinný si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy nesplnil. Z tohto dôvodu oprávnený v súlade so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a uplatnil svoju splatnú pohľadávku voči povinnému žalobou na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd po podaní žaloby zaslal žalobu aj s prílohami povinnému s tým, aby sa k nej vyjadril a zaslal súdu žalobnú odpoveď, v ktorej mal právo uviesť svoje tvrdenia a dôkazy k podanej žalobe a uplatneným nárokom. Povinný v stanovenej lehote neoznámil svoju žalobnú odpoveď, ani nepredložil žiadne dôkazy. Tým nevyužil svoje právo vyjadriť sa k žalobe a zaujať stanovisko k vzniknutej situácii. Preto rozhodcovský súd tak rozhodol v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní na základe predložených dôkazov. Aj napriek neúčinnosti ustanovenia § 54 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v čase podpisu zmluvy o úvere dáva odvolateľ do pozornosti dôvodovú správu Národnej rady Slovenskej republiky k predmetnému ustanoveniu § 54 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka. Cieľom tejto úpravy bolo umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovské doložky. Spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Podľa tejto dôvodovej správy je teda predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľom uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uvádza, že ustanovenie článku 9 ods. 2 obchodných podmienok pre úver obsahuje neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom sa odvoláva na Smernicu Rady 93/13/EHS - Príloha: Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. g/. Oprávnený poukázal na to, že slovenská verzia tohto ustanovenia je chybná. Namiesto spojenia „riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ malo byť správne použité slovné spojenie „predkladal spory na riešenie výhradne v rozhodcovskom konaní, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov“. V zmysle Smernice Rady 93/13/EHS sa považuje za nekalú podmienku taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebitelia vyžaduje, aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. V slovenskom právnom poriadku je rozhodcovské konanie upravené zákonom číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK). Podľa § 35 ZRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a podľa § 159 ods. 2 O.s.p. je tak výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány, preto je záväzný aj pre exekučný súd. Zároveň dáva do pozornosti aj rozhodnutie súdneho dvora (ES) Asturcom. Odvolateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý konštatuje, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vykonanie exekúcie vyplývajúceho z rozhodcovského rozsudku a ktorý bol vydaný vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu a bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo aj prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej zmluvy, respektíve doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti okresný súd nepoukázal na zákonné ustanovenie, z ktorého by vyplývala exekučnému súdu povinnosť skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere. Tu dáva do pozornosti stanovisko Súdneho dvora vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38., v zmysle, ktorého sú všeobecné súdy povinné rozhodnúť o nekalosti rozhodcovskej doložky v rámci žaloby o zrušenie, ak sa jej spotrebiteľ nedomáhal v rámci rozhodcovského konania, to znamená, ak súd rozhoduje v incidenčnom spore. Exekučné konanie však nemá charakter sporového konania, a teda exekučný súd nie je v zmysle vyššie uvedeného rozsudku oprávnený ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Zároveň poukázal na uznesenie Súdneho dvora (ES) vo veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti Korčkovskej. Zdôraznil, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, to znamená formálnu aj materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Súd prvého stupňa teda nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku veci rozhodnutej. Preto žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 39,76 eura, ktoré riadne špecifikoval. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 15.10.2010 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. por.); exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. B1209331 zo dňa 30.7.2010 s vyznačenou právoplatnosťou dňom 31.8.2010 a vykonateľnosťou 4.9.2010. Uvedeným rozsudkom bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 2773208806 zo dňa 5.12.2006 zaviazaný na zaplatenie sumy 995,82 eura, úrok vo výške 15,68 % ročne zo sumy 995,82 euro od 9.4.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 995,82 eura od 9.4.2008 do zaplatenia istiny, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 39,80 euro a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 136,35 euro, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti. Prvostupňový súd po tom, ako vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka, posúdil jej obsah podľa § 53 ods. 1 a § 4 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, ktoré boli prijaté Európskym parlamentom a Radou, najmä Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Okresný súd smernicu aplikoval iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva, pretože už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (k 06.12.2006), sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 3 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 4 sú zo zákona neplatné. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2). Uvedené ustanovenia (a aj niektoré ďalšie) v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Súd prvého stupňa správne podrobil rozhodcovskú doložku súdnej kontrole, na podklade ktorej dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou a je neplatná. Tiež správne uviedol, že spotrebiteľ je v porovnaní s dodávateľom v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že nakoľko únijná právna regulácia už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, ktoré boli prijaté Európskym parlamentom a Radou, najmä Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; cieľom a účelom vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom aspoň takú úroveň ochrany, aká je stanovená Smernicou 93/13/EHS. Prvostupňový súd smernicu teda aplikoval iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva. Hoci v čase uzavretia zmluvy, zmluva o úvere nebola priamo uvedená v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa nachádzal výpočet zmlúv, ktoré bolo v tom čase možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, možno túto zmluvu podrobiť súdnej kontrole tak, ako pri spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o úvere bola medzi oprávneným a povinným uzavretá dňa 06.12.2006, t.j. za účinnosti zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tomto právnom vzťahu vystupuje povinný ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý čerpaním uvedeného úveru uspokojuje svoje osobné potreby a oprávnený ako veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Odvolací súd je v danom prípade toho názoru, že uvedená zmluva nepochybne patrí svojím obsahom medzi spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na právnu povahu účastníkov. Ide o klasickú typovú zmluvu bez možnosti povinného ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy práv a povinností. Novelou Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. bol de facto zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady č. 93/13/EHS. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o úvere jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. bolo ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady č. 93/13/EHS a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia úverovej zmluvy bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala. Zákonom č. 568/2007 Z.z. došlo len k spresneniu definície spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti odlišnosť definície spotrebiteľských zmlúv v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 23a tohto zákona spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. K námietke odvolateľa, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd dodáva, že Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch plní prostredníctvom viacerých zákonov; § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ZoKR v ustanovení § 45 ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.11.2011, kde súd konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd teda dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy vzhľadom na jej predmet a povahu bez ohľadu na určenie typov zmlúv, ktoré podľa Občianskeho zákonníka v znení zák. č. 150/2004 Z.z. majú povahu spotrebiteľských zmlúv, ktorých vymedzenie nebolo v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov. K tvrdeniu oprávneného, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní a takéto ustanovenie by bolo neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie celej rozhodcovskej doložky a k tvrdeniu, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd dodáva, že Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch plní prostredníctvom viacerých zákonov tak v oblasti práva verejného ako i súkromného; § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzavretia zmluvy zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ZoKR v ustanovení § 45 ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v prvej a druhej vete článku 9 bodu 9.2. Všeobecný obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy, uzavretej 30.03.2006, súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je treba považovať za nulitný právny akt. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C - 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej zo 6.10.2009 (na ktoré poukazuje i odvolateľ). Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu, (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že „Smernica Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 5.10.2010 konštatoval, že „pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že oprávnený - konajúci s odbornou starostlivosťou - mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj právne dôsledky ich používania a musí počítať aj s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže akceptovať. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne aj v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie podľa príslušných ustanovení Ex. por.. Odvolací súd tým nijako vecne nespochybňuje existenciu pohľadávky oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto mu podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že povinnému ich náhradu nepriznal. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.