Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/338/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223306 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210223306.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľky: M. M.E., V. Ž., V. XX/XX, zastúpenej JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Gaštanová 3077/17, proti odporcovi: H., F.. F. E..D.., F. F. D. XX, V., C.: XX XXX XXX, zastúpenom Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Kynceľova 77, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08. júna 2011 č.k. 21C/157/2010-87, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume XX,XX eur k rukám právneho zástupcu odporcu Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Kynceľova 77, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu v časti bodu C.. „. X., uzavretého medzi ňou a odporcom v rámci uznania záväzku zo dňa XX.XX.XXXX. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa XX.XX.XXXX navrhovateľka podpísala listinu uznania záväzku na dvoch miestach, a to jednak P. V. C.. D. R. „. X., kde sa zaviazala, že ako fyzická osoba vyhlasuje, že, ak dlžník riadne a včas nesplní ktorúkoľvek svoju povinnosť vyplývajúcu z uznania, v plnej výške uspokojí tento veriteľov nárok, a jednak v závere dokumentu. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti sporného právneho úkonu považoval za preukázaný obsahom súdneho spisu OkresnéB. F. V. C. F. K. XX W. svedčiacim o prebiehajúcej W. voči navrhovateľke na základe sporného právneho úkonu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 546, § 34, § 37 ods. 1, § 38, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že navrhovateľka svoje tvrdenia, z ktorých vyvodzovala neplatnosť sporného právneho úkonu, nepreukázala, tieto zostali len v rovine jej ničím nepodložených a účelových tvrdení. Námietku navrhovateľky, že spornú listinu si pred podpisom neprečítala, považoval za právne irelevantnú a priklonil sa k tvrdeniu odporcu, že je vecou opatrnosti každého subjektu, ktorý vstupuje do právneho vzťahu, riadne sa oboznámiť s obsahom každej jednotlivej listiny, ktorú podpisuje a tým prejavuje vôľu vstúpiť do právneho vzťahu, len samotná ľahostajnosť, nedôslednosť, opomenutie takéhoto konania, nemôže byť na ujmu strany, ktorej je tento prejav vôle určený a ktorá vstupovala do právneho vzťahu s cieľom dosiahnuť právnym úkonom požadované právne následky. Zdôraznil, že navrhovateľka právny úkon podpísala aj ako Š. D. D. F., a teda pri jeho podpisovaní mala postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. Konštatoval, že sporný dokument bol daný do dispozície navrhovateľky, mala možnosť sa s ním oboznámiť a tento dobrovoľne, avšak bez náležitej starostlivosti, podpísala, čo však nie dôvodom pre neplatnosť právneho úkonu. Rovnako nepovažoval za dôvodnú obranu navrhovateľky, že pri podpise uznania záväzku bola uvedená do omylu a poukázal na jej rozporné tvrdenia, keď na jednej strane tvrdí, že sporný dokument ani nečítala, a na strane druhej uvádza, že označením V. C.. H. K., bola uvedená do omylu, nakoľko takéto označenie predstieralo a predstiera iný obsah a iné právne dôsledky. Poukázal na tvrdenia navrhovateľky, že nikdy nevstúpila do žiadneho osobného či iného rokovania s odporcom, nevyjednávala s ním o podmienkach dohody a listinu bez jeho prítomnosti podpísala. Z uvedeného dovodil, že odporca neurobil a ani nemohol urobiť žiadne kroky smerujúce k vyvolaniu omylu navrhovateľky a samotná skutočnosť, že odporca sám predložil návrh dohody, v žiadnom prípade nezakladá domnienku o tom, že jeho cieľom bolo vyvolať u navrhovateľky omyl v účele a právnych dôsledkoch tohto právneho úkonu. Poukázal na to, že ihneď pod sporným V. C.., bol vytvorený priestor pre podpis navrhovateľky, a teda špekulácie o úmysle odporcu skryť pravý význam dokumentu, považoval za neopodstatnené. Pokiaľ navrhovateľka uvádzala, že je bez právnického vzdelania a že táto formulácia bola zavádzajúca, poukázal na to, že navrhovateľke nič nebránilo dať znenie dohody pripomienkovať osobe s právnickým vzdelaním a aby dokument podpísať až po takejto porade. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že navrhovateľka nepreukázala, že bola odporcom uvedená do omylu. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku navrhovateľky, že dostatočne neovláda slovenský jazyk s poukazom na to, že bola M. F. D. F.O., ako vyplynulo z vykonaného dokazovania bežne komunikovala a komunikuje po F. a v konaní nijako nepreukázala , že pri výkone svojej funkcie Š. D. by kedykoľvek potrebovala tlmočníka či komunikovala v inom ako F. L.. Skutočnosť, že navrhovateľka ovláda F. L., preukazuje aj fakt, že podpísala F. K. uznania záväzku bez toho, aby požadovala jeho preklad. K tvrdeniu navrhovateľky, že právny úkon urobila v Y. P., čo mala preukazovať F. P. K. Y. XX.XX.XXXX, uviedol, že navrhovateľka v konaní tento dôvod neplatnosti právneho úkonu nepreukázala, keď z predloženej správy nevyplýva, že by bola P. R. D. F. na P. Ú. R. R. Ž. V. Z. Z. K. Y. P., ktorá by ju mohla robiť O. na H. P. Ú.. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že právny úkon bol urobený v rozpore s dobrými mravmi, nepovažoval toto jej tvrdenie za skutkovo či právne dôvodné s poukazom na to, že ručenie tretej osoby za dlh dlžníka je bežnou a zákonnou praxou a bez ďalšieho takúto formu zabezpečenia záväzku nie je možné považovať za právny úkon v rozpore s dobrými mravmi. Konštatoval, že navrhovateľka rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi ničím iným, ako samotnou existenciou ručiteľského záväzku, neodôvodnila a v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti odôvodňujúce záver o tom, že uznanie záväzku je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené závery vyhodnotil právny úkon uznania záväzku ako platný, nakoľko okrem tvrdení navrhovateľky nebol v konaní predložený žiadny dôkaz preukazujúci jeho absolútnu alebo relatívnu neplatnosť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal plnú náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), c), d), f) O.s.p.. Namietala, že tvrdenie súdu, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, nezodpovedá priebehu pojednávaní tak, ako je to zaprotokolované v zápisnici o pojednávaní. V tejto súvislosti uviedla, že súd nešpecifikoval aké listiny oboznamuje na pojednávaní, respektíve aký W. F. a čo z neho sa oboznamovalo. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že súd prvého stupňa listinné dôkazy neprečítal a ani neoboznámil ich obsah, a teda napadnutý rozsudok založil na dôkazoch, ktoré sú procesne neúčinné, pretože neboli vykonané zákonným spôsobom. Poukázala na to, že už v samotnej žalobe označila dôkazy, ktoré navrhla vykonať na pojednávaní, tieto jej návrhy na dokazovanie neboli zobraté späť v priebehu konania, napriek tomu súd prvého stupňa z navrhovaných svedkov vypočul iba svedka Z. Z., v odôvodnení rozsudku neuviedol zmienku o dôvodoch, pre ktoré nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté v žalobe. Napokon dôvod, pre ktorý neboli vypočutí svedkovia ňou navrhnutý v žalobe, nevyplýva ani zo zápisníc o pojednávaní, pričom zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, aby procesná strana návrhy na dokazovanie opakovala v priebehu pojednávania. Dôvodila tým, že všetky svoje tvrdenia preukázala a odporca ich nevyvrátil, pričom súd dôkazy, ktoré boli procesne účinné nevyhodnotil jednotlivo, ale zároveň ani v ich súvislostiach. Vytýkala súdu prvého stupňa, že ponechal bez povšimnutia jej tvrdenia, že listinu podpisovala u notára, pričom na listine sa nenachádza žiadna notárska doložka, že odporca vyvíjal prostredníctvom svojho zástupcu nátlak na svedka Z., ktorý mal tak motív predložiť jej listinu na podpis, pretože bez jej podpisu by nedostal splátkový kalendár a že ponechal bez povšimnutia aj výpoveď svedka Z. v tej časti, kde tvrdí, že ona nevedela, čo podpisuje, pričom ani sám svedok nevedel, že listina obsahuje uznanie záväzku fyzickou osobou. Poukazovala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil fakt, že podpis subjektu konajúceho za veriteľa na listine je antidatovaný, pretože listinu odovzdal svedok Z. až 3 dni po jej podpísaní ňou a napriek tomu sú na listine rovnaké dátumy. Argumentovala tým, že odporca aktívnym konaním vytvoril stav, ktorý je nemorálny, neslušný a súd prvého stupňa ho svojím nezákonným a nespravodlivým rozsudkom potvrdzuje. Nemožno prehliadnuť zavádzajúci názov V. C.. spornej listiny, ktorý vzbudzuje dojem nepodstatnej časti zmluvy a bežný adresát tohto úkonu môže mať legitímne očakávanie, že takéto ubezpečenie nebude mať zásadný dopadu na jeho práva a povinnosti. Žiadala posúdiť predmetný právny úkon cez prizmu dobrých mravov s ohľadom na tú skutočnosť, že realizovala P. Č. nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej pojmovým znakom je obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka, čím spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri; podnikateľské riziko spojené s prípadnou platovou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom limitované. Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď veriteľ pokútnym spôsobom vytvorí podmienky k pristúpeniu spoločníka k záväzku spoločnosti, a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do výlučného osobného vlastníctva fyzickej osoby, keďže dlžník nie je reálne záväzok schopný splniť a nemá ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný W.. Za takýchto okolností odporuje dobrým mravom , keď veriteľ navedie spoločníka neznalého práva a trpiaceho duševnou poruchou k uzavretiu dohody, ktorou pristúpi k záväzku spoločnosti, a teda sa stane spoločne s právnickou osobou objektom exekúcie. Nemôže byť preto v súlade s dobrými mravmi také konanie solventnej právnickej osoby, ktorá chce dosiahnuť uspokojenie svojich pohľadávok pristúpením k dlhu P. N. D. a potom v W. M. siahnuť na jej C. Y.. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že listinné dôkazy boli na pojednávaniach vykonané zákonným spôsobom, keď súd prvého stupňa oboznámil účastníkov konania s obsahom listiny na jednotlivých pojednávaniach, čo je aj zaprotokolované v zápisniciach z pojednávaní. Rovnako považoval za nespochybniteľné, že oboznamovanie sa týkalo exekučného spisu vedeného Okresným F. V. C. spisovej značky XXEr/XXX/XXXX, keďže žiadne iné exekučné konanie medzi účastníkmi konania nebolo vedené, napokon na exekučné konanie poukázala práve navrhovateľka, ktorá ním odôvodnila svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Uviedol, že súd prvého stupňa sa vysporiadal s predloženými dôkazmi v dostatočnom rozsahu, presne vymedzil, z akých dôkazných prostriedkov vychádzal a akými právnymi úvahami sa riadil a výsluch navrhnutých svedkov nebol vykonaný z dôvodu, že medzi stranami nebolo sporné, že sa navrhovateľka s členmi jeho štatutárneho orgánu osobne nestretla. Odmietol akýkoľvek nátlak vyvíjaný na svedka Z. Z. a tento je podľa neho navyše nespoľahlivou osobou, ktorá vystupovala vo vzťahu k nemu pod označením „. a uvádzala ho tým do omylu. Antidatovanie predmetnej listiny nebolo v priebehu súdneho konania preukázané, svedok Z. totiž len predpokladal, že sa tak stalo. Tvrdenie svedka Z. o tom, že navrhovateľka nevedela, čo podpisuje, považuje za úplne bezpredmetné, bolo povinnosťou navrhovateľky s listinou sa oboznámiť, a preto on nemôže znášať následky neopatrnosti navrhovateľky. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval otázke platnosti dojednania V. C.. Y. D. H. K. K. Y. XX.XX.XXXX náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver o platnosti dojednania ručiteľského záväzku navrhovateľky, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 34, § 37 ods. 1, § 38, § 39, § 49a), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite, v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľka vo svojom odvolaní už len zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ňou uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.). Námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvého stupňa v procese dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o pojednávaní. Z obsahu zápisnice z pojednávania dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením s W. F. a s kópiami listín priloženými právnou zástupkyňou navrhovateľky k podaniu zo dňa XX.XX.XXXX - M. G. F.. Z obsahu zápisnice z pojednávania dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal oboznámenie s listinami založenými v spise - M. H. K. Č..G.. X, Č. P. Č..G.. XX. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na výsledkoch dokazovania vykonaného, okrem výpovede navrhovateľky a svedka, aj listinnými dokladmi, ako H. K. zo dňa XX.X.XXXX, Č. P. zo dňa XX.XX.XXXX a P. F. zo dňa XX.XX.XXXX, teda podkladom jeho záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie vo veci samej, boli listinné dôkazy, ktoré na pojednávaní oboznámil, a preto dokazovanie nimi vykonal v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p.. Zo skutočnosti, že v zápisnici nie je zachytené, či oboznámenie vykonal ich prečítaním alebo oznámením ich obsahu, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše ide o listinné doklady predložené samotnou navrhovateľkou, a preto jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovaním svojich tvrdení, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu preukazujúceho takúto skutočnosť, ktoré by navrhovateľke neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľka, resp. jej právna zástupkyňa, nenamietala v priebehu pojednávaní, že by na nich nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané v zápisniciach o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom. Pokiaľ nebolo v zápisnici z pojednávania presne uvedené, aký W. F. sa oboznamuje, je potrebné uviesť, že v konaní nebolo pochybné, že ide o W. F., týkajúci sa W. X. X. navrhovateľke na základe sporného právneho úkonu, keďže v priebehu konania nevyšlo najavo, že by boli ešte nejaké ďalšie W. M. medzi účastníkmi vedené, pričom tento dôkaz - W. F., bol v konaní podkladom len pre zistenie o vedenom W. M., ktoré bolo vyhodnotené v prospech navrhovateľky tak, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení; v prípade procesnej neúčinnosti tohto dôkazu, by nebolo možné na W.Č. F. prihliadnuť ako na dôkaz preukazujúci tvrdenie navrhovateľky, ktorým odôvodňovala svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.). Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľka namietala, že súd prvého stupňa nevykonal ňou v návrhu na začatie konania označené dôkazy; možno predpokladať, že malo ísť o výsluchy konateľov odporcu a konateľa W. F..E..D.., navrhované ňou zrejme na preukázanie toho, že s odporcom ani s jeho zástupcom W. F..E..D.., sa nikdy nestretla a nikdy s nimi nerokovala o uznaní a prevzatí záväzku. V prvom rade je potrebné uviesť, že v tejto súvislosti bol navrhovateľkou nesprávne uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., a hoci je ním odvolací súd viazaný, považuje za potrebné poukázať na to, že ňou vytýkané procesné pochybenie neobstojí ani z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že účastníci konania nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania po tom, ako boli v priebehu konania poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v predvolaní na pojednávanie dňa XX.XX.XXXX (Č..G.. XX), a preto správne súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ teda bola navrhovateľka riadne poučená o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., tak za procesného stavu, keď pred vyhlásením dokazovania za skončené, nemala ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že nevykonal ňou v návrhu označené dôkazy; navyše išlo o dôkazy na preukázanie takej skutočnosti, ktorá medzi účastníkmi nebola sporná (odporca v tomto smere nespochybňoval tvrdenia navrhovateľky, že sa s ním a s jeho zástupcom W. F..E..D.. nikdy nestretla a nikdy s nimi nerokovala o uznaní a prevzatí záväzku). Z uvedených dôvodov odvolací súd nemohol na túto odvolaciu námietku navrhovateľky prihliadnuť a skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvého stupňa na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené účastníkmi konania do skončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa, bolo potrebné považovať za úplný. Hoci navrhovateľka vytýkala súdu prvého stupňa, že ponechal bez povšimnutia skutočnosti, ktoré vyplynuli z výsledkov vykonaného dokazovania, neuplatnila si v tejto súvislosti odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.. Nad rámec uplatňovaného odvolacieho dôvodu, považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že navrhovateľka v súvislosti s jej tvrdením, že listinu podpisovala u notára, pričom na listine sa nenachádza žiadna notárska doložka, neuvádza, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam a tým aj právnym záverom mal súd prvého stupňa, neprihliadnutím na uvedené, dospieť. Jej tvrdenie o tom, že odporca vyvíjal prostredníctvom svojho zástupcu nátlak na svedka Z., ktorý mal tak motív predložiť jej listinu na podpis, pretože bez jej podpisu by nedostal splátkový kalendár, nepovažoval ani odvolací súd jednak za preukázanú (ani výpoveďou svedka Z.) a ani za takú právne významnú, ktorá by spochybňovala správnosť skutkových záverov alebo by viedla k iným právnym záverom týkajúcim sa platnosti sporného dojednania. Bez akejkoľvek relevancie je výpoveď svedka Z. o tom, že navrhovateľka nevedela, čo podpisuje, pričom ani sám nevedel, že listina obsahuje uznanie záväzku fyzickou osobou, nakoľko s neznalosťou obsahu podpisujúcej listiny zákon nespája právne následky v podobe neplatnosti právneho úkonu. Navrhovateľka nedôvodne argumentuje tým, že podpis subjektu konajúceho za odporcu na listine je antidatovaný, nakoľko túto skutočnosť nepreukazuje ani výpoveď svedka Z. o tom, že listinu odovzdal až 3 dni po jej podpísaní, okrem toho je právne irelevantná z hľadiska dodržania písomnej formy záväzku podľa § 40 ods. 3 Obč. zák. a navyše v časti ručenia je podmienkou jeho platnosti písomná forma ručiteľského záväzku, a písomná forma sa už nevyžaduje pre prejav veriteľa, ktorým prijíma sľub ručiteľa. Ustanovenie § 49a Obč. zák. upravuje vnútorný omyl vo vôli konajúceho, ktorým je nedostatočná alebo nesprávna predstava o právnych následkoch, ktoré vzniknú z právneho úkonu. Takáto chybná predstava musí byť súčasťou vôle, nestačí, keď sa vyskytuje len vo sfére pohnútky, teda keď sa uplatňuje pred vznikom vôle; omyl v pohnútke (vzdialenejší motív či konečný cieľ sledovaný právnym úkonom) je právne bezvýznamný. Omyl vo vôli má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu pokiaľ vychádza zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a súčasne ak osoba, ktorej bol právny úkon určený tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť, resp. ak bol právny úkon vyvolaný úmyselne druhým účastníkom (ľsťou). Omyl sa môže týkať obsahu právneho úkonu, predmetu, na ktorý sa právny úkon vzťahuje čo do jeho totožnosti alebo vlastností alebo osoby. Odvolací súd dal za pravdu argumentácii odporcu, s ktorou sa stotožnil aj súd prvého stupňa, že navrhovateľkou tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé vyvolať u nej kvalifikovaný omyl následkom ktorého by bola neplatnosť časti uzatvorenej dohody o uznaní záväzku a súd prvého stupňa sa dôsledne so všetkými námietkami navrhovateľky v tomto smere správne vysporiadal. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. Navrhovateľka nedôvodne spája rozpor konania s dobrými mravmi s tou skutočnosťou, že realizovala podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom a ona ako spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri, a teda že jej ručenie ako spoločníka je zákonom limitované. Rozpor s dobrými mravmi preto nemožno vyvodzovať z toho, že pristúpila ako spoločník k záväzku spoločnosti, a že sa tak stala ručiteľom spoločnosti, ktorej bola v tom čase spoločníkom a konateľom. Táto požiadavka veriteľa vo vzťahu k spoločníkovi a konateľovi dlžníka je úplne legitímna z pohľadu dosiahnutia W. uspokojenie svojej pohľadávky z vecí patriacich do výlučného osobného vlastníctva ručiaceho spoločníka a konateľa dlžníka. Ani neznalosť práva navrhovateľkou či jej ochorenie duševnou poruchou a samotná invalidita nemôžu zakladať právne následky v podobe neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému odporcovi priznal ním riadne a včas uplatnenú (§ 151 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z odmeny za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa XX.XX.XXXX) podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. vo výške XX,XX eur, k tomu paušálna náhradu vo výške X,XX eur a 20% DPH, spolu v sume XX,XX eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.