Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223912 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210223912.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: A.. S. L., Š. F. X. X., I. K. XX, J., zastúpeného advokátkou kanceláriou UNITED LAWYERS, s.r.o., so sídlom Kolárska 8, Bratislava, proti odporcovi: R. Z. W..S.., S. S. D. XX, I., zastúpenému advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného S. I. U., Č..D.. XXC/XXX/ XXXX-XXX zo dňa 29.09.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume XXX,XX €. na Ú. W. D. Č. &. G., s.r.o., so sídlom v Bratislave do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľ zo dňa 26.03.2010 je neplatné a jeho pracovný pomer u odporcu trvá, zároveň uloženia odporcovi povinnosti nahradiť mu mzdu v sume 13.333 € mesačne od 26.10.2010 až do rozhodnutia zamestnávateľa, ktorým mu umožní pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ uzavrel s odporcom dňa 01.10.2003 zmluvu, ktorá bola spísaná v nemeckom jazyku W. A.. A. D., prekladateľ z jazyka nemeckého, zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR preložil dňa 17.10.2010 túto zmluvu ako „ Pracovná zmluva ", avšak odporca založil do spisu úradný preklad zmluvy vypracovaný tlmočníčkou PhDr. Eleonórou Brechtlovou, zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR dňa 09.12.2003, ktorá zmluvu označila ako "Zmluva o výkone funkcie" a preto posúdil predmetnú zmluvu podľa obsahu, v ktorom sa oba úradné preklady zhodujú, a z ktorého vyplýva, že navrhovateľ bol na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 29.09.2003 zvolený za člena predstavenstva a súčasne menovaný za predsedu predstavenstva odporcu; zmluvou zo dňa 01.10.2003 sa navrhovateľ zaviazal, že ako člen predstavenstva bude poskytovať celú svoju pracovnú silu spoločnosti Q.; popri svojej činnosti pre odporcu môže iba s výslovným povolením predsedu dozornej rady vykonávať samostatnú zárobkovú alebo závislú činnosť, predovšetkým vstúpiť do dozornej rady, predstavenstva alebo podobných orgánov inej spoločnosti alebo v nich zotrvať alebo byť pre inú spoločnosť poradensky (konzultatívne) činný. Ako člen predstavenstva mal navrhovateľ dostávať od 01.10.2003 mesačne Z. XXX.XXX,-Sk, vyplácaný 14 krát ročne; ako dôchodkové zabezpečenie mala byť navrhovateľovi ako členovi predstavenstva poskytnutá suma XX.XXX,-Sk A. 12 krát ročne a ukončenie zmluvného vzťahu bolo v článku 7, Zmluvy dohodnuté výpoveďou ktoroukoľvek zmluvnou stranou so šesťmesačnou výpovednou lehotou ku koncu každého kalendárneho štvrťroka. Navrhovateľ už v minulosti uzavrel s odporcom pracovnú zmluvu dňa 02.01.1999, podľa ktorej navrhovateľ bol zakladateľskou zmluvou zo dňa 23.04.1998 vymenovaný za člena predstavenstva, na zasadnutí predstavenstva dňa 03.07.1998 za predsedu predstavenstva. Dospel k záveru, že zmluvou zo dňa 01.10.2003 sa jednoznačne založil vzťah medzi odporcom ako obchodnou spoločnosťou a navrhovateľom ako členom jej štatutárneho orgánu, tak ako to upravuje ust. § 261 Obch. zákonníka a z obsahu zmluvy nevyplýva, že by navrhovateľ mal na jej základe vykonávať pre odporcu iné práce, ktoré by sa dali subsumovať pod ustanovenia Zákonníka práce. Uviedol, že v zmysle článku 7 bod 7.1 ods. 1, 2, a článku 7.2 organizačného poriadku odporcu člen predstavenstva vykonáva svoju funkciu na základe „Zmluvy o výkone funkcie“; činnosť generálneho riaditeľa je charakterizovaná ako riadiaca funkcia, ktorú môže vykonávať len predseda predstavenstva a teda generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, preto túto činnosť nemožno považovať za prácu podľa pracovnoprávnych predpisov. Ak dôjde k zániku funkcie predsedu predstavenstva, dôjde zároveň k zániku funkcie generálneho riaditeľa. Na základe obsahu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konštatoval, že ide o vzťah obchodno-právny, pričom činnosť štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, že nie je spoločníkom, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi. Zmluvu zo dňa 02.01.1999 a rovnako aj zmluva zo dňa 01.10.2003 posúdil ako zmluvy o výkone činnosti, podľa § 66 ods. 3 Obch. zákonníka, na základe ktorých nevznikol pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania a dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 26.03.2010 nie je výpoveďou z pracovného pomeru ale výpoveďou zmluvy o výkone funkcie. O náhrade trov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume XXX,XX €. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne zrušiť z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Trval na posúdení zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 01.10.2003, ako zmluvy pracovnej podľa Zákonníka práce a uviedol, že dňa 01.01.1999 uzavrel s odporcom pracovnú zmluvu. Vykonával funkciu predsedu predstavenstva a zároveň aj funkciu generálneho riaditeľa, pričom funkciu generálneho riaditeľa treba vzhľadom na pracovnú náplň chápať odlišne, ako funkciu predsedu predstavenstva, keď aj v pracovnom poriadku odporcu sú povinnosti a právomoci generálneho riaditeľa definované odlišne od povinností a právomocí členov predstavenstva. Poukázal na uvedenie rozsiahlych pracovných činností generálneho riaditeľa v pracovnom poriadku, pričom konkrétne pracovné úlohy pre členov predstavenstva z pracovného poriadku nevyplývajú. Rokovací poriadok pre predstavenstvo ukladá pre členov predstavenstva len povinnosť zúčastňovať sa rokovaní predstavenstva, ktoré sa uskutočňovali sporadicky, na rozdiel od každodennej práce generálneho riaditeľa, vykonávanej sústavne každý pracovný deň. Uviedol, že mal povinnosť poskytnúť celú svoju pracovnú silu pre odporcu, pre povinnosti vyplývajúce z rokovacieho poriadku, pre členov predstavenstva však celá pracovná sila nie je potrebná, len pre pracovné povinnosti vyplývajúce pre generálneho riaditeľa z pracovného a organizačného poriadku je potrebná celá pracovná sila. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil reálne postavenie generálneho riaditeľa, keď konštatoval, že generálny riaditeľ je v podstate tak, ako predseda predstavenstva len mandatár a nie zamestnanec. Namietal ďalej, že v zmluve nie je uvedené, že predmetom jeho činnosti mali byť iba činnosti vyhradené predsedovi predstavenstva, ale práve naopak široko koncipovaný pojem vymedzujúci pracovnú náplň - „ celá pracovná sila “ je nepochybne činnosť, ktorá pokrýva aj činnosti, ktoré nie sú vyhradené iba predsedovi predstavenstva a takto široko upravený rozsah pracovnej činnosti je možné subsumovať pod pracovnú náplň zamestnanca v pracovnom pomere podľa Zákonníka práce. Poukázal aj na ust. § 11 Zákonníka práce, podľa ktorého sa za zamestnanca považuje fyzická osoba vykonávajúca závislú činnosť pre zamestnávateľa, a to podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva aj zo zmlúv uzatvorených medzi účastníkmi. Poukázal na to, že predmetná zmluva je výslovne označená ako „ pracovná zmluva “, z čoho jednoznačne vyplýva vôla odporcu upravovať vzťah s navrhovateľom podľa Zákonníka práce, pričom komerčný preklad pracovnej zmluvy od Z.. C. I. obsahoval spočiatku názov Zmluva o výkone funkcie, ale tá istá prekladateľka neskôr zmluvu označila ako Pracovnú zmluvu, čo bolo potvrdené aj znaleckým prekladom od A.. A. D.. Podľa pracovného poriadku odporcu účinného v čase uzatvorenia zmluvy bol aj generálny riaditeľ označený ako zamestnanec a z predmetného pracovného poriadku vyplýva, že členovia predstavenstva poisťovne môžu byť zároveň aj zamestnancami, a to isté pripúšťa aj ust. § 42 Zákonníka práce. Uviedol, že jeho bezprostredný predchodca v jeho funkcii Ing. Jozef Niko ako generálny riaditeľ mal uzatvorenú pracovnú zmluvu, tak že uzatvorenie pracovnej zmluvy zo dňa 01.10.2003 s navrhovateľom bolo pokračovaním zaužívanej praxe odporcu. Poukázal na to, že mu boli poskytnuté napr. aj stravné lístky, služobné motorové vozidlo a mzda prepočítaná v súlade s § 122 ods. 3 Zákonníka práce. Namietal, že v právnom poriadku SR platí princíp, podľa ktorého sa poskytuje zamestnancom zvýšená ochrana a preto v prípade pochybností by mal platiť priaznivejší výklad právneho vzťahu v prospech osoby, ktorá doň vstúpila s dôverou, ako zamestnanec - teda v jeho prospech. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy rozhodujúce skutočnosti, a to, že v z pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.1999, ako aj z pracovnej zmluvy zo dňa 01.10.2003 vyplýva, že mal vykonávať závislú prácu, ktorá je hlavným základným znakom pracovného pomeru v zmysle zákonníka práce; ďalej že pôsobnosť generálneho riaditeľa bola určená v pracovnom a organizačnom priadku, pričom pôsobnosť predsedu predstavenstva bola určená len v rokovacom poriadku a ide o úplne odlišné navzájom sa neprekrývajúce činnosti a ďalej, že pracovná zmluva zo dňa 01.01.1999 nebola podľa § 66 ods. 3 Obch. zákonníka schválená valným zhromaždením alebo dozornou radov, čo je vyžadované pre zmluvu o výkone funkcie a preto nemôže ísť o takúto zmluvu, a to aj z toho dôvodu, že už od 01.01.1999 existoval medzi ním a odporcom pracovný pomer. Vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu spolu s paušálnou náhradou nákladov a náhradou 20% DPH, spolu v sume XXX,XX €.. Uviedol, že zo žaloby nie je zrejmé, na základe ktorých právnych skutočností navrhovateľ namieta neplatnosť výpovede Zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01.10.2003, keď obmedzil sa výlučne na odkaz na ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce a namietal absenciu dôvodov na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, pričom však odporca nikdy historicky neuskutočnil právny úkon, ktorý je napádaný žalobou a preto súd prvého stupňa postupoval procesne správne, keďže môže rozhodovať iba o petite žaloby, ktorým má byť neplatné skončenie údajného pracovného pomeru; keď žalobu zamietol. Výpoveď zmluvy o výkone funkcie zo dňa 26.03.2010 spĺňa podľa jeho názoru všetky náležitosti vyžadované pre jej platnosť podľa príslušných ustanovení obchodného zákonníka. Uviedol, že od podpisu zmluvy o výkone funkcie dňa 01.10.2003 neevidoval navrhovateľa ako zamestnanca v pracovnom pomere, alebo inom obdobnom pomere, neboli za neho ani odvádzané odvody ako za zamestnanca, navrhovateľa ako predseda predstavenstva tento stav nespochybňoval a on sám z titulu svojej funkcie zabezpečil úradný preklad Zmluvy o výkone funkcie ešte v decembri 2003, ktorá bola jednoznačne označená ako „ Zmluva o výkone funkcie “. Až po siedmich rokoch zabezpečil nový preklad tejto zmluvy, v ktorom je označená ako „ Pracovná zmluva“. Poukázal na to, že zmluva v článku 7. obsahuje jednoznačný odkaz na ukončenie platnosti zmluvy v súvislosti s odvolaním z funkcie člena predstavenstva, podľa ustanovení o mandátnom pomere. Taktiež na dôchodkové zabezpečenie mu bola poskytnutá L. S. XX.XXX,-Sk A. bez ohľadu na jeho reálne príjmy. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa reálne vyhodnotil formu aj obsah dvojstranného právneho úkonu uzavretého medzi účastníkmi, vyhodnotil aj všetky predložené dôkazy od oboch účastníkov konania, podrobne sa vysporiadal so všetkými skutkovými a najmä právnymi skutočnosťami, ktoré boli zistené a preukázané a vyhodnotil organizačný poriadok, ako aj skutočný výkon funkcie navrhovateľa. Poukázal na to, že navrhovateľ sa sám dobrovoľne prihlásil aj na platenie poistného do sociálnej poisťovne, o čom svedčia ním podpísané registračné listy z 31.03.2005 a 01.08.2007, v ktorých sám seba označil ako DPO - dobrovoľne poistenú osobu. Obchodno-právny vzťah medzi ním a navrhovateľom vznikol na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti, konaného dňa 29.09.2003, na ktorom bol zvolený do funkcie člena predstavenstva a súčasne bol určený za predsedu predstavenstva. Následne 01.10.2003 bola uzavretá zmluva o výkone funkcie, ktorú za spoločnosť podpisoval vtedajší predseda dozornej rady spoločnosti Z. G. M. a rovnaké zmluvy o výkone funkcie boli podpísané aj s ostatnými členmi predstavenstva, pričom všetci plne chápali obsah a formu tohto právneho úkonu. Navrhovateľ sa zúčastnil aj rokovania dozornej rady spoločnosti dňa 23.03.2005, na ktorom boli schvaľované dodatky k zmluvám o výkone funkcie členov predstavenstva a ani na tomto zasadnutí nenamietal, že by sa čo i len domnieval, že sa v danom prípade jednalo o iný ako obchodno-právny vzťah. Odvolací súd prejednal vec z dôvodov a v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 26.03.2010, určenia, že tento pracovný pomer trvá a náhradu mzdy, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že zmluvy uzavreté medzi účastníkmi dňa 02.01.1999 a dňa 01.10.2003 sú jednoznačne podľa ich obsahu zmluvami o výkone činnosti podľa § 66 ods. 3 Obch. zákonníka a nevznikol na ich základe pracovno-právny vzťah medzi účastníkmi konania a výpoveď zo dňa 26.03.2010 je výpoveďou zmluvy o výkone funkcie, nie však výpoveďou z pracovného pomeru a z toho dôvodu nie je dôvodná žaloba navrhovateľa, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Podľa § 1 ods. 1 Zák. práce č. 311/2001 Z.z. tento zákon upravuje individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovno-právne vzťahy. Podľa § 1 ods. 1 Zák. práce č. 311/2001 Z.z. za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu k nadriadenosti zamestnávateľa, podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa podľa pokynov zamestnávateľa v jeho mene za mzdu alebo odmenu v pracovnom čase na náklady zamestnávateľa jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určitých činností. Podľa § 1 ods. 1 Zák. práce č. 311/2001 Z.z. závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občiansko-právnom alebo zmluvnom obchodno-právnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Podľa § 7 ods. 3 Zák. práce č. 311/2001 Z.z. so zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom, alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. Práca ako právny pojem a predmet pracovného pomeru musí spĺňať charakteristiky práce, ktorú zamestnanec na základe pracovnej zmluvy vykonáva pre iný subjekt. Predmetom pracovného pomeru je teda vždy len práca spĺňajúca určité právne charakteristiky, medzi ktoré najpodstatnejšie patrí osobný výkon práce, to že práca je vykonávaná pre iného, teda pre zamestnávateľa a podľa jeho pokynov na princípe podriadenosti a nadradenosti, čo tvorí základnú charakteristiku závislej práce, ktorá je vždy osobnou závislosťou zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi. Zamestnávateľom v zmysle § 7 ods. 1, 2 Zák. práce sa rozumie osoba, ktorá v rámci pracovno-právneho vzťahu disponuje pracovnou silou a ktorá má vo vzťahu k zamestnancovi právo dávať pokyny. Potom zamestnávateľ má povahu pracovno-právneho pojmu a treba ho odlišovať od pojmu podnikateľ, ktorý má hospodársko-právny význam a zamestnávateľ je iba obvykle vlastníkom podniku. Pre právne postavenie zamestnanca má právny význam nielen tzv. konateľské oprávnenie zamestnávateľa, t.j. oprávnenie vystupovať vo vlastnom mene, a na vlastnú zodpovednosť voči iným subjektom, ale hlavne oprávnenie zamestnávateľa dovnútra zamestnávateľského subjektu, ktorým zamestnávateľský subjekt plní svoje práva a povinnosti aj voči zamestnancom. Pretože členovia štatutárnych orgánov, (§ 7 ods. 3 Zák. práce ) nevykazujú všetky potrebné charakteristiky pracovného pomeru, ich vzťah napr. k príslušnej obchodnej spoločnosti, resp. družstvu nemá byť pracovno-právnym vzťahom, ale vzťahom založeným predovšetkým zmluvou o ustanovení do funkcie. Vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva nielen zo všeobecnej charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v Zákonníku práce, ale aj z právnej charakteristiky pracovného záväzku zamestnanca podľa zákonníka práce. Nemožno však vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom nebol založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je výkon funkcie štatutárneho orgánu. Týmto spôsobom môžu vzniknúť dva paralelné od seba zásadne nezávislé právne vzťahy, z ktorých jeden sa bude spravovať napr. mandátnou zmluvou podľa obchodného Zákonníka a druhý pracovnou zmluvou podľa Zákonníka práce. Vždy je smerodajný charakter vykonávanej práce ( Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., 2007 Zákonník práce komentár, piate prepracované a doplnené vydanie, Sprint, október 2007 ). V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (odporcu) zo dňa 26.03.2010, určenia že pracovný pomer medzi ním a odporcom naďalej trvá a náhrady mzdy. Z listu odporcu zo dňa 26.03.2010, adresovaného navrhovateľovi, označeného ako výpoveď zmluvy o výkone funkcie však nevyplýva, že by išlo o výpoveď z pracovného pomeru, táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu predmetného listu, v ktorom je uvedený odkaz na bod 7 zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01.10.2003, v ktorom si zmluvné strany dohodli možnosť vypovedania pomeru založeného medzi nimi predmetnou zmluvou a to obidvoma zmluvnými partnermi pri dodržaní šesťmesačnej výpovednej lehoty koncom každého kalendárneho štvrťroku a zároveň si dohodli aj osobitný spôsob skončenia tohto pomeru a to odvolaním člena predstavenstva valným zhromaždením spoločnosti, ktoré platí ako výpoveď z uvedeného článku 7 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 01.10.2003 je teda zrejmé, že pre výpoveď tejto zmluvy nie je potrebné špecifikovať výpovedný dôvod v zmysle Zákonníka práce. Súd prvého stupňa správne posudzoval predložené predklady predmetnej zmluvy zo dňa 01.10.2003, v ktorých je zmluva rozdielne označená ako zmluva o výkone funkcie a pracovná zmluva, podľa jej obsahu a správne dospel k záveru, že touto zmluvou nebol založený pracovno-právny vzťah medzi zmluvnými stranami, keď predmetnom tejto zmluvy je výkon činnosti člena predstavenstva a predsedu predstavenstva, pričom navrhovateľ je v zmysle zmluvy povinný poskytnúť svoju celú pracovnú silu v spoločnosti odporcu, avšak iný druh práce, ktorý by mal navrhovateľ vykonávať pre odporcu ako zamestnávateľa nie je v zmluve uvedený a z uvedeného je zrejmé, že na základe predmetnej zmluvy mal navrhovateľ vykonávať činnosti, ktoré patria do okruhu najzákladnejších činností vykonávaných štatutárnym orgánom a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva základná charakteristika závislej práce, ako podmienky pre vznik pracovného pomeru. Taktiež znenie článku 6 predmetnej zmluvy nenasvedčuje existencii pracovného pomeru medzi účastníkmi, keď podľa tohto článku mala byť členovi predstavenstva daná k dispozícii 12x mesačne suma vo výške 50.000,-Sk na dôchodkové zabezpečenie a táto suma mu mohla byť vyplatená ako odmena alebo podľa jeho priania prevedená priamo na zákonne uznanú dôchodkovú poisťovňu alebo budúce zabezpečenie. Vykonaným dokazovaním ďalej bolo preukázané, že navrhovateľ sa sám prihlásil do sociálnej poisťovne, ako dobrovoľne poistená osoba, odporca ho neprihlásil ani neplatil odvody za navrhovateľa ako za zamestnanca. Pokiaľ navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní na rozsiahle pracovné povinnosti generálneho riaditeľa vyplývajúce z organizačného poriadku odporcu, ide o činnosti vyplývajúce z riadiacej funkcie, pričom súd prvého stupňa správne poukázal na to, že v danom prípade generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, keď podľa organizačného poriadku je práve výkon funkcie generálneho riaditeľa spojený s funkciou predsedu predstavenstva a teda bez výkonu funkcie predsedu predstavenstva, nemôže navrhovateľ vykonávať ani funkciu generálneho riaditeľa. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluvou uzavretou medzi účastníkmi dňa 01.10.2003 nevznikol medzi nimi pracovný pomer a taktiež nevznikol ani na základe zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 02.01.1999 predmetom ktorej je taktiež výkon funkcie člena predstavenstva a funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti odporcu. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľ bol od 01.01.1999 v pracovnom pomere so zamestnávateľom R. M.X. - W. S. S. S., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.01.1999, ktorou bol prijatý ako adept na manažérsku funkciu a ktorý bol ukončený listom odporcu zo dňa 31.03.2010 ku dňu 30.09.2010, pričom zmluvu o výkone činností s odporcom uzavrel dňa 01.10.2003 a vypovedaná bola ku dňu 30.09.2010, a teda počas trvania zmluvného vzťahu s odporcom bol navrhovateľ v riadnom pracovnom pomere v materskej spoločnosti odporcu so sídlom v Rakúsku. Navrhovateľ k odvolaniu predložil aj ďalšie listinné dôkazy, a to rokovací poriadok predstavenstva Q.P. I. Z. a.s. a pracovný poriadok Q. I. Z. a.s., avšak neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by tieto doklady bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto odvolací súd na tieto listinné dôkazy nemôže prihliadať, keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a v danom prípade nie sú splnené podmienky pre tento odvolací dôvod v zmysle § 205a ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p.. Pokiaľ navrhovateľ navrhol vykonať dôkaz výsluchom pána B.. A.. Z. D. M., ktorý bol predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom spoločnosti R. stavebná poisťovňa a.s. a pri ukončení jeho činnosti k 31.12.2011 bolo podľa tvrdenia navrhovateľa výslovne žiadané ukončiť pracovný pomer, odvolací súd tento dôkaz posúdil ako nadbytočný, keď výpoveď uvedeného svedka nemôže byť relevantná pre posúdenie existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi, a to najmä vzhľadom na obsah zmlúv uzavretých medzi navrhovateľom a odporcom, a to dňa 01.10.2003, ako aj 02.01.1999, z ktorého vyplýva absencia základnej charakteristiky závislej práce, ako podstatného znaku pracovného pomeru vykonávaného na základe ustanovení Zákonníka práce a na základe pracovnej zmluvy. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli právnym zastúpením za jeden úkon právnej služby ( vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 29.12.2011) v sume XXX,XX €. spolu s paušálnou náhradou nákladu v sume X,XX €. a s náhradou 20% DPH v sume XXX,XX €., J. O. S. XXX,XX €., podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a v zmysle vyčíslenia trov právneho zástupcu odporcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu, keď navrhovateľ sa domáhal návrhom na začatie konania určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy v sume XX.XXX €. mesačne od 26.10.2010 až do rozhodnutia zamestnávateľa, ktorý mu umožní pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru a teda náhrady mzdy sa domáhal bez uvedenia konkrétnej sumy, resp. obdobia, za ktoré by mala byť táto náhrada poskytnutá a keďže dobu poskytovania náhrady mzdy časovo neohraničil, bolo by možné jeho nárok považovať za opakujúce sa plnenie, pri ktorom sa určuje sadzba tarifnej odmeny z tarifnej hodnoty podľa 10 ods. 3 citovanej vyhlášky ako päťnásobok ročného plnenia, pričom táto základná sadzba sa zvýši podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, avšak právny zástupca odporcu si vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v nižšej sume, keď vychádzal z vyčíslenia požadovanej náhrady mzdy navrhovateľom za deväť mesiacov, z čoho určil základnú sadzbu v zmysle § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky a preto odvolací súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle predloženého vyúčtovania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.