Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212200802 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1212200802.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová v právnej veci starostlivosti súdu R. Q. P.U.: S. V., K.. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, B. T.. Č.. X/A, O., dieťa rodičov: matka - U. V., nar. XX.XX.XXXX, O. H. T.. Č.. XXXX/X, O., zastúpená: Centrum právnej pomoci, IČO: 30 798 841, Námestie slobody č. 12, Bratislava, otec - E. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. Č.. XX, S., zast. advokátom: JUDr. Dušan Klimo, Sládkovičova ul. č. 16/61, Žiar nad Hronom, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. mája 2012, č. k. 59P 7/2012-41, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca k maloletému S. V., K.. XX.XX.XXXX od 01.10.2011 zo sumy 49,79 eur (1.500,- Sk) na sumu 150,- eur mesačne, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. novembra 2005, č. k. 17P 227/2005-37 v časti o zvýšení vyživovacej povinnosti na maloletého S. V.. Zročné výživné za obdobie od 01.10.2011 do 09.05.2012 v sume 514,- eur povolil otcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 20,- eur spolu s bežným výživným, pod stratou výhody splátok od júna 2012. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, 3 a 4, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a vecne preukázanou zmenou pomerov od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca, tak na strane oboch rodičov ako i dieťaťa, ktoré navštevuje druhý stupeň základnej školy, čím došlo k podstatnému zvýšeniu výdavkov naňho v súvislosti so zabezpečením jeho bežných potrieb, školských a mimoškolských aktivít s tým, že zároveň prihliadol na príjmy oboch rodičov, keď zistil zvýšenie príjmu na strane otca, ktorého mesačný príjem pri poslednom rozhodovaní o zvýšení jeho vyživovacej povinnosti predstavoval sumu 440,32 eur netto mesačne a v súčasnej dobe predstavuje sumu cca. 772,21 eur netto mesačne. Zároveň poukázal na možnosti a schopnosti matky, ktorá je invalidnou dôchodkyňou a preto nemôže pre maloletého zabezpečiť krytie jeho potrieb spojených s fyzickým a psychickým dospievaním. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zvýšenie výživného je adekvátne súčasným pomerom maloletého, ako aj príjmom otca, pri posudzovaní ktorého neprihliadol na všetky jeho predložené výdavky, napríklad výdavky otca na rekonštrukciu domu, keď dospel k záveru, že nejde o nevyhnutný výdavok, keďže financie vynakladá na skvalitnenie jeho osobného života, čo nemôže byť na úkor platenia výživného na maloletého. Súd prvého stupňa zároveň pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj osobnú starostlivosť matky o maloletého, bývajúcej u sestry a poberajúcej invalidný dôchodok v sume 200,99 eur mesačne, na rozdiel od otca, bývajúceho vo vlastnom dome s priemerným mesačným príjmom cca. 772,22 eur netto mesačne. S prihliadnutím na finančné možnosti otca rozhodol prvostupňový súd o možnosti otca zaplatiť vyčíslené zročné výživné mesačnými splátkami v súlade s ust. § 160 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a uložiť mu povinnosť prispievať na výživu dieťaťa sumou 100,- eur mesačne od 01.10.2011. Poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že jeho povinnosťou bolo na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. 11. 2005, č. k. 17 P 227 /2005-37 prispievať na výživu syna sumou 49,79 eura, zohľadňoval potreby maloletého súvisiace s jeho vekom a štúdiom na základnej škole a dobrovoľne mu mesačne uhrádzal výživné v priemere od 82,98 eur do 100,- eur a zároveň prispieval na jeho jednorazové potreby a dával mu na jeho sviatky dary. Namietol, že súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil matkou deklarované výdavky na jej osobné potreby (drogéria, strava lieky, pôžička), avšak rovnakým spôsobom nepostupoval, keď výdavky otca na tieto bežné náklady pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Poukázal na skutočnosť, že súd nezohľadnil ani jeho pôžičku, ktorú si musel vziať za účelom rekonštrukcie domu, v ktorom býva a v jeho neprospech prijal právny záver, že sám býva vo vlastnom rodinnom dome, na ktorý vynakladá finančné prostriedky. Uviedol, že na druhej strane neprihliadol prvostupňový súd na skutočnosť, že aj matka má vo vlastníctve rodinný domček, ktorý síce neužíva, ale finančné prostriedky naň vynakladá.
Matka maloletého vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedla, že sa s námietkami odvolateľa nestotožňuje, nakoľko v priebehu prvostupňového konania bola jednoznačne preukázaná zmena pomerov na strane maloletého od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca, ako i jeho mesačné náklady.
Kolízny opatrovník maloletého sa k odvolaniu otca nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny a odvolaniu otca nie je možné priznať úspech.
Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami otca, že výživné zvýšené napadnutým rozsudkom na sumu 150,- eur mesačne je neprimerané základným odôvodneným potrebám pätnásťročného syna účastníkov konania, keď vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu a s ňou súvisiacu všeobecne známu výšku nákladov na bežné životné potreby, je podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že ani táto suma, pri plnení si vyživovacej povinnosti zo strany matky dieťaťa, nie je schopná pokryť všetky odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré je vo veku pomaly dospelého človeka.
Cieľom zákonného ustanovenia (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť
životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o určení vyživovacej povinnosti otca zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará.
Je nutné zároveň uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci matka, ktorá sa o maloletého osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a čiastočne osobnou starostlivosťou o dieťa. V danej právnej veci je nesporné, že otec osobnú starostlivosť dieťaťa nezabezpečuje vôbec a vecné plnenia poskytuje matka. Otec na jeho sviatky príležitostne kupuje darčeky, čo však možno považovať za plnenie si vyživovacej povinnosti nad rámec určený súdnym rozhodnutím a to nepravidelne, iba príležitostne.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletého v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne.
Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje, rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.