Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/202/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306219758 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1306219758.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Alexandry Hanusovej, v právnej veci navrhovateľa A.. S. S., bytom v S., L. XX proti odporcovi Q. K., B..K.., so sídlom v C., S. XX, zastúpený: HAVLÁT & PARTNERS, advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, v spojení s uvedením nepravdivých údajov, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Pezinku zo dňa 15.04.2011, č.k. 4C 613/2008-171, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu v Pezinku zo dňa 15.04.2011, č.k. 4C 613/2008-171 p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 116,96 eur na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Jána Havláta, vedený vo VOLKSBANK Slovensko, a.s., Bratislava, č.ú. 4000761502/3100, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy, v spojení s uvedením nepravdivých údajov, zároveň zaviazal navrhovateľa na zaplatenie trov prvostupňového konania v celkovej výške 1.753,08 eur k rukám právneho zástupcu odporcu. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne. Z obsahu spisu mal za preukázané, že odporca dňa 06.10.2004 zverejnil v denníku H. Č. s názvom „Úplatkársky advokát“, informáciu o tom, že C. advokát S. S.. čelí obvineniu z podplácania. Článok, ktorého informačným zdrojom bola agentúra R. a K., takmer doslovne kopíruje vyhlásenie Ministerstva vnútra SR, ktoré deň predtým, dňa 05.10.2004 zverejnila agentúra K.. Podľa slov A. S. (komunikačný odbor kancelárie ministra vnútra SR), bol S. S.. zadržaný pri odovzdaní úplatku. Ako nesporné súd prvého stupňa vyhodnotil, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcií, odboru boja proti korupcií - stred v Banskej Bystrici dňa 30.09.2004, pod č. Č.: S.-XX/BKP-K.-XXXX začalo trestné stíhanie proti navrhovateľovi pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, účinného do 31.12.2005. Z tohto uznesenia vyplýva, že navrhovateľ sa mal dopustiť trestného činu v období medzi 13.07.2004 a 16.09.2004, kedy obhajkyni A.. Z. Z. mal ponúknuť a následne dať 30.000,- Sk aby dosiahol výhodu pre svojho klienta. Súd prvého stupňa preto konštatoval, že v čase publikovania informácie dňa 06.10.2004 mal navrhovateľ status osoby, voči ktorej je vedené trestné stíhanie. Odporca bol v danej veci zadržaný dňa 30.09.2004. Súd prvého stupňa konštatoval, že článok tak, ako je formulovaný, rešpektuje procesné postavenie navrhovateľa v trestnom konaní. Síce obsahuje i nepravdivú informáciu, že navrhovateľ bol zadržaný pri odovzdávaní úplatku, čo samotný navrhovateľ napáda, avšak súd prvého stupňa konštatoval, že z článku sa okolie navrhovateľa dozvedelo predovšetkým o protiprávnej činnosti navrhovateľa, t.j. že sa dopustil protiprávneho konania, keď naplnil skutkovú podstatu trestného činu podplácania. Mal za to, že je úplne právne bezvýznamné, či bol navrhovateľ zadržaný pred alebo pri, alebo po odovzdávaní úplatku podstatnou je skutočnosť, že úplatok ponúkol a dal. V súvislosti s nepravdivosťou tvrdenia o zadržaní navrhovateľa pri odovzdávaní úplatku súd prvého stupňa poukázal na informácie, ktorých zdrojom bola agentúra K. a R.. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach BLADET TROMSO A STENSAAS pri Nórsku (išlo o zrejme písaciu chybu, keď správne malo byť proti Nórsku) z roku 1999 a COLOMBANI a iní proti Francúzsku (2002). V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej diskusií o záležitostiach legitímneho verejného záujmu, musia mať bežne právo spoliehať sa na zdroje oficiálnych správ, a to orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestom konaní bez toho, aby boli povinní vykonávať nezávislí prieskum. Mal za to, že v danom prípade odporca realizoval právo na informácie, keď informoval o otázkach verejného záujmu. Ak teda odporca pri zverejnení informácie čerpal výlučne zo zdroja agentúr K. a R., súd nevykonal dokazovanie ani výsluchom redaktora denníka H. Č.. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 11 a § 13 Obč.zák., ust. § 16 a 19 zák.č. 81/1996 Z.z., v znení do 31.05.2008, zároveň poukázal i na Ústavu SR čl. 26 ods. 1 a 2, ako aj na čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru, v zmysle ktorého aj Európsky súd pre ľudské práva považuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu zakotvenú v predmetnom Dohovore za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a po vykonanom dokazovaní návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že odporcovi priznal trovy prvostupňového konania vo výške 1.753,08 eur. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, žiadal aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jeho návrhu vyhovel. Mal za to, že súd prvého stupňa v súvislosti s rozhodovacom činnosťou porušil jednak Ústavu SR, jednak zák.č. 375/2000 Z.z., ako aj ustanovenie § 153 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je zmätočný a nepreskúmateľný. Vytýkal mu predovšetkým nedostatočné hodnotenie dôkazu, a to návrh na rozvod manželstva podaný manželkou navrhovateľa. Keď súd prvého stupňa poukazuje na rozhodnutia v Nórsku, Francúzsku, Českej republiky, necituje právne vety týchto rozhodnutí a nespája ich s prebiehajúcim konaním. Uviedol, že nie je informačná informácia o tom, že bol zadržaný pri odovzdávaní úplatku. Súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkaz založený v prospech navrhovateľa, napr. článok v S. X M. ohľadom nemajetkovej ujmy A.. Q. U.. Súd prvého stupňa sa mal zaoberať i týmto dôkazom, tiež nedoplnil dokazovanie znalcom z odboru psychológie v tom zmysle, či informácia - článok mohla, resp. nemohla poškodiť osobu navrhovateľa. I keď bol trestne stíhaný, nie je to dôvodom, že by navrhovateľovi muselo byť upreté právo na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa nespomenul, že ústavný súd prijal sťažnosť navrhovateľa, pokiaľ ide o odcudzujúci rozsudok. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné. K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedol, že navrhovateľovi sa správnosť rozsudku súdu prvého stupňa spochybniť nepodarilo, keď samotný navrhovateľ ponechal nosné dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nedotknuté. Odporca uviedol, že článok vychádza striktne z procesného postavenia navrhovateľa v čase jeho uverejnenia, keď navrhovateľ bol v trestnom konaní obvinený zo spáchania trestného činu podplácania, tieto uverejnené informácie boli pravdivé, táto skutočnosť vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Nepravdivou skutočnosťou bolo to, že navrhovateľ bol zadržaný pri odovzdávaní úplatku, pričom však išlo o informáciu oficiálne poskytnutú orgánom verejnej moci - Ministerstvom vnútra SR, ktorú odporca získal prostredníctvom tlačových agentúr R. a K. a preto mal právo sa spoľahnúť na jej dôveryhodnosť a pravdivosť s tým, že nebol povinný ju overovať. Odporca ako vydavateľ za takúto informáciu nemôže zodpovedať a preto súd prvého stupňa správne vychádzal i z medzinárodného štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vyplýva i z dvoch rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, a to z rozsudkov vo veciach BLADET TROMSO A STENSAAS proti Nórsku z roku 1999 a COLOMBANI a iní proti Francúzsku z roku 2002. Zároveň odporca poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, keď takýto medzinárodný štandard ochrany je pre Slovenskú republiku záväzný a musí byť jeho orgánmi (vrátane súdov) aplikovaný (sp.zn. II. ÚS 28/96, sp.zn. PL.ÚS 5/93, sp.zn. II. ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97). Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že táto nepravdivá informácia bola z hľadiska ochrany osobnosti navrhovateľa bezvýznamná. Dôležité bolo, že navrhovateľ bol v čase uverejnenia článku obvinený na tom skutkovom základe, ako bol uverejnený v článku a nie to, či bol alebo nebol zadržaný pri odovzdávaní úplatku. Odporca vykonával svoje subjektívne právo podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, čo vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Odporca mal za to, že súd prvého stupňa správne aplikoval vo veci rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, pričom v spojení s čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom. Súd prvého stupňa zdôvodnil predmetné rozsudky na strane 9, súd prvého stupňa rozhodoval na základe všeobecne záväzných predpisov SR (vid. str. 6 a 7 rozsudku), pričom Dohovor o ľudských práv a základných slobôd je súčasťou právneho poriadku SR, pretože bol ratifikovaný a vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorú SR ratifikovala a ktorá vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom a je súčasťou jej právneho poriadku. Dokonca ma prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR). Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí sa zaoberal základnou otázkou, či v danom prípade došlo zo strany odporcu uverejnením namietaného článku k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pričom mal za to, že k takémuto zásahu nedošlo. Odporca nebol povinný overovať si informáciu o tom, že navrhovateľ bol zadržaný pri odovzdávaní úplatku, keďže išlo o informáciu oficiálne poskytnutú orgánom verejnej moci, a to Ministerstvom vnútra SR. Odporca za takúto informáciu nemôže zodpovedať. Nebol splnený základný predpoklad pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a preto aj článok z týždenníka S. X M. ohľadom nemajetkovej ujmy A.. Q. U. je v danej veci úplne irelevantný. Nevznikli vôbec predpoklady na to, aby bolo možné skúmať, či vzniklo právo na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie. Tiež je návrh na ustanovenie znalca úplne irelevantný z dôvodu, že to, či uverejnený článok bol spôsobilý sa negatívne dotknúť osobnosti navrhovateľa, je otázkou právnou, ktoré riešenie prináleží súdu. Odporca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. V písomnom podaní, došlom odvolaciemu súdu dňa 19.06.2012, navrhovateľ predložil odvolaciemu súdu rozhodnutie ústavného súdu č. I. ÚS 129/2010, v ktorej koná Najvyšší súd SR, taktiež i rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V pod č.k. 46Coch 2/2003 a zároveň žiadal pripojiť predmetný spis, pretože v tejto veci už rozhodovali súdu v rámci opravných prostriedkov a súdy vyhoveli návrhu navrhovateľa. Keďže SR má len jeden právny systém, nemôžu súdy rozhodovať diametrálne odlišne. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214 ods. 1, viazaný dôvodom a obsahom odvolania, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s obsahom napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa, na jeho odôvodnenie, pričom na zdôraznenie vecnej správnosti uvádza nasledovné: Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. V prvom rade je potrebné poukázať na stret práv na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, ktoré aj odvolací súd považoval za základné ústavné práva, stojace na rovnakej úrovni. Úlohou odvolacieho súdu bolo v tomto konaní posúdiť, či prvostupňový súd napadnutým rozsudkom akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi navrhovateľom a odporcom, vzhľadom na vyššie uvedený stret práv. Všetky zákonné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či k popretiu iného práva alebo slobody. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Čl. 10 Dohovoru novinárom priznáva a poskytuje ochranu, ak konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskom etikou, viď. práve rozsudok spomínaný v rozhodnutí súdu prvého stupňa (BLADET TROMSO A STENSAAS proti Nórsku z roku 1999, ale aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach FRESSOZA ROIRE proti Francúzsku tiež z roku 1999). Pokiaľ sa týka článku zverejneného v denníku H. Č. dňa 06.10.2004, kde bola zverejnená informácia, že z obvinenia z podplácania čelí bratislavský advokát S. S.., podľa slov A. S. za MV SR, mal poskytnúť kolegyni 30.000,- Sk, aby dosiahol výhodu pre svojho klienta. Obhajkyňu, ktorá v rovnakom prípade zastupuje obvineného mal požiadať, aby presvedčila klienta o zmenu výpovede. Polícia zadržala B. pri odovzdávaní úplatku. Stíhaný je na slobode. Hrozí mu 1 - 5 ročný trest. Podľa navrhovateľa mal denník H.Ý. Č. uviesť nepravdivú informáciu, keď popri iniciálach navrhovateľa bol uvedený údaj, že ide o advokáta z C., ktorý bol zadržaný bezprostredne pri odovzdaní úplatku, pričom však išlo o nepravdivé údaje a táto informácia mala navrhovateľovi spôsobiť veľkú majetkovú a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd poukazuje na obsah inkriminovaného článku, ktorý v podstate poskytol informácie o tom, že zo strany vyšetrovateľa došlo k obvineniu C. advokáta z podplácania, pričom už deň predtým, t.j. dňa 05.10.2004 agentúra K. vydala správu, podľa ktorej ešte koncom septembra vyšetrovateľ obvinil C. advokáta S. S.. z podplácania. Úplatkom chcel dosiahnuť výhodu pre svojho klienta. S.. sa stretol so svojou kolegyňou 16.09.2004 v kaviarni hotela G. v S.. Tam jej mal odovzdať úplatok. Polícia zadržala advokáta priamo po jeho odovzdaní. Poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom verejnosti aj takéto informácie prijímať. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie, vrátane novinárskych aktivít a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (vid nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 453/03). Otázkou verejného záujmu boli teda informácie, týkajúce sa činnosti štátnych orgánov, a to že C. advokát S. S.. čelí obvineniu z podplácania. V článku bola teda informácia o otázkach, ktoré súviseli s verejným záujmom, čo v danom prípade nie je len súčasťou intímnej sféry fyzickej osoby. Vecou verejnou je aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Existuje verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Pokiaľ teda Ministerstvo vnútra SR prostredníctvom slov komunikačného odboru kancelárie Ministra vnútra SR (Z.. A. S.) poskytne tlačovú informáciu, verejnosť ju má právo dostať. Úlohou novinárov je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak nie je úlohou novinárov informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t.j. rozhodovať o tom, ktoré informácie môže alebo nemôže verejnosť dostať, pretože verejnosť má právo na úplné a presné informácie (vid rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku 2000). Novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože je to ich úloha a poslanie. Je práve naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi. Každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom. Odvolací súd má za to, že v danom prípade odporca získal informácie prostredníctvom tlačových agentúr R. a K. a preto mal právo sa spoľahnúť na ich dôveryhodnosť a ich pravdivosť, nebolo povinnosťou odporcu si túto informáciu overovať. Správne preto súd prvého stupňa poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že odporca za takúto informáciu nemôže zodpovedať a práve citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu na túto skutočnosť vo svojich odôvodneniach poukázali. Podstatné časti týchto rozsudkov mal súd prvého stupňa k dispozícií a nachádzajú sa v základnom spise súdu prvého stupňa. Oba prejednávané prípady nie sú totožné, pokiaľ sa týka skutkov, avšak v oboch je dôležitá pasáž v súvislosti s názorom, že tlač, novinári pokiaľ prispievajú k verejnej diskusií o záležitostiach legitímneho záujmu mali by mať bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby boli povinní uskutočniť nezávislý prieskum, lebo „mohla by byť podkopaná životne dôležitá úloha strážiaceho psa, ktorú novinári zohrávajú“. K námietkam navrhovateľa o nedostatočnom vyhodnotení dôkazov je potrebné uviesť, že pokiaľ sa týka dôkazu návrh na rozvod, súd na strane 4 svojho odôvodnenia konštatoval skutkový stav veci, pričom z výpovede M. S., manželky navrhovateľa, jednoznačne vyplýva, že svedkyňa mala vedomosť o tom, že jej manžel dňa 06.09.2004 neprišiel domov, pričom ju polícia informovala, že je zadržaný. Až v následne v októbri 2004 sa z denníka H. Č. dozvedela, že navrhovateľ bol prichytení pri odovzdávaní úplatku, čo ju nahnevalo a jej vzťah sa mal od tej doby voči navrhovateľovi zmeniť, podala i návrh na rozvod. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 13 Obč.zák, v zmysle ktorého, ak niekto koná protispoločensky nemôže sa dovolávať vážnosti, cti a dôstojnosti. Odporca v tomto prípade informoval o bratislavskom advokátovi ako o osobe, ktorá čelí obvineniu z trestného činu podplácania a to v čase, keď reálne prebiehalo trestné stíhanie pre trestný čin podplácania voči tejto osobe. Manželka navrhovateľa sama uviedla, že v noci 06.09.2004 navrhovateľ neprišiel domov a následne ju polícia informovala, že je zadržaný. Navrhovateľ ani výpoveďou svedkyne M. S. nepreukázal, že práve predmetným článkom odporcu došlo k takému zhoršeniu vzťahu medzi manželmi, že by práve na základe tohto článku bol podaný návrh na rozvod. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že z predmetného článku sa tak blízki príbuzní a manželka, ako aj okolie navrhovateľa mohlo dozvedieť predovšetkým o protiprávnej činnosti navrhovateľa, ktorého sa aj navrhovateľ dopustil, keď naplnil skutkovú podstatu trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, za tento trestný čin bol trestne stíhaný a za tento čin bolo voči nemu vznesené obvinenie a neskôr bol uznaný vinným. Práve v dôsledku takéhoto konania navrhovateľa a jeho následná medializácia o jeho obvinení z trestnej činnosti mohla mať negatívny dopad i na zhoršenie vzťahov medzi manželmi, keď návrh na rozvod manželka mala napísať dňa 15.03.2005, dátum z písomnosti nachádzajúcej sa v spise (č.l. 8), t.j. viac ako 5 mesiacov po informácií v článku. Správne sa súd prvého stupňa vysporiadal i s námietkou navrhovateľa o tom, že odporca mal uviesť v článku nepravdivú informáciu v časti, že navrhovateľ bol zadržaný bezprostredne pri odovzdaní úplatku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (navrhovateľ ako fyzická osoba čelil obvineniu z trestného činu podplácania a reálne v čase vydania článku prebiehalo trestné stíhanie pre trestný čin podplácania) je úplne bezvýznamné, či bol navrhovateľ zadržaný pred, pri alebo po odovzdaní úplatku. Správne súd prvého stupňa uviedol, že podstatnou je tu skutočnosť, že úplatok navrhovateľ ponúkol a dal. K ďalšej námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkazy ním založené v jeho prospech, článok S. X M. ohľadom nemajetkovej ujmy M. Q. U. a nenariadenie znaleckého dokazovania je potrebné uviesť, že účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Navyše je potrebné uviesť, že súd môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhnú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Správne súd prvého stupňa uviedol, že v čase publikovania článku, t.j. dňa 06.10.2004 mal navrhovateľ status osoby, voči ktorej je vedené trestné stíhanie. Dokonca odporca bol v danej veci zadržaný dňa 30.09.2004. Zároveň je potrebné uviesť, že článok obsahovo kopíruje správu, ktorú deň predtým zverejnila agentúra K. a R.. Teda v danom čase uverejnené informácie nepochybne nebolo možné považovať za nepravdivé, okrem vety, že navrhovateľ bol zadržaný pri odovzdávaní úplatku, keď ešte pred uverejnením predmetného článku takéto informácie vychádzali už z spomínaných zdrojov. Pokiaľ sa týka vety o zadržaní navrhovateľa pri odovzdávaní úplatku, odvolací súd poukazuje na už vyššie odôvodnenie. Odporca uverejnením článku neprekročil ústavou a Dohovorom garantovanú slobodu prejavu a preto nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Keďže odporca neprekročil slobodu prejavu, nedopustil sa neprimeraného zásahu do chránených práv navrhovateľa, a bolo preto bez právneho významu ďalej sa zaoberať následne ďalším nárokom navrhovateľa, a to priznaním nemajetkovej ujmy, ktorý je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnený. K žiadosti navrhovateľa o predloženie spisu Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 46Coch 2/2003, ktorý žiadal pripojiť, odvolací súd poukazuje na ust. § 205a ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa z roku 2003 mohol navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania predložiť, prípadne žiadať aby sa súd prvého stupňa s týmto dôkazom oboznámil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Odporca mal v odvolacom konaní plný úspech vo veci, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, a to za jeden úkon vo výške 91.29 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur a zároveň 20% DPH, ktoré boli odporcovi priznané (91,29 eur + 7,41 eur + 20% DPH 18,26 eur), spolu trovy odvolacieho konania pozostávajú zo sumy 116,96 eur, ktoré je s poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom pomerov hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.