Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/214/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307217800 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1307217800.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: T. L., B.. XX. X. XXXX, X. V. XX, X., zastúpený ustanoveným zástupcom: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 30 798 841, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo 4. 4. 2011, č.k. 43C/203/2007-142, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo 4. 4. 2011, č.k. 43C/203/2007-142 p o t v r d z u j e . Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu škody vo výške celkom 1.809,69 eura spolu so 17,6% úrokom z omeškania od 15. 2. 2001 do zaplatenia a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.298,48 eura spolu s 9,5% úrokom z omeškania od 25. 1. 2007 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ tvrdil, že nesprávnym úradným postupom mu bola spôsobená nielen skutočná škoda, ale aj morálna ujma, ktorú nemožno uspokojiť len konštatovaním, že došlo k porušeniu jeho práva. Preto okrem náhrady škody si zároveň uplatnil aj nemajetkovú ujmu ako dostatočné zadosťučinenie pre stratu dôvery navrhovateľa v spravodlivosť a skutočnosť, že skutočnú škodu musel splácať v splátkach ako invalidný dôchodca s malým dôchodkom, čo pociťoval nielen ako psychickú ujmu, ale aj ako hmotnú núdzu. Podľa navrhovateľa žalovaná výška škody predstavuje zmenšenie jeho majetku v prospech štátu tým, že musel túto škodu aj zaplatiť namiesto dlžníka V. L., pričom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/23/2001, ktorého účastníkmi boli navrhovateľ proti V. L. o zaplatenie sumy 18.334,50 Sk spolu s úrokom z omeškania, súd meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. 10. 2008, č. k. 10C/23/2001-96, právoplatným dňa 31. 10. 2008, ktorým uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 18.334,50 Sk spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 11. 9. 1999 do zaplatenia, na tom skutkovom vymedzení, že odporkyňa od navrhovateľa prevzala na základe ich dohody z 26. 4. 1999 mobilný telefón zn. Motorola D 520 a zaviazala sa platiť mesačné poplatky za hovorné a vyúčtovacie faktúry poskytovateľovi služieb (v tom čase pod obchodným menom Eurotel, a.s. Bratislava). Túto povinnosť si riadne nesplnila a poskytovateľ služieb svoju pohľadávku z exekučného titulu vymáhal od navrhovateľa celkom vo výške 18.334,50 Sk, vrátane trov exekučného konania tak, ako to vyplýva z exekučného príkazu. Príčinná súvislosť je v tom, že v čase nečinnosti súdu v konaní sp. zn. 10C/23/2001 sa skutočná dlžníčka p. L. stala nemajetnou. V čase podania návrhu sp. zn. 10C/23/2001 bola odporkyňa V. L. majetná, a až prieťahmi v konaní spôsobenými súdom od 23. 10. 2001 až po rozhodnutie, sa stala nemajetnou, v dôsledku čoho žalovanú sumu z tohto právoplatného rozsudku navrhovateľovi doposiaľ nezaplatila. Podľa tvrdení navrhovateľa odporkyňa v rozhodnej dobe podania návrhu, t.j. 15. 2. 2001 pracovala a bola vlastníčkou bytu na Bojnickej 25 v Bratislave. Porušenie právnej povinnosti odporcu v tomto konaní spočíva v nečinnosti Okresného súdu Bratislava III, konajúceho vo veci sp. zn. 10C/23/2001, čo preukazuje aj vyjadrenie predsedu OS Bratislava III pod sp. zn. Spr. č. 2157/06 z 26. 7. 2006, ktorým konštatuje prieťahy v konaní súdom za obdobie od 23. 10. 2001 do 13. 2. 2003; od 11. 3. 2003 do 22. 6. 2005; od 22. 8. 2005 až po 26. 7. 2006, v spojení s preskúmaním vyjadrenia k tejto sťažnosti na námietku navrhovateľa aj predsedom Krajského súdu v Bratislave pod Spr. č. 2183/06, zo 16. 8. 2006, ktorý prieťahy v konaní sp. zn. 10C 23/2001 konštatované predsedom OS Bratislava III, potvrdil. Po vykonanom dokazovaní mal súd za zistené, že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 7C 176/2000 účastníkov konania EuroTel Bratislava a.s. c/a T. L., o zaplatenie 18.334,50 Sk s príslušenstvom, bola T. L. rozsudkom zo dňa 14. 2. 2001, č.k. 7C 176/00-75, uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 18.334,50 Sk istiny so 17,6 % úrokom z omeškania od 11. 9. 1999 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania celkom vo výške 1.912,- Sk, pričom istinu aj trovy konania povolil súd odporcovi splácať v 200,- Sk mesačných splátkach, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok. Odporca (v tomto konaní navrhovateľ) nepodal proti rozsudku odvolanie. Na základe tohto vykonateľného exekučného titulu a na základe návrhu oprávneného (T-Mobile Slovensko a.s., pôvodne pod obchodným menom Eurotel a.s. Bratislava) bol vydaný exekučný príkaz z 21. 12. 2006 proti povinnému T. L. na vykonanie exekúcie formou zrážok zo mzdy, predajom hnuteľných vecí a prikázaním pohľadávky na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške istiny 18.334,50 Sk +17,6% úroku z omeškania ročne z istiny od 11. 9. 1999 do zaplatenia vo výške 23.493,70 Sk + trov súdneho konania 732,- Sk = spolu 42.560,20 Sk, ako aj trov exekúcie celkom vo výške 11.958,80 Sk, t.j. spolu 54.519,- Sk (1.809,69 eura). Súd tiež zistil, že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 10C/23/2001 podal navrhovateľ dňa 15. 2. 2001 návrh na začatie konania proti odporkyni V. L., bytom X. XX, X., o zaplatenie sumy 18.334,50 Sk s príslušenstvom. Skutkovo návrh vymedzil tvrdením, že s odporkyňou uzavrel dohodu, na základe ktorej V. L. prevzala dňa 26. 4. 1999 mobilný telefón značky Motorola D520 a zaviazala sa platiť mesačné poplatky za hovorné a uhrádzať faktúry vyúčtované EuroTel. a.s. Bratislava. Pred vydaním rozsudku súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podala odpor odporkyňa, v ktorom už dňa 23. 10. 2001 poukázala na svoju nemajetnosť z dôvodu, že je sama s maloletým dieťaťom, má jediný príjem vo výške 3.470,- Sk nemá ani žiaden majetok. Odpor bol navrhovateľovi doručený spolu s predvolaním na pojednávanie konané dňa 25. 2. 2003, pričom túto písomnosť navrhovateľ prevzal dňa 17. 2. 2003, a na pojednávaní do zápisnice uviedol, že v lehote do 4 týždňov oznámi súdu, či na žalobe proti odporkyni trvá. Navrhovateľ v súvislosti s konaním sp. zn. 10C/23/2001 opakovane podával sťažnosti adresované predsedovi tamojšieho súdu, v ktorých poukazoval na prieťahy v konaní, pričom tieto boli vyhodnotené ako dôvodné (Spr. 2157/06 zo dňa 26. 7. 2006, Spr. 2004/2008 zo dňa 29. 1. 2008, Spr. 2108/2008 zo dňa 7. 7. 2008). Rozsudkom zo 7. 10. 2007, č. k. 10C/23/2001-96, právoplatným dňa 31. 10. 2008, súd rozhodol tak, že uložil odporkyni V. L. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 18.334,50 Sk so 17,6% úrokom z omeškania od 11. 9. 1999 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, písm. a) bod 1/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, § 27 ods. 1, 2, § 28 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 110 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 6, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), pričom dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko neboli naplnené zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a preto ho zamietol v celom rozsahu. Súd poukázal na to, že navrhovateľ dôkazne nijako nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, že samotným nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahom v konaní sp. zn. 10C/23/2001 sa jeho, v tomto konaní priznané právo na peňažnú pohľadávku proti Helene Pehlerovej, stalo nevymožiteľným. Skutkové tvrdenie o nevymožiteľnosti priznaného práva pre nemajetnosť dlžníčky ani bližšie nedefinoval a neodôvodnil, hoci bol zaťažený dôkazným bremenom. Súd mal za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a zmarením uspokojenia jeho pohľadávky, t.j. že zbytočné prieťahy súdu v konaní sp. zn. 10C/23/2001 boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že sa pohľadávka navrhovateľa neuspokojila z majetku jeho dlžníčky V. L.. Podľa súdu hlavnou príčinou, ktorá predchádzala vzniku škody na strane navrhovateľa, bol rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 14. 2. 2001, č.k. 7C 176/00-75, z ktorého bol navrhovateľ povinný zaplatiť svojmu veriteľovi pohľadávku vo výške istiny 18.334,50 Sk spolu s príslušenstvom. Tento rozsudok nenapadol odvolaním, rovnako však z tohto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu si riadne neplnil uloženú povinnosť pravidelne a vo výške povolených splátok, dôsledkom čoho bol voči nemu vydaný exekučný príkaz a vykonané zrážky z jeho príjmu, v príčinnej súvislosti s ktorým mu vznikla majetková ujma v žalovanej výške (1.809,69 eura). Z uvedeného vyplýva, že vzniknuté prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 10C/23/2001, v ktorom si navrhovateľ uplatnil totožnú pohľadávku voči V. L., tento následok priamo a bezprostredne nevyvolali, a teda neboli priamou príčinou vzniku majetkovej škody na strane navrhovateľa. Naviac súd uviedol, že právo navrhovateľa, priznané právoplatným rozsudkom zo 7. 10. 2007, č.k. 10C/23/2001-96, nie je doposiaľ právom premlčaným. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne, a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť, súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, keďže v danej veci nie sú naplnené všetky zákonom požadované podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že odporca, ktorý bol v konaní úspešný, sa pred vyhlásením rozsudku vzdal prisúdenia náhrady trov konania proti navrhovateľovi, a preto mu náhradu trov nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ s tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Namietol, že predseda súdu ho v rozhodnutí o vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní sp. zn. 10C/23/2001 mal informovať o možnosti podať ústavnú sťažnosť. Súd mal tiež v tomto konaní preskúmať majetnosť dlžníčky V. L., čím by sa potvrdilo jeho tvrdenie o vzniku škody. Podľa navrhovateľa v danej veci boli splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia škody, nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keď nesprávny úradný postup bol potvrdený prieťahmi v konaní sp. zn. 10C/23/2001 a príčinná súvislosť je daná tým, že si nemôže vymôcť svoju pohľadávku voči dlžníčke V. L., pretože sa v dôsledku prieťahov v konaní stala nemajetnou. Uviedol, že okrem spôsobenej škody zo strany Okresného sudu Bratislava III mu bola spôsobená aj morálna ujma, ktorú vzhľadom na intenzitu porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov nie je možné uspokojiť iba samotným konštatovaním porušenia práva. Z tohto dôvodu si uplatňuje aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 8.298,48 eur (250.000,- Sk) s 9,5 % ročným úrokom z omeškania odo dna podania návrhu. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa zaujal písomné stanovisko odporca. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa vo veci rozhodol zákonne a správne, a na základe vykonania všetkých relevantných dôkazov. Žalobný návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ ani nevedel označiť samotný moment, kedy sa jeho dlžníčka V. L. mala stať nemajetnou. Nestotožňuje sa s názorom navrhovateľa, podľa ktorého mal súd v konaní preskúmavať majetnosť dlžníčky V. L.. Dôkazné bremeno preukázať nemajetnosť dlžníčky bola na strane navrhovateľa, tento však nemajetnosť nijako nepreukázal a všetky jeho tvrdenia neboli ničím podložené. Odporca považuje za nesprávne a nelogické tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého „nemohol vymôcť od dlžníčky svoju pohľadávku, pretože kvôli prieťahom sa časom stala nemajetnou“. Zdôraznil, že štát nie je univerzálnym sukcesorom za vznik akejkoľvek škody, pričom poukázal aj na to, že navrhovateľ sa náhrady údajne vzniknutej škody nedomáhal inak, ako v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z., hoci túto zákonnú možnosť mal a v súčasnosti stále má. Čo sa týka vzniku údajnej nemajetkovej ujmy v dôsledku namietaných prieťahov, navrhovateľ mal právo využiť inštitút ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, a žiadať náhradu nemajetkovej ujmy. Túto zákonnú možnosť ochrany svojich práv však nevyužil. Odporca poukázal na to, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhrady predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Navrhovateľ v tomto konaní nielenže nepreukázal značnú mieru zásahu do jeho osobnostnej sféry, ale nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy ako takej. Preto má odporca za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, nie je však zrejmé, v čom malo nesprávne právne posúdenie veci spočívať, nakoľko to bližšie nešpecifikoval. Odporca tak považuje žalobný návrh navrhovateľa za právne neopodstatnený a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. K tomuto názoru dospel odvolací súd po tom, ako sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi. Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o neúplnosti a nesprávnosti zistenia skutkového stavu, pretože súd nevykonal dôkazy ohľadne majetnosti, resp. nemajetnosti dlžníčky V. L.. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní, ktorým je aj toto konanie, je to navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, ktorý má dôkaznú povinnosť preukázať svoje tvrdenia, a povinnosť vysvetliť prípadné nejasnosti, aby presvedčil súd svojimi argumentmi. Navyše účastníci konania boli súdom prvého stupňa opakovane a riadne poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., avšak žiadne návrhy na doplnenie dokazovania pred vyhlásením rozsudku nemali. Navrhovateľ žiaden relevantný dôkaz o tom, že jeho dlžníčka je nemajetná a odkedy, súdu nepredložil, ani nenavrhol vykonať. Preto jeho tvrdenie, že sa stala nemajetnou v dôsledku prieťahov v súdnom konaní sp. zn. 10C/23/2001 je len jeho ničím nepodloženým presvedčením, ktoré však nie je postačujúce na to, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v jeho prospech. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť svojho nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nemôže byť dôvodný ani jeho nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Keďže nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odporcovi, úspešnému aj v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania neboli priznané, lebo návrh na ich priznanie nepodal, a ani mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.